Kriminálka Konoha 3 ~ Krok štyri: Daj dokopy informácie [04]

„Pane!“ vletel do Raikageho kancelárie akýsi blonďavý chlapec. Bolo to naozaj super načasovanie, lebo on sa im práce chystal povedať, čo za katastrofa by sa mohla stať, ak sa to páchateľovi podarí dokončiť. Naozaj skvelé.
„Dai!“ okríkol ho, „Nevidíš, že tu niečo riešim?!“
„Ale pane!“ nedal sa mladík, „Chytili sme troch utečencov!“
„Čože?!“ tresol po stole Raikage a o milisekundu na to sa prudko postavil. V tvári mal dravý výraz a Choujimu došlo, že toto je preňho prvoradejšie a že ich dvoch odsunie na druhú koľaj.
„Hideki Kita, Aki Yahashi a Michi Nakamura, pane!“ informoval ho Dai, „Všetci sú vo väzbe. Ani jeden z nich však nechce povedať ani slovo o úteku.“
Útek? Aký útek?
Chouji tomu nechápal a keď sa pozrel na Shikamara, tak videl, že ani on. To si vydýchol. Nebol rád, keď niečomu nerozumel, hlavne keď bol momentálne vyšetrovateľom. Nechcel popri Shikamarovi vyzerať ako nemehlo.
„Počkaj ma pred kanceláriou, Dai,“ povedal mu a kútikom oka sa pozrel na vyšetrovateľov, „hneď prídem.“
Keď Dai odišiel, Raikage sa obrátil ku nim. Chouji vedel, že by už radšej vypočúval tých troch. Mal taký výraz na tvári. Aj on ho mával. Napríklad keď musel niečo robiť a namiesto toho by sa radšej šiel niekam najesť. Taký výraz mal predtým, ako šli do toho tajného skladu.
„Uchiha Sasuke našiel dokumenty, v ktorých to bude popísané, vyšetrovatelia z Konohy. Všetko, čo o zakázaných kanji znakoch potrebujete vedieť vydedukujete odtiaľ. Tu,“ podal im zložku, ktorú si chceli „požičať“ „máte všetko, čo potrebujete. Máte málo času, tak ho využite rozumne.“
Chouji mal milión otázok, no Shikamaru asi len jednu. A tú sa aj spýtal.
„Prečo ste nám to nedali skôr?“
„Pretože som si myslel, že Konoha strká nos kam nemá. Moje rozhodnutie zmenila správa od Uchihu. Mali by ste sa mu po príchode poďakovať.“
No Chouji si už vedel predstaviť, ako bude Shikamaru ďakovať Sasukemu. To sa v živote nestane.
Potom spolu s Raikagem opustili miestnosť, rozlúčili sa s ním a aj s blonďavým Daiom a následne opustili budovu. Shikamaru zvieral v ruke tie spisy a mračil sa. V tejto chvíli mu zrejme po rozume chodilo veľa vecí a snažil sa na niečo prísť. Čokoľvek to bolo, nechával si to pre seba.
„Ideme po veci a ihneď odchádzame,“ povedal až na ulici.
„Choď po veci a ja zatiaľ niečo kúpim na cestu,“ navrhol Chouji, ktorý už len čakal na moment, kedy mu začne škvŕkať v žalúdku.
„Chouji...“ začal Shikamaru, no on ho prerušil.
„Keď budeme hladní, pôjdeme pomaly,“ argumentoval a nakoniec Shikamaru povolil.

Kiba sedel v temnom rohu a čakal. Už to boli asi dve hodiny čo Akamaru odišiel. Alebo tri? Nebol si istý. Nemal hodinky, na ktorých by si mohol kontrolovať čas. Ruka s kunaiom mu začínala tŕpnuť, no nepovolil stisk ani o trošku. Voľný čas trávil tým, že sa presviedčal, že bude v pohode. Hoci sa považoval za veľmi silného ninju, vedel, že s týpkom, ktorý porazil celý Hyuuga klan, to nebude sranda.
„Si v pohode, kamoš. Fakt. Nie sú tu žiadne krysy ani nič podobné. No hej, vlhkosť je tu dosť nahovno, ale inak pohodička, že?“
Odmlka.
