Láska verzus moc a sila 09

Rozsudok padol a s výsledkom bola spokojná väčšina Rady. Mladá starešinova vnučka ostane na slobode a časom jej dedina prehrešok odpustí, aj keď v podvedomí ostane navždy. Zvalia to na mladosť a jej neuvážené rozhodnutia. A nezabudnú, pretože jeden člen Rady sa o to určite postará.
Lenže samotná obvinená by radšej strávila mesiac v cele len o chlebe a vode, ako nechať Jira, aby ju vtiahol do svojich klamstiev. Toto rozhodnutie jej však bolo odobraté a ona musela čeliť ďalším prekážkam.
Tamiko stála chrbtom k bratovi a nechala na svoju tvár dopadať posledné oranžové lúče. Pred dvoma dňami jej kroky smerovali na stretnutie Rady a obávala sa o svoj život. V hlave jej vírilo mnoho možností a verdiktov, ale ani jeden nepredpovedal skutočnosť. Bola hlúpa. Malo ju hneď napadnúť, že Jiro ju chce mať živú a pri sebe.
„Aspoň predstieraj, že ťa teší, že nebudeš musieť mesiac hniť v cele,“ prehovoril Kyo.
Ruky mal prekrížené na prsiach a opieral sa o mohutný kmeň. Tiež očami sledoval západ slnka, aj keď myšlienkami bol niekde, kde Tamiko nevidela.
Dievča prekvapilo, prečo sa s ňou chce jej brat stretnúť v lese. Ešte predtým, než sa ich cesty ubrali úplne iným smerom, chodili spolu často do ich hôr a lesov. Mlčky sa veľa hodín prechádzali a užívali si ticho a čistotu prírody, ktorá nič neskrývala.
Teraz, po mnohých rokoch, tu stoja znova a každý z nich sa zmenil.Hlavou jej prebehla myšlienka, čo by ich mladšie ja povedali, keby ich stretli? Boli by s budúcnosťou spokojní? S tým, kým sa stanú?
„Varovala som ťa a vystríham ťa znova. Nikdy never ničomu, čo Jiro urobí,“ odpovedala mu.
Prešla niekoľko krokov a sadla si do mäkkej trávy. O chvíľu padne rosa, ale to jej nevadilo. Radšej oprela bradu o kolená a sledovala čistú bystrinu a jej hladinu. Nekompromisne brala so sebou všetko, čo jej prišlo do cesty. Predstavila si, aká jej voda musí byť ľadová a na malý moment pocítila chlad na končekoch prstov.
„Zachránil ťa,“ nedal sa Kyo odbiť.
„Spútal ma,“ odvetila okamžite.
Hnevala sa. Na seba i na svojho brata. Nerozumela, ako mohol byť taký slepý a nevidieť Jirovu lož. Touto pre nich láskavosťou alebo dobrým úmyslom si Tamiko k sebe pripútal. Všetci v dedine budú čakať, že sa mu od vďaku hodí k nohám a do smrti mu bude ďakovať. Až dokonca ich životov bude pre nich hrdinom, ktorý zachránil mladé a naivné dievča.
Hlasný vzdych opustil Kyove ústa a jeho ťažké kroky zašuchotali v tráve. Myslela si, že si sadne vedľa nej a povie, ako veľmi je hlúpa. Miesto toho zastal kúsok od jej chrbta a mlčal. A to nebolo dobré znamenie.
„To, čo si urobila, vrhlo na našu rodinu menší tieň,“ povedal po chvíli bez emócií, lebo to ho netrápilo a pokračoval pre neho dôležitým,„musíme ľudí nejako upokojiť a presvedčiť, že podobnú hlúposť už neurobíš.“
Po Tamikinom tele prešli nečakane zimomriavky ako predzvesť niečoho zlého. Striasla sa od zimy, aj keď slnko ešte stále príjemne hrialo.
„Ako?“ šepla a dúfala, že ju jej telo varuje zbytočne.
