Kriminálka Konoha 3 ~ Zrazu je v tom viac klanov, ako si si myslel [05]

„Môžu tie tvoje dôležité správy počkať?“ spýtal sa Shikamara, ktorý pokrútil hlavou. Potom sa obrátil ku Sakure, „Môžu správy o klane Kuroji počkať?“ tá tiež pokrútila hlavou.
No výborne.
„Klan Kuroji?“ okamžite sa spýtal Shikamaru, ktorý sa predklonil, aby na Sasukeho lepšie videl, čo bol pri tak preplnenom stole fakt výkon.
„Áno, písal som ti predsa, že som našiel istú spojitosť medzi týmto prípadom a Kurojim. Čítal si to vôbec?“ alebo si vôbec nedal tú námahu prečítať ten list ohľadom toho, čo už zistil? Na rozdiel od neho, on mu dačo poslal. Prečo sa jeho lenivosť musela prejaviť práve teraz?
„Jasné. Len vďaka tomu sme neskončili vo väzbe.“
Sasuke sa už-už chcel spýtať, čo tým myslel, no potom došiel k presvedčeniu, že jeho väčšia časť to radšej ani nechce vedieť a tak zavrel ústa, ktoré pôvodne otvoril do otázky.
„Ehm, dobre. Bohužiaľ ťa nezatkli. No čo už. Tak,“ obrátil sa ku Sakure, „povedz nám o tom klane Kuroji. Naozaj rád by som o tom vedel viac. Konečne.“
Sakura už otvárala ústa, no Shikamaru jej skočil do reči.
„Mám podozrivého,“ vyhŕkol a všetky tváre sa obrátili ku nemu a táto veta zmietla hocijaký záujem o klan Kuroji. Z batoha vybral nejaké noviny a položil ich na stôl. Ukázal im titulok, ktorý hlásal, že piati väzni utiekli z prísne stráženého väzenia ako nič.
„Ako sa im to podarilo?“ zhíkla Sakura.
„Kto je ten podozrivý?“ spýtal sa o sekundu na to Kiba.
„Isao Muri. Troch z nich už zatkli.“
„Isao je teda štvrtý. Zostáva ešte jeden,“ nesúhlasila s ním Sakura. Žeby Narovi matika predsa nešla? V duchu sa zasmial.
„Mám dôvod prečo som toho piateho nepočítal. Pred štrnástimi rokmi napadli Hinatu,..“
„Piati muži. Troch z nich zatkli, jeden je mŕtvy. Takže zostáva tento Muri. Nara, my nie sme idioti, tak sa k nám tak láskavo nesprávaj,“ povedal Sasuke mierne naštvaným tónom.
„Všetci sme sa nazdávali, že im šlo o byuakugan, ale zrejme to nebolo tým. Áno, ten mŕtvy bol z klanu Takane. Klan Takane je...teda...bol veľmi významný. Preto žiadal krvnú pomstu za smrť ich syna. Preto zomrel Nejiho otec Hizashi Hyuuga. Keby zomrel hociktorý z tých štyroch...no...“ zatváril sa pochybovačne, „neviem, neviem či by sa niekto zapodieval spravodlivosťou. Boli to obyčajní ninjovia a boli vedení práve Zokim.“
„To všetko je v tých novinách?“ ukázal na ne prstom Kiba.
Nebeská klebetnica musela byť oveľa dôveryhodnejšia ako Konožské denníky, inak by tomu Shikamaru isto neveril. Už mal s novinami isté nepríjemné skúsenosti a nevedel im to odpustiť.
„Nie, Raikage mi dal spis, v ktorom sa píše o tej noci. Je tam aj dokonca popis misií, ktorých sa tí piati zúčastnili. Mali len minimum misií spolu, takže sa museli spoznať mimo práce. Zoki ich zrejme dal dokopy. Vybral si naozaj dobrých ninjov, to teda. Ale keďže Hiashi zabil Zokiho- teda ich vodcu- dosť ich to demotivovalo a radšej ušli.“
„Vravel si, že sa všetci domnievali, že šlo o byakugan,“ zamyslela sa nahlas Sakura, „O čom im teda šlo?“
„O ten znak, ktorý mi Sasuke poslal.“
„Ten na prenášanie energie?“ spýtala sa Hinata. Shikamaru prikývol. Potom mu ešte v rýchlosti vysvetlili, čo sa dozvedeli od Hinaty.