„Ale čo ten páchateľ, dopekla?“
„Zatiaľ sa tu neobjavil, takže zrejme niekam odišiel. Kým sa vráti, Akamaru tu už bude so Sasukem. A možno už budeš dávno vonku.“
„Ale čo ten páchateľ?“
„Kašli na to. Nestresuj sa, kým nemusíš.“
„Ale čo doriti ten páchateľ?!
„Zdá sa, že sme prišli skôr ako on,“ počul ten nehorázne nafúkaný a arogantný hlas, ktorý neznášal, no v tej chvíli bol nesmierne rád, že ho počuje. Vyskočil na rovné nohy, schmatol bundu a pobral sa za Uchihom pri vchode do jaskyne. Nebol sám. Vedľa neho bol Akamaru a z druhej strany Sakura, ktorá držala v ruke akési zložky, „A pri tej tvojej samomluve by ťa odhalil,“ dodal čím všetko nadšenie, že ho vidí, zabil.
„Dostaň ma odtiaľto,“ zavrčal.
„Aký si len nevďačný. A čo keby si mi povedal, čo ťa tam vôbec drží?“
„Je tu akási neviditeľná stena. Tu,“ dotkol sa jej a jeho ruka zostala opretá o vzduch. Sasuke natiahol ruku, no jeho na nič nenarazila. Prešla ďalej. No potom zastala a vrátila sa majiteľovi ku jeho boku.
„Zdá sa, že zabraňuje iba tomu, aby sa dalo vyjsť. Zaujímavé,“ poznamenal Sasuke.
„Tu hore je akýsi znak, ktorý nepoznám. Možno on mi zabraňuje vyjsť. Tak ako ten znak, čo uvrhol Hyuuga klan do kómy.“
„Dobre. Máš šťastie, že som našiel papiere, na ktorej sú tie znaky vypísané. Nakresli ho do zeme, ako vyzerá,“ a hodil mu aj paličku, ktorú našiel na zemi pri strome, „Aport!“ Kiba nazúrene zavrčal, no poslúchol ho a do blatistej zeme nakreslil písmeno M, ale zdola akoby bolo W, ktoré sa s ním spájalo a tvorili tak jeden celok.
Sasuke so Sakurou začali hľadať a Kiba čakal. Trvalo kým to našli, no podarilo sa.
„Je to kanji znak, ktorý ti zabraňuje vyjsť z miesta, ktoré je ním označené,“ povedala Sakura.
Kiba mlčal, no pomyslel si: No nevrav! Bez tých zdrapov by som na to neprišiel!
„Tak čo mám urobiť?“
„Zatancuj ako opica, možno to pomôže,“ navrhol mu Sasuke a mal jediné šťastie, že ho od Kibu delila tá prekážka, lebo by mu už fakt niečo urobil.
„Zatiaľ sme zistili, že každý znak má svoj protiznak. Teda taký, čo ho ruší. Musíš počkať kým nájdeme ten správny.“
„Zatiaľ nám môžeš povedať, prečo si sa rozhodol presťahovať do jaskyne,“ vyzval ho Sasuke a Kiba mu povedal, čo sa mu stalo. Oni to medzitým naozaj našli.
„Vyry si toto na ruku,“ ukázala mu Sakura, čo presne a Kiba nasucho preglgol. To si má na svoju kožu vyryť akési písmeno M, ktorá pri tom zlome v strede také čiary, že to vyzerá ako mašlička?
„Vyryť?“ spýtal sa.
„Áno. Nebuď slečinka. Ak nechceš, aby ti to niekto videl, daj si to na miesto, kde to nevidieť,“ poradil mu Sasuke, „napríklad na zadok.“
„Ha, ha,“ zasmial sa sucho, „vtipné. Veľmi. Pukám od smiechu. Haha.“
„No makaj!“ súril ho, „Máme ešte robotu.“
„My? Veď už spolu nepracujeme,“ pripomenul mu a začal vyťahovať kunai.
„Ale pracujeme. Ktovie kde by si sa zasa dostal, keby si pracoval sám.“
Už mu na to chcel niečo odvrknúť, no Sakura ich rázne prerušila.
„Dosť! Kiba ty sa odtiaľ dostaň a ty,“ ukázala na Sasukeho, „nevyrývaj doňho.“
„Nebudem vyrývať, keď si to tam už konečne vyryje,“ odvetil.
To si si tú slovnú hračku nemohol odpustiť?