Ani jeden zo súrodencov sa na seba nepozrel. Síce Tamiko bola ku Kyovi otočená chrbtom, ale cítila, že sa na ňu nedíva. Nepozrel sa na ňu, ani keď prišla.
Od nervozity odrhla drobný kvet s bielymi lupeňmi a pomaly ich začala trhať. Čakala, kým jej brat naberie dosť odvahy nato, aby návrh povedal nahlas.
„Navrhol to vlastne Jiro, keď si odišla ty aj väčšina členov Rady...“ začal, ale neplánoval tak rýchlo pokračovať. Vedel, že sa nápad jeho sestre nebude páčiť a nepáčil sa ani jemu.
Ďalšie zimomriavky sa objavili ako výstraha slov, s ktorými nebude súhlasiť.
„Niektorí ľudia začali kvôli tvojmu činu spochybňovať starešinu. Povedali, že ako môže viesť dedinu, keď si nevie poradiť ani s vlastnou krvou,“ odbočil Kyo od skutočného problému, aj keď s ním súvisel.
„To som nechcela, ale neospravedlním sa. Vy ste urobili a robíte niečo ďaleko horšie,“ povedala nahnevane.
Stále utekali od dôležitého problému a miesto toho sa zamerali na ňu. Indra tu neostane navždy a rozhodne nebude čakať, kým si oni vyriešia svoje osobné ťažkosti. Božský strom ich stále pomaly zabíjal a jediným, čím si mohli byť istí, bola smrť. Oni skrz túto pravdu však stále riešili nepodstatné.
„Ty si bola však taká hlúpa a porušila si zákony Rady a starešinu každému na očiach. Nepoškvrnila si len svoje meno, ale aj moje ako budúceho vodcu. Tieň zrady nebude prenasledovať len teba, ale aj mňa,“ rozčúlil sa Kyo.
Tamiko vedela, že keby sa teraz otočila, pozerala by sa do bratovej tváre červenej od hnevu. Avšak nechcela sa nechať urážať bez toho, aby jej pri tom nehľadel do očí. To by bolo pre neho ľahšie. Vyliať si na nej všetku zlosť a dívať sa pritom na jej chrbát. Preto sa postavila a zahľadela sa mu uprene do očí. Vedela, že brata zradila a sklamala, ale on sa na problém nikdy nepozrel z jej strany. No mala iba jeho a nechcela, aby sa zničil vzťah medzi nimi.
„Tak ako to môžem napraviť?“ spýtala sa, ale nemyslela to úprimne. Urobila presne to, čo robila vždy. Bratovi povedala slová, ktoré od nej chcel počuť. Prázdne slová bez skutočného citu.
Farba jeho pokožky sa razom zmenila. Už nebol červený ako západ slnka, na ktorý sa práve obaja pozerali, bledol.
„Pomohlo by,“ začal a odstúpil od sestry, a zamieril k bystrinke. Otočený chrbtom jej povedal trpkú pravdu, „ak by si sa vydala za nejakého významného člena Rady. Jiro je slobodný a ochotný si ťa zobrať.“
Šum zaplavil Tamikine uši a odmietal do nich priviesť upokojujúce zvuky prírody. Už viac nevnímala zurčanie potoka alebo čvirikanie vtákov poletujúcich po oblohe. Jediné čo počula, boli údery silno bijúceho srdca, ktoré jej chcelo vyskočiť z hrude. A priala si aj Tamiko, aby pocit, ktorý jej zabránil racionálne uvažovať a dokonca aj dýchať, zmizol. Strach jej zaplavil celé telo a nepríjemný tlak v hrudi jej nedovolil sa poriadne nadýchnuť. Mala pocit, že sa zem hýbe pod jej nohami a ona padá do priepasti zvanej budúcnosť, bez možnosti niečoho sa chytiť, alebo stlmiť pád.
„Nie, nie, nie!!!“ vykríkla Tamiko z plných pľúc a padla na kolená.
