Láska verzus moc a sila 01

Tento vymyslený príbeh sa bude odohrávať v dobe, keď Hagoromo - Sennin šiestich ciest poslal svojich dvoch synov Indru a Ashuru do dvoch rôznych oblastí, aby vyriešili ten istý problém s Božským stromom. Zameraný bude hlavne na Indru. Príjemné čítanie Smiling

Láska verzus sila a moc

Slnečné lúče lenivo dopadali na tvár čiernovlasého dievčaťa. Kvapky potu sa zaleskli na jej bledej tvári a po malých potôčikoch dopadali na tmavú tuniku. S roztrasenou rukou si ich zotrela a napriek slnku sa pozrela na kopec, z ktorého vyrastal ten strom...
Veľmi veľa si toho nepamätala spred obdobia, keď v ich dedine panovalo sucho, hlad a nedostatok vody. Počasie im tiež veľmi neprialo, a keď k nim zavítal vytúžený dážď, voda im vystačila len na pár dní.
Ľudia zomierali aj od vyčerpania. Snažili sa v kamennej zemi vykopať studňu, ale bez výsledku. Kopali celé roky, avšak na prameň nikdy nenarazili. To ich však neodradilo a kopali ďalej aj napriek hrozbe smrti. Viera bolo jediné, čoho mali nadbytok. A vďaka nej vydržali v tejto nehostinnej zemi prežiť celé roky. Viera im dodávala silu, aj keď im osud stále podkopával nohy. Pamätala si na nárek matiek, ktorým v ich náručí zomierali deti. Ich plač sa rozliehal po kamennej zemi bez kvapky vody a nechcel utíchnuť.
Jedného dňa ale na úbočí hory začal kvitnúť ten strom a spolu s ním začala znova rozkvitať aj ich zem. Už ich viac netrápili suchá a nedostatok vody. Zlé časy sa stali minulosťou a ľudia začali veriť na lepšie zajtrajšky. Mysleli si, že sa už viac nemusia báť o svoje rodiny a ľudí, ktorých milujú. Opak bol ale pravdou.
Doba šťastia a radosti im ale vydržala len pár rokov. Miesto hladu a smädu ich začalo sužovať niečo horšie. Choroba. Nikto nevedel, čo to je a ako to liečiť. A znova nastala doba umierania. Plač a potoky sĺz sa znova stali súčasťou ich životov.

Dievča sklonilo hlavu k zemi a snažilo sa zahnať slzy, ktoré sa jej nahromadili do očí. Klamalo samú seba, že jej ich spôsobilo slnko a opakovaným mrkaním ich zahnalo. Nesmie dovoliť, aby ju niekto videl plakať.
„Tamiko-sama."
Dievča poslednýkrát zamrkalo a otočilo sa na osobu, ktorá vyslovila jej meno. Bola tak zamyslená, že podľa hlasu nespoznala, kto to je.
„Yoshiro," vydýchla s úľavou v hlase a usmiala sa na chlapca v jej veku.
Ako malé deti si boli veľmi blízki. Hovorili si všetky tajomstvá a trávili spolu všetok voľný čas. Keď ich bezstarostné detstvo skončilo, ich cesty sa začali pomaly rozchádzať. Tamiko, ako vnučka starešinu, sa musela venovať úplne iným veciam ako Yoshiko, syn obyčajného pestovateľa.
„Koľko," šepol a zahľadel sa na kôpky čerstvo vykopanej hliny.
Za posledný mesiac na neznámu chorobu zomrelo rekordné množstvo ľudí. Zhoršovalo sa to a už ani jej starý otec nevedel, čo si s tým má počať. Ako má upokojovať ľudí, keď sám nevie, čo za hrôza sužuje ich dedinu? Nikto to nevedel a Tamiko sa začínala báť, že sa odpoveď nikdy ani nedozvedia. Ak to takto pôjde ďalej, ich dedina zanikne. Všetky tie roky, keď bojovali predtým s nehostinnou oblasťou, sa stanú zbytočnými.
„Za tento týždeň traja," odpovedala mu. Nedívala sa mu však do očí, ale na ich nemocnicu. Drobné chatrče, kde trávila väčšinu svojho času, sa postupne stávali jej novým domovom a krutou pripomienkou jej budúcnosti.
„Zhoršuje sa to," povedal si skôr pre seba, ale počula to aj Tamiko. Tá sa ale nechcela baviť o smrti, preto jeho poznámku ignorovala.
„Potrebuješ niečo?" spýtala sa.
„Oh, áno," priznal a nervózne si pošúchal krk. ,,Tvoj brat chce s tebou hovoriť. Poslal ma po teba."
„Ďakujem," povedala.
Po pár krokoch ju ale opäť zastavil Yoshirov hlas.
„Môžem ťa tam odprevadiť, ak by ti to nevadilo."
Tamiko mu stála otočená chrbtom a neplánovala sa na svojho priateľa otočiť. Nemohla.
„Chcem byť chvíľku sama, ak ti to neprekáža," nečakala na odpoveď a pridala do kroku.
V tejto dobe, kde si zubatá brúsi kosu na každého bez ohľadu na vek alebo postavenie, nebolo najmúdrejšie začínať nejaký vzťah. Láska je krásna, ale tá bolesť, ktorá príde po jej strate, je horšia. A Tamiko ju po strate oboch rodičov okúsiť znova nechcela.
Po chvíli jej kroky opäť spomalili a ona si vychutnávala výhľad na úrodnú dedinu. Ryžové polia mali konečne dostatok vody a vlahy a úroda každý raz presahovala očakávania. Ryby si spokojne plávali v potokoch a bolo ich dostatok pre celú dedinu. Všetkého mali dostatok, tak prečo sa s nimi osud tak zahrával?

