Kriminálka Konoha 3 ~ Epilóg

Štyria vyšetrovatelia vleteli do Sakurinho bytu rýchlosťou blesku a sťažka vydychovali. Chouji bol až červený a chytal sa za krk počas toho, ako sa prehýbal dopredu. Sasuke neváhal ani sekundu a už kráčal do obývačky, kde hádal, že sa tí dvaja budú nachádzať.
Naruto tam bol. Ležal v bezvedomí na gauči a pri ňom kľačala Sakura s rukou obklopenou zelenou chakrou položenou na jeho čele. Sakura sa naňho bezmocne pozrela a zvyšok si domyslel sám. Tuu Takane sem došiel skôr ako očakávali, zdolal Naruta a potom si podal Hinatu.
Sakura im nevedela povedať, kde Hinata je, no bolo jasné, že v byte sa nenachádzala. Dúfali, že po tom, čo sa Naruto preberie, dostanú nejaké informácie, ktoré by im mohli pomôcť. No márne. Nanešťastie Naruto im bol iba schopný popísať jeho výzor. Mali meno a k tomu menu už aj tvár.
„Musíme ho nájsť!“ vyhlásil Kiba, „Má všetko, čo potrebuje. Ktovie, čo sa stane, keď to spustí.“
„Možno sa iba presunie do času, keď sa jeho brat rozhodoval, že zaútočí na Hyuugov a pokúsi sa to zvrátiť. Tak by zachránil svoj klan,“ hádala Sakura a Sasukeho to tiež napadlo. To by totižto na Tuuovom mieste urobil. To by urobil na svojom mieste.
„Že iba!“ zvolal Shikamaru, „Vieš si predstaviť, čo všetko by sa mohlo stať, keby len zmenil to, čo si dal pred siedmymi rokmi na raňajky? Stačí, že zmeníš jednu vec a spustí sa nejaké časové domino, Sakura.“
„Dobre, dobre. Ja len vravím, že možno to nerobí práve zo zlým úmyslom,“ bránila sa.
„Je mi jedno, prečo to robí,“ vyhlásil Sasuke, „Podstatné a najdôležitejšie je ho chytiť. Teraz.“
„Dobre,“ súhlasil Shikamaru, „rozdelíme sa. Tým pádom prehľadáme väčšiu plochu za kratší čas.“
„Je v jaskyni!“ vyhŕkol Sasuke ani nevedel ako, „Teda, podľa mňa tam bude. Myslím si to,“ dodal rýchlo, aby sa ho nepýtali, že prečo. Aj tak čakal na tú otázku. Avšak neprichádzala. Iba Sakura sa naňho znepokojene a spýtavo pozrela a on sa jej snažil za každú cenu vyhnúť pohľadom. Akoby tušila, že mal znova nejakú vidinu, tentoraz dosť konkrétnu.
„Rozdelíme sa,“ zopakoval Shikamaru a Sasuke neprotestoval, „vezmeme si vysielačky a budeme sa informovať. Nikto nebude konať na vlastnú päsť, jasné?“ všetci prikývli, „Naruto, pôjdeš na stanicu so Sakurou a vezmete si tiež vysielačky. Poviete, že vás posielame my a bude to v pohode. Oboznámite všetkých na stanici o vzhľade páchateľa a o tom, že ho musia všetci hľadať. Stav núdze si to vyžaduje. Sakura, ty budeš hľadať Hinatu. Ktovie kde ju nechal a v akom stave.“
Obaja prikývli.
Určili si oblasti, ktoré mal kto prehľadať. Shikamaru prihliadol na Sasukeho tušenie a poslal ho smerom ku jaskyniam. Všetci už pomaly opustili byt, Sakura a Sasuke tam ostali poslední. Sakura ho zachytila za rukáv, keď chcel odísť aj on.
Obrátil sa.
„Zasa sa to stalo, že? Mal si tie vidiny.“
„Hej,“ v rýchlosti jej o nich porozprával, „Pôjdem rovno do tej jaskyne. Niektoré časti boli zahmlené a ja neviem, čo sa tam stalo.“
„Hlavne...“ začala, no on ju prerušil.
„Budem opatrný. Zavolám ostatných hneď ako si budem istý, že je tam. Dobre?“
„Dobre teda.“
A potom opustili Sakurin byt.