Konečne uvoľnila napätie a mohla opäť začať reálne vnímať okolie. Znova počula zvuky prírody aj kroky svojho brata, ktorý si bez jedného slova ku nej prisadol.
Ruky zaborila do hliny a pociťovala, ako sa jej za nechty dostáva špina. Drobné kamienky sa jej zabodávali do dlaní a cítila, ako jej prerezávajú kožu. Nezáležalo jej na tom.
„Tamiko,“ pokúsil sa ju upokojiť starší brat, ale nemal žiadnu šancu.
„Nezoberiem si ho. Nech ma radšej celý život odsudzujú a ohovárajú, ale ja si ho nikdy nevezmem,“ povedala sebavedome a utrela si do šiat špinavé ruky.
„To isté som povedal aj starému otcovi, aj Jirovi,“ priznal Kyo.
Tamiko na neho šokovane obrátila tvár. Nečakala takúto reakciu od svojho brata. Myslela si, že bude chrániť seba a svoju budúcnosť a ju bezcitne hodí do náručia tyrana, ktorý by jej zničil celý život. Ešte však nemala boj vyhratý, lebo Tamikin starý otec je v niektorých veciach bezohľadnejší ako jeho vnuk.
„A čo nato starý otec?“ opatrne sa spýtala.
V tejto situácii ho neoslovila starešinom. Teraz potrebovala rodinu a nie vodcu dediny. Dúfala, že to pochopil aj on a zachová sa tak.
„Dal Jirovi nepriamu odpoveď,“ povedal a ďalej to nerozvíjal.
Nie žeby nemohol, ale nechcel. On sám vedel, že tento jediný ústupok mohol voči vnučke urobiť. Určite sa na ňu stále hneval, ale predsa krv je krv.
„Dal mi čas, ale ja svoju odpoveď nezmením,“ riekla.
Nič by ju k takému činu neprinútilo. Nikdy. Manželstvo s Jirom by pre ňu znamenalo smrť a nevedela si prestaviť žiadny pádny dôvod, aby svoje rozhodnutie zmenila.
„Nechce od teba, aby si zmenila svoje rozhodnutie. Dal ti čas na nájdenie si iného partnera, ktorému dáš seba a svoj život. Niekoho iného než Jira,“ priznal svoj skutočný zámer.
Vydaj.
Či už s Jirom alebo s niekým iným bude sa musieť uskutočniť. Ak sa chce zachrániť pred spoločnosťou a pomôcť obnoviť česť svojej rodiny, nemá na výber. Musí ukázať, že city, ktoré podľa nich chovala k Indrovi, a pre ktoré zradila ich dedinu, boli iba povrchné a nikdy takú situáciu už nezopakuje.
„Viem, že ešte nie si pripravená na vydaj, a tiež som si vedomý, ako pohŕdaš Jirom. Zamysli sa nad tým.“
„Stále riešite moju údajnú zradu, ale Indrovu ponuku ste ešte ani neprediskutovali,“ nahnevane odvetila Tamiko.
Indra mal pravdu, čo sa týka vedenia ich dediny. Naozaj sa riadili citmi a osobnými životmi, a podstatné veci nechali unikať pomedzi prsty.
Na Kyovej tvári sa mihol drobný tieň, kým od Tamiko neodvrátil tvár a nezadíval sa radšej priamo do zapadajúceho slnka. Ona sa však na neho uprene dívala, a preto jej to neuniklo. Vedela, že jej budú tajiť stretnutia a rozhodnutia Rady, ale nečakala, že sa to od niekoho iného nedozvie.
„Vy ste už rozhodli, však?“ spýtala sa neveriacky a v hrudi jej narastal nový tlak. Tlak zo zrady.
„Ešte sme sa oficiálne nestretli, ale odpoveď už vieme. Zajtra padne rozhodnutie a Indra môže odísť,“ chladný hlas nahradil predtým teplý ochranársky. Znova sa z Kya stal presný odraz jej starého otca. Kamenná tvár a hlavne kamenné srdce.
