Láska verzus moc a sila 08

Pohľad na pomaly zapadajúce slnko v Tamiko vyvolával strach a úzkosť. Odvrátila preto zrak a znova si prečesala svoje husté čierne vlasy, aby nejako zabavila svoje ruky, ktoré sa triasli od nervozity.
Na sebe mala obyčajnú modrú tuniku, ktorú nosila v bežné dni. Niektorí občania by sa možno vystrojili trošku slávnostnejšie, keďže sa predsa jednalo o Radu ich skromnej dediny. Bol to len malý prejav rebélie Tamiko, avšak na to jediné nabrala odvahu.
Poslednýkrát prešla hrebeňom po vlasoch a pustila ho. Mala by už vyraziť, aby neprišla neskoro. Chcela vykročiť, no nemohla.
Hlava jej hovorila a prikazovala, nech urobí krok dopredu, ale strach ju začal paralyzovať natoľko, že nebola schopná urobiť ani jeden maličký krôčik.
„Pohni sa,“ šepla si sama pre seba a čakala. Od nervozity sa jej už netriasli len ruky, ale aj nohy.
Frustrovane vydýchla a chytila sa za hlavu.
Dobrovoľne povedala Indrovi pravdu. Sama sa tak rozhodla a učinila. Nikto ju k tomu nenútil, dokonca ani on.
Čo iné však mala robiť? Už nemala silu sledovať všetkých tých ľudí, ktorých doniesli do nemocnice a z nej už živí nevyšli. Nezvládala slzy nevinných ľudí, ktorí stratili niekoho, koho veľmi milovali, a tiež niekde hĺbke svojej duše čakali na podobný osud.
A na to isté čakala i Tamiko. Kedy si choroba zoberie aj ju.
Tým, že všetko povedala Indrovi a nasledovala ho na kopec, sa nerozhodla zachrániť iba Miyo, ale aj seba. Mal však takýto život zmysel, v ktorom sa človek snaží konať iba dobro, lež je zato trestaný? Srdce jej od paniky vynechávalo úder aj kvôli Indrovi. Čo ak príde k záveru, že im v skutočnosti nedokáže pomôcť a zoberie nohy na plecia? S vedomím, že všetko speje iba k záhube a už ich nič nezachráni, si ju smrť v čiernom plášti zoberie skôr, ako mala pôvodne v pláne.
Z mučivých myšlienok ju vytrhlo jemné zaklopanie na dvere. Bola donútená prestať myslieť na stretnutie, možnú budúcnosť a Indrov odchod. Dievčina pozbierala zvyšky síl, čo v nej zostali a vykročila otvoriť dvere neskorému hosťovi. Keď ich otvorila, zarazila sa.
„Tamiko,“ oslovil ju milý hlas jej kamaráta.
Yoshiro stál pred prahom a starostlivo si ju prezeral. Ďalej sa ani nepokúšal zájsť, lebo vedel, žeby to bolo neslušné a jej rodinu by to mohlo pobúriť. Jeho prítomnosť Tamiko prekvapila z toho dôvodu, lebo si myslela, že sa jej bude do súdu vyhýbať. Bola predsa teraz niečo také ako zločinec a Yoshiro sa už od detstva držal ďalej od problémov.
„Nie je ti zle?“ spýtal sa jej starostlivo.
V očiach sa mu odrážal nefalšovaný záujem. Naozaj mal o ňu strach a trápila ho situácia, v ktorej sa Tamiko ocitla.
„Som v poriadku,“ odvetila mu okamžite.
Síce sa jeho návšteve niekde hlboko v srdci potešila, ale stále mala strach, ktorý sa pri iných ľuďoch premieňal na hnev.
„Si hrozne bledá,“ vysvetlil.
„Prepáč,“ ospravedlnila sa mu za jej odmeraný a určite aj nepríjemný tón hlasu. On bol posledný človek, na ktorom by si chcela vybiť svoj hnev.
Bol jej oddaný kamarát už od malička a zaujímal sa o ňu bez žiadnych postranných úmyslov. Občas mala pocit, že bol jedinou osobou, ktorá chcela, aby bola skutočne šťastná. A zato si ich priateľstvo skutočne vážila. Avšak nič osobné mu nikdy nehovorila.
