Umenie zabiť 04 Krviprelievanie

Nič nie je isté. Smrť je najistejšia.
A tá práve niekoho čakala. Stála som na tom kopci, pozerajúc sa na prelínajúce sa farby zeleného kopca a modrej oblohy. Všetko vyzeralo pokojne, človek by sa bol spytoval, prečo som tam prišla. Táto otázka lietala mysľou mladého mnícha, príliš vystrašeného mojou prítomnosťou na to, aby ju koktavo vyslovil. Iba otváral ústa, bez jedinej hlásky, ako taká ryba. Bola by som pobavená, keby som nevedela, čo má prísť. Žiaľ, Jashin osobne ma poslal na toto miesto.
„Chrám ohňa?!“ spýtala som sa vtedy prestrašene. Strachovala som sa o Hidana, vôbec mi vtedy nezišlo na um, že ten má ešte sedem rokov pred sebou. Myslela som len na to, že ešte nemôže umrieť.
„Áno,“ prisvedčil, neskrývajúc svoj úškrn. Vedel v mojej tvári prečítať na čo myslím. Musím pripustiť, že ma to štvalo. Že si neviem nechať svoje myšlienky pre seba, „treba ho ochrániť.“
„Ochrániť? Ale...ja...moja práca nie je ochraňovať, Jashin- sama.“
„Myslel som ochranu trochu iného typu, Llyn.“
„Akého teda?“
„Bezbožníci!“ to slovo takmer vypľul a mnou trhlo, keď použil iný tón, akým zväčša rozprával, „Bezbožníci, Llyn, mieria ku chrámu. Ako inak je ich spoločníkom úmysel ho zničiť. A ty tú ich armádu zlikviduješ, Llyn.“
„A-armádu?“ dostala som zo seba šokovane. Zabiť jedného či dvoch smrteľníkov naraz bolo pre mňa bežné. Niekedy som dokonca dostala za úlohu ísť po nejakej tej skupinke. Väčšinou stratenej v lese alebo v nejakej nehostinnej pustatine. Prekvapilo ma to.
Jashin pokračoval, akoby ma nebol počul. „Za iných okolností by som tam poslal niekoho iného. Možno aj tvojho brata.“
„Shina? Len to nie,“ hlesla som. Pretočila by som aj nad tým očami, no ešte vždy mi po rozume behala tá armáda, „naposledy, keď mal Shin robiť niečo navyše, počúvali sme o tom ešte pol storočia.“
„Shin,“ zopakoval, „ešteže mám krátke meno na to, aby si mi z neho urobila prezývku,“ krátko sa zasmial, „Máš však pravdu. Shin má vo zvyku sa sťažovať, čo sa nikomu nepáči. Predo mnou to, pravdaže, nerobí. To by sa neopovážil, no klebety s dostávajú aj ku mne,“ povzdychol si a zapozeral sa mi do očí, „Čiže môžem rátať s tebou. Viem, že to miesto pre teba veľa znamená.“
„Nemáte na mysli miesto, ale osobu,“ uviedla som veci na pravú mieru. Čítal vo mne, vedel to, tak načo tie hry? „Máte na mysli Hidana.“
„Dúfam len, že ide iba o malé kontroly. Že je všetko, ako má byť. Nebol by som rád, keby sa medzi vami vytvorilo puto.“
„Medzi nami ste vytvorili puto vy, Jashin-sama,“ pripomenula som mu, „Keď ste spojili naše životy, teraz oba nesmrteľné, spojili ste nás.“
„Chybička v pláne,“ pripustil, „Kvôli tomu spojeniu sa oňho bojíš a dávaš naňho pozor, i keď to je dosť nemiestne?“
Prikývla som. Bola to pravda. To som si aspoň myslela.

„Čoho sa máme báť?“ dostal zo seba nakoniec mních a pritom sa ani nezajakal, za čo mal body k dobru. Možno si na to spomeniem, keď za ním prídem nabudúce a keď nebude predo mnou utekať.
„Bezbožníkov, mních,“ odpovedala som, „Prichádzajú, aby poškvrnili vašu vieru.“
„A vy budete stáť na čej strane? Našej či ich?“ v hlase mu zaznieval strach. Bál sa, že len čakám, kedy sa ku mne banda- nie, armáda- bezvercov pripojí.