V Sasukeho vysielačke sa ozvalo praskanie. „Našla som ju. Bola v jednej uličke. Vezmem ju ku sebe a potom sa pridám ku pátraniu,“ oznámila, „prepínam.“
„Rozumiem, prepínam,“ odpovedal a kráčal presne tou istou cestou ako predtým. Už bol v polovici, keď sa mu Sakura ozvala. Pripol si vysielačku späť ku opasku na nohaviciach, zhlboka sa nadýchol a pokračoval ďalej.
Ak tam Tuu bude, bude s ním bojovať. Už nad ním predsa vyhral, nie? Teda, akosi sa to stalo a väčšina z toho bola nevysvetliteľná a nevedel, čo sa tam stalo, ale vyhral. To je celkom dobrá motivácia. Tak prečo mal, dopekla, taký hlúpy pocit? Prečo si v mysli opakoval, že pri prvej zmienke o Tuuovej prítomnosti v jaskyni, zavolá tým truľom?
„Nie som zbabelec,“ precedil pomedzi zuby nahlas, akoby to že to naozaj vyjde z jeho úst, mohlo znamenať definitívnosť a pravdivosť jeho slov. Aké naivné. Mal by sa vysmiať sám sebe. Čoho sa bojí? Bojoval už proti veľa nepriateľom. Veľmi silným nepriateľom, dodal. A vyhral, žije a je zdravý.
Sľúbil si Sakure, že sa ozveš, pripomenul mu hlas v hlave.
No a čo. Tak je poviem, že som nestihol, lebo na mňa hneď zaútočil. Áno, hej, to znie dobre. To použijem.
Tak sa teda žiadne volanie nebude konať. V prípade, že tam Tuu naozaj bude, samozrejme. Ale Sasuke cítil v kostiach, že sa blíži ku správnemu miestu. A ten pocit...ten prebil hocijaké iné úvahy, ktoré by mohli hovoriť o opaku.
Snažil sa baterkou svietiť do zeme a nie naokolo, aby tu nepobehoval ako ľudský maják a bol čo najnenápadnejší. Musel kráčať pomaly a opatrne, lebo v noci to bolo omnoho ťažšie a nebezpečnejšie ako večer za šera. Dával pozor na každý zvuk, keby si ho Tuu predsa len všimol a zaútočil na neho zo zálohy.
Práve stál tam, kde aj predtým objavil jaskyňu. Na menšej vyvýšenine, z ktorej sa potom dolu svahom dalo zísť ku jaskyni. Sasuke mohol pokojne odložiť baterku, lebo v jaskyni niekto založil oheň a podľa pohybujúceho tieňa na stenách vedel, že je momentálne obývaná. Pripol si ju ku vysielačke a na malú chvíľu, naozaj maličkú, pocítil nutkanie sa ozvať. No potom ho zahnal.
Alebo by mal...?
Určite im bude dlho trvať, kým sem prídu, takže to medzitým zvládne a potom len Tuua a pozostatky zo skrinky odnesú do mesta.
Hm, to znie lepšie ako predošlý plán, uznal Sasuke a vytiahol vysielačku.
„Tu je Sasuke,“ povedal ticho, „našiel som ho. Je v jaskyni, ako som hovoril. Prepínam.“
„Rozumiem,“ ozval sa Shikamaru za praskotu, „Idem tam. Prepínam.“
„My tiež,“ povedal Kiba.
„Hlavne tam nechoď sám, Sasuke,“ počul Sakuru. No čakať na nich rozhodne nemienil. Nie, nebude čakať, „Sasuke,“ ozvala sa nástojčivejšie, keď sa neozývala, „rozumel si mi?“
„Zabudla si povedať prepínam,“ povedal len toľko a vypol vysielačku. Zišiel potichu dole briežkom a potom, chrbtom pritlačený ku chladnému kameňu, z ktorého sa skladala aj jaskyňa, sa zakrádal a blížil ku vchodu, strážiac si každý krok. Naklonil sa trochu dopredu a videl ako a sedí v tureckom sede pri ohni, tvárou k nemu, no pohľad mal upretý na škatuľku, na ktorú dopadali tiene ohňa. Vôbec ho nevnímal.
A to využil.

Sakura akosi podvedome tušila, že Sasukeho vidiny sú správne, a tak hneď ako odniesla Hinatu do bezpečia a ubezpečila sa, že je zdravotne v poriadku, bežala ku jaskyniam, ktoré jej opisovali vtedy v kuchyni. Vedela presne, pri ktorej ho nájde. Keď sa ozval jeho hlas vo vysielačke (dosť dlho si myslela, že sa na to vykašle a pôjde do toho na vlastnú päsť, takže ju veľmi milo prekvapil), z rýchleho kroku sa stal takmer šprint. Pri jaskynnom systéme musela spomaliť, aby trafila na správne miesto.