„To nič,“ prijal jej ospravedlnenie placho a od nervozity si pošúchal krk. „Ak by ti to nevadilo, rád by som ťa odprevadil,“ vyšlo z neho, ale z tónu jeho hlasu zaznievalo, že veľmi neveril, žeby jeho pozvanie skutočne prijala.
Tamiko otvorila ústa, že odmietne, avšak zarazila sa. Ak Yoshiro odíde, jej nohy by mohli znova vypovedať službu a ona by stála na jednom mieste dovtedy, kým by pre ňu starešina niekoho neposlal. Rozhodla sa ho preto využiť.
„Ak by ti to neprekážalo,“ prijala pozvanie a nasadila jemný úsmev. Bol však falošný. Nestála o spoločnosť a najradšej by išla sama, aby si utriedila myšlienky. Žiaľ, nemohla.
„Vôbec,“ vychrlil a ustúpil nabok, aby Tamiko mohla vyjsť z dverí.
Jeden krok, druhý krok a chôdza už pre ňu nebola niečo nemožné. Dokonca sa jej prestali triasť ruky i nohy.
Kráčali pomaly a obaja mlčali. Ticho však pre ňu nebolo ťažobné, skôr upokojujúce. Nesnažil sa začať rozhovor a ťahať ho, ak by sa Tamiko nerozviazal jazyk. Nepokúšal sa ju upokojiť a nahovoriť jej, že všetko bude v poriadku. Jednoducho bol pri nej, keď ho potrebovala. A zato si ho veľmi vážila.
Nadýchla sa studeného nočného vzduchu a snažila sa upokojiť rýchlo bijúce srdce. V diaľke už videla miesto stretnutia Rady a znova sa v nej ozvalo nutkanie, aby utiekla.
„Nerozumiem, prečo si porušila zákon,“ začal opatrne Yoshiro a spomalil, „ale verím, že si tak urobila z nejakého rozumného dôvodu.“
Bol na jej strane, hoci ani nepoznal pravý dôvod. Naozaj jej veril a nenechal sa zaslepiť tým, že porušila zákon spolu s pekným cudzincom. Možno ho to aj trápilo, ale nedal to najavo.
„Či ma pochopia oni,“ šepla a v hlase sa jej odrážal hnev.
Netušila, či celá Rada poznala pravý dôvod choroby, ale bola si istá, že aspoň zopár členov o ňom rozhodne vedelo. Ich reakcie sa bála najviac, lebo vina môže padnúť aj na nich.
„Prečo všetko hodili len na teba?“ pokračoval a aj v jeho hlase sa objavil hnev, „ten cudzinec tam bol tiež. Nemal by byť rovnako potrestaný ako ty?“
Zasiahol citlivé miesto svojej kamarátky bez toho, aby vedel, že ho má. Indru chcela za akýchkoľvek okolností vynechať a nemali právo hádzať vinu aj na neho.
„On je jediný, kto nám môže pomôcť, takže nie. Radšej si trest odkrútim iba ja,“ povedala odhodlane a bez rozmyslu. V jej hlase znova hrala ostrosť, ktorá milého Yoshira zasiahla ako facka. Na malý moment ho odpoveď Tamiko vyviedla z miery, kým si neuvedomil význam jej slov.
Tamiko sa v panike chytila za ústa, avšak bolo už neskoro. Zlomok pravdy unikol von a už ho nemohla vziať naspäť. Neostávalo jej nič iné, iba sledovať kamarátovu reakciu.
„Takže ste tam niečo našli,“ šepol užasnuto. V jeho hlase sa dokonca odrážala aj radosť. Žiaľ, sa radoval predčasne.
„Zabudni, čo som povedala,“ hlesla a jej nohy sa samé pohli ďalej.
V nemocnici si pred Tayou dávala celé tri dni pozor na jazyk, aby nenastala takáto situácia. Stačila však chvíľka nepozornosti a svojho priateľa vystavila nebezpečenstvu. Ona s Indrom sú zatiaľ jediní ľudia z dediny, ktorí poznajú pravdu a netušila, ako sa k tomu postavia členovia Rady, ktorí vedia o skutočnom vyvolávateľovi choroby.
Indru môžu poslať domov a jej sa môžu veľmi jednoducho zbaviť.
„Tamiko, neodchádzaj!“ požiadal ju zúfalý hlas kamaráta.
Nemala v pláne zastaviť, ale telo to urobilo bez jej súhlasu.