„Ja budem stáť medzi týmito múrmi a nimi, aby som im zabránila v tom, čo si zaumienili.“
Mních si počuteľne vydýchol a uľavilo sa mu. „Upozorním hlavného mnícha, slečna Llyn. Poskytneme vám posily a-“
„Nie,“ prerušila som ho a on na mňa uprel skúmavý pohľad. Dopovedala som o niečo menej príkrejšie, „Budem proti nim bojovať sama.“
„Sama? Ale...to je predsa samovražda.“
Samovražda? Mala som čo robiť, aby som sa nezasmiala. Aby som zadržala smiech, do očí sa mi už od toľkého premáhania tlačil slzy, musela som sa od mnícha odvrátiť a aspoň sa uškŕňať, inak to nešlo. Ja som nemohla umrieť, jediné čo by sa mi mohlo stať bolo, že by mi oddelili nejakú časť tela.
„Nezostarli ste ani o deň,“ počula som za sebou, „teda ste nesmrteľná, že? Samovražda,“ posmešne si odfrkol, „zrejme to znie ako zlý vtip.“
Otočila som sa späť k nemu s bolesťou v podbrušku od zadržiavaného smiechu a s divnou zmesou vážnosti a pobavenia. „No,“ prisvedčila som.
Brána sa začala pomaly a ťažko otvárať. Jej spodok škrípal o kamienky na zemi a niekto by mal namazať pánty, lebo vŕzgali. Keď bola masívna brána otvorená natoľko, aby ňou prešiel dospelý človek, vyšiel z nich pätnásťročný Hidan a rozbehol sa ku mne.
„Llyn!“ zvolal a takmer sa potkol o bielu tuniku, ktorú musel nosiť, takže vyzeral ako mladšia, vlasatá verzia mníchov. Naštvane si ju vydvihol, „Pozri!“ zdvihol dohora pravú ruku, v ktorej držal čosi, čo sa podobalo tej najhoršej kose, akú som kedy videla.
„Hidan, pre Jashina, čo to má byť?“ zdesene som ukázala na jeho „zbraň“.
„Kosa,“ strčil mi ju pred tvár a ja som sa na to zamračila. Ak je toto kosa, tak umriem. Obe veci boli nemožné. Nemôžem zomrieť, teda toto nebola kosa. Ani zďaleka. Bola to palica, na ktorej bol síce kosák, no tupší by ste asi nikde inde nenašli, „Sám som si ju vyrobil!“ pochválil sa, „Viem, viem, od tej tvojej namakanej má ďaleko, ale na začiatok pohoda, nie?“
„Toto má ďaleko aj od obyčajnej kosy, Hidan.“
Jeho nadšenie z tváre zmizlo. Zatváril sa kyslo a zložil tú svoju kosu. Skákal pohľadom z nej na mňa a späť, akoby nemohol uveriť tomu, čo som povedala. Akoby na tej veci hľadal dôkaz toho, že klamem.
„Kosák je uvoľnený a tupý. Palica nie je dosť pevná. Nevydržala by ani prvých päť sekúnd boja, nieto päť minút. Je to hrôza, Hidan, niekto ti to povedať musel,“ povzdychla som si.
„Ale-“ Hidan chcel brániť svoj výtvor- bezúspešne-, ale mních ho zastavil.
„Vráť sa dovnútra, Hidan,“ prikázal mu nefalšovane nekompromisným hlasom a prísne sa naňho pozrel. Hidan mu chcel vzdorovať, už-už otváral ústa, aby mu niečo odsekol. Niečo v norme, lebo vedel, že proti mníchom nemohol byť príliš drzý. To si uvedomoval dokonca aj on.
Tentoraz som ho pred prehovorením zastavila ja. „Rob, ako ti povedal, Hidan. Niečo tu vyriešim, a potom sa...potom sa môžeme porozprávať o tej tvojej kose, napríklad,“ navrhla som. Nechcela som, aby bol Hidan pri tom, ako budem zabíjať ľudí. Vedela som, že je fascinovaný vierou v Jashina a taktiež už ako trinásťročný premýšľal nad vraždou, len aby na seba upozornil. Ukázať mu krviprelievanie mi neprišlo ako najlepší nápad.
Svoj sľub som taktiež plánovala splniť. Po tom, čo odvediem na onen svet toľko ľudí, bude mať Shin priveľa práce na to, aby som mala ísť po ďalších. Nebola som si Jashinovým rozhodnutím stopercentne istá, no už som ho pár storočí poznala, takže aspoň nejaká istota tam bola.
„Dáš mi tipy, ako ju vylepšiť,“ nepýtal sa, nebola to otázka. Ten pätnásťročný pubertiak mi to prikazoval. Za normálnych okolností by som mu pripomenula, kto je tu starší. O dosť starší a koho má počúvať, no cítila som, že čas sa kráti.
Prichádzali.