Tamiko sa prudko postavila na nohy a nevedomky sa chytila za hruď. Presne si totižto pamätala Indrove slová, ktoré predpovedali túto prítomnosť. Naozaj sa nepoučili a vybrali si znova umieranie ľudí, aj keď im Indra dal riešenie. Podal im pomocnú ruku a oni sa ju rozhodli prehliadnuť a miesto toho podporovať a veriť v niečo, čo ich všetkých zabíjalo.
Zrada bolela a veľmi. A vďaka nej si Tamiko uvedomila skutočnosť, že práve nadobro prestala veriť svojej rodine. Podobnú bolesť naposledy pocítila, keď jej zomreli rodičia.
„Všetkých nás týmto odsúdite k záhube!“ zakričala po ňom.
Jej výkrik sa odrazil od okolitých stromov a nekompromisne zaútočil na Kyove svedomie.
„Nikoho k záhube neodsudzujeme,“ povedal na svoju obhajobu a postavil sa oproti nej,„si len hlúpe dievča, ktoré nás všetkých dostalo do problémov. Nebudeme veriť tomu tvojmu krásavcovi, ktorý chce urobiť nemožné. Pochop to,Tamiko, žiadna voda tu nie je!“
Jeho mozoľnaté ruky uchopili dievča za ramená a zatriasli ňou. Kyo chcel zo svojej sestry vytriasť nezmysly, ktoré podľa neho mala v hlave. Lenže on sám mal pochybnosti. Nebol si istý, koho svojimi slovami chce presvedčiť. Či seba alebo ju.
„Nevidel si, čo dokázal v nemocnici. On to zvládne!“ opäť skríkla a vytrhla sa mu zo zovretia, ktoré silnelo.
„Aj keby si presvedčila mňa, zvyšok Rady mu neverí. Je to prehratý boj, Tamiko,“ frustrovane spustil ruky.
S ľútosťou v očiach sledovala svojho brata s kruhmi pod očami, ako upadá teraz do iných sietí klamstiev. Rada chce naďalej klamať a nechať umierať svojich ľudí. A on si myslí, že nemá dosť síl to nejako zmeniť, alebo ovplyvniť.
Tamiko sa však odmietala vzdať a nechať Indru odísť. Vykročila preto bez slova do šera noci a utekala dole kopcom k ich dedine a k Indrovmu nocľahu. Nezaujímalo ju, že tam nechala brata samého so svojimi pochybnosťami a dotieravými myšlienkami, ktoré ho konečne začali pomaly zožierať. On nepokladal nemocnicu za druhý domov a netrávil tam všetky dni svojho života. Nevidel trpiacich ľudí, telá v bielych plachtách a slzy rodiny. Pravda si však vždy nájde ku každému cestu a jeho múry, ktoré si proti nej postavil, sa začali pomaly rozpadať.
Lenže stratená dôvera sa získava ťažko a Tamiko vedela, že aj keby sa pridal na jej stranu, bude o svojich skutkoch a slovách ešte dlho pochybovať. Indra vedel, o čom hovorí, keď ju varoval pred bolesťou a stratou schopnosti veriť najbližším. Teraz si bola istá, že niečo podobné tiež zažil a len ju varoval. Neľutovala, že neposlúchla jeho slová. Musela nechať svojich blízkych, nech sami zničia to, na čom stoja všetky rodiny. A to práve obaja jej najbližší dobrovoľne a vedome urobili. Nočný chlad pohladil Tamikine nahé líca a cítila, ako jej na nich postupne vystupuje červeň. Dýchala nahlas a sťažka, ale nezastavila. Uháňala nočnou prírodou, akoby sa bála, žeby si svoje rozhodnutie mohla rozmyslieť. Predsa len z Indru mala strach. Z neho samotného a z jeho schopností. Povedal jej, že sa postará o to, aby radní súhlasili. Čo to však znamenalo? Ako môže sám presvedčiť väčšinu Rady?