Zastavila tesne pred dverami do starešinovho dreveného domčeka. Už odtiaľ počula tlmené hlasy svojho starého otca a brata.
Nadýchla sa a vkročila dnu. Ovial ju príjemný chlad a na jej hlavu konečne dopadol tieň.
„Tamiko," privítal ju starý otec. Pokľakla pred neho a čakala na jeho slová.
Jej brat Kyo sedel po jeho boku. Ako budúci starešina sa už od smrti ich otca od neho učil všetko potrebné k chodu ich dediny. Verila, že ak sa situácia zlepší a choroba ustúpi, bude z neho dobrý vodca.
„Tento mesiac sme prišli o mnoho ľudí," začal starešina a Tamiko vedela, kam jeho slová budú smerovať.
„Vyskúšali sme všetky možné liečivé byliny, masti, zábaly. Menili sme ich množstvo, upravovali zloženia, ale nič z toho nepomohlo," obhajovala seba, ale aj ostatných ľudí z nemocnice.
„Nikto vám to za vinu nedáva," vložil sa do toho jej brat.
„Kyo hovorí pravdu, Tamiko. Stále sa ale musíte snažiť a neprestávať veriť."
Pokojná tvár jej starého otca ju fascinovala. Dokázal si ju zachovať aj v tých najhorších situáciách ako napríklad pohreb jeho syna a manželky. Ani teraz na pokraji skazy ju nevymenil.
„Stále ale nerozumiem tým podivným pavučinám, ktoré všetci tí ľudia majú na rukách," priznala sa.
„Je to súčasť toho ochorenia," odpovedal jej jednoducho starešina.
„Nepripadá mi to ako súčasť nejakého ochorenia," pokračovala Tamiko.
„Tak čo to teda podľa teba je, sestra?" spýtal sa jej brat. V jeho hlase bol ale náznak pochýb.
„Mám pocit, že to z tých ľudí vysáva život," šepla, ale vedela, že ju určite počuli. Boli to len jej dohady, ale už ich nedokázala v sebe viac dusiť. Každý deň sa starala o chorých, zomierajúcich ľudí, ktorý jej mizli pred očami. Nezaberali žiadne lieky, byliny a ani rastliny. Chcela nájsť nejaké riešenie alebo liek a zabrániť všetkému tomu umieraniu, ale bola bezmocná.
„Hlúposť," ozval sa ako prvý jej brat. „Prečo by im niečo malo vysávať život?"
V Kyových modrých očiach sa zrkadlil hnev a jeho bledá tvár sa zmenila na mierne červenú. Hneval sa na hlúposť svojej mladšej sestry.
„Stačí, Kyo," zastavil jeho ďalšie slová hnevu starešina. „Nech nám to Tamiko najprv vysvetlí."
Tamiko vďačne prikývla a spustila: „Myslím, že to nejako súvisí s tým stromom..."
„Počúvaš sa, sestra!" už po nej zakričal jej starší brat. Doteraz na ňu len zvyšoval hlas, ale teraz bol už naozaj nahnevaný. „Z rozkvetom toho stromu sme sa konečne dostali z biedy. Si primladá a nepamätáš si utrpenie, ktoré naši ľudia prežívali každý deň. Koľko ľudí zomrelo."