„Niektoré papiere o znakoch sme nenašli a ty si tvrdila, že sú isto niekde v dome,“ obrátil sa Sasuke ku Hinate, „Si si istá, že sú v dome?“
Hinata pokrútila hlavou. „Otec tvrdil, že áno, ale ja...neviem...prečo ich teda nedal dokopy s ostatnými?“
„Dobrá otázka,“ pritakal Naruto, ktorý už bol príliš dlho ticho a hojdal sa na zadných nôžkach stoličky s rukami založenými za hlavou.
„Možno šli po tie papiere. Lebo ten prenášajúci či aký znak už mali, ale potrebovali zvyšok znakov, ktoré si nám popisovala. A teba zobrali navyše, lebo si bola- poviem to hnusne- pokusný králik,“ hádal Sasuke.
„Nepíše sa tu, že by pri nich našli tie papiere,“ odvetil Shikamaru a pokrútil hlavou nad touto teóriou.
„To ale neznamená, že ich nezobrali,“ nesúhlasil Sasuke, „Štyria z nich prežili a zrejme našli spôsob, ako ich skryť. A teraz, keď sú vonku, tak pokračujú v tom, čo začali pred štrnástimi rokmi.“
„Ale nevyjde im to. Teda už vyšlo, takže to nemôžu byť oni,“ povedala Hinata, „Ide o to,“ na chvíľu sa odmlčala, „že...že by to musel urobiť niekto z klanu Takane. Keby tieto konkrétne znaky nakreslil niekto iný, nefungovalo by to. Len klan Takane dokáže ovládať čas.“
„A keďže Zoki je mŕvy, našli si iného člena ako vodcu. Možno ten ich dostal von,“ pustil sa do toho Kiba.
„To nie je možné,“ povedali naraz Sakura so Shikamarom. Shikamaru prenechal slovo Sakure.
„Takane klan už nie je. Zomrel pri veľkom požiari. Všetci do jedného sú mŕtvi.“
„Jeden z nich ale musí byť nažive,“ nesedelo to Sasukemu. Inak by predsa tie znaky nefungovali. Inak by klan Hyuuga nebol v nevysvetliteľnej kóme. Inak by Kiba netrčal v jaskyni.
„To je pravda,“ súhlasila Hinata.
„Dobre. Takže niekto z klanu Takane prežil ten požiar a teraz sa rozhodol, že je čas na odvetu. Ten niekto ich zrejme dostal von,“ zhrnul to Kiba, „Ako vôbec ušli? Možno nám to pomôže zistiť, o čo ide.“
„To je zvláštne. Nikto ani len netuší, ako to urobili. Ale nikto nebol zranený a niektorí väzni tvrdia, že ich pustili samotný bachári. A ešte divnejšia verzia väzňov je, že ich ušlo šesť a nie päť. Samozrejme, nikto ich slová neberie vážne, takže nikto netuší, čo sa naozaj stalo.“
„No výborne,“ povzdychol si Kiba, „teraz nám zostáva už iba jaskyňa.“
„Tak ju poďme prehľadať!“ zvolal Naruto a stolička dopadla s buchotom na všetky štyri.
„Spomaľ, hrdina!“ stopol ho Sasuke, „Ako som povedal, ty nikam nejdeš. A,“ ukázal na Sakuru, „ako do toho celého zapadá klan Kuroji?“
„Vieš, ako je Satori veľmi vplyvný a tak, nie? No, tak on si uvedomoval istú hrozbu zo strany klanu Takane. Vedel o tom, čo by dokázali, keby pohltili energiu klanu Hyuuga a únos Hinaty považoval za začiatok pokusu sa k tomu dopracovať. Smrť Zokiho to nemohla zastaviť. Našiel by sa niekto ďalší, kto by stúpol na jeho miesto. Preto sa tajne stretol s Raikagem a Hiashim v Oblačnej a dohodli sa na likvidácii klanu Takane. To nebol obyčajný požiar. Táto eliminácia sa stala na základne návrhu Satoriho Kuroji.“
„Kuroji je za zánikom celého klanu?“ spýtal sa Sasuke akoby bez dychu a teraz nevedel či má byť rád, že sa Satori pokúšal ochrániť Hyuugov, alebo má byť naštvaný na to, že to vôbec urobil. Len tak vymazať nejaký klan. Veľmi dobre vedel, aké to je a to ho štvalo.