Nemala som čas sa s ním dohadovať.
„Dobre. Platí. Choď už.“
„A čo riešiš? Svoju prácu?“ nadvihol obočie a dychtivo čakal na moju odpoveď. Mních po mojej pravici zostal v prekvapenej grimase. Fakt, že Hidan vie, čo robím a berie to úplne v pohode, skôr akoby som bola jeho vzorom, ho šokoval. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila. Nemala som rada, keď mi niekto znemožňoval vykonávať svoju prácu. A to práve robili. Hidan svojimi otázkami a mních nemými výčitkami. Mala som chuť ich oboch dokopať do chrámu a niekam ich tam priviazať. Hidanovi zviazať aj ústa.
„Áno,“ odpovedala netrpezlivo a nevrlo, „presne. Teraz padaj do chrámu, Hidan, inak za seba neručím!“ zvýšila som hlas a jeho nadšený úsmev pohasol.
Vyložil si kosu na rameno a vyhlásil. „Nemôžeš mi nič urobiť, Llyn. Nespomínaš si?“ spýtal sa ma povýšenecky.
A mala som toho dosť! Ten malý fagan sa nebude tváriť, že som nič. Som Llyn, pracovníčka Jashina a súčasťou sveta od jeho samotného stvorenia! Dovoľujem si tvrdiť, že bezo mňa by bol svet stratený, bez kontroly, bez nejakého riadenia. A tento....tento...grr!...Netušila som, že keď sa človek naštve jeho slovná zásoba nieže pominie, to nie, ale na um mu prídu také slová, ktoré by nikdy v jednej vete použiť nemusel.
Vykríkla som od hnevu, schmatla tú jeho frašku menom kosa a rozlámala ju na kúsky, ktoré som následne hodila k jeho nohám, aby ten nevďačník pochopil, že ak sa nespráva s rešpektom ku mníchom, ku mne bude! Nie som len nejaká Llyn, ktorá sa ho nemôže dotknúť, lebo raz pochybila. Nie som len nejaká Llyn, ktorá mu dlžila život. Som Llyn, ktorá sa nad ním zľutovala a brala ho na zodpovednosť a mám pocit, že to bola najväčšia chyba, akú som urobila. Dokonca predbehla aj to, že kvôli mne umieral. Hidan si o sebe začínal príliš myslieť a ja som bola taká hlúpa, že som dovolila, aby sa také niečo stalo.
Privolala som svoju kosu a jej hrot som mu priložila ku krku. Zaklonil sa dozadu, no vždy cítil na svojej pokožke chladný kov mojej kosy. Začal sa potiť a konečne mu dochádzalo, že prekročil medze.
„Môžem ti urobiť čokoľvek, Hidan,“ precedila som pomedzi zuby, „To, že sa ti v podstate nič nestane znamená len to, že mám nekonečne veľa možností a nekonečne veľa času,“ potom som pomaly prešla kosou ku retiazke jeho prívesku a Hidan sa viditeľne zachvel, „Času možno toľko nemáme,“ pripustila som.
Odtiahla som kosu a on si vydýchol. Dokonca aj mníchovi, ktorý nás pozoroval s vyvalenými očami, sa očividne uľavilo.
„Teraz choď s mníchom dovnútra a nevyjdeš odtiaľ, pokiaľ ti to ja nedovolím. Ak ma neposlúchneš, máš zakázané všetky zbrane a mnísi ťa budú učiť akurát tak taijutsu!“

Stála som medzi múrmi chrámu a armádou neveriacich. Takých ľudí, ako boli oni, som stretávala často, hoci nie v takom veľkom počte. Boli to ľudia, ktorí sa nebáli Jashina a jeho trestov. Ani môjho brata a jeho zbierania a triedenia duší. A mňa tiež nie, no verila som, že mi nebude dlho trvať presvedčiť ich, že som nebezpečná.
Títo však neboli obyčajní neveriaci.
Oh, áno, aj neveriaci majú svoje podkategórie. Viete, nie je to také jednoduché. Zaradzujeme ich do viacerých skupín. Neveria a rešpektujú vieru ostatných. Neveria a nerešpektujú vieru ostatných. Neveria a veľmi radi to prezentujú na verejnosti. Neveria a vo voľnom čase plienia miesta, ako napríklad Chrám ohňa, kde som stála a začínal mi tŕpnuť chrbát, aby ľuďom dokázali, že im ich božstvo nepomôže ani vo chvíli smrti. Na základe toho, sa delia na nebezpečných a tých, ktorí nie sú nebezpeční. Nebezpeční môžu byť veľmi nebezpeční a takí, ktorých je proste nutné zabiť.