„Hej! Ty nevyzeráš, že si odtiaľto!“ ozval sa niekto vedľa neho v obchode, kým nakupoval a Choujim od šoku myklo až skoro pustil na zem balíček čipsov. Obzrel sa a stálo vedľa neho akési dievča s tmavšou pokožkou, akú mali skoro všetci v Oblačnej, a so svetlými vlasmi v konskom chvoste. Zvedavo si ho obzerala.
Odkašľal si. „Nie, to nie som.“
„Prišiel si len nedávno? Prosím, povedz, že áno!“ naliehala a on prikývol.
Bože, rozpráva sa so mnou pekné dievča. Bože, Chouji, povedz niečo. Mám ju ponúknuť jedlom? Asi nie, veď sme v obchode. Hmm...
„Z Konohy,“ dodal.
„Z Konohy!“ zvolala, „A bolo to bezpečné? Nikto vás nenapadol?“
Chouji sa zamračil. Nepočul o tom, že by niekto na cestách prepadával pocestných. O tom by sa Tsunade určite zmienila, keď ich sem posielala. Ale je pravda, že im dala aj zlé informácie o úmrtí tých útočníkov, takže si tým nebol až taký istý. Dievčina si správne vysvetlila jeho nechápavý ksicht.
„Takže cesty sú opäť bezpečné!“ zvolala, „Áno, áno, áno. Prepáč, že ťa otravujem, ale...“
„To je v pohode,“ rýchlo jej skočil do reči, „V pohóde,“ zopakoval pomalšie a snažil sa tváriť v pohode, keď o tom už hovoril.
„Super,“ usmiala sa, „Ja len,...no...ide o ten útek z väzenia a tak...pff...“ mávla rukou, „Všetci okolo toho robia mega vedu. Samé opatrenia a tak.“
„Útek z väzenia,“ povedal Chouji polohlasne. O tom čítali v Nebeskej klebetnici. Možno práve o tomto Dai hovoril, keď prišiel za Raikagem. Našli troch z nich. Koľko ich však ešte pobehuje po slobode? Hneď sa jej to aj spýtal.
„Piati,“ odpovedala, „Vraj sú nebezpeční či čo. Neviem o koho šlo. Len viem, že pred niekoľkými rokmi okolo ich zatknutia bol hrozný cirkus.“
„Štrnástimi?“
„Čo ja viem? Možno? Je to možné, že by to už bolo toľko? Hm, ale keď si kúpiš hentie noviny, tam je toho rozhodne viac. Ja som to celé ani nečítala, išlo mi hlavne o tú krížovku vo vnútri. Keby som vyhrala, mala by som poukážku do jednej reštaurácie na jedlo na rok zadarmo!“
Jedlo zadarmo?! Nie! Chouji, sústreď sa. Musíš kúpiť tie noviny. A nie kvôli krížovke! No...ale predsa ju môžem skúsiť vylúštiť...či? Neskôr, Chouji, neskôr!
„Vyzeráš akoby si viedol vnútorný boj,“ poznamenala.
„Ani netušíš aký,“ povzdychol si a zrazu sa pri ňom objavil Shikamaru a netrpezlivo si odkašľal.
„Ponáhľame sa,“ pripomenul mu a tej babe len kývol hlavou.
„Však hej, hej. Už idem platiť. Hej,“ obrátil sa ku dievčine, ktorá už odchádzala, „dík za info.“
Zazubila sa naňho. „To ja ďakujem. Čau.“
„Kto to je? Čo za info? Chouji?“
„Nič, nič. Zober tamtie noviny, že ich vezmeme zo sebou.“
„Dobre. Ale čo si jej povedal?“
„Nič, preboha. Dôležité je, čo ona povedala mne.“
„Čo ti povedala?“
„Netlač na mňa! Všetko ti poviem.“

„Keď som nad tým tak v tej tme premýšľal, prišiel som na to, že to nebola jaskyňa, v ktorej sa ten páchateľ nachádzal. Nemohla byť, viete. Nebolo tam nič okrem tej bundy a keď tam strávil väčšinu dní, tak...no tak by tam toho musel mať viac, nie?“ rozmýšľal Kiba nahlas.
„Hej,“ odvetil Sasuke ponorený do spisov o kanji znakoch. Potom ho niečo napadlo, „Sakura, ty si mi nedopovedala toto o klane Kuroji,“ spomenul si.