V miernom šere rozoznala zmätený pohľad Yoshira, ktorý patril len a len jej.
„Nepovieš to nikomu, že?“ sklesnuto ho požiadala.
Do očí sa mu však nedívala. Radšej sledovala drobné hviezdy na večernej oblohe. Všetko okolo nej a Yoshira pôsobilo veľmi pokojne. Drobné svetlá na oblohe, mesiac v splne a ukladajúca sa príroda. V diaľke sa ozývalo pukanie ohňa, ktorý im oznamoval, ako ďaleko sú od miesta stretnutia.
„Zistili ste pravdu, ale nie je dobrá, že?“ povedal nahlas svoje obavy a aj pravdu.
Nič nepovedala a miesto toho len nepatrne prikývla. Vedela, že to videl. Nemala síl už ďalej klamať a chcela konečne niekomu povedať pravdu. Všetko od začiatku až doteraz a v ťažkostiach nebyť sama. Žiaľ, nemohla byť taká sebecká.
„Yoshiro, prosím,“ zopakovala znova.
V jeho tvári mohla zazrieť viditeľné sklamanie. Samozrejme, že chcel vedieť pravdu, ale nepotešila by ho.
„Dobre, ale keď sa o tom budeš chcieť porozprávať, môžeš prísť kedykoľvek za mnou,“ súhlasil.
Tamiko len vďačne prikývla a na malý moment pocítila radosť. Jeden nepatrný problém vyriešila, hoci práve išla čeliť niečomu horšiemu.
Otočila sa a za Radou už šla sama. Kamarátova prítomnosť ju upokojila a dodala jej potrebnú odvahu nato, aby tam došla samostatne. Predtým sa chcela ešte započúvať do ticha a nad ničím nepremýšľať. Aspoň na malý moment vypnúť a neriešiť svet okolo nej. Jej prosby však neboli vypočuté.
Pred ňou sa totiž zjavil Ichiro, najstarší člen Rady a starešinov najlepší priateľ. Naposledy ho videla v deň Indrovho príchodu.
„Tamiko,“ prihovoril sa jej prívetivo. Zastavil kúsok od ohňa na kraji cesty a vďaka tomu mohol vidieť bledosť na tvári dievčaťa. Medzi jej strachom obliatou pokožkou a hrejivými plameňmi ohňa bol obrovský rozdiel, ktorý by si nevšimol asi len slepý.
„Ichiro-san,“ pozdravila ho a odstúpila od ohňa.
Nechcela, aby si ju prezeral so smutnými očami.
„Je v poriadku cítiť strach, Srdiečko,“ oslovil ju chlácholivo,„ale nedovoľ, aby ho videli tí vlci vnútri.“
Jeho slová ju vôbec neprekvapili. Vedela, že Ichiro sa postaví na jej stranu, lebo on jediný nebol zaslepený klamstvom a uprednostňoval pravdu. Určite však vedel o Božskom strome...
„Vedeli ste to celý ten čas,“ obvinila ho.
V jeho doposiaľ pokojnej tvári sa na malý moment odzrkadlila hanba. Odvrátil preto tvár a aj on vyhľadal anonymitu tmy.
„Nesúď ma veľmi prísne, Tamiko. Som už starý a tento boj by som nevyhral. Čakal som iba na svoj osud, kedy sa aj moje kosti premenia v prach a popol, a modlil som sa za zázrak, ktorý by našu dedinu vytrhol z tejto biedy.“
„Možno boli vaše modlitby vypočuté,“ odvetila mu.
Nemalo sa cenu hnevať na ďalšiu osobu. Teraz bolo dôležité len to, aby Rada súhlasila s Indrovým návrhom. A Ichiro je veľmi vážený člen. Ak sa stotožní s Indrom, väčšina Rady sa pridá k nemu.
„Ty tomu mužovi veríš, ale ako môže byť pre našu dedinu spása, tak môže byť aj záhuba,“ odpovedal jej smutne.
„Ale ak nič neurobíme, skaze sa nevyhneme,“ nenechala sa odradiť.
Dôverovala Indrovi. Nič iné jej však v tejto situácii ani neostávalo.
„Máš pravdu, môžeme len veriť v lepšie zajtrajšky,“ súhlasil nakoniec a obdaril ju úprimným úsmevom.
