Umenie zabiť 03 Tých pár rokov

Smrteľníci majú život krátky.
Hidan dostal od Jashina iba desať rokov na život. Nevedela som, koľko mu bolo predurčených, ale tušila som, že ich bolo viac. Prišlo mi to nespravodlivé, aby žil tak krátko len kvôli tomu, že som to ja pokazila. Pre mňa bolo desať rokov niečo ako žmurknutie, chvíľa. V nesmrteľnosti čas neznamená nič. Nemusím sa ním trápiť, nevnímam ho.
Ale to som vám už predsa vysvetľovala. Už predtým som vám povedala, že nie som spútaná časom, tak prejdime rovno k veci.
Zmenilo sa to. Začala som počítať čas. Doľahlo to dokonca aj na nesmrteľníčku, ktorou som bola. Počítala som dni, kedy budem musieť prísť za Hidanom s tým, že nadišiel jeho čas. Vedela som, že nebude nadšený, že sa mi pokúsi zabuchnúť dvere pred nosom, tak ako sa to snažil urobiť prvýkrát. Ale nemohla som ho nechať žiť len preto, lebo som to ja chcela.
Avšak nenechala som Hidana len tak. Chcela som, naozaj som sa chcela vyhýbať jeho životu, no čím viac som sa snažila, tým viac som nad tým premýšľala. Rozhodla som sa, že naňho dám aspoň pozor, aj napriek tomu, že bol nesmrteľný a nič sa mu nemohlo stať. Vždy, keď som mala čas medzi nejakými tými potrebnými úmrtiami, som za ním prišla.
Prvýkrát som sa odhodlala asi rok a niečo po tom, čo mu Jashin na moje želanie daroval život. Našla som ho v malom mestečku potĺkajúc sa ulicami s rukami vo vreckách a hlavou sklonenou. Pršalo a on od zúrivosti kopal do kameňa pred ním, ktorý vždy dobehol a potom doňho kopol znova. Nepozeral sa pred seba a tak si ma nevšimol, až kým do mňa s, pre trinásťročné dieťa netypickým, nadávaním nevrazil. Chcel mi vynadať, videla som mu to v očiach. Bolo mu jedno, že som vyššia, staršia a že vyzerám ako dospelá. Chcel vynadať osobe, ktorá sa mu dostala do cesty. Potom si však všimol čia tvár sa skrýva pod čiernou kapucňou a jeho výraz sa zmenil. Nebol práve nadšený, no tešilo ho, že ma vidí. Uvoľnil svoj postoj a zahľadel sa mi poriadne do tváre. Jeho tvár sa opäť zmenila. Tváril sa podozrievavo.
„Načo si tu, Llyn?“ spýtal sa ma priamo, „Prišla si ma zabiť? Obetovať Jashinovi?“ siahol si na náhrdelník, ktorý starostlivo nosil a o krok cúvol.
„Nie,“ odpovedala som mu upokojujúcim hlasom, „Mám práve krátke voľno, tak som si povedala, že sa skočím pozrieť, ako sa ti darí.“
Uvoľnil zovretie, no prívesok nepustil. „Darí sa mi nahovno,“ prehovoril naštvane, „Nemám kam ísť. Je po Veľkej vojne ninjov, ľudia si nemôžu dovoliť ďalší prázdny krk na kŕmenie,“ odfrkol si po tom, čo dopovedal afektovaným hlasom. Pokrútil hlavou, „Sirotince sú preplnené. Nemám kam ísť,“ zopakoval s dôrazom.
„Ako teda žiješ?“
„Mizerne. Vieš čo, Llyn? Modlil som sa. K Jashinovi,“ prezradil mi, „Snažil som sa zaslúžiť si nie jeho pomoc, ale aspoň jeho pozornosť a už dlhší čas mám pocit, že mám chuť sa na to vys*ať,“ dostal zo seba jedným dychom a pri priznaní, že sa modlí, sa mierne začervenal.
Nevedela som, čo mám na to povedať. Takéto problémy som nikdy nemusela riešiť. Jashin bol môj boh a tým to haslo. Vždy ma vypočul, ale asi to tak vyzerá, že ľudí počúva inak ako nesmrteľníkov. Hidan pokračoval v rozprávaní.
„Tak som si teda povedal, že to skúsim inak. Že mu dám obetu a on ma azda vypočuje.“
Dych sa mi zasekol v hrdle a vyvalila som oči na Hidana, „Ty si niekoho zabil?!“ myslela som si, že som sa ho to spýtala pokojne, normálnym hlasom, ticho. Mýlila som sa. Skríkla som to a pár ľudí sa na nás otočilo s neidentifikovateľným výrazom v tvári.
Schytila som Hidana za vychudnuté rameno (Kedy naposledy jedol?!) a ťahala som ho do jednej zo zatuchnutých uličiek onoho mesta, kde nás skrýval tieň. Postavila som ho oproti sebe a sklonila sa k nemu. Už nie tak veľmi ako pred rokom, vyrástol.
„Zabil si niekoho, Hidan?“ zopakovala som otázku, tentoraz tak, ako som zamýšľala.
„Nie,“ odpovedal, „a kvôli tebe a tvojej veľkej hube budem musieť opustiť mesto. To ti pekne ďakujem!“
Keby toto povedal Jashinovi, bol by na miestne mŕtvy. Odo mňa si vyslúžil iba vražedný pohľad. Narovnala som sa a pozerala naňho tak, akoby naozaj mal prísť jeho súdny deň. Vedel, že som mu zachránila život, no pamätal si, čoho som schopná. Docvaklo mu, že nadávať nesmrteľnej nie je múdre. Videla som strach v jeho očiach, cúvol ku stene úzkej a vlhkej uličky a znova si siahol na prívesok. Bál sa oňho, bol to doslova jeho život.
„Aj tak som chcel odísť,“ prehovoril napokon a odvrátil pohľad, „Nevadí, čo si povedala, Llyn.“
„Od teba sa asi nikto nedočká slov ako ďakujem, prosím a prepáč, čo?“ spýtala som sa ho s naštvaným podtónom. Jashin mal pravdu, Hidan bol malý nevďačník. A k tomu aj drzý. Spomedzi ľudí, ktorých som stretávala by som ho zaradila ku unikátom ako bol ten starec. Všetci sa báli. Všetci sa snažili utiecť alebo podlizovať. Podplácať alebo dohadovať. Starec prijal svoj osud. A Hidan sa síce bál, no odmietal s kýmkoľvek, dokonca ani so mnou či Jashinom, hovoriť s pokorou. Ani som si nechcela predstaviť, ako museli vyzerať tie jeho modlitby.
„Asi nie,“ priznal a pokrčil ramenami akoby to ani nebola jeho vina.
Pokrútila som nad ním hlavou a povzdychla si. Že ja som sa snažila mu pomôcť! Možno mu nedal toľko málo času kvôli mne, ale kvôli nemu samotnému. Možno si Jashin myslel, že viac si Hidan nezaslúži. Táto myšlienka trochu utíšila moju vinu, no aj tak som ju zavrhla. Nemôžem si dovoliť namýšľať si a tak ani nebudem.
„Počul som o jedných mníchoch,“ začal pomaly Hidan, „Žijú v horách, v Zemi ohňa. Aby som bol presný, zistil som, že sa sústreďujú v Chráme ohňa. Na môj vkus je všade veľa ohňa, pf. Ide mi o to, že by som tam zašiel,“ pozrel na mňa akoby čakal, že to schválim alebo zakážem.
Jeho rozhodnutie ma prekvapilo. Hidan pôjde za mníchmi? Žeby sa chcel polepšiť? Táto myšlienka bola taká nezmyselná, že som neveriacky pokrčila obočie a Hidan si to všimol.
„Nie na výchovný tábor, Llyn,“ okamžite uviedol veci do pravej mieri a pretočil nad touto myšlienkou oči, „Zosilnieť.“
„Zosilnieť,“ zopakovala som pomaly a prikývla som. Bola pravda, že mnísi v Chráme ohňa trénovali svojich zverencov a boli ochotní prichýliť tých, ktorí o to stáli. Hidan potreboval domov a aj silu. Dúfala som len, že ňou nebude chcieť zabíjať. To bolo to posledné, čo som chcela.
„Áno,“ pritakal, „Vraj každý z nich ovláda špeciálnu silu zvanú magické osvietenie. Neveria priamo v Jashina, ale ak to, čo dokáže tento prívesok,“ zdvihol ho do vzduchu, „nie je magické, tak potom už neviem čo.“
„A čo to osvietenie?“ nadvihla som pobavene obočie nad jeho myšlienkami. Vyzeralo to tak, že Hidan si to premyslel. Naozaj tam chcel ísť. V duchu som sa tešila, že svoj život vezme poriadne do rúk a niečo s ním urobí. Že sa nebude len tak potĺkať ulicami a kradnúť jedlo – v tomto som si istá nebola, no čo iné mu ostávalo, nie?
„To možno príde potom,“ mávol nad tým rukou, „Hlavne sa tam musí dostať.“
Musela som sa usmiať, keď som videla odhodlanie v jeho očiach a istotu, že sa rozhodol správne. Potom sa zatváril tak, akoby na niečo zabudol a náhlivo začal prehľadávať vrecká svojich nohavíc. Vytiahol nejakú čiernu látku, na ktorej bol pripnutý kovový štítok. Bola to ninja čelenka, no prečo by ju mal Hidan? Nie je ninja, tak odkiaľ ju má?
Odrazilo sa od nej svetlo pouličnej lampy a padali na ňu dažďové kvapky. „Patrila jednému ninjovi,“ priznal.
„Prečo si ju zobral?“ prísne som sa ho spýtala. Krádež jedla sa dala ospravedlniť, jesť potreboval. Ale krádež pre vlastné potešenie? To teda podporovať nebudem.
Zamračil sa na mňa. „Bol mŕtvy. Už ju nepotreboval, tak som si ju zobral.“
„Nepatrí ti, Hidan.“
„Teraz už áno!“ zvolal a pritlačil si čelenku ku hrudi, „Je moja! Zobral som si ju a teda je moja!“ kričal.
„Načo ti bude tá čelenka, Hidan?“ spýtala som sa unaveným hlasom. Bolo nad slnko jasnejšie, že nejaké kázania či krik naňho platiť nebudú. Hidan sa upokojil, keď počul, že aj môj hlas je pokojnejší.
Ukázal mi ju celú. Nebola to len taká hocijaká čelenka. Mohlo mi hneď napadnúť, že nevezme hocičo. Tá čelenka, ktorú Hidan držal v ruke tak, ako niekedy držal svoj prívesok, niekedy patrila ninjovi z Dediny Horúcich prameňov. Hidanovej rodnej dediny.
„Tvoj domov,“ povedala som.
„Presne. Nič iné nemám,“ v hlase mu znelo tiché obvinenie, „Teraz som tulák, no kedysi som mal domov. Llyn, táto debilná čelenka nebude nikomu chýbať! Nechápem, prečo ťa to štve!“
„V Chráme ohňa nebudeš môcť nadávať ani kradnúť,“ upozornila som ho. Nič, čo by som povedala, by nezmenilo jeho presvedčenie v to, že neurobil nič zlé.
„Budem môcť!“ vyhlásil a to ma prekvapilo, „Keď ma nebudú počuť a vidieť, tak áno!“

Potom som dlhú dobu nemala čas Hidana navštíviť. Venovala som mu chvíľku času, keď som ho prišla skontrolovať, ako sa mu darí v Chráme ohňa. Nehovorila som s ním, nedalo sa. Zrazu som pocítila silu slovného spojenia nemám čas.
Je to hrozné, aby som vám pravdu povedala. Proste...zariadiť všetko tak, aby som mohla urobiť niečo, čo sama chcem a nie to, čo musím...ako to zvládate, ľudia? Nemať čas? Je to hrozne obmedzujúce a nepáči sa mi to. Nepáči sa mi, že som začala vnímať čas. Nezávidím vám, fakt že nie. Nevymenila by som svoju nesmrteľnosť za vašu smrteľnosť...i keď....máte isté vymoženosti, ktoré ja nemám. Ale nie. Ani tak nie!
Späť však ku Hidanovi.
Podarilo sa mi ho znova navštíviť až o dva roky, takže som sa stretla s pubertálnym Hidanom, čo bolo azda ešte horšie ako som si pamätala. Bol ešte viac nevyspytateľný, ešte viac drzý a aby niekoho počúval? V jeho prípade to nehrozilo. Pred mníchmi sa ako tak kontroloval, ale keď boli mimo dosahu, chceli ste byť mimo Hidana aj vy.
Predtým, než som sa s Hidanom stretla, som sa stretla s niekým iným.
„Vitajte v Chráme ohňa, slečna,“ privítal ma jeden z mníchov. Mierne sa mi uklonil v úctivom pozdrave a na slnku sa mu zaleskla jeho holohlavá hlava. Pozdrav som mu opätovala a on sa na mňa usmial.
„Vy musíte byť Hidanova príbuzná, že? Isto ste sa prišli pozrieť, ako sa mu darí,“ povedal a hoci v jeho hlase nebolo nič znať, v jeho očiach som videla, čo sa mu odohráva v hlave. Čudoval sa, prečo mi to trvalo dva roky a prečo som neprišla skôr. Bol mnou pohoršený. Ja z neho šokovaná, „Ste jeho sestra? Alebo vzdialenejšia príbuzná?“
„S-sestra?“ zo samého šoku som sa zajakávala. To snáď...ja a Hidanova...no to hádam nemyslel vážne, „Nie. Nie, nie. Ja nie som jeho príbuzná.“
„Zvláštne,“ zamračil sa, „Veľmi sa podobáte. Prisahal by som, že ste jeho staršia sestra. Presne to som si totižto pomyslel, keď som vás videl prichádzať ku bráne.“
„Neprisahajte,“ varovala som ho, „Mohlo by sa vám to vypomstiť.“
Zaskočilo ho to, ale nechcel, aby som videla, ako ho to vyviedlo z miery. Žiaľ, neskoro, „V tom prípade, slečna, ak nie ste v príbuzenskom vzťahu s niektorým z našich mníchov alebo zverencov, musím trvať na tom, aby ste opustili posvätnú pôdu. Bez urážky,“ dodal, keď videl, ako som sa na neho pozrela. Znelo to, akoby chcel povedať, že moja prítomnosť ruší posvätnosť miesta, čo urážlivé naozaj bolo.
„Ide o to, slečna, že vyučujeme iba chlapcov.“
„Áno, dopočula som sa o tom. Nabudúce vyberajte svoje slová rozvážnejšie, mních,“ odporučila som mu. Už viem, ako sa musel Jashin cítiť, keď som jeho rozhodnutia prirovnala k ponožkám a zaprisahala som sa, že už to nikdy neurobím.
„Samozrejme,“ odvetil, „Slečna...ale vy mi niekoho naozaj pripomínate. Smiem sa spýtať na vaše meno?“
„Llyn,“ odpovedala som mu a on od samého prekvapenia otvoril ústa a jeho zreničky sa zväčšili. Telom mu prešla triaška, ale nechápala som prečo. Nebola zima. Bola jar. Dokonca neskorá, čo chvíľa malo začať leto, tak prečo sa zrazu začal triasť? Potom som to vycítila. Strach. Moje meno ho vystrašilo, takže o mne už počul.
„Pri všetkých bohoch,“ hlesol a cúvol odo mňa, „pre koho ste si prišli tentoraz?“
„Prosím?“
„Pred tridsiatimi rokmi ste si prišli pre môjho malého brata. Predstavili ste sa ako Llyn. Pamätám sa na to. Taká hrôza sa nedá zabudnúť,“ habkal a jeho oči behali po mojej tvári a stále v nich bol strach.
Nepamätala som si ho. Ani jeho malého brata. Ako by som mohla? Nemôžem si pamätať všetkých. Za tých tristodeväťdesiat rokov som poslala na druhý svet také množstvo ľudí, že také číslo by mi dokonca dlho trvalo vysloviť.
„Hrôza vás ešte len čaká,“ prehovorila som a on sa roztriasol ešte viac, „Ale nebojte sa o nikoho vnútri chrámu,“ otočila som sa tak, že som sa pozerala od brány preč. Pozorovala som povrch kopca, na ktorom sa chrám nachádzal. Bol nerovný, zatrávnený, pokojný, neporušený. Zatiaľ, „Bojte sa radšej toho, čo príde, mních.“