Umenie zabiť 05 Slovo na S

Hidan ma v už v pätnástich rokoch videl zabíjať. Najhoršie bolo, že nešlo o bežnú smrť ako väčšinou, ale o krvavé jatky. Človek by čakal, že bude zhrozený, že ma bude za to odsudzovať a bude presvedčený, že tí ľudia nemuseli zomrieť. Aspoň nie všetci. Tak sa na mňa pozerali mnísi, keď som vošla do chrámu. Šla som proti ich prúdu, ktorý šiel pozbierať a odpratať telá- teraz už bez duší. Predierala som sa pomedzi nich a oni mi venovali pohŕdavé, šokované alebo vystrašené pohľady.
Ale Hidan nie.
Ten nie.
Už ako trinásťročný pomýšľal na vraždu, ani ma neprekvapilo, ako sa na mňa pozeral. S bázňou, rešpektom. Chcela som, aby ma takto vnímal, ale nie za takýchto okolností. Nie po tom, čo som pozabíjala stovky ľudí. Chcela som, aby ma vnímal ako silnú a nebezpečnú osobu, aby si už konečne na mňa nedovoľoval. Nie aby ma vnímal ako vzor.
„To bolo...“ začal, keď som k nemu došla a nedokázal nájsť správne slová. Iba na mňa s otvorenými ústami a rozžiarenými očami pozeral. Bola som prekvapená. Videla som niečo, čo som nikdy nevidela.
Páčila sa mu smrť.
Mal rád smrť.
Miloval smrť.
Toto si o smrti ľudia nemysleli. Báli sa jej, alebo aspoň toho, čo nasledovalo po nej. To neznámo. Vo všetkých, ku ktorým som kráčala, som videla strach. Nevedela som, ako si tie pocity, ktoré vo mne vyvolával Hidanov pohľad. Vedela som, že to nie je správne. Že by na mňa nemal takto nadšene pozerať po tom, čo sa práve stalo. No to, že na mňa konečne nejaký človek pozeral inak, bolo pre mňa príjemnou zmenou a tak som to ani neriešila. Bola som sebecká a nechala sa ovládať tým dobrým pocitom, ktorý to u mňa vyvolávalo a utlmovala povinnosť vysvetliť Hidanovi, že to bolo nesprávne.
„Viem,“ prikývla som a on sa na mňa zazubil, „Sľúbila som ti tú kosu, nie?“ zmenila som tému, lebo už otváral ústa, že bude rozoberať tú bitku. Nechcela som sa o tom rozprávať a videla som na ňom, že by o tom rozprával dlho.
Niekoho zabiť je jedna vec. Rozoberať smrť do detailov druhá.
A tiež mi nerozprávanie o tom pomáhalo zabudnúť na tú udalosť, ako na mnohé predtým, a na to neprávne, čo sa práve dialo.

Keď Hidan dosiahol vek osemnásť, už bol zapojený do tréningu pre tých, ktorí mali potenciál stať sa jedným z Dvanástky. Dvanástka sa, očividne, skladala z dvanástich silných ninjov, ktorí mali za úlohu chrániť feudálneho pána Zeme ohňa. Ľudia ich poznali aj pod menou Dvanásť Strážnych Ninjov a vždy do ich radov poslali aj niekoho z Chrámu ohňa. Do tohto tréningového programu zapojili aj jeho a nebolo to preto, lebo by sa báli mňa a že by sa mi chceli nejako vtierať. Hidan zosilnel a so svojou kosou vedel narábať naozaj dobre. Nebolo to zatiaľ nič excelentné, ale bol dobrý.
Prišla som znova na návštevu. Uvedomovala som si, že Hidan je jediný človek, s ktorým som sa pravidelne stretávala. A musela som priznať, že sa mi to páčilo. Už som chápala, prečo si ľudia medzi sebou vytvárajú takéto pevné väzby, ako priateľstvá alebo niečo silenejšie ako to. Ten pocit, keď niekoho navštíviš len tak, aby si si pripomenul vlastnú ľudskosť a nie len preto, aby si mu vzal život. Jasné, priateliť sa s niekým, koho budem musieť neskôr zabiť nebolo až také dobré. Avšak snažila som sa na to nemyslieť. Aspoň nateraz.