Spolu prišli na zasadnutie Rady. Síce bola ich spoločná cesta krátka, ale aj tak ani jeden z nich nepovedal ani slovo. Tamiko kvôli nervozite a Ichiro stále cítil stud voči mladému dievčaťu. Možno mal viac bojovať proti Božskému stromu... A zase tu bolo to možno.
Všetci členovia Rady už sedeli na svojich miestach a Tamiko nestávalo nič iné, iba si kľaknúť do kruhu, ktorý pre ňu vytvorili, tvárou k starešinovi a jeho vnukovi. Okolo nej sedeli ostatní členovia a trpko si pomyslela, že im tu chýba ešte kat.
Kyo sa snažil zachovať v tvári podobný chlad ako starešina, ale ešte mu to veľmi nešlo. V jeho očiach sa odrážal strach o mladšiu sestričku. Keby bola Tamiko silnejšia, aj by sa pokúsila o jemný úsmev. Miesto toho sa však snažila netriasť a nedať najavo, ako veľmi sa bojí. Rozsudok môže byť rôzny.
Miestu, kde bol Jiro, sa pohľadom vyhýbala. Vedela, že vedľa neho sedí Ichiro, ale ani to ju neprinútilo pozrieť sa tam. Avšak na svojom tele cítila jeho pálivý pohľad.
„Porušila si zákon,“ prerušil miernu vravu starešina, „doviedla si cudzinca do nemocnice a na zakázaný kopec. Svedkovia to Rade už potvrdili.“
Svedkovia...
O troch strážcoch na kopci vedela, ale kto svedčil z nemocnice? Kumiko to určite nebola a neverila, žeby Taya až takto zradila ich priateľstvo. Prácu v nemocnici zvládlo iba zopár ľudí a vďaka tomu bola s tými istými osobami v kontakte skoro každý deň. Nepokladali sa za rodinu, ale dúfala, žeby sa v podobnej situácii nikdy nezradili. Mýlila sa...
„Priznávaš svoju vinu?“ spýtal sa jej priamo starešina.
Už to nebol jej starý otec, ktorý jej pred spaním v detstve rozprával príbehy. Teraz z neho bol vodca dediny a ona bola pre neho obyčajný vinný človek.
„Necítim vinu zato, čo som urobila,“ povedala trasľavým hlasom a vedela, čo vyvolá jej odpoveď.
Viacerí členovia znechutene kývali hlavou a ukazovali na ňu s vystretou dlaňou. Znova sa spustil šepot, v ktorom ju skoro všetci osočovali a odsudzovali.
Do jej uší sa dostali slová ako naivka, hlupaňa, zradkyňa i pobehlica. Všetci si o nej mysleli to isté. Mladé, hlúpe dievča sa nechalo opantať cudzincom a kvôli jeho priazni porušilo zákony dediny. Avšak pravda bola niekde úplne inde, ale to oni nemohli vedieť.
„Ľudia kvôli tomu stromu umierajú!“ zakričala a preťala rozruch, ktorý vyvolala jej odpoveď. Sama bola prekvapená svojou prudkou reakciou. Iné dni by sa ticho stiahla do svojej ulity a nechala sa osočovať. Nedostatok spánku a nervozita sa na nej podpísali, a preto sa neovládla.
„Ten strom nás odvrátil od záhuby!“ oponoval jej mužský hlas z davu.
„Bez neho by sme boli už všetci mŕtvi!“ súhlasil ďalší hlas bez tváre.
Možno keby sa viac sústredila, vedela by aj meno kričiaceho. Nato však nemala dosť síl.
„Zachránil nám životy!“
„Nezabíja, pomáha nám prežiť!“
Ďalšie a ďalšie výkriky zaznievali na obranu stromu, ktorý Tamiko z duše nenávidela. Zobral jej matku, otca, vezme jej aj Myio, a tiež ju hlavne pripravil o dôveru k jej rodine. A ak ho nezastavia, poberie si všetkých.
Tamiko už viac nevnímala ódy na niečo, čo si ich nezaslúžilo. Pohľad mala preto sklopený a priala si, nech je po všetkom. Na rozsudku jej už nezáležalo.
Po chrbte jej tiekli drobné kvapky potu a triasla sa od zimy.
„Vám ten strom nikoho nezobral, preto ho obraňujete!“ neznámy hlas vniesol do výkrikov trošku rovnosti.