Vidíte? A to hovorím iba o neveriacich. Nechcite vedieť koľko kategórii ľudí je na Zemi.
Mali divokí výraz a boli zhrbení ako zvieratá pripravené skočiť na svoju obeť. Bolo ich asi štyristo a boli vybavení dobrými zbraňami. Od katán až po oštepy. Od kunaiov až po shurikeny. Od lukov až po kuše. Ale neboli dobre oblečení. Nič ich nechránilo pred mojou kosou. Medzi ich kožou a jej ostrým bude len látka ich oblečenia. A aj to dosť chabá, ako som postrehla v niektorých prípadoch. Pokiaľ nebudú dostatočne rýchli a opatrní, zomrú. Mne sa to nemohlo stať, čo bolo mojou najväčšou výhodou.
Ich vodca, najväčší z nich, najstatnejší a podľa jeho výrazu si myslím, že aj najhlúpejší, vystúpil dopredu a zdvihol svoju sekeru do vzduchu a ukázal na mňa.
„Ty, žena! Odstúp!“ zrúkol na mňa zo vzdialenosti asi dvadsať metrov, ale mnou ani nepohlo.
„Nie,“ odvetila som pokojne a jeho to prekvapilo. Ruka so sekerou mu trochu klesla, no v momente, keď sa mu na tvári objavil naštvaný výraz, pevnejšie ju uchopil a zdvihol vyššie ako bola predtým.
„Povedal som: odstúp!“ zopakoval.
Ľavou rukou, v ktorej som nedržala kosu, som si rozopla svoj dlhý čierny plášť. Ten padol na zem a rozprestrel sa okolo mňa v nedokonalom kruhu. Na sebe som mala čierne tričko s iba jedným ramienkom s trojuholníkovými výrezmi na bokoch pásu, sivé krátke nohavice, nadkolienky a ninja topánky na veľmi malom opätku. Vystúpila som z plášťa ako z vody a urobila dopredu tri kroky.
„STOJ!“ zreval.
Podišla som k nemu ešte o pár krokov dopredu a bolo to dostatočne blízko na to, aby naňho dosiahla moja kosa.
„Zastav, žena!“ zamával sekerou, pokúšajúc ma od neho odohnať. Na jeho škodu, môj pokoj mu naháňal väčšiu hrôzu ako mne on a jeho úbohá sekera.
Mávla som kosou a on bol schopný môj útok odblokovať. Po otočke a ďalšom výpade bol vodca armády bezhlavý. Prekročila som jeho namakané telo a kráčala k jeho armáde. Boli vystrašení a chceli ujsť. Zničiť vodcu a demotivovať ostatných je dobrý ťah, pokiaľ máte v pláne rozpustiť vojsko nepriateľa, alebo aspoň ho trochu psychicky zdeptať. Ja som chcela to druhé, predsa len som ich nemohla nechať utiecť, keď mali zomrieť. Tí v prvých radoch zaspätkovali a nevedeli, čo mali urobiť. Zaútočiť alebo utiecť? Nechať sa zabiť alebo zachrániť si holý život?
Bolo to jedno.
Zomrú všetci do jedného.
Nenechám prežiť ani jedného z nich.
Nech by prosili akokoľvek zúfalo.
Boli to len klasy, ktoré bolo potrebné pokosiť.
A teraz nastal čas žatvy.
Vzduchom sa mihla kosa, z ktorej zostala len červená šmuha. Na zem kvapkali šarlátové kvapku krvi. A keď nedopadli na zem, dopadli na ich mŕtve telá s vyvalenými očami, alebo na moju pokožku. Boli ako teplý dážď. Ich smrť ma napĺňala. Cítila som každého, koho som zabila a každá smrť ma robila silnejšou. Zhlboka som sa nadýchla vzduchu s príchuťou kovu a pokračovala ďalej.
Jeden na mňa zaútočil výstrelom z kuše. Minul. Drgol doňho jeden utekajúci a netrafil ma. Začal si ju nabíjať, no to už som stála pri ňom.
„Kuša je zlý výber zbrane,“ povedala som, „dlho trvá, kým ju nabiješ.“
V ďalšej sekunde ležal mŕtvy na svojom druhovi, ktorý svetu ukazoval vnútro svojho tela.
Boli to jatky.
A trvali dlho.