Naďalej utekala s hlavou plnou otázok dole kopcom a spomalila, až keď uvidela v diaľke svetlá jej domova. Zastavila, oprela sa rukami o kolená a zhlboka dýchala. Snažila sa upokojiť rýchlo bijúce srdce a pochybnosti, ktoré jej pripomínali Ichirove slová. Čo ak Indra môže byť aj záhuba?
Prudko potriasla hlavou a pobrala sa už pomalým krokom k Indrovi. Ak nevyužije možnosť, ktorú Indra ponúka, nebude o nič lepšia ako jej rodina, ktorú za toto rozhodnutie začala odsudzovať. Budúcnosť je stále skrytá a nikto nevie, čo všetko prinesie. Tamiko neostávalo nič iné, iba veriť cudzincovi s chladným srdcom.
Kým sa Tamiko dostala k Indrovmu nocľahu, slnko úplne zapadlo. Oblohu už zdobili hviezdy a mesiac, ktorý osvetľoval jej kroky. Zahnala posledné pochybnosti, ktoré voči Indrovi a jeho sile pociťovala, a zaklopala.
Jemné ťukanie preťalo tichý, pokojný večer. Tamiko mala nutkanie sa otočiť a zutekať. Bála sa, žeby ju nejaké zvedavé oči mohli znova uvidieť. Stále sa ešte nedozvedela, kto ju a Indru videl spolu v nemocnici po prvý raz. Taya to byť nemohla a ani Kumiko. Teraz sa však tým zaoberať nemohla, lebo oslnivý mladý muž jej otvoril dvere a uprene sa na ňu zadíval svojimi čiernymi očami.
Tamiko nemusela ani otvoriť ústa a Indra vedel, čo sa mu práve chystala povedať. Možno ju prezradil ublížený výraz zo zrady, alebo len v nej dokázal čítať ako v otvorenej knihe.
„Poď dnu,“ rozkázal jej.
„Nemôžem,“ šepla a rozhliadla sa po okolí.
Riskovala už tým, že sa v nočných hodinách objavila pred jeho prahom. Sliedivé oči mohli byť skryté kdekoľvek a po prevalení sa toho, že neuposlúchla zákon Rady a starešinu, si ju ľudia v dedine začali obozretnejšie všímať.
K tomu mala stále na pamäti Kyove slová, ktoré ju skoro dohnali na pokraj šialenstva. Jediná možnosť ako si očistiť meno, bola svadba a jeden ženích by si ju rád odviedol k oltáru, či už dobrovoľne, alebo nasilu. Preto jej radil, nech si sama nájde muža a tak unikne od budúcnosti plnej bitiek a znásilňovania.
„Nebudeme sa zhovárať v tme,“ povedal.
Jedna jeho ruka chytila Tamiko za rameno a vtiahla dovnútra do jeho terajšieho domova. Druhou zatvoril dvere a tým ju uväznil s ním v jednej miestnosti, ktorá bola osvetlená len ohňom. Nezmohla sa ani na jedno slovo protestu, lebo buchnutie dverí, pri ktorom jej srdce od ľaku nadskočilo, bolo jasným signálom toho, že sa s ňou o tom už nemieni ďalej zhovárať. Jeho žiadne mravné zásady nezaujímali.
„Nikdy sa nemýlim,“ prelomil chvíľkové mlčanie a praskot ohňa, ktorý napĺňal izbu.
Jeho ruka naďalej zvierala Tamikine rameno, akoby sa bál, že sa po tomto zistení rozbije ako krehký džbán. Ona avšak bola v niektorých veciach silnejšia. O rodinu už prišla a vedela, ako sa so stratou ako-tak vyrovnať. V tejto situácii o ňu prišla len pomyselne, nie skutočne.
Indrov súcit dievča prekvapil a aj zmiatol. Keď jej hrozil súd a nepriaznivý verdikt, neskrýval svoju ľahostajnosť k jej osudu. Teraz však cudzincova ruka na Tamikinom ramene znamenala niečo iné. Poznal zradu a zasiahla ho viac, než si chcel pripustiť a nemusel jej to povedať slovne. Potešilo ju, že v ňom dokázala aspoň niečo prečítať.