„Aha, hej, jasné.“
Vtom niekto zaklopal a Sasuke sa zatváril nie veľmi prívetivo. „Prečo sa sem vždy dotrepe niekto vtedy, keď sa mám dozvedieť niečo nové?“
„Idem otvoriť,“ povedala Sakura, ktorá ignorovala Sasukeho otázku.
„Počúva ma tu niekto?“ spýtal sa Kiba, no jeho otázka smerovala zrejme do vetra.
„Hej! No, tu ste! Konečne!“ počul z chodby Narutov hlas a Sasuke sa na stoličke narovnal. Na Naruta s Hinatou popri tom všetkom zabudol. Keďže Naruto znel iba mierne naštvane, ale viac veselo, Hinata bola očividne v poriadku. A áno, mal pravdu, o chvíľu vošla do kuchyne za Narutom a Sakurou.
„Bol som u teba,“ ukázal na Sasukeho, „aj u teba,“ prst namieril na Kibu, „no a idem sa spýtať Sakury, že kde asi ste a vy ste sa nasáčkovali sem.“
„No!“ súhlasila s ním Sakura, „Veď máte tú svoju kanceláriu, nie?“
„Tu je to pohodlnejšie,“ argumentoval Sasuke, „Som rád, že si v poriadku, Hinata,“ obrátil sa ku nej, „A je mi ľúto, čo sa stalo.“
„Aký si zrazu milý,“ zahundral Kiba, ktorý sa opieral o líce a zazeral na Sasukeho.
„Musí to byť ťažké,“ pokračoval, „no potrebujeme tvoju pomoc.“
„Hej, hej, hej!“ skríkol Kiba, „Čo na ňu ideš tak prudko?“
„Upokoj sa, chytrák! Aby sme ju ochránili, tak potrebujeme vedieť čo najviac. Potrebujem, aby mi pomohla s tými znakmi a aby mi Sakura konečne povedala o klane Kuroji!“
„Tak hlavne poporiadku,“ zasiahla Sakura.
„Klan Kuroji?“ spýtal sa Naruto, „To nie je ten...?“
„Hej!“ povedali nervózne a naraz Sasuke so Sakurou a Naruto sa trochu stiahol.
„Však sa len pýtam,“ zašomral.
„Tak čo, Hinata. Pomôžeš nám?“
„Samozrejme,“ chabo sa usmiala a prisadla si ku Sasukemu k stolu. Sklonila sa nad papiere a prikývla.
„Poznám ich. Ako členka hlavnej línie a najstaršia dcéra hlavy klanu musím. Nie sú tu všetky, otec ich založil...niekam...už neviem kam, no budú niekde v dome...zrejme,“ zhlboka sa nadýchla, „Vravíte, že sú v kóme? Všetci?“
„Áno,“ prikývol a medzitým si už posadali aj Sakura s Narutom.
„Potom viem o čo ide. Použili tento znak, že?“ a nakreslila presne ten, „Táto technika sa dá zvrátiť. Protiznakom. Avšak...nie je to také jednoduché,“ dodala, keď si všimla kanji znak na chrbte Kibovej ruky, „Energia z našich tiel- ktorá je iná, kvôli našej špecifickej kekkei genkai- smeruje do istej nádoby. Tam sa uchováva. Môže to byť hocičo. Prázdna šperkovnica, škatuľka, je to jedno. Ale musí byť na nej tento znak,“ a nakreslila K, ale tak, že spodná palička, ktorá tvorila zobáčik bola oddelená a trochu ďalej, „Iba v tomto prípade bude energia smerovať do tejto konkrétnej nádoby.“
„Ako to zrušíme?“
„Musíte nakresliť protiznak na nádobu.“
„A ten je aký?“ zaujímala sa Sakura.
Hinata nakreslila paličku, na jej vrch smerom doprava nakreslila vlnku a pod ňu ďalšiu.
„Hm, dobre, ako tú škatuľku nájdeme?“ chcel vedieť Sasuke. To bola teraz najdôležitejšia otázka.
„Musíte nájsť toho, kto ju má,“ odpovedala mu jednoducho a musel priznať, že takú odpoveď očakával. Ale kde v pekle ho majú hľadať.
„Bude niekde v tých jaskyniach,“ vložil sa do toho Kiba a keď sa naňho všetci pozreli, dodal: „No čo. Tak som netrafil správnu, ale jedna z nich to isto bude,“ tvrdil a Akamaru ho podporil šteknutím.