Stála som v mori mŕtvol. Ani neviem koľko mi trvalo kým som ich všetkých pozabíjala. Nevnímala som to. Moje telo a svaly robili to, čo bolo potrebné. Adrenalín prúdiaci v mojich žilách zabezpečil, že som nevnímala bolesť, hoci mi zasiahla aj životne dôležité miesta. Také rany, aké som mala ja, by nikto neprežil. Minimálne trikrát mi prebodli srdce, teraz som na tom mieste také zvláštne svrbenie. Nevedela som to presne vysvetliť, aj keď už sa mi to niekoľkokrát stalo. Bolo to, ako keď ma niečo svrbí a ja si to nemôžem poškrabať. Jednoducho to musím vydržať.
Kráčala som pomedzi mŕtvych ľudí a zrazu ma niečo studené chytilo za nohu. Prekvapilo ma to, všetci mali byť mŕtvi. Pozrela som sa dole a jeden, už zomierajúci, ma naozaj držal za nohu a nevyzeral, že by sa ma chystal pustiť.
„Budeš...“ začal sa zadúšať vlastnou krvou a ja som nepohla ani brvou. Zvláštne, keď umieral Hidan, akoby som prežívala jeho bolesť s ním. Tu to bolo iné. Ako keby som tu ani nebola. Brala som to ako fakt. Títo ľudia zomrú. Hotovo. Keď sa klokotavo nadýchol, dokončil, čo chcel povedať, „...pykať za toto...v...ďalšom živote.“
„Nebudem,“ odvetila som.
„Bu...budeš!“
„To by som najprv musela zomrieť, bezverec,“ trhla som nohou a nechala ho umierať.
Nikdy neumriem. Nemôžem. Bolo mojím osudom kráčať navždy mladá po tejto Zemi, zabíjať a pritom nikdy nezomrieť. Nikdy necítiť strach o svoj život. Nikdy nemať nijaký vzťah. Nikdy nikoho nespoznať. Nikdy necítiť. Len zabíjať a slúžiť Jashinovi. To bola moja náplň môjho nesmrteľného života a niekedy ma to nebavilo. Odstavilo to čas, všetky roky splývali v jedno. Niekedy prešli aj tri desaťročia a ja som to ani nevnímala. Niektoré veci som si ani nepamätala, veď načo? Načo si pamätať ľudí, ktorých vidím len raz v živote a aj to v momente, keď zomierajú?
Starec medzi nich patril, to áno.
Dokonca aj Hidan, hoci ešte neumrel, no umieral a to sa počítalo.
A hoci som tomu neverila, zapamätala som si aj tohto muža. Lebo za mnou zakričal ešte jednu vetu.
„Tak budeš platiť v tomto živote!“
Vtedy mi to bolo jedno. Nebrala som jeho slová vážne. Bol naštvaný. Kto by nebol? Aj ja by som asi bola naštvaná, že ma niekto zabil. Asi každý nie? Ja neviem. Nedokážem to posúdiť.
Vy asi hej. Zrejme by vás naštvalo, že vás niekto okradol o niekoľko ďalších rokov, čo ste mohli žiť. Hej, hej, myslím, že to naštve každého. Nikto z toho nie je práve nadšený, čo je ďalší dôvod prečo ma ľudia neradi vidia, a teda ja si ich nerada pamätám. Nič v zlom.
V tej chvíli som však nepridávala jeho slovám väčší význam. Bol to predsa len ďalší človek, ktorý bol na sklonku života naštvaný a chcel mi to vykričať, prekliať ma, nadávať mi, vyhrážať sa mi, že ma to neskôr dostihne a tak.
Keby som však len vtedy bola vedela, čo sa malo stať neskôr, bola by som brala jeho slová vážnejšie.
Namiesto toho som vyšla zo záplavy mŕtvych tiel a odvolala svoju kosu. Za sebou som cítila svojho brata, no nevidela som ho. Robil svoju práce neviditeľne, aby ho nikto nevidel a teda nevyrušoval. Nebol rád, keď ho niekto otravoval a my sme to všetci rešpektovali. Počúvať o tom nikto nechcel.
Otočila som sa ponad rameno a hodila na ten výjav posledný pohľad. Dokázala som to. Zabila som štyri stovky nepriateľov a bola som úplne v pohode. Keby to urobil niekto smrteľný, bol by už asi sedemdesiattrikrát mŕtvy.
‚Dobrá práca, sestrička!‘ ozval sa môj brat. Polichotene som sa usmiala, lebo sa často nestávalo, že by ma chválil. Otočila som sa smerom ku chrámu a zobrala si svoj plášť zo zeme. Vytriasala som ho od prachu a špiny, a vtedy som si niečo všimla. Niekto na to všetko pozeral z okna s dychtivým, priam uchváteným pohľadom.
Bol to Hidan.