Sedeli sme v jedálni za jedným z mnohých obyčajných stolov, na tvrdých stoličkách a Hidan jedol niečo, čo sa podobalo na obed. Toto bolo jasným znakom toho, že Hidan je aspoň z časti smrteľný. Potreboval jesť, potreboval oddychovať. Ja nie. Keby bol úplne nesmrteľný, ľudské a smrteľné väzby by ho neviazali. Nechápala som, ako to do seba mohol tak hádzať, vyzeralo to nechutne.
„Ako ti ide tréning?“ zaujímala som sa.
Pokrčil plecami a ďalej sa napchával.
„Čo to má ako znamenať?“
„Vyzerá to so mnou biedne,“ priznal.
„Si slabý? Minule mi jeden mních hovoril, že máš najväčšiu šancu sa dostať do Dvanástky,“ nechápala som teda, ako teda na tom môže byť zle. Alebo sa niečo stalo medzitým, čo som bola preč?
„Nie,“ pokrútil hlavou, „Som silný, to hej. Ale ešte ma čaká päť rokov tréningu a je veľmi pravdepodobné, že sa dostanem do Dvanástky. Nechcem tu trčať až do dvadsaťtrojky len pre pravdepodobnosť. Chcem, aby to malo ku*va zmysel. Budem tu trčať a nič z toho nakoniec nebude.“
„Dvadsaťtri?“ zopakovala som. Moje nadšenie ohľadom toho, že sa Hidan dostane do Dvanástky ochablo. Nikdy medzi nich nebude patriť. Nikdy sa totižto nedožije dvadsiatich troch narodením. Jeho život sa skončí tými dvadsiatimi druhými.
„Hej,“ prikývol, „Je to zdĺhavé, že? Ale ja sa chcem stať jedným z Dvanástich!“
„Lenže to tu musíš trénovať tých päť rokov,“ povedala som, hoci som vedela svoje, no nemohla som mu to povedať.
„Hm. Šiel som za hlavným mníchom, že či by som nemohol tréning absolvovať rýchlejšie. Povedal som mu, že som najsilnejší a že som tiež ochotný trénovať viac a častejšie, že mi to nerobí problém. Nevyšlo to,“ od zlosti pevne zovrel vidličku. V jeho blízkosti som začala byť ostražitejšia. Všímala som si jeho agresivitu a túžbu po boji. Niekedy to boli len maličkosti, no ja som ich videla a vedela rozoznávať.
„Čo ti bránilo v tom intenzívnejšom tréningu?“
„Ten mních,“ odpovedal mi, „Je to ko*ot.“
„Hidan!“ napomenula som ho sykotom, „Nemôžeš sa o ňom takto vyjadrovať.“
„Jasné, že môžem, keď ma nepočuje,“ pokrčil plecami akoby sa nič nestalo.
„Tak zostávaš v tom tréningovom programe alebo s tým končíš?“
„Prečo by som s tým mal skončiť?“ zháčil sa.
„Keď sa ti nechce trénovať, tak som si myslela, že to chceš skončiť. Možno si nájsť niečo iné, čo by si mohol robiť,“ len tak akože ledabolo som dokončila vetu. Chcela som ho trošku popohnať k tomu, aby si vybral niečo iné, ako by mohol prežiť svoj život, teda tie štyri roky, čo mu ostávali. Chcela som, aby nebol zavretý medzi múrmi chrámu do smrti.
„Napríklad čo?“ chcel vedieť a nadvihol svoje sivé obočie. Uprene na mňa pozeral a napchal do seba ďalšiu porciu jedla, „Chcela by si, aby som zostal s tebou?“ spýtal sa ma s plnými ústami a chvíľu mi teda trvalo kým som vydedukovala, čo mi povedal.
