Umenie zabiť 02 Kliatba sirôt

Počula som, že peklo páli vraj.
No v tom momente by som bola prisahala, že mráz v ten deň pálil omnoho viac. Bol všade - chlad. V zime; zabodával sa do Hidanovho tela; v mojich kostiach; v Jashinovom hlase a jeho očiach. Prechádzal mojimi žilami a pálil. Strašne. Triasla som sa a spomedzi pier mi vychádzali v nepravidelných intervaloch biele chuchvalce môjho dychu.
„Zomrie,“ vytisla som zo seba a objala si plecia, aby som stlmila triašku. Vôbec to nepomáhalo, nechápala som, prečo to ľudia teda neustále robia. Túto zvedavú myšlienku vytisol preč obraz umierajúceho chlapca, ktorý mal žiť. Ktorého som nechtiac zabila.
„Nebuď citlivka, Llyn,“ prehovoril akoby ho vôbec netrápilo, čo sa deje pred ním. Pozeral sa priamo na Hidana a ani brvou nemihol. Jasné, prečo by aj mal, že? Poznal smrť, avšak nie tak ako smrteľníci, „To nie je dôvod, prečo ti to ukazujem. Nechcem, aby si znova zlyhala, rozumieš?“
„Áno, Jashin – sama,“ hlesla som a Hidana zachvátil záchvat kašľa.
„Tak teda poďme. Mám nový zoznam,“ otáčal sa na odchod znova nehlučne.
„Nie,“ vytisla som zo seba.
„Čo prosím?“ v jeho hlase zaznela vyhrážka. Jasne mi tým dával najavo, že mám šancu zmeniť, čo som povedala a že mi to radí, ak nechcem dopadnúť zle.
„Nie,“ zopakovala som odhodlanejšie, „nenastal jeho čas. Viete to rovnako dobre ako ja. Nemôže zomrieť. Nemôžeme ho nechať zomrieť,“ a pozrela som sa priamo do jeho čiernych očí. Chcel, aby som sa poučila, aby som bola zodpovednejšia. Tým pádom zodpovednosť za tohto chlapca ležala na mojich pleciach.
Vystrúhal desivý úsmev. „Ja môžem všetko. Ja som boh! Som boh smrti!“ jeho hlas bol každým slovom síce tichší, ale aj nebezpečnejší. „JA rozkazujem smrti, Llyn! Budeš ma počúvať. Odchádzame!“
„Ste boh smrti, tak mu teda pomôžte!“ vyzvala som ho, stále si objímajúc plecia, hoci som už netušila prečo vlastne. Už bol na ceste preč, otočený ku mne chrbtom. Zastal. Pomaly, až hrozivo pomaly, sa otáčal ku mne. No nebála som sa. Bola som predsa nesmrteľná. Vydržím bolesť, znesiem ju. A Hidanovu smrť by som brala ako osobné zlyhanie – čo vlastne aj bolo – a to by som si nikdy neodpustila. Vždy by sa mi to tislo pred oči a žiť s tým nekonečne...nie, ďakujem, neprosím si.
„Čo to bolo, Llyn?“
„Žiadam vás, aby ste mu zachránili život. Žiadam vás, aby zomrel až vtedy, keď to uznáte za vhodné. Nie kvôli mojej neschopnosti.“
„Čo ak som to teraz uznal za vhodné?“ spýtal sa ma a nadvihol snehovobiele obočie. Netrápil ho mladý život. Zato ja som bola iný prípad. Trasľavo som sa nadýchla a dúfala, že mu poskytnem takú odpoveď, ktorá Hidana zachráni.
„Predtým ste povedali, že umiera niekto, kto nemá umrieť. Že jeho čas ešte nenastal. Alebo ste boh, ktorý sa mýli? Boh, ktorý mení rozhodnutia tak, ako niektorí ľudia menia ponožky alebo spodnú bielizeň?“
Prižmúril oči a podišiel až priamo ku mne. Takmer sme sa dotýkali nosmi a môj dych narážal o jeho pokožku. Zrejme to neboli tie správne slová. „Prirovnávaš moje rozhodnutia ku ponožkám, Llyn?“ naklonil hlavu nabok.
„Bol to len príklad. Nemyslela som to doslovne,“ bránila som sa.