„Hej,“ prikývla Sakura.
„Je reálne možné, že by po tom, čo páchateľ skončí s klanom Hyuuga, presunie stred svojho záujmu na klan Kuroji?“ spýtal sa Shikamaru. Všetci mu odpovedali kladne. Dokonca aj Naruto.
„Takže čo teraz?“ spýtal sa Kiba.
„Ja, Shikamaru, Kiba a Chouji pôjdeme hľadať tú jaskyňu. Nájdeme toho týpka, premôžeme ho, vyryjeme tú značku na skrinku a ukončíme to. Naruto tu bude dávať pozor na Hinatu. Sakura pôjde informovať Tsunade o tom, čo sa deje.“
„To znie ako plán,“ uškrnul sa Naruto.
„Tomu ver,“ kývol Sasuke.

„Dážď zmyl všetky pachové stopy,“ oznámil im Kiba, keď boli na mieste, „Nie je teda možné, aby sme ho vystopovali. Musíme na to teda ísť po starom. Tu by malo byť päť alebo šesť jaskýň, nie som si tým úplne istý. Tamtá,“ ukázal na tú, kde sa domnieval, že sa skrýva zločinec, ktorého identita im zatiaľ bola záhadou, „je prázdna. Nezabúdajte, čo som vám hovoril: ostatné jaskyne môžu byť pasce, takže ak sa nebudete môcť dostať von, použite tento znak,“ ukázal im chrbát svojej ľavej ruky.
„Ak narazíte na niečo podozrivé, použite vysielačku a dajte vedieť ostatným. Ten týpek zložil Hyuuga klan,“ dodal Sasuke a skontroloval vlastnú vysielačku pripnutú na opasku, „Frekvenciu viete, že?“ uisťoval sa.
„Nie,“ pokrútil hlavou Chouji.
„666, 6 “ odpovedal mu Kiba.
„Si robíš srandu?“ pochybovačne nadvihol obočie a preskakoval z jednej tváre na druhú.
„Nie, Chouji,“ povzdychol si Shikamaru, „nanešťastie si nerobí srandu.“
„Dobre, babráci, každý si vyberie jednu jaskyňu,“ povedal Sasuke a potom sa rozdelili. Nemali veľa času na to, aby každú a jednu prehľadali spolu ako deti v škôlke. Každý ešte predtým vyfasoval baterku a šlo sa. Sasuke si všimol, že Kiba šiel spolu s Akamarom. Najskôr čakal, že sa rozdelia, no potom si pomyslel, že tí dvaja asi telepatiu predsa len neovládajú a Akamaru vysielačku používať nevie. To znamená, že v prípade, že tak je nakoniec šesť jaskýň a nie päť, jeden z nich bude musieť prehľadať dve. Cez vysielačku dal vedieť ostatným, že to bude on.
Prvá jaskyňa bola pasca. Ten znak musel byť fakticky dobre schovaný, lebo si ho nevšimol, keď ho po narazení do prekážky hľadal. Ten truľo si na tom dal dosť záležať. Už sa stmievalo a kvôli tomu, že bolo zamračené, bola väčšia tma ako zvyčajne. Dal si baterku medzi zuby a svetlo nasmeroval na svoju ľavú ruku, kde už obratne, akoby to robil neustále, kreslil znak. Potom vyšiel, do zeme vyryl kríž, čím miesto označil, aby tam nešli ostatní, čo pochyboval, že by sa to mohlo stať, no istota bola istota.
Utrel si krv z rany do nohavíc a oznámil im, že ide hľadať šiestu jaskyňu. Ostatní boli lapení v jaskyniach a dohodli sa, že ju potom tiež pôjdu hľadať. Tak si zatiaľ sám kliesnil cestu lesom a hľadal poslednú jaskyňu. Už si myslel, že sa vráti a spýta sa Kibu, čo by fakt nerád, že kde by podľa neho mohla byť, lebo on to tu poznal najlepšie. No v tom sa mu zdalo, že niečo videl smerom dole nízkym kopcom. Prikrčil sa pohol sa trochu dopredu. Pomaly našľapoval dopredu a potom to uvidel. Jaskyňu v skalnej stene. Uškrnul sa.
Mám to!
Odopol si vysielačku a priložil k ústam. „Našiel som to. Musíte vyjsť vyššie a potom dole kopcom. Prepínam,“ potom počul iba šum. Následne na to sa ozval Shikamarov hlas.
„Rozumiem. Prepínam.“
„Zapadol som. Ale dostavím sa tam. Prepínam,“ počul Choujiho zadychčaný hlas. Jeho vysielačka stíchla.
Praskanie. „Idem po neho. Potom za tebou hneď prídeme,“ navrhol sa Shikamaru, „Prepínam.“
„Musíme hovoriť to prepínam? Lezie mi to hore krkom,“ povedal Kiba.
„Áno. Ty povinne,“ odvetil mu na to, „Dotrep sa sem. Prepínam.“
„Ideme.“
„Na niečo si zabudol.“
„Zabudol som, ako veľmi teba a ten tvoj prístup neznášam.“
„Nie. Zabudol si povedať: prepínam. Makaj. Prepínam.“

Stál v tme a bola mu zima. Triasol sa takmer všade a k tomu dopomáhal aj fakt, že na väčšine svojho tela mal početné rezné rany. No aj tak mal akýsi pocit spokojnosti. Našiel to. Keď sa lepšie zapozeral a šero opadlo, videl, že bol v jaskyni. Oproti nemu stál chlap väčší ako on. Tiež bol dobitý, skoro tak isto ako Sasuke a bojovali o jednu jedinú vec.
Škatuľka s daným znakom ležala pri stene asi tri či štyri metre od nich. Bojovali o to, kto sa k nej dostane. Kto ju bude mať. Sasuke cítil v kostiach, že to vyhrá. Áno, dostane sa k nej a urobí tomu všetkému rázny koniec. Brnelo mu to v kostiach. Takúto istotu necítil azda celý prípad a to mu ešte dodávalo sebavedomia.
„Nemal si chodiť sám,“ povedal mu. Jeho súper toho teda veľa nenahovoril. Iba sem tam niečo prehodil, ale Sasukemu tichý boj nevadil. Neznášal, keď mal niekto veľa rečí.
„Zvládam to aj sám,“ odvetil mu na to a znova chvíľu bojovali. Sasuke v duchu nadával, že ako vyšetrovateľ pri sebe nenosil svoju katanu. Mal pár kunaiov, ale tie akosi prirýchlo vypotreboval na nepriateľa. Teraz sa niekde váľali po jaskyni. Ale to bolo v pohode, lebo Sasuke bol schopný stáť proti nemu len s päsťami.
Potom sa znova ozval hlas.
Nastala hmla.
Všetko bolo zastreté.
A pri jeho nohách zrazu bola. Škatuľka.
Prebojoval sa a nepamätá sa na to? Zvláštne.
Chcel sa poobzerať, no potom mu zišlo na um, že by bolo lepšie, keby tú prekliatu vec zničil hneď. preletel akurát pohľadom po zemi a keď sa na zemi zablyskol kov, načiahol sa poň. Kľakol si ku skrinke roznožmo. Kunai schytil do oboch rúk a s istotou ich nadvihol nad hlavu.
Urobím tomu rázny koniec. To boli jeho myšlienky tesne predtým, ako do tej drevenej, malej a na prvý pohľad nevinne vyzerajúcej škatuľke vrazil kunai až po samú rukoväť.

Prebral sa na mieste, kde zastal a zamrazilo ho. Sťažka dýchal a ešte stále bol z toho trochu mimo. Takmer akoby sa mu zahmlievalo ako v tom sne či čo to bolo? Denný sen? Hlúposť! Ale aj tak to ním otriaslo. Všetky tieto vízie mali niečo spoločné s týmto prípadom. Mal to tušiť. Ale ako to mal predvídať? Tie prvé boli o tom, že sa páchateľovi podarilo dokončiť plán. Tá ďalšia bola o tom, že sa im nepodarilo ochrániť posledných členov klanu Hyuuga. Bolo síce divné, že v tej vízii či sne sa spomínali traja, no asi v tom mal iba zmätok. A teraz? Teraz videl ako sa mu to podarilo ukončiť.
Samému.