„Nie, nemôžem ťa vziať. Myslela som skôr niečo, čo ja viem...Mal si už dievča?“ spýtala som sa ho prvú vec, ktorá ma napadla. Neverila som, že ma zaujímalo práve to, ale asi áno, keď som sa ho to spýtala.
„Či som mal...dievča?“ zmätene sa ma opýtal.
„Alebo chlapca. Mne to je jedno.“
„Je ti to jedno?“ zvolal prekvapene a potom mi odpovedal, „Nemal som chlapca, pre Jashina, to nie.“
Podoprela som si bradu rukou. „A dievča?“
„Hej, bol som s nejakou. Vlastne dvoma či troma. Ale nič zvláštne to nebolo,“ mykol plecom, aby zdôraznil svoje slová, „Ako...bolo to v pohode, niektoré časti,“ perverzne sa na mňa usmial a mala som čo robiť, aby som neprevrátila očami, „ale inak...čo ja viem? Zrejme sme si nesadli alebo čo.“
„Neboli pekné?“
„Jasné, že boli! Ja nie som z tých, čo by šli s hocijakou, Llyn. Henten tam, Udo, tamten taký pri sebe, čo rozhadzuje rukami, tomu je to jedno. A netají sa tým,“ dramaticky prevrátil očami, „Aj keď niekedy si myslíme, že len zveličuje a vymýšľa si.“
„Aha.“
„A vieš, čo si myslia oni? Že sme spolu,“ pozrel na mňa a čakal moju reakciu. Pozerala som naňho s kamenným výrazom. Nevedela som ako zareagovať. Však sme spolu. Sme k sebe svojim spôsobom pripútaní. Teraz sme spolu. Alebo myslel nejako inak spolu?
„Spolu? Nechápem.“
„Ku*va, zabudol som, že ty také veci asi nezažívaš,“ vyškieral sa na mňa a asi som začínala chápať, čo tým myslí. Čo tým tí chlapci myslia. Mysleli spolu spolu. Akože úplne spolu. Ako...jeden. Pri Jashinovi!!! Začínala som cítiť ako sa červenám a sedím tam meravá neschopná slova. Mysleli, že spolu spávame! O...dočerta...ja a Hidan? Nie! Veď...je o dosť mladší a ja také veci nerobím. Nikdy som...ehm...Jashin, čo teraz? Ako mám zareagovať? Prečo si to predstavujem?!
„Llyn, si v poriadku?“ skúmavo si ma premeral Hidan a vyzeral znepokojene, „Vyzeráš zvláštne. Llyn! Ty sa červenáš!“
„Nie!“ zaklamala som a odvrátila pohľad, „Je tu teplo.“
„To tak určite,“ uškŕňal sa, „Ty vieš veľmi dobre, čo som tým myslel, Llyn. Nehraj sa tu na neviniatko.“
„Viem, že myslíš sex, ale nikdy sa také niečo medzi nami nestalo, takže...takže mi to prišlo zvláštne.“
„Spala si už s niekým, Llyn?“ spýtal sa so záujmom a ja som očervenela ešte viac, „Takže nie,“ skonštatoval, „Ak s tým budeš potrebovať pomôcť,“ veľavýznamne na mňa pozrel, „daj vedieť.“
„Na to zabudni,“ schladila som ho a vyzeral, že ho to zarazilo.
„Aha, zabudol som, že sa s ľuďmi stretávaš len keď ich ideš zabiť.“
„Nejde len o to. Napríklad teraz som tu s tebou a nechcem ťa zabiť. Nechystám sa ťa zabiť,“ zatiaľ, dodala som v duchu, „My len nespávame so smrteľníkmi, vieš.“
„My? So smrteľníkmi?“ opakoval v otázkach moje slová. Smrteľníci vždy opakovali to, čomu nerozumeli. Teraz som ich chápala. Pred nemalou chvíľou som to zažila so slovíčkom spolu. Prekvapilo ma však, že mi nerozumie. Veď som hovorila jasne.