Tamiko sklopila pohľad a zadívala sa na svoje spojené ruky.
Jej brat nemal pravdu. Na to utrpenie si pamätala, ale aj tak sa nemohla zbaviť pocitu, že bez toho stromu by tá choroba zmizla.
„Bez toho stromu by sa do našej zeme znova vrátila chudoba," starešina sa postavil na stranu svojho vnuka.
„Viem," skleslo s nimi súhlasila.
Ako žena v ich dedine nemala veľké slovo, a čo rozhodol jej brat s jej starým otcom, platilo a všetci to dodržiavali. Nebola ale jediná, kto pohyboval o nevinnosti toho stromu. Pár ľudí, hlavne v nemocnici, sa začínali toho kopca báť. Hlavne potom, čo starešina zakázal ľudom na ten kopec chodiť a okolo neho postavil stráž.
„Prepáč mi to, Tamiko," ospravedlnil sa Kyo zato, že na ňu kričal.
Pošúchal si červené oči od únavy a až teraz si Tamiko všimla tmavé kruhy pod očami.
„Mal by si si odpočinúť. Nemôžeš tu byť pre všetkých od rána do večera. Aj ty si potrebuješ oddýchnuť," povedala mu úprimne.
Bála sa o svojho brata. Síce na ňu nebol vždy najlepší, ale mala už iba jeho a starého otca. Predstava, že príde aj o nich, ju ničila.
„Tvoja sestra má pravdu. Po stretnutí s radou si pôjdeš odpočinúť," oznámil mu ich starý otec. Z polky to bol príkaz od starešinu a z druhej dobre mienená rada pre vnuka.
„Musím ešte preštudovať niekoľko pergamenov. Má sa v nich písať o liečivých bylinách a možno nájdem nejakú, ktorá nám pomôže," protestoval.
Tieto pergameny im nosili pocestní alebo obchodníci. Jej brat ich za posledné mesiace prečítal desiatky, ale stále ešte nenašiel to, čo si od nich sľuboval. A podľa Tamiko ani nenájde.
„Pozajtra by mali doraziť nejaké nové byliny a rastliny, o ktorých som čítal. Možno niektorá z nich zaúčinkuje. Buďte pripravení." Tamiko prikývla a postavila sa na odchod. Vtom ale do domčeka vtrhol jeden zo stráží a v ruke držal palicu.
„Kyo-sama, starešina, do dediny prišiel pocestný a chce s vami hovoriť. Tvrdí, že nám chce pomôcť," udychčane im oznámil.
Všetci traja sa na seba prekvapene pozreli. K ich dedine sa nebolo najjednoduchšie dostať. Cesta bola kamenistá a počasie sa rado zahrávalo s ľudskými životmi. Ak k nim niekto cestoval takú diaľku v takých podmienkach, stojí za to ho vypočuť.
Tamiko pomohla starému otcovi sa postaviť a spolu s ním pomaly kráčala za svojím bratom.