Strach o to asi nebol na mieste, lebo si hneď všimla vysvietenú jaskyňu. A v nej dva pohybujúce sa tiene, ktoré jasne značili boj, ktorý zúril vo vnútri. Trasľavo sa nadýchla, keď tieň obrovskej postavy trafil tieň ten nižšej, ktorá sa rozcapila na zemi. Neuvedomila si, až keď to nastalo, že nevydýchla dovtedy, kým sa Sasuke nezačal zviechať na nohy.
Nemala by si tu len tak stáť ako taká trasorítka! Napomenula sa v duchu a zaťala päste. Baterku odložila a rozbehla sa dole. Jasné, že ten pako nepočkal a vrhol sa na Tuua sám. Mohla to tušiť, krucinál! Ale to neznamená, že to nechá tak a bude čakať na ostatných. V podstate je členkou ich vyšetrovacieho tímu, nie?! Tak prečo by nemohla zasiahnuť, keď oni ju vkuse niečím obťažovali!
Sasuke polo sedel, polo ležal na zemi a v tvári mu videla, že nemohol uveriť, čo sa deje. Akoby nemohol uveriť, že prehráva. No to sa stáva, keď je niekto tvrdohlavý. Sakura videla, ako Tuu napriahol ruku, až sa jeho biele dredy zavlnili, a chystal sa zasadiť Sasukemu úder, ktorý by ho stopercentne omráčil.
Tuua vyviedli z rovnováhy dve veci.
To, že Sasuke bol schopný odkotúľať sa z miesta, kde ležal a tak na tom mieste vznikla menšia diera o veľkosti Tuoovej päste, z ktorej vychádzali menšie prasklinky. Tuu si zrejme namýšľal, že Sasukeho dorazí.
A taktiež to, že sa zrazu v jeho zornom poli objavila Sakura, ktorá neváhala a využila chvíľu prekvapenia, ktorú má človek v boji iba raz a jednoducho by bolo hriechom premrhať ju, a vrazila mu svojou brutálnou silou tak, až sa mu prehla hlava dozadu. Kým bol v údive a tomto záklone, kopla ho do hrude a letel na druhú stranu jaskyne.
„Kým bol prekvapený, aj ja som sa s ním takto zahrával,“ povedal Sasuke, ktorý už stál na nohách a oprašoval si oblečenie. Tváril sa nad vecou a touto vetou hovoril pravdu a taktiež si aj masíroval svoje ego.
„Potom ťa dobil, čo by sa nestalo, keby si počkal,“ odvrkla mu na to Sakura, „Sľúbil si, že budeš opatrný!“ vybafla naňho, „Toto je opatrnosť?!“
„Som v pohode, vidíš? V pohode.“
Tuu medzitým vstával a Sakura si všimla, že jeho tyrkysové znaky pod očami pulzujú. A taktiež aj znak na škatuľke.
„Spojil sa s tým?“
„Hej. Tesne predtým, ako som sa naňho vrhol. Nemohol som čakať.“
„Čo teraz?“ takmer pípla.
„Kým ho tu zabávam, nemôže sa sústrediť na to, aby kontroloval čas. Takže, ja v tom budem pokračovať a ty....

Zrazu znova bežala do jaskyne a presne vedela, čo sa stalo, čo sa deje a čo stane. Kým sa rozprávala so Sasukem, Tuu sa mohol sústrediť dostatočne na to, aby posunul čas. Uvedomoval si, že pred dvoma skrinku neochráni, a tak ju poslal preč. Vedel, čo Sasuke urobí, a preto ho udrie inak. Vie, že Sakura sa naňho vrhne, ale to už bude Sasuke mimo a ona proti nemu bezbranná. Naozaj si vedela predstaviť, že dal dole celý klan.
Preto sa muselo niečo urobiť inak.
Sasuke sa neodvrátil od úderu. Zablokoval ho.
Ona naňho nezaútočila. Obišla ho a bežala ku skrinke.
„NIE!“ zreval Tuu Takane a jaskyňa to po ňom vďačne zopakovala.
Sakura sa hodila ku škatuľke až si o tvrdí podklad oškrela kolená, ale to nič.
Ako Sasuke blokoval Tuua, nemohol sa veľmi hýbať a to Tuu využil na to, aby ho schytil a trieskal s ním o zem, až kým Sasuke nepovolil zovretie a to preto, lebo sa dostal do stavu bezvedomia.