„Tak sa vyjadruj lepšie,“ poradil mi, „Prečo ti na tom chlapcovi záleží? Žiješ už tristoosemdesiatsedem rokov, zabila si tisíce ľudí, ktorým si pomohla na druhý svet – mužom, ženám, deťom – a teraz ťa trápi život jedného chlapca?“ nechápavo pokrútil hlavou a hlesol: „Prečo, Llyn?“
„Lebo nemal zomrieť,“ zopakovala som už ani neviem koľký raz ten deň.
„Tak teda dobre,“ vyhlásil a ja som sa prudko nadýchla. Skoro mi zabehlo od toľkého prívalu studeného vzduchu, no predýchala som to. Čo tým chcel povedať? Zachráni Hidana?
Vtedy k tomu už nič nedodal, otočil sa smerom ku Hidanovi a s vejúcim plášťom sa k nemu približoval. Všímala som si, ako sa zhmotňoval. Jeho farby neboli také matné ako vtedy, boli jasnejšie. Jeho čiernota sa vynímala na bielom pozadí a započula som vrzgot jeho topánok na snehu, kde sa v polovici jeho cesty začali tvoriť stopy. Závoj, ktorý ho zakrýval a aj mňa, ako som si neskôr uvedomila, zmizol, pretrhol sa.
Zafúkal studený vietor a ja som sa pohla dopredu v momente, keď Jashin zastal nad Hidanom, ktorý prekvapene zhíkol a potom zo seba trasúcim, chladom zachrípnutým hlasom dostal: „Prosím.“
Keď som ho prvýkrát stretla, videla som v jeho očiach aroganciu a neposlušnosť. Žiadna pokora alebo slušnosť. To, ako s prosbou vyslovil to jedno jediné slovo, vo mne prebudilo ešte väčšiu ľútosť a súcit, akú som cítila doteraz. Také niečo som už dlho, predlho necítila. Ani som si tie pocity poriadne nepamätala a to ma dusilo. Aj tak som však bola schopná dôjsť ku Hidanovi, zabárajúc nohy do snehu.
Presne som vedela, v ktorom momente ma zbadal. K oblohe smeroval obláčik jeho dychu spôsobený šokovaným výdychom a vypleštil tie jeho fialové oči. Prevŕtaval ich do mňa mračiac sa. Už som v nich nevidela len aroganciu a neposlušnosť, ale aj hnev a nenávisť. Nenávidel ma za to, čo som spôsobila jemu a jeho matke. Len a len kvôli mne je zomierajúcou sirotou bez domova. Zaťal malé päste a neodvracal odo mňa pohľad.
„Ty,“ zavrčal a následne na to sa rozkašľal. Na jeho bledej pokožke sa zjavili prvé červené kvapky, ktoré boli až príliš farebné na tom čierno-bielom podklade rozliehajúcom a predo mnou. Hidan začal v panike čoraz rýchlejšie dýchať a jeho dych sa čoraz častejšie zasekával v jeho hrudi.
„Ja,“ kľakla som si k nemu. Chcela som ho chytiť za ruku, neviem prečo ma pochytila tá myšlienka, no v on ju odtiahol než som sa k nej mohla čo i len priblížiť.
„Z-zabila si...moju...mamu....a zabiješ aj...mňa,“ dostal zo seba.
„Áno,“ ozval sa Jashin a jeho hlas sa niesol okolím silnejšie ako náš. Otočila som sa k nemu s prosbou v očiach, dúfala som, že sa predsa len rozhodol Hidanovi pomôcť. Hidanove oči ho tiež našli, „Llyn zabila tvoju matku a ty zomieraš. Ale to všetko len preto, lebo som jej to rozkázal ja. Ja som jej boh a Llyn plní moju vôľu.“
Hidan od prekvapenia hodnú chvíľu nič nepovedal. Začala som byť nervóznejšia, lebo bol ešte bledší ako vtedy, keď sme ho našli. Ako sa naklonil, aby lepšie videl na Jashina, jedna kvapka skĺzla po jeho líci na zem a rozpila sa na snehu.
„Prečo?“ spýtal sa napokon.
„Lebo som to chcel,“ odvetil mu.