Slnko už pomaly zapadalo a obloha bola sfarbená do oranžovej farby. Ľudia už zapaľovali ohne pred svojimi domami a pukanie ohňa sprevádzalo ich tiché kroky.
Už z diaľky Tamiko rozoznala mužskú postavu, ktorá na nich čakala na okraji dediny. Obyvatelia okolo neznámeho vytvorili kruh a hádzali na neho obozretné pohľady. Stráže mali v rukách stále zbrane a pozorne ho sledovali.
Stál k nim chrbtom, ale keď počul ich blížiace sa kroky, otočil sa. Z tváre si zosunul rolák a pozrel sa nich svojimi červenými očami.
Tamiko sa neubránila zdesenému nádychu, keď sa ich oči stretli a ona mohla pocítiť ich moc. Nerozumela tomu.
Ako môže mať jeden človek takú silu v očiach?
Silne nepôsobili len jeho oči. Celkovo Tamiko spôsoboval husiu kožu a naháňal jej strach.
Keď presunul svoj pohľad inam, Tamiko sa rozbúchalo srdce, ale nebolo to len od strachu.

5
Průměr: 5 (5 hlasů)

Kategorie:

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Palantir
Vložil Palantir, Út, 2019-11-05 19:39 | Ninja už: 3574 dní, Příspěvků: 4991 | Autor je: Moderátor, Editor fóra, Člen ANBU

Je to vždy fajn, keď si nieto nájde v príbehu takú medzeru, ktorú si trúfne zaplniť a zaujíma ma, ako to rozohráš.

Obrázek uživatele Senpai-sama
Vložil Senpai-sama, Út, 2019-11-05 18:13 | Ninja už: 1069 dní, Příspěvků: 1973 | Autor je: Zatvrzelý šprt

Veľmi dobrý námet Kakashi YES Ašuru sme videli v akcii, ale Indrov postup nepoznáme, tak sa ako poznamenala Rahzel, teším, čo vymyslíš. Zdá sa, že Tamiko sa Indru síce bojí, ale asi sa jej aj páči Úpa boží!!!

Budem sa tešiť na pokračovanie, vďaka za príbeh Ino ti gratuluje!

Obrázek uživatele Rahzel
Vložil Rahzel, Út, 2019-11-05 18:25 | Ninja už: 709 dní, Příspěvků: 710 | Autor je: Účastník Irukova doučování

Nechcela som vyhadzovať chybičky na oči hneď na začiatku Ehh... jasně... hehe... ale v prípade záujmu môžem text pred vydaním prečítať. ^-^

Obrázek uživatele flower
Vložil flower, Út, 2019-11-05 19:22 | Ninja už: 18 dní, Příspěvků: 4 | Autor je: Prostý občan

Ďakujem za krásny komentár Z lásky a za upozornenie. Hneď som si znova sadla za prvú časť a opravila, čo najviac chýb. Žiaľ som človek, ktorý má s gramatikou a chybami menšie problémy. Za každý takýto upozorňovací komentár budem len a len rada.

Obrázek uživatele Senpai-sama
Vložil Senpai-sama, Út, 2019-11-05 20:40 | Ninja už: 1069 dní, Příspěvků: 1973 | Autor je: Zatvrzelý šprt

Ty si zlatíčko Kiss! Keby mi tak netrešťala hlava, tak by som aj opravu poslala v tej poznámočke Takový trapas... No škoda pekného príbehu, však sa snáď autor/ka neurazí, myslíme to v dobrom a tešíme sa, že niekto nový pribudol do košiara FF Jump!
Nedalo mi a poslala som flower PM Angel A konečne aj náš Palantir komentuje Jump! Kiss!

Obrázek uživatele Rahzel
Vložil Rahzel, Út, 2019-11-05 12:58 | Ninja už: 709 dní, Příspěvků: 710 | Autor je: Účastník Irukova doučování

Jéj. Túto časť Naruta už mnohí zatracovali, ale ja mám rada aj Hagoroma a jeho synov. Zdá sa, že sa konečne dozvieme o Indrovom riešení problému a prečo ho otec považoval za neúspešné. Ďakujem za príjemné čítanie a teším sa na pokračovanie.

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, Po, 2019-11-04 22:28 | Ninja už: 4031 dní, Příspěvků: 2207 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

Vítej na konoze, musím říct, že jsem mile překvapena, po pár větách jsem se moc ráda začetla. Baví mě tematika starých neznámých časů, navíc máš hezký sloh i styl vyprávění, a přestože píšeš o znepokojivých věcech, stejně to na mě působilo podivně poklidně - jako když plyne voda. Těším se na pokračování, doufám, že brzo bude Smiling

.Seznam FF, Poslední FF: Ze scvokárny kabát | O otcích a synech | Krev tvých očí
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights..