Láska verzus moc a sila 07

Prvý deň v nemocnici sa pre Tamiko nezačal najlepšie. Ešte ani nevkročila dnu a už videla, ako štyria muži vynášajú z dverí telo zabalené v bielej plachte. Jej srdce od ľaku ani raz nevynechalo úder, lebo vedela, že to nie je Miyo. Podľa postavy, zabalenej v bielom, sa jednalo o muža. Sama zomrelých pripravovala na ich pohreb, tak sa už naučila nebohých rozlišovať. Takúto skúsenosť po čase získal každý v nemocnici, aj keď o to vôbec nestál a najradšej by ju vytesnil z mozgu. Bola to však ich práca, ktorá si niečo brala aj od nich.
Druhý deň ráno k nim priviedli muža, ktorý sa pri práci zranil rýľom a nešťastne si ním poranil nohu. Keďže Tamiko v nemocnici pomáhala, už od malička vedela, že muž príde o nohu. Rana bola hlboká a aj keby mu ju vyčistili, infekcia by sa šírila ďalej.
„Pokojne,“ tíšila muža a dala mu napiť odvar na zmiernenie bolesti. Kľačala pri ňom a vedľa seba mala vedro s čistou vodou, ktorou mu utierala pokožku špinavú od hliny.
Jeho vystrašená bledá tvár sa leskla od potu a v očiach sa mu ligotali slzy. Vedela veľmi dobre, na čo teraz myslí a trápilo ju to. Toho muža nepoznala veľmi dobre, ale vedela, že má štyri deti a najmladšie z nich pomáhala pred mesiacom priviesť na svet.
Horký odvar vypľul a s hnevom sa pozrel na Tamiko.
„O nohu prísť nemôžem!“ zlostne po nej zakričal.
Zahnal sa rukou a bylinkový odvar vylial na zem. Obaja sledovali, ako sa hlinený džbán pomaly triešti na črepiny a zanecháva na podlahe hnedú škvrnu. Muž sa po prejavení hnevu chytil za hlavu a niečo si začal šepkať.
„Máte na výber, buď to bude noha, alebo váš život,“ povedala mu pokojne.
Čistý kus látky vyžmýkala v studenej vode a položila mu ju na horúce čelo. Dúfala, že to aspoň trošku pomôže. Na malý moment si myslela, že muž si mokrý obklad zhodí z čela, ale na jej prekvapenie tak neurobil. Ešte viac si ho pritlačil k horúcej pokožke a s beznádejou v očiach sa zadíval na strop.
Už mu nemala ako pomôcť, tak sa zohla a začala pomaly zbierať ostré črepy. Opatrne ich ukladala do svojej hnedej zástery a dávala pozor na ostré hrany.
Možno to bol aj dobrý muž, ale bolesť a strach zo straty končatiny robia z ľudí vždy niekoho iného. Ešte sa ani Kumiko, jej učiteľka a dobrá priateľka, nestretla s niekým, kto by si v pokoji nechal odrezať časť svojho tela.
„Čo bude s mojou rodinou?“ spýtal sa odrazu zúfalo.
„Najprv sa musíte vyliečiť, až potom sa zaoberajte iným problémom,“ poradila mu a vstala od jeho lôžka.
Trápilo ju to, avšak bol to jeho problém a nie jej. Keby riešila životy všetkých pacientov, zošedivela by po prvom týždni. Musela si od nich držať odstup, ak chcela svoju prácu robiť dobre.
Črepiny jej pri chôdzi hrkotali v zástere, a vďaka tomu si vyslúžila menšiu pozornosť všetkých chorých ľudí pri vedomí. Niektorí zvládli len zdvihnúť hlavu, ale keď sa presvedčili, že sa nič zaujímavé v ich blízkosti nedeje, znova sa venovali stropu nad nimi.
Príjemný vánok ovial dievčatinu tvár, keď vyšla von z nemocnice. Ľahký vetrík sa pohrával s jej čiernymi rozpustenými vlasmi, ktoré končili v polke chrbta. Črepy vyhodila do koša a rukami si uhladila zásteru.
„Vyzerá to na búrku,“ hlesla Kumiko.
Stála niekoľko krokov od nej a zbierala zo šnúry suché biele plachty.
„Dážď nám len prospeje. Z oblohy nič nespadlo už vyše týždňa a ľudí kvôli dehydratácii a úpalom len pribúdalo,“ odpovedala Tamiko.
Predtým čisto-modrá obloha sa postupne začínala meniť na čoraz tmavšiu a modré oblaky ustupovali čiernym. Vo vzduchu už mohli obe ženy cítiť vlhkosť zo sľubovaného dažďa. Taktiež sa mohli započúvať do zlovestného ticha pred búrkou.
„Nemáš strach?“ spýtala sa z ničoho nič Kumiko.
Tamiko sa na ňu nepozrela, naďalej sledovala tmavú oblohu a nechala sa ovievať príjemným vlhkým vetrom. Vedela, že Kumiko nenaráža na búrku, ale na zasadnutie Rady, ktoré sa bude konať zajtra večer.
„Mám,“ priznala.
To, čo Tamiko vykonala, sa medzi ľuďmi v dedine rozšírilo veľmi rýchlo. Strážcovia stihli všetko vyzradiť ešte v ten večer, keď dievča uľahlo do svojej postele so strachom, ktorý sa odrazil aj na jej spánku. Celú noc sa budilo kvôli mätúcim snom, ktoré neutíchali až do rána.
„Stálo to aspoň zato?“ spýtala sa s nádejou v hlase.
Netlačila na ňu tak ako Taya a ani nechcela od nej, aby jej povedala celú pravdu. Iba o ňu mala strach a chcela vedieť, či sa nedostala do problémov zbytočne.
„Áno,“ povedala jej pravdu. Viac však tému nerozvíjala.
Síce jej verila ako nikomu inému, ale na skutočnosť ešte nebola Kumiko pripravená. Ani Tamiko nebola, avšak teraz jej musí čeliť, a aj dôsledkom jej zistenia.
„Možno som blázon, ale,“ začala, a pritom sa s úsmevom pozrela do tváre mladého dievčaťa, „ ak mu veríš, že nám pomôže, verím mu aj ja.“
Tamiko vďačne prikývla a bola rada, že viera v ľudských srdciach u nich ešte nezanikla. Smutné bolo však to, že nezmizla u ľudí, ktorí sa so smrťou stretávajú každý deň.
„A keď už hovoríme o našom mladom peknom záchrancovi...“ začala Kumiko, ale nedokončila. Miesto toho zobrala poslednú plachtu zo šnúry a pohľadom sa zastavila na kamennej ceste, ktorá viedla do nemocnice.
Tamiko sa otočila smerom, kde spočívali Kumikine oči a pochopila, prečo mala na tvári jemný úsmev. Do nemocnice totižto kráčal Indra.
Jeho pekná tvár bola príťažlivá aj pre skúsenejšiu a rokmi ošľahanejšiu Kumiko.
Keď si Tamiko všimla, ako si jej dobrá priateľka, ktorá bola o pár desiatok rokov od nej staršia, prezerá Indru, zadívala sa na ňu so spýtavým pohľadom. Nemyslela to vôbec zle a ani v nej žiarlivosť nebrnkala na struny, len jej prišlo zvláštne, aký vplyv má Indrov zovňajšok na postaršiu ženu.
„Síce som už staršia, ale pokochať sa ešte môžem,“ odpovedala so smiechom na jej nevyslovenú otázku. A smiech na perách ju neopúšťal ani potom, keď s veľkou kopou bielych plachiet vchádzala naspäť do nemocnice.
Dievča však ostalo stáť na mieste a čakalo, kým ku nej Indra príde. Celý včerajší deň ho nevidela a nečakala, že ho uvidí dnes. Navyše ju zaskočila jeho prítomnosť v nemocnici. Vedela, že tam neprichádza kvôli tomu, že sa zaujíma, ako sa majú chorí ľudia, alebo bol zvedavý na ich stav. Kráčal ku nej kvôli niečomu inému.
„Tamiko,“ oslovil ju ako prvý a zastal niekoľko krokov od nej.
Pri počutí svojho mena jej na rukách vyskočili drobné zimomriavky a ďakovala, že si ráno obliekla tuniku s dlhými rukávmi.
„Potrebuješ niečo?“ spýtala sa ho hneď na rovinu.
Možno to bolo aj trošku nevychované, ale nemohla sa dlho kochať jeho prítomnosťou. V nemocnici bolo mnoho chorých ľudí a jej túžby museli byť odsunuté bokom.
„Potrebujem sa ťa na pár vecí spýtať a u teba viem, že mi povieš pravdu,“ odpovedal jej.
Tamiko pochopila, prečo si vybral práve ju. Nebolo to v tom, žeby jej veril. Možno aj áno, avšak u nej vedel, kedy hovorí pravdu, a kedy nie. Mohol v Tamiko čítať ako v otvorenej knihe a on to vedel. Preto jeho kroky smerovali najskôr za ňou.
„Teraz, ale...“
Nestihla sa mu ani ospravedlniť zato, že teraz kvôli chorým ľudom nemôže opustiť nemocnicu a požiadať ho, aby ju vyhľadal večer. Muž so zranenou nohou sa to rozhodol povedať miesto nej. Jeho výkrik sa odrážal od stien nemocnice a vietor, ktorý naberal na intenzite, ho doniesol až k nim.
Indra so zaujatým výrazom nasledoval Tamiko, ktorá bežala za zraneným mužom.
Ďalší výkrik sa vydral z mužových úst, ktorý ležal na svojom lôžku a zvíjal sa od bolesti. Rukami sa držal za zranenú nohu a celé jeho telo sa triaslo. Kropaje potu mu vystupovali z bledej pokožky a kvôli agónii bolesti už skoro ani nevnímal okolie.
„N-nemôžem o ň-ňu prísť,“ opakoval zachrípnutým hlasom, kým znova nezačal stonať od bolesti.
Taya kľačala pri ňom a snažila sa mu dať napiť nový odvar proti bolesti. Stále však bez úspechu, lebo väčšia časť tekutiny skončila na mužovi alebo okolo nich.
„Už musíme pristúpiť k amputácii,“ rozhodla pevne Kumiko.
Muž ju cez silnú bolesť musel započuť a jeho námietky naberali na intenzite. Jeho žalostné stony a prosby sa odrážali od stien a zabodávali sa do uší každému prítomnému.
„N-nie, ja-ja odtiaľto odchádzam,“ zastonal a snažil sa postaviť so svojím chvejúcim sa telom.
„Nemôžete nikam ísť!“ snažila sa ho zastaviť Tamiko.
Kľakla si k nemu a zatlačila ho naspäť na jeho lôžko. On sa však začal brániť a znova chcel ujsť od neodvratného osudu.
„Upokojte sa!“
Z druhej strany ho chytila Taya a spolu sa usilovali zabrániť mužovi odísť. Síce bol jeho organizmus a telo oslabené, ale predsa to bol predtým silný a statný muž. Obidve dievčatá mali čo robiť, aby ho udržali na mieste.
„Infekcia sa mu dostala už do krvi,“ ozval sa Indra, ktorý bol po celý čas ticho a len pozoroval.
Tamiko aj zabudla na jeho prítomnosť a zo začiatku bola z jeho hlasu zaskočená.
„Áno,“ odpovedala mu udychčane.
Muž im to vôbec neuľahčoval, stále sa mykal a vyvíjal najväčšie úsilie, aké mohol, aby sa zbavil ich rúk. Silnejšie sa zahnal pravým ramenom a vrazil ním do Tamiko. Nečakala to, a preto ju jeho sila zhodila na zem. Neletela ďaleko a jej ruky zabránili tvrdému dopadu. Zabolelo ju v nich, avšak to teraz nebolo podstatné. Rýchlo sa vyškriabala opäť na nohy a bola prekvapená, aký pohľad sa jej naskytol.
Indra nahradil jej miesto, ale nebránil mužovi v odchode, lebo ten nato už nemal dôvod. Upokojil sa a rovnako ako Tamiko, užasnuto sledoval, čo Indra robí.
Indrove ruky boli niekoľko centimetrov od jeho rany a vychádzalo z nich slabé zelené svetlo.
Podišla o pár krokov dopredu, aby sa mohla prizrieť zblízka. Rana sa vďaka tomu svetlu začínala pomaly čistiť a zaceľovať. A k tomu všetkému svetlo vydávalo podivný zvuk, ktorý na Tamiko pôsobil upokojujúco.
Ticho, ktoré nastalo v nemocnici, bolo prekvapivo iné. Už to nebolo ticho pred neodvratným osudom bežných smrteľníkov. Znamenalo pravý opak. Prísľub skorého uzdravenia.
Taya spolu s jej matkou sledovali Indrove ruky s otvorenými ústami. Možno predtým aj počuli niečo o ninshuu alebo čakre, ale vidieť to v praxi, znamenalo pre každého poriadny šok.
Kumiko stála niekoľko krokov od zarazeného muža a v ruke zvierala pílku. Nepustila ju ani potom, hoci mohla jasne vidieť, že ju viac potrebovať nebude.
„Zastavil som infekciu, vyčistil ranu a podporil opätovné hojenie jeho tela. Bude v poriadku,“chladným hlasom prelomil Indra ticho. Žiara z jeho rúk zmizla spolu s upokojujúcim šumom a on už nemal dôvod kľačať pri zranenom mužovi. Ustúpil od neho a pohľadom vyhľadal šokovanú Kumiko.