„Ako sa o-opovažuješ?!“ zvreskol Hidan, alebo sa o to aspoň pokúsil. Keby bol zdravý, jeho hlas by znel naštvane, takto to bola len chabá ozvena toho, čo mohlo byť. Potom sa znova rozkašľal a bolo to horšie ako prvýkrát. Znova lapil dych a pokračoval v obviňovaní, „Nemôžeš si len tak vybrať, kto zomrie! Ne- nemôžeš! Jednoducho...nie!“
„Ale môžem. A vieš prečo?“ ani nečakal na Hidanovu odpoveď, „Lebo som boh!“ skríkol a to bol teda rev. Rozšírili sa mu oči a napla sa mu pokožka na tvári, „Som aj tvoj boh! A ty ma nebudeš spochybňovať!“ potom sa upokojil a s takmer unaveným výrazom sa na mňa pozrel, „Naozaj chceš toho fagana zachrániť, Llyn? Nie je toho hodný.“
Keby mohol, Hidan by sa asi ešte viac zaboril do snehu, no on sa už nevládal ani len pohnúť. Cítila som, že jeho koniec sa blíži. A ešte stále som bola odhodlaná nenechať ho zomrieť. Prikývla som. Hidan vyvalil oči. Zrejme nečakal, že niekto, kto môže za jeho smrť, by ho chcel zachrániť.
Obláčiky vydýchnutého vzduchu sa zmenšovali.
Hidanovi šlo doslova o minúty, ak nie už sekundy.
„Tak teda dobre,“ znova raz povedal a čupol si k Hidanovi z druhej strany, ktorý zvedavými, pomaly umierajúcimi, fialovými očami pozoroval, čo sa bude diať. Jashin natiahol ponad neho ruku ku mne, „Tvoj prívesok, Llyn. Budem ho potrebovať, aby som mohol učiniť toto kinjutsu.“
Sňala som si ho z krku a bolo divné po takej dlhej dobe necítiť ten tenký kov na mojej hrudi. Tenká retiazka sa mi vyšmykla pomedzi prsty, no prívesok som pevne držala. Podala som mu ho a on držal nad Hidanom. Nevedela som presne, čo sa chystá urobiť a tak som čakala rovnako napäto ako Hidan. Chcela som odtiahnuť ruku, no on mi ju schytil jeho voľnou. Pozeral som sa mu do tváre so zatajeným dychom.
„Budem potrebovať aj tvoju krv, Llyn.“
Uvoľnila som ju, lebo dovtedy bola v prekvapenom kŕči. „Dobre,“ povedala som a pomaly ju odtiahla. Vedel, že splním všetko, čo bude požadovať, no potrebovala som si nejako prerezať pokožku na dlani, a na to bol potrebný trochu väčší priestor. Privolala som svoju kosu, moju jedinú zbraň, v oblaku dymu, ktorú som používala a jej ostrým hrotom som si prerezala mäsité miesto pri palci. Začala sa mi tam tvoriť teplá kaluž krvi. Kosu som položila vedľa seba a kvapky mojej nesmrteľnej krvi, ktoré na nej ešte ležali, sa začali ponárať do snehu. Pomaly som zasa vložila ruku do tej Jashinovej. Pevne ju uchopil, zatvoril oči, zaklonil hlavu a nasledoval dlhý výdych. Potom si začal mrmlať niečo, čomu som nerozumela, no ja som sa už nesústredila na Jashina. Počas procesu vykonávania zakázaného jutsu sa moje oči stretli s Hidanovými. Moje tmavo hnedé s jeho fialovými. Do tváre mi padala strieborná, na bok zostrihaná ofina a aj na krátko ostrihané vlasy. Cez plece som mala prehodený krátky cop z dlhších vlasov.
Hidanov pohľad sa zmiernil. Už som tam viac nevidela tú nevraživosť. Skôr akoby naozaj veril, že som sa mu snažila pomôcť, zachrániť ho. Začínal sa uvoľňovať, väzenie bolesti, v ktorom bol tak dlho, začalo povoľovať.