„Ako ich chceš presvedčiť o opaku?“ spýtala sa pomaly šeptom.
Nerozumela, kam sa stratil jej hlas, ale boli dosť blízko seba, takže ju určite počul.
„Keby majú ďalšie stretnutie?“ spýtal sa namiesto odpovede.
Jeho teplá ruka opustila Tamikine plece a o pár krokov odstúpil. Až teraz si dievča uvedomilo, že do jeho nocľahu vstúpila z chladného večera. Jej telom prešla jemná triaška, ktorú nevyvolala našťastie Indrova prítomnosť.
„Zajtra okolo obeda,“ odpovedala mu pravdivo.
Kyo sa pri bystrine nezmienil, kedy presne sa má Rada stretnúť, ale ani nemusel. Jeho sestra za tie roky presne poznala ich harmonogram. Nikdy si však nemyslela, že to raz využije proti nim.
„Budú tam všetci z Rady?“ zaujímal sa ďalej.
Pomaly prešiel k ohňu a priložil jedno poleno. Nocľahom sa ozvalo hlasnejšie praskanie ohňa, ktoré sa snažilo prehlušiť Tamikine vyčítavé myšlienky. Vedela, že čo robí, je správne, ale ešte stále mala v sebe malý hlások, ktorý jej radil, aby svoju rodinu nezradila tak, ako oni zradili ju.
„Zajtra sa oficiálne stretnú, aj keď rozhodnutie už dávno padlo,“ povedala sklamane.
Prešla k ohňu a natiahla skrehnuté ruky. Nechápala, prečo je jej stále zima. Možno večerný beh prírodou nebol najlepší nápad, alebo si celá táto situácia začala brať daň z jej zdravia.
„Tento problém už mohol byť dávno zažehnaný, keby si sa nepotrebovala spáliť. Tvrdil som ti od začiatku, ako sa tvoja rodina rozhodne,“ obvinil ju vyčítavým hlasom.
Dievča zdvihlo pohľad a jej oči sa stretli s Indrovými. Nerozumela, prečo stále očakáva, že sa farba jeho očí zmení na červenú. V jej prítomnosti to nikdy neurobil a ani mu nedávala žiadne dôvody.
Jeho krásnu tvár hladili oranžové plamene, ktoré ešte viac zvýrazňovali jej bledé črty. Bol od nej starší, avšak zo sebeckých dôvodoch dúfala, že na neho doma nečaká žiadna žena, aj keď sa jej to zdalo nereálne. Nemohla ho preto obdarovávať takýmito myšlienkami, a preto sa ich snažila opäť rýchlo zahnať.
„Je to moja rodina,“ rýchlo odvetila, aby si nevšimol, ako ostala zaujatá jeho tvárou.
Iné vysvetlenie na jeho obvinenie nemala. Potrebovala si byť istá niečím, čo aj tak v hĺbke srdca tušila.
„Studňa už mohla byť skoro dokončená a aj moja úloha,“ pokračoval Indra. V hlase mu však nehrala vôbec zloba a ani žiadna iná farba. Akoby ju svojimi slovami nechcel raniť.
Dievčaťu na jazyku hrala jedna otázka, ale neodvážila sa ju nahlas položiť. Bála sa odpovede, či skôr odmietnutia. Indra nemusel čakať, kým sa o zrade svojej rodiny presvedčí na vlastnej koži. Mohol konať dávno a ako sám povedal, studňa by bola skoro dokončená. Miesto toho čakal. Kvôli nej sa rozhodol stiahnuť, nechať veci plynúť a nezasahovať do nich.
„Ďakujem,“ riekla nesmelo, ale myslela to úprimne.
Opäť vyhľadala jeho zrak, aby vedel aj on, že to myslí vážne. Žiadna skrytá faloš v tom nebola a vedel to aj on.
„Ešte mi neďakuj. Urobíš to až vtedy, keď Boží strom bude zničený a studňa vykopaná.“