Odsúdená dievčina trhla hlavou a pohľadom hľadala osobu, ktorá to povedala. Nehľadala dlho, lebo keď sa medzi členmi Rady rozhostilo ticho, človek pokračoval.
„Prišiel som o manželku, o brata a skoro všetci ste o niekoho prišli,“ odvetil znechutene.
Hajimo prepaľoval očami plnými smútku a hnevu členov Rady, ktorí strom zastávali. Poznala ho hneď, lebo pred pár rokmi prišiel o brata, hneď potom aj o manželku a kvôli tomu v nemocnici urobil drobnú scénu. Nazval ich všetkých neschopnými babrákmi a vrahmi. Tamiko bola vtedy ešte malá a v nemocnici zatiaľ len pomáhala pri upratovaní a umývaní ľudí. Tento muž jej však vďaka tomu utkvel hlboko v pamäti. Nevedela ani prečo, lebo s podobnými scénami sa stretla za tie roky mnohokrát a tváre tých ľudí si už dokáže len matne vybaviť.
„Mne to zabilo dcéru, a teraz v noci nespávam, lebo sa bojím, že mi zoberie aj syna!“ pridal sa k nemu ďalší muž, ale na jeho meno si Tamiko nespomínala.
Potešila sa však, že v tomto boji nie sú sami. Videla dva nádejné hlasy pre Indrov návrh.
„Teraz tu predsa neriešime Božský strom, ale porušenie zákona,“ prerušil ich Jiro a jeho nahnevaný hlas spôsobil koniec protestov,„nechajme mŕtvych v pokoji a poďme riešiť veci živých.“
Dievča zovrelo ruky v päsť a snažilo sa upokojiť. V hlave však počulo hlas, ktorý neustále opakoval, ako veľmi Jira nenávidí.
„Súhlasím,“ povedal starešina, „o tomto sa budeme rozprávať o pár dní.“
O pár dní... Stále chcú čakať.
Čo ak sa už rozhodli a len naťahujú čas?
Čo ak mal Indra pravdu?
„Porušila si zákon a príkaz starešinu,“ ozval sa formálnym hlasom Kyo, ,,ako chceš svoje konanie obhájiť?“
„Verím, že nám cudzinec pomôže,“ šepla jednoducho. Iná pravda nebola, len táto.
„Nič viac?“ naliehal Kyo.
Možno čakal, že jeho sestra bude dôvodiť trošku inak, že zahrá na city a obmäkčí porotu. Ona však nebude klamať ako oni.
„Nie,“ povedala pevným hlasom.
„Dobre,“ neostávalo mu nič iné, než zasadnutie už ukončiť,„aký navrhujete trest?“
Po prvý raz sa Tamiko rozhliadla po členoch Rady, ktorí si ju premeriavali každý iným pohľadom. Niekto miernym, iný znechuteným, ďalší neutrálnym...Bolo ich tu naozaj veľa, avšak jeden jej predsa len naháňal strach. Na rukách jej nabehli zimomriavky a znova sa zahľadela na zem.
Z Jirovej spokojnej tváre usúdila, že mu svojím činom pomohla. Bola Kyova mladšia sestra a jej konanie sa bude pripisovať aj jemu. Ak by Jiro zaťahal za špagátiky na správnom mieste, môže jej čin v budúcnosti Kya ohroziť.
Nenávidela ho.
„Zradila nás, môže to urobiť aj budúcnosti. Musíme byť rázni.“
Tame sa ako prvý rozhodol podať svoj názor na rozsudok, a hneď narážal na to najhoršie. Na vyhostenie, čo pre Tamiko znamenalo smrť.
„Chcete poslať to úbohé dievča na smrť?“ spýtal sa nazlostene Ichiro.
V duchu sa vďačne usmiala, aj keď vedela, že si ju ako jediný zastane a bola mu vďačná. Bola si istá, že tento verdikt niekto navrhne, ale nečakala, že hneď na začiatku.
„Snažím sa len chrániť našu dedinu,“ vysvetlil mu Tame, ale vyznelo to smiešne.
Zopár členov sa dokonca aj nahlas zasmialo a neodpustilo si drobnú poznámku.
„Snažíte sa ju ochrániť pred malým dievčatkom?“
Na tvári mu od hanby nabehla červeň a plecia klesli skoro až k zemi. Jeho návrh našťastie nikto nebral vážne a Tamiko si aspoň trošku mohla vydýchnuť. Nezomrie, ale niekedy smrť nie je to najhoršie.