Povedal si, že teraz nebude čakať na Kibu s Akamarom. Dole neregistroval žiaden pohyb, no aj tak šiel radšej potichu a nenápadne, aby nevzbudil pozornosť možného obyvateľa jaskyne. Keď bol tak päťdesiat metrov od jaskyne, vypol baterku, chvíľu počkal a potom, keď si jeho oči privykli na tmu a šero, pokračoval ďalej. Došiel až ku otvoru a nastražil uši. Teraz by sa mu tam zišiel Kiba s Akamarom, no to by si radšej sám kúpil psa ako to priznal. Nepočul nič. Žiadne zvuky naznačujúce pohyby. Pomaly vošiel dnu. Zakrádal sa priestorom a útočník už mal aspoň minútu na to, aby ho omráčil. Nič sa však nestalo. Siahol po baterke a tmu preťal svetelný lúč. Poobzeral sa a uvedomil si, že je sám.
Ani si neuvedomil, že si vydýchol.
Nemal tu niekto byť?
Hm, možno tu prišiel až potom.
Oznámil to ostatným a začal prehľadávať jaskyňu. Našiel miesto, kde spával. Boli tam deky a starý, starý vankúš. Vedľa toho batoh. Poobzeral sa ešte raz či je naozaj sám a potom sa pustil do prehľadávania batoha. Nič také ako skrinku, šperkovnicu, škatuľku nenašiel. Našiel iba náhradné oblečenie fakt veľkého chlapa, zbrane, jedlo a vodu. A ešte niečo. Bolo to v tvrdom papieri a keď to otvoril, zistil, že vo vnútri je starý výtlačok Nebeskej klebetnice. Štrnásť rokov starý výtlačok Nebeskej klebetnice. A nie jeden. Ale až tri. Jeden hlásal, čo sa stalo v rezidencii Hyuuga. Druhý o zatknutí. A tretí o požiari.
Ten niekto si toto uchoval ako pamiatku. Alebo žeby to bola pripomienka na pomstu? To nevedel. Keďže toto bol jediný majetok ich tajomnej osoby, rozhodol sa, že o ňom zistí viac. Otvoril druhé noviny na článku o uväznení. A keď si to celé prečítal zamračil sa. Zdá sa, že terajší redaktori nemajú presné informácie.
Kibu s Akamarom skôr počul ako videl, že vošli. Najprv noc preťal Akamarov štekot, ktorý sa raz odrazil od stien jaskyne, takže to znelo, akoby vo vnútri so Sasukem bolo jeho psie dvojča. Potom jaskyňou prešiel druhý lúč svetla a za ním došli tí dvaja.
„Tak?“ spýtal sa.
„Tak nie je tu. A skrinku som tiež nenašiel. Ibaže by ju niekde skryl,“ dodal zamyslene. Potom došiel Shikamaru s Choujim.
„Akoto, že sú tu skoro narovnako s tebou a pritom Chouji zapadol?“ nechápal Sasuke a baterkou mieril do tváre z jedného na druhého. Veľmi sa im to nepáčilo.
„Lebo moja jaskyňa bola najďalej odtiaľto, chytrák,“ zavrčal a kryl si tvár rukou a odvracal zrak.
Sklopil baterku a vyhlásil: „Viem, kto je náš zločinec.“
„Kto?“ spýtali sa naraz a o sekundu na to aj samotná jaskyňa ich hlasmi.
„Pred štrnástimi rokmi nezatkli iba tých piatich. Zatkli aj šiesteho človeka z podozrenia pomáhania z ústrania tým piatim. Zokiho mladší brat Tuu Takane. Takane. On je za tým.“
„Máš skrinku?“ spýtal sa ho Nara.
„Nie.“
„To je na nič. Ale...keď Tuu nie je tu, tak...kde teda je?“
„Doriti!“ skríkol Kiba, „Šiel si po posledný článok! Šiel si po Hinatu! Musíme sa vrátiť!“
A to čo najrýchlejšie!

„Hej, Hinata, poďme niečo robiť,“ zatiahol unudene Naruto. Hinata na ňom videla, že by radšej šiel s ostatnými hľadať, hoci súhlasil so Sasukeho plánom. Vlastne, ani nemal na výber, lebo to vôbec nebol Narutov prípad.
„Dobre,“ súhlasila.
„Fajn, poďme im pomôcť!“ a hneď aj vstal zo stoličky. Hinata sa ticho a jemne zasmiala, no nevstala. Keď sa na ňu spýtavo pozrel, pokrútila hlavou a on si sklesnuto sadol späť.