Jashin zdvihol ruku s príveskom, ktorého retiazka sa hojdala nad Hidanom, do vzduchu a stále si niečo ticho mrmlal. Potom ho namočil do už väčšej kaluže krvi v mojej ruke. Kovový prívesok sa razom zmenil zo sivého na červený. Dovolil mi odtiahnuť ruku a rubínové kvapky z prívesku kvapkali na Hidanovu hruď a po tom, čo dopadli, sa z nich začalo pariť. Hidan zhrozene zhíkol a bola som si istá, že ho to bolí. Trochu mnou trhlo, lebo som dúfala, že Jashin mu skôr pomôže a nie mu spôsobí ďalšie muky. Dopadali ďalšie a Hidan kričal a skrúcal sa v agónii a jeho chrbát sa prehol tak, že jeho hruď bola zrazu vyššie, až sa skoro dotýkala hompáľajúceho prívesku.
„Zatlač ho späť,“ prikázal mi pokojným hlasom Jashin.
Poslúchla som ho a za ramená ho tlačila k zemi. Jedno začínal mať červené od mojej krvi, no to si nikto z nás nevšímal. Jashin sa sústredil na kinjutsu a ja na bolesť v Hidanových očiach. Stále sa pozeral do mojich, neodvrátil pohľad ani raz. Ako som ho držala, cítila som každé a jedno zachvenie jeho tela a taktiež som cítila, kedy to prestalo.
A bolesť prešla ku mne.
Od prekvapenia som v nemom výkriku otvorila ústa. Tá bolesť neprišla pomaly, ale ako obrovská vlna. Úplne ma pohltila, až sa mi začalo zahmlievať pred očami. Cítila som závrat, ale nechystala som sa omdlieť. Pustila som Hidana a objala sa, aby som tú bolesť udusila. Nedarilo sa mi a z úst sa mi začali drať potláčané vzlyky.
A potom to pominulo.
„Hotovo,“ predniesol Jashina a zdvihla som k nemu zrak, „je dokonané.“
Rýchlo som sa pozrela na Hidana, aby som sa uistila, že je naozaj v poriadku. Od prekvapenia som zhíkla. Jeho kedysi hnedé vlasy zosiveli, no inak vyzeral v poriadku. Už nebol bledý a netriasol sa. A na jeho krku visel môj prívesok, na ktorom už nebola moja krv. Pomaly sa posadil a poprezeral si prsty, akoby ich nikdy nevidel.
„Necítim zimu,“ povedal prekvapene, „To je divné. Čo ste mi urobili?!“ oboril sa na nás.
„Zachránili sme ti život, ty malý nevďačník!“ odvrkol mu Jashin a mračil sa naňho, „Aj kvôli tejto tvojej vlastnosti nebudeš žiť dlho.“
„Zomriem?“ vyvalil oči.
„Každý jedného dňa zomrie. Ľudia sa stanú obetami, o ktoré sa stará tuto Llyn.“
„Moja mama...aj ju si obetovala Jashinovi?“ spýtal sa ma a mne nezostávalo nič iné ako prikývnuť, „Takto sa mu...zavďačuješ?“
„Hm, lepšie povedané- je to moja práca.“
Hidan sa zamyslel a potom prikývol, akoby sa sám so sebou na niečom dohodol, akoby niečo pochopil. „Čo ste mi urobili?“
„Spojil som tvoj život so životom Llyn,“ vysvetlil Jashin a mne od prekvapenia padla sánka. Som prepojená s Hidanom? O to som sa neprosila! Ja som...ja som len chcela, aby žil a nie, aby bol pripútaný ku mne ako známka zlyhania, „Jej krv vsiakla do toho náhrdelníka.“
„Mám na sebe ženský náhrdelník,“ sťažoval sa, „Vyzerám ako nejaká ženská! Dokonca stará, kvôli tým sivým vlasom!“
„Bez toho by si bol mŕtvy, ty zasran! Že ja sa vôbec obťažujem baviť sa s deckom. Mal som ťa nechať trpieť a zomrieť. Nie, mal som ťa nechať zomierať dlhšie a v oveľa väčších bolestiach. Som boh, vrátil som ti život, no môžem ti ho kedykoľvek zobrať. Kedykoľvek sa mi zachce, rozumieš?!“
Hidan mlčky prikývol. „Budem ten ženský náhrdelník nosiť,“ prisľúbil.
„To by som ti aj radil,“ povedal povýšenecky, „Bez neho totižto zomrieš.“
Hidan sa preľakol a zovrel prívesok v ruke tak pevne, akoby sa bál, že mu ho teraz niekto strhne.