„Na noc by som ho tu ešte nechal, aby ste sa uistili, že sa noha správne hojí,“ povedal jej a zahľadel sa na pílku v jej ruke, „a tú vec už môžete pokojne odložiť.“
Keď už vyliečený muž uvidel bledú Kumiko s plášťom a s pílkou v ruke, zľakol sa. Inštinktívne sa začal od nej odťahovať v snahe zachrániť si uzdravenú nohu.
„Ďakujem,“ riekol vďačne a pozrel sa na svojho záchrancu.
V jeho očiach sa už neleskli slzy beznádeje a smútku, ale slzy radosti, lebo sa nemusí strachovať, ako uživí svoju rozrastajúcu sa rodinu.
Indra si muža prestal všímať hneď potom, ako ho vyliečil. Viac ho už nezaujímal a dával to najavo.
„Zachránili ste tomu chlapovi nohu,“ povedala užasnuto Kumiko.
V ruke už konečne nezvierala pílku, ale plášť, ktorý ju mal ochrániť od striekajúcej krvi, si nechala.
„Bolo to úžasné,“ pridala sa k nej Taya.
Po tomto čine možno aj zmenila názor na cudzincovu prítomnosť u nich v dedine.
Avšak ani im dvom Indra nevenoval pozornosť a o slová vďaky nemal záujem.
Tamiko mala pocit, že vôbec nemá radosť z toho, že práve niekomu pomohol. Keby dnes neprišiel, ten muž by určite prišiel o nohu a pre neho a jeho rodinu by to bola obrovská strata. S malými deťmi by ich na pár rokov čakali naozaj krušné časy. To sa však vďaka Indrovi nestalo reálne.
Všetci v nemocnici mali aj z malého úspechu ohromnú radosť a tešili sa zo zdravia a vyliečenia. O svojich pacientov sa zaujímali a nevenovali im iba chladný pohľad tak, ako to urobil Indra.
„Teraz už máš čas?“ spýtal sa a svoj pohľad nasmeroval na Tamiko.
Nikto iný ho už v miestnosti nezaujímal.
Tamiko sa pozrela s nádejou na Kumiko. Okrem muža mala aj iných ľudí, o ktorých sa musela starať a nemohla ich nechať bez dozoru. Kumiko pochopila a prikývla. Vďačne sa na ňu usmiala a svoju pozornosť opäť venovala Indrovi.
„Mám iba chvíľku,“ odpovedala mu.
V miestnosti plnej ľudí sa spolu rozprávať nemohli, preto ho Tamiko viedla na koniec nemocnice pod malý prístrešok. Chodievala tam na konci dňa alebo vtedy, keď si potrebovala v hlave urovnať pár myšlienok. Nikto tam nechodil a ona mohla byť aspoň chvíľku sama, a obdivovať začínajúci les i prírodu.
Bez slova zatvorila za Indrom dvere a oprela sa o drevenú stenu. Už zopár dní sa poriadne nevyspala a únava si začínala brať z jej tela viac, ako bola ochotná dať. Potrebovala sa vyspať, avšak vedela, že ju ešte pekne dlho nečakajú pokojné večery a sny.
Indra prešiel na koniec drevenej podlahy a zadíval sa na dážď, ktorý silno bičoval prírodu pred nimi. Stál Tamiko chrbtom a nemal v pláne sa k nej otočiť tvárou v tvár.
„Zvážila už tvoja rodina možnosť, ktorú jej ponúkam?“ spýtal sa bez žiadnej emócie v hlase.
„Nie som si istá, teraz sa so mnou o tom nerozprávajú,“ odpovedala mu pravdivo.
Ani Kya, ani svojho starého otca od toho večera nevidela. Nebolo to tak, žeby sa jej vyhýbali alebo ona im. Rovnako ako oni aj ona mala svoju prácu, ktorej sa musela venovať. Pochybovala však, žeby sa s ňou rozprávali o tej téme. Dali jej v ten večer najavo, že pre nich je jej názor bezcenný.
„Nerozprávajú sa s tebou, lebo riešia tvoj trest a podstatné veci odsunuli bokom,“ povedal a chlad v jeho hlase ešte viac narástol.
„Ako to vieš?“ šokovane sa teraz ona spýtala jeho.
„Pred dvoma dňami viac riešili teba ako to, že som odhalil dôvod tej choroby. Nechali ma pokojne odísť, aj keď som im ponúkal riešenie a zamerali sa radšej na tvoj trest. Riadite sa srdcom a nie rozumom, a kvôli tomu prichádza priveľa ľudí o život,“ obvinil ich Indra.
Jeho slová preťal obrovský fialový blesk, ktorý sa objavil na tmavej oblohe. Po ňom nasledoval ohlušujúci hrom, ktorý dal Tamiko čas, aby si premyslela odpoveď.