„Doooobre,“ zatiahol, „a čo takto im ísť naproti?“ navrhol a ona nadvihla obočie, „Tak teda nie.“
„A čo takto...“ začal, no v tom niekto zaklopal. Postavil sa tam prudko, až zhodil stoličku.
„Možno sú späť! Alebo to je Sakura s pokynmi od Tsunade, že im proste musím ísť pomôcť,“ vykrikoval nadšene a kráčal smerom k dverám, „Pokojne seď, Hinata, ja otvorím.“
Snažíš sa tváriť ako gentleman, Naruto? V duchu sa zasmiala a pokrútila nad ním hlavou.
Potom ju však dôvod na smiech prešiel. Započula dutý úder a potom pád. Okamžite sa postavila, počula zavretie dverí a potom strnula v pohybe.
Stál pred ňou veľký chlapík. Bol tmavšej pleti ako takmer všetci v Oblačnej. Mal dlhé biele dredy a na hlave šatku zaviazanú vzadu. Pod sivými očami mal akési azúrovo modré polkruhy. Presne ako mal Kiba na lícach trojuholníky. Pomaly sa ku nej približoval a v ľavej ruke držal škatuľku, na ktorej bol vyrytý požadovaný symbol.
Sťažka dýchala a cúvala ku stene s oknom.
Ak premohol Naruta, ako ho môžem premôcť ja?
Tu bola jediná možnosť. Rýchlo fľochla na okno a predtým, ako sa k nej mohol priblížiť ešte bližšie, ho rýchlo otvorila a vyskočila na ulicu. Utekala, ani sa neobzrela. No bola si istá, že ten chlap je jej v pätách.
Behala smerom ku jaskyniam, lebo si bola istá, že tam budú tí štyria. Alebo že sa tadiaľto budú vracať. Otázkou však zostávalo- mala reálnu šancu, aby sa jej to podarilo?

Vojsť dnu bolo jednoduché. Ten blonďavý chlapec mu jednoducho a s úsmevom otvoril a ani nestihol zareagovať, keď mu trepol hlavu zárubňu a on omráčený klesol na zem. Prekročil ho, zavrel dvere a šiel si po ňu, lebo vedel, že tam bude. Jeho parťák mu všetko zistil. Aj to, kde sú tí štyria vyšetrovatelia.
Kým oni budú hľadať a následne prehľadávať jeho jaskyňu, on dokončí svoj plán. Bola vystrašená, ani sa jej nečudoval, a cúvala k stene. Potom urobila niečo, čo nečakal- vyskočila von oknom. Zaklial a pustil sa za ňou.
Na jeho šťastie, tento byt sa nenachádzal v centre alebo zaľudnenej lokalite. Hádal, že ani nájomné nemohlo byť vysoké. No keby zabočila za pár rohov, došla by až na hlavnú ulicu a tam by už táto ich naháňačka nebola taká nenápadná a niekto by sa ho zrejme pokúsil zastaviť. Pridal, aby ju chytil pred tým, ako by sa to mohlo stať.
Podarilo sa mu to. Schytil ju za lakeť a obrátil je k sebe. V tej rýchlosti však Hinata stratila rovnováhu a spadla. No bola prešibaná, aspoň podľa Tuua. Využila toho a švihnutím nohy ho potkla. Avšak bol obratnejší ako si ona myslela a ihneď sa dostal na nohy. Chcela mu ujsť, no on ju už pevne držal, tak ako vtedy jej sestru Hanabi. Nemala sa ako brániť a hoci sa mykala viac ako jej sestra, nemala šancu, lebo on ju stisol ešte pevnejšie až skoro nemohla dýchať.
Zadychčaný touto naháňačkou a naťahovačkou, vytiahol kunai, roztrhal jej jej fialovú bundu a vyryl tam požadovaný znak. Hinata Hyuuga v tej chvíli ochabla v jeho náručí. Opatrne ju položil a z puzdra vzadu na nohaviciach vytiahol škatuľku, ktorá sa akurát zmestila do jeho ruky. Znak na nej žiaril rovnakou modrou, akou mal tie znaky na tvári.
Bolo dokonané.
S uľavujúcim povzdychom sa postavil a prešiel prstom po znaku. Usmial sa, odtiahol Hinatu na kraj tichej ulice a odkráčal preč na miesto, kde to celé spustí.