„Vieme, kde je, tak načo čakáme?“ spýtal sa hyperaktívne Naruto, ktorý už bol pripravený vyskočiť zo stoličky a šprintom bežať až ku jaskyniam a do bezvedomia ich prehľadávať. Sasuke ho však rýchlo schladil.
„Ty nikam nejdeš. To po prvé. Po druhé, Hinata nám musí ešte pár vecí dopovedať,“ veľavýznamne na ňu pozrel. Prikývla.
„V momente, keď ma označí, skrinka bude obsahovať všetku energiu klanu Hyuuga. Potom sa to spustí. Keď na seba dá páchateľ istý znak, bude môcť skrinku ovládať.“
„Čo konkrétne?“ spýtala sa Sakura otázku, ktorá sa im všetkým vynorila v hlave.
„Čas.“
„Čas?“ spýtali sa všetci naraz.
„Je to...komplikované. Myslím, že by bolo lepšie, keby Sakura začala o klane Kuroji, ktorý s týmto súvisí a potom to bude dávať väčší zmysel,“ navrhla a Sakura sa chystala konečne spustiť, keď niekto prudko otvoril dvere. Sasuke zavrel oči a snažil sa upokojiť, lebo práve ďalšia osoba narušila tok informácie, ktorú chcel už dlho vedieť.
Keby som to bol tušil, ako sa veci budú vyvíjať, prečítal by som si to sám!
„Uchiha!“
„Dofrasa, Nara!“ otočil sa dozadu a oprel rukou o operadlo, lebo dovtedy bol chrbtom k dverám, „Ani netušíš, ako ma tvoj príchod n****l!“ pozeral sa na Nara, ale vedľa neho stál aj Akimichi. Akosi na neho naštvaný nebol, iba na Shikamara.
„Mám dôležité správy!“ zvolal a vyzeral akoby práve prišiel koniec sveta.
„No tak si ku nám teda prisadnite.“

[center]~ ~ ~[center]

Cítil sa inak ako za posledný týždeň. Popravde, cítil sa presne tak ako predtým. Tak voľne. Hm, bolo to divné, že sa vo väzení cítil voľne? Asi áno, keď teraz ten pocit nemal. Pozrel sa na škatuľku pri jeho nohách, kým sa on opieral o stenu jaskyne. Zobral ju do rúk a položil si ju do lona a pozeral sa na ňu.
Čo to dopekla urobil?
Vedel to. Uvedomoval si to. Celý čas, no teraz sa cítil, akoby to nebol urobil on.
Musí s tým prestať. Hej, musí. Nie je to správne.
„Stačilo,“ povedal nahlas.
„Nemyslím si,“ povedal hlas, ktorý vychádzal od vchodu jaskyne a keď sa tam pozrel videl tam siluetu muža, ktorý za tým spolu s ním stál. Trochu ním trhlo. Nečakal ho tam. Povedal, že mu dá voľnú ruku, pokiaľ bude robiť všetko podľa plánu. Niečo sa teda zmenilo a jeho začínajúci odpor to zrejme nebol.
Mlčal. Nepovedal mu nič.
Osoba podišla pár krokov dopredu a pozerala sa mu priamo do očí. Hnedé do jeho sivých. Videl v nich hnev. Cítil z jeho postoja, že je nespokojný. Väčšinou chodil takmer ladne, elegantne. Trochu mu zovrelo hruď, no nedal na sebe nič znať. Bolo jasné, kto tu velil, ale poskokom byť nechcel. Nechcel už robiť nič z toho.
„Nič sa nekončí,“ prehovoril ľadovým hlasom, „Pokračujeme. Sme príliš blízko cieľa na to, aby sme to teraz ukončili. Aby sa to skončilo. Rozumieš?“
Neprikývol. Iba mu opätoval pohľad.
„Nie?“ zatiahol a podišiel až ku nemu a čupol si, takže mali tváre na rovnakej úrovni, „Povedz mi pravdu- ako sa ohľadom toho cítiš?“
„Nechcem v tom pokračovať. Nechcem robiť to, čo povieš. Už nie.“
„Tak ma teraz pekne počúvaj,“ povedal vážne, „Dokončíš to. Je to už len posledný krok. Jasné?“
Prikývol.
„Tak sa mi to páči.“