„No áno.“
„Kto my? Ty a ja? Ja rozhodne spávam so smrteľníčkami. I keď...“ nechal nedokončenú vetu a tak zvláštne si ma premeriaval. Začínalo mi byť znova teplo. Ešte stále narážal na to, že je mi stále v jednej veci k dispozícii. Rozhodla som sa túto poznámku ignorovať.
„Nie ty a ja. Ja a ostatní pracovníci Jashina.“
„Robíte to medzi sebou?“
„Nie! Vôbec.“
„Nie je to deprimujúce?“
„Nie.“
„A ja sa radím ku ktorej skupine?“
„No,“ zamyslela som sa, „asi niečo medzi tým, povedala by som. Nie si ani úplne smrteľný, ale ani úplne nesmrteľný.“
„Takže som bastard,“ poznamenal nie veľmi nadšene.
„Nie, vôbec nie. Si len...niečo nové. A obe tvoje stránky ťa robia silným,“ ubezpečovala som ho.
„Llyn?“
„Áno?“
„Už som dospelý a začínam si uvedomovať jednu vec.“
„Akú?“
Odsunul svoj tanier a naklonil sa bližšie ku mne. Konečne dal ten humus ďalej odo mňa. Tá vôňa toho jedla mi nerobila dobre. Poobzeral sa po okolí či nás niekto nesleduje a potom spustil: „Začínam si uvedomovať to, čo som doteraz len tušil. Nechcem tu tvrdnúť medzi týmito ko*otmi. Sú to úzkoprsí idioti, ktorí ma absolútne nechápu. Som sčasti nesmrteľník uväznený vo svete, kde sa kedykoľvek môže niekto zraniť tak, že to bude jeho posledný deň. Som obklopený smrteľnosťou, ktorá ma ubíja, Llyn,“ presne to, čo opisoval, som niekedy cítila aj ja. To bolo ale dávno predtým, ako som stretla Hidana a venovala mu všetok svoj voľný čas, ktorý sa mi ponúkal, „Ja nechcem tie chichotajúce sa ku*vičky, ktoré sú úplne mimo z toho, keď sa na ne pozriem alebo urobím niečo viac. Chcem niekoho, kto ma bude chápať. Raz som jednej po tom povedal trochu o sebe viac. Neviem, čo som si namýšľal. Povedala, že ma nechápe. Bola pripútaná k svojej smrteľnosti, ktorú som zas nechápal ja. Nechápem bolesť, Llyn. Cítim ju, no nerobí mi to zle ako ostatným. Keď sa zraním, užívam si ten pocit.“
„Užívaš si svoju ľudskú časť.“
„Možno,“ pripustil, „Ale ty zrejme nechápeš, čo tým chcem povedať, že?“
Pokrútila som hlavou.
„Ku*va. Prečo nemôžeš byť trochu domýšľavejšia, tak ako ostatné?“ spýtal sa ma takmer s bolesťou v očiach.
„Domýšľavá?“
„Hej, domýšľavá. Ja sa ti tu snažím povedať niečo dôležité, Llyn.“
„Veď ja ťa počúvam.“
„Naozaj nemáš iné skúsenosti s ľuďmi, iba tie so mnou?“
„No.“
„To je chabé. Naozaj,“ zničene sa oprel o opierku a zapozeral sa na mňa. Pozeral sa na mňa dlho.
„Chcem niekoho ako si ty, Llyn. Nie, chcem teba. Si pekná, vieš o tom?“
Pokrčila som plecami rozhodená týmto komplimentom od Hidana. Ešte mi nikto nepoložil kompliment. A od Hidana by som to ani nečakala. Povedal, že som pekná. Ja. A pekná. Čo ja viem? Nikdy som sa nad svojím výzorom nezamýšľala. Proste ma tak Jashin stvoril a ja som bola spokojná. Mala som telo, ktorým som mohla vykonávať svoju prácu a ktoré ma nebrzdilo. Mala som nesmrteľné telo a stále rovnakú tvár.
„No tak proste si, Llyn. A vždy budeš, lebo nezostarneš ani o deň. Tie dievčatá? Tie sú pekné teraz, ale ty budeš navždy.“
„Navždy rovnaká, Hidan. Nikam sa nepohnem. Vždy som bola takáto. Nemala som detstvo, nebudem mať dospelosť. Iba toto. Nie je to práve výhoda.“
„Ja to beriem ako výhodu. Tu v tejto diere sa prestriedalo toľko ľudí, že až. Trénoval som s mnohými, no vždy sa to mení. Už sa ani nesnažím pamätať si mená nových chalanov, ktorí prichádzajú a odchádzajú. Nesnažím sa pamätať si mená ľudí, ktorých stretnem, keď sme vonku z chrámu.“
„Keď som začínala pracovať, na začiatku sveta, robila som si zoznam. Chcela som si pamätať mená a tváre, ktorým som zobrala niečo, čo si cenili najviac na svete- ich život. Po roku som prestala. Bol to dlhý zoznam.“
„Vidíš!“ zvolal, „Presne o tomto som hovoril!“ prekvapene som na neho pozrela. Hidan sršal nadšením, „Rozumieš mi. Nikto iný. Ty si jediná stála vec, Llyn. Nemenná a preto ťa mám rád.“
„Máš ma rád? Veď to viem,“ prečo inak by so mnou trávil čas? Na začiatku ma nenávidel a bola som rada, že táto emócia úplne zmizla a že ma mal rád. Páčilo sa mi, že ma nevidel tak ako ostatní.
„Nie tak ako doteraz, Llyn. Inak,“ dával dôraz na každé a jedno slovo a ja som to pochopila. Nie. Nie, nie, nie a nie. Nemôže to byť tak. Jashin ma pred týmto varoval a ja som ho ubezpečovala, že Hidana iba kontrolujem. No kedy to začalo byť výhovorkou? Už bol dospelý a nepotreboval ma. Nepotreboval, aby som naňho dohliadala. Mal domov a ľudí, ktorí sa oňho starali. Už dávno som ho mala nechať tak.
Chodievala som sem, pretože tak ako ja som chápala jeho, on čiastočne chápal aj mňa. Nebola som len Llyn, ktorej sa všetci báli, ale niečo viac. A práve to som nemala dovoliť. Práve preto som sa nemala zblížiť s nikým, kto nebol nesmrteľným ako ja. Lebo to je konečné. A Hidanov koniec príde skôr ako by sám čakal. Mojou rukou.
„Hidan,“ začala som s ospravedlňujúcim tónom a on hneď začal krútiť hlavou a ani na mňa nepozrel.
„Nie, bola to c**j*vina. Nemal som ti to hovoriť. Čo som si asi myslel? Že nesmrteľníčka Llyn môže mať rada bastarda? Že by ma zobrala so sebou?“ kruto sa zasmial, „Bola to hovadina.“
Bolo to zrazu trápne. Necítila som sa v jeho prítomnosti dobre. „Už musím ísť.“
„Jasné. Vraždy čakajú,“ povedal trpko.
Postavila som sa na odchod. Jeho hlas ma ešte zastavil.
„Ešte prídeš alebo som to úplne dosral?“ znelo to akoby ho to naozaj trápilo a ja som mu nemohla povedať áno, lebo som nevedela či budem schopná pred jeho smrťou prísť. Mala by som si od neho dať pokoj. Upokojiť sa. Zabudnúť na isté veci. Uniknúť z tejto situácie. Nechcela som mu dávať zbytočnú nádej.
„Uvidím ako budem vychádzať s časom. Však vieš ako.“
„Jasné,“ prikývol. Keď som odchádzala, otočila som sa za ním. Hral sa s príveskom, ktorý nás spájal či sme chceli, alebo nie. Prevracal ho v prstoch a potom, akoby cítil, že sa naňho pozerám, sa tiež otočil.