„S vyhnaním nesúhlasím, ale nemôžeme jej skutok len tak prehliadnuť,“ povedal vážne Hiroky.
Hiroky patril medzi vážených členov Rady. Nestal sa ním vďaka vlastným zásluhám, ale kvôli svojmu nebohému otcovi, ktorý v prospech dediny žil a jednal celý život až do jeho konca. Smrť si pre neho prišla v úctyhodnom veku a ako jeden z mála zomrel na starobu.
„Čo teda navrhuješ?“ spýtal sa ho netrpezlivo Kyo.
Ani on a ani jej starý otec sa na mladé dievča už nepozerali. Asi cítili vinu a možno hanbu za svoje činy.
„Mesiac vo väzení o chlebe a vode raz denne by ju potrestali natoľko, žeby sa o podobnú hlúposť už nikdy nepokúsila,“ odpovedal Hiroky.
V Tamiko začala znova narastať panika. Nebolo to vyhostenie v podobe smrti, ale mnoho ľudí prišlo v tých celách o rozum. Čo ak bude jedna z nich? A čo bude s Indrom? Určite sa starešina postará, aby sa k nej žiadne informácie z vonkajšieho sveta nedostali a čakanie ju môže zožierať až do trpkého konca.
„Je to mladé dievča,“ ozval sa Jiro naoko pobúrený, „pre našu dedinu má väčší význam, ako si dokážete predstaviť. V tých celách človek chradne nielen na tele, ale aj na duchu. Tomu ju vystaviť nemôžeme.“
Z jeho úst možno vychádzali samé pekné a obranné slová, ale v očiach sa mu lesklo zlo a vypočítavosť. Tamiko vedela, že teraz padá do Jirovej pasce, z ktorej nebude ľahké uniknúť. V panike chcela vykríknuť, že trest prijíma a začínala sa sama v sebe zmierovať s tým, že kvôli tomu môže prísť o rozum, avšak predbehol ju starešina.
„Odvážne slová si vyriekol kvôli mojej vnučke,“ uznal starešina. Nevidel Jirove klamstvo, do ktorého padal rovnako ako Tamiko.
„Aký trest by si zvolil ty?“ znova sa spýtal Kyo.
„Zoberiem si Tamiko na zodpovednosť,“ vyhlásil sebavedome.
Zopár členov Rady to ohúrilo a hlavne Ichira. Jeho šokovaný nádych preťal Tamikino rýchlo bijúce srdce, ktoré chcelo vyskočiť z hrude.
„Čo si od toho sľubuješ?“ spýtal sa ho jedovato Ichiro.
Dievčaťu odľahlo, že aspoň jeden človek odhalil Jirove siete klamstiev. Tiež chápal, čo všetko môže toto naoko nevinné rozhodnutie spôsobiť.
„Moje úmysly sú čisté. Tamiko urobila chybu. Nemyslím si však, že mýlka kvôli nejakému poblázneniu ju musí stáť zdravý rozum a nebodaj život.“
Nechty sa jej zarývali do bledých dlaní v snahe nevykríknuť. Vedela presne, čo Jiro robí. Všetci členovia Rady si mysleli, že Tamiko tak učinila kvôli tomu, že jej učarovala Indrova krása. Mýlili sa, ale Jiro sa to rozhodol využiť a utvrdiť ich v tom.
„Si si vedomý, aké bremeno berieš na svoje plecia, však?“ Kyo znova položil otázku, ale v hlase mu hrali pochyby.
„Som si vedomý toho, že čokoľvek teraz tvoja sestra spraví, bude aj moja vina. Verím však, že sa dostatočne poučila a nič podobné už nevykoná.“
Jeho medové reči ďalej klamali všetkých naokolo. Slová ďalej balamutili mysle a spochybňovali všetko, čím Tamiko bola.
Mala sa ozvať. Vstať a povedať celú pravdu, ale čo by tým získala? Nikto by jej po tomto všetkom už neveril. Keby protestovala, odrazilo by sa to aj na jej rodine. Jej čin bol síce správny, ale aj tak dosť naštrbil starešinovu povesť. Preto musela len ticho sedieť a sledoval, ako sa všetci zamotávajú do pavučín, ktoré nemajú začiatok a ani koniec.