„Nerozumiem, čo presne ste urobili, Jashin-sama,“ povedala som zmätene. Dobre, môj život bol spojený s jeho, ale nechápala som ako.
„Tvoja nesmrteľná krv je v tom prívesku. Dal som do neho trochu tvojej nesmrteľnosti. Neboj sa, Llyn, na teba to nebude mať žiaden vplyv. Tak dlho, ako to bude mladý Hidan nosiť, bude žiť. Žiadna zbraň mu neublíži, žiadna choroba ho neskolí. Ak sa už dlhšie nebude dotýkať jeho pokožky, začne znova zomierať. To je celé,“ postavil sa a ja s Hidanom sme zdvihli hlavy k nemu, „Chcela si odo mňa, aby som ho zachránil. Urobil som to.“
„Som zaňho nejako zodpovedná?“ spýtala som sa. Presne to som si predstavila, keď z neho prvýkrát vyšli slová, že sme prepojení.
„Nie,“ odpovedal mi, „Ty máš povinnosti. Si zodpovedná za iné duše. Raz budeš zodpovedná aj za tú jeho, no nie dnes. Ak naňho chceš dávať pozor, tak nech sa páči, ale tak, ako som povedal- iba v prípade, že si budeš poriadne vykonávať svoju prácu.“
„Dobre,“ prikývla som a tiež sa postavila. Oprášila som si plášť od snehu, ktorý ako poprašok padal na zem. Mala som zo seba lepší pocit. Zachránila som mu život a tým som napravila svoju chybu.
„To mám byť teraz akože sám alebo čo?“ zvolal Hidan, ktorý bol tiež na nohách, „Nemám rodičov, nemám domov, som sirota! Kam mám ísť? Si boh, si Jashin, tak urob niečo!“
„Už vieš, kto som. Tak vedz, že ja nie som továreň na želania. To, čo chceš, si pri mne musíš zaslúžiť. A svojím ostrým jazykom ti to veľmi nejde. Akosi som tiež prepočul slová vďačnosti.“
„Bola to jej vina. Bolo vašou povinnosťou to napraviť!“ ukázal na mňa prstom a pri týchto slovách mnou cuklo, lebo som vedela, že toto sa Jashinovi nebude páčiť. Čakala som, že ukončí jeho život jediným pohybom, no on sa len napriamil a zrazu bol ešte vyšší, ešte temnejší.
„Nebolo to mojou povinnosťou!“ zhúkol, „Chcel som ťa nechať zomrieť, ale Llyn ma presvedčila. Takže nedlžíš vďaku len mne, ale aj jej!“
„Ďakujem,“ rýchlo zamrmlal, lebo aj on, smrteľník, cítil silu Jashinových slov, „A teraz mi už pomôžete?“
„Nie. Pomôž si sám, oživená sirota. A obráť sa na mňa, keď toho budeš hoden.“
„Takže Llyn je hodna vašej pomoci?“ spýtal s dychtivo a mala som pocit, že to súviselo s tým, ako sa vtedy zamyslel.
„Áno, zaslúžila si to,“ potvrdil to Jashin a ja som cítila razom o niečo vyššia, „Dal som ti život, Hidan, nalož ním ako chceš. No pamätaj si na to, že ja ťa budem pozorovať. Nepremárni ani deň,“ potom sa od neho odvrátil, Hidan na neho zbožne pozeral, a kráčal preč.
„Llyn, pre Hidana si toho urobila viac než dosť. Poď!“ zavolal na mňa. Venovala som Hidanovi ešte jeden pohľad a nasledovala svojho pána.
„Zbraň mu neublíži, choroba ho neskolí,“ zopakovala som, „To znie ako nesmrteľnosť.“
Jashin si odfrkol. „Vedľajšie účinky. Jedného dňa si poňho ale naozaj prídeš, Llyn.“
„Takže bude rásť a starnúť,“ dodala som. Tak ako mal, predtým, než som ho takmer zabila.
„Áno, bude rásť a starnúť presne desať rokov.“
„Desať?!“ prudko som sa k nemu otočila, až som cítila ako mi niečo puklo v krku. Zavial studený vietor a rozvial nám vlasy.
„Desať. Chcem, aby zomrel presne o desať rokov. Presne toľko času som mu venoval.“