„Od zajtrajšieho večera ti už môj osud nebude stáť v ceste.“
Vedela, že sa o ňu Indra nebude zaujímať, aj keď sa do problémov dostala kvôli nemu. Chcel od nej pravdu tak mu ju poskytla a už pre neho nebola podstatná. Nepríjemný tlak jej zovrel hruď, ale nespúšťala zrak z jeho chrbta.
Nemohla sa však nechať potopiť jeho nezáujmom a musela bojovať ďalej. Ak prídu o Indru, ich dedina bude pustnúť ďalej, až tu neostane nikto iba kosti a prach.
„Božský strom nás vytrhol z biedy. Bude im chvíľku trvať, kým sa rozhodnú veriť neznámemu cudzincovi a zničia to jediné, čo ich za tie roky držalo ako-tak pri živote.“
„A má zmysel čakať na ich kladnú odpoveď?“ spýtal sa priamo.
V Tamiko začínala narastať panika. Predsa im sľúbil pomoc! Nemôže odísť a nechať ich zomrieť!
„Sľúbil si, že nám pomôžeš!“ obvinila ho z klamstva.
Znova sa v nej prebudil strach, ale nebol to strach o ňu a zo zajtrajšieho zasadnutia Rady. Teraz sa bála Indrovho odchodu, ktorý znamenal smrť.
„Svoj sľub dodržím, len chcem vedieť, či má zmysel čakať na kladnú odpoveď, alebo mám začať vytvárať kroky na to, aby kladná bola,“ vysvetlil jej.
Dážď vonku neutíchal a fialový blesk opäť preťal oblohu. Tamiko naskočili po celom tele zimomriavky, avšak nebolo to od chladu či silného hromu. Bolo to z Indrovej odpovede.
„Rozhodnú sa správne,“ povedala odhodlane.
Verila, že sa už poučili a už sa nebudú prizerať, ako zomierajú nevinní ľudia. Kyo má tiež dosť toľkej zbytočnej krvi, určite prehryzie svoju tvrdohlavosť a nechá cudzinca, aby im pomohol.
„Prestaň klamať sama sebe.“
Indrove slová spolu s ďalším bleskom preťali posledný kúsok dôvery, ktorý Tamiko chovala k svojej rodine.
„Ja neklamem,“ hlesla, ale hlas jej už neznel tak odhodlane ako predtým.
Predsa nemohli naďalej zatvárať oči pred pravdou. Strom síce pomohol dedine, ale pomaly ich zabíjal. Vedeli to niekoľko rokov a nič s tým nespravili. Nezatvárali ani oči pred pravdou a starešina s kamennou tvárou sledoval cestu, ktorá viedla k ich zániku.
„Nebudem ťa zato súdiť,“ povedal a otočil sa na ňu so svojimi čiernymi očami.
Sklonila radšej zrak a dívala sa na drevenú podlahu pod jej nohami.
Bola to jej rodina, už nemala nikoho iného okrem nich. Musí im predsa veriť!
Indrove kroky zastavili kúsok od nej a palcom jej nadvihol bradu. Donútil ju pozrieť sa do jeho čiernych očí a vidieť tam pravdu.
„Prestala si im veriť v momente, keď sme vstúpili do jaskyne. A stratená dôvera k niekomu, koho miluješ, sa hľadá ťažko,“ povedal hlasom jemnejším ako zamat.
Ďalší blesk a ďalší úder. Tamikina myseľ bola rozdelená na dve časti.
Tá prvá mala zatvorené oči a chcela žiť v nepravde, ak to znamenalo, že svojej rodine bude naďalej veriť a neuvidí tieň klamstva vždy, keď sa na nich pozrie.
Tá druhá odmietala zatvoriť oči a videla pravdu takú, aká bola.
„Daj im prosím, ešte zopár dní,“ šepla.
Vedela, že táto skúška rozhodne, či naďalej bude veriť svojmu bratovi a starému otcovi. Ak zvolia správne, bude sa cítiť previnilo zato, že im neverila, ale ak si vyberú druhú možnosť...
Nevedela, čo bude robiť potom.
„Dobre, ale bolesť zo zrady bude silnejšia,“ riekol a jeho prsty opustili jej pokožku.
Tamiko narazila do drevenej steny za jej chrbtom a vydýchla. Indra mal na ňu veľký vplyv, avšak ona sa nemohla nechať okúzliť peknou tváričkou.
Bola mu však vďačná, že dá jej rodine čas. Dúfala, že sa obaja mýlia a oni sa rozhodnú správne.
A tiež dúfala, že toto rozhodnutie nebude ľutovať.