Sakura v tej chvíli mala nakreslenú už trištvrtinu znaku a kým k nej Tuu dobehol, dokončila ho. Víťazoslávne sa usmiala, ale asi iba na stotinu sekundy, lebo to už cítila vo vlasoch jeho objemnú ruku. Cítila, ako ju dvíha, ona zatína zuby, aby od bolesti nekričala, on ju dvíhal vyššie a vyššie, až kým nestála. Potom mu padol zrak na škatuľku, zreval, od zlosti prehodil Sakuru cez jaskyňu a ona narazila na tvrdú stenu.
To si pamätala.
Posledné, čo videla bol Tuu- kľačiaci nad skrinkou, rozhadzujúci rukami, kričiaci, že je z neho mŕtvy muž. Potom stíchol a pozeral sa do blba. Taktiež videla Sasukeho bez pohybu ležať neďaleko- dúfala, že je v poriadku.
A potom aj ona zavrela oči.

„Je tvoje meno Tuu Takane?“ spýtal sa ho prísne Sasuke, ktorému pravé oko lemovala modrina veľkosti päste. Kiba to, samozrejme, nenechal bez komentára, no on mu veľmi rád pripomenul, že kým on venčil svojho psa ulicami Konohy a tváril sa, že hľadá Tuua, on urobil tú hlavnú robotu. Vtedy Kiba sklapol a to bola rajská hudba pre Sasukeho uši.
Sedeli vo vypočúvacej miestnosti. Najprv si myslel, že tam budú všetci štyria vyšetrovatelia, no Tsunade sa nakoniec rozhodla, že na vypočúvanie páchateľa bohato vystačia on a Shikamaru. Tak teraz sedeli oproti Tuuovi- na mäkkých stoličkách- vo vypočúvačke a chystali sa len na rutinné otázky, ktoré zapíšu do zápisnice, aby všetko bolo tak, ako malo. A aby do nich Tsunade nehučala.
Tuu prikývol. Celý čas pozeral do stola a oči sa mu zmätene hýbali hore dole, akoby bol zo všetkého mimo. Sedel zhrbený ako kôpka nešťastia. Sasukemu sa málo podobal na toho Tuua, s ktorým bojoval. Ten bol drsný a brutálny. Tento akoby ani nebol on.
„Je tvoj brat zosnulý Zoki Takane?“
Prikývol.
„Pomáhal si mu s predošlým útokom na klan Hyuuga?“
Pokrútil hlavou.
„Čo si robil v tom čase?“
„Mal som misiu. Nevedel som, čo brat chystá.“
„Čo vieš o smrti svojho klanu?“ spýtal sa ho tentoraz Shikamaru.
„Že za tým stál Raikage, hlava klanu Hyuuga a hlava klanu Kuroji,“ odpovedal stručne.
„Chcel si sa pomstiť?“
„Nie.“
„Prečo?“
„Vedel som, čoho je môj klan schopný. Ja taký nie som.“
„A čo udalosti z posledných dní?“ pripomenul mu Sasuke hlasnejším tónom, ako zamýšľal, ale mal pocit, že za to všetko si to Tuu zaslúžil, „Stále máš pocit, že nie si ako oni.“
„Ja som nechcel,“ pozrel sa mu do očí a prosil ho nimi, aby mu veril.
Smola. Videl som, čoho si schopný. Zažil som to na vlastnej koži. Dvakrát. Kvôli tebe nevidím poriadne na pravé oko!
„Tak prečo si to urobil?“ zaujímal sa Shikamaru.
„Lebo som musel. Prinútil ma.“
„Kto?“
„Nemôžem to povedať.“
Sasuke sa zamračil. To si z nich robí dobrý deň alebo čo? „Lenže musíš, rozumieš?“
„Vy nerozumiete. Nemôžem, lebo neviem.“
„Ty nevieš, kto to bol?!“ zvolal Shikamaru neveriaco a Sasuke sa zasmial.
„To snáď nie! Žeby si netušil, s kým si pracoval?“
„Povedal mi meno, ktorým ho mám oslovovať. No nebolo jeho.“
„Akým menom si ho mal volať?“
„Kai.“
Shikamarom a Sasukem preletel šok. Kai?! Nie, nie, nie. Samotná Tsunade im potvrdila, že je mŕtvy. Sakura tiež. Všetci vedia, že Kai je v stave nezlučiteľným zo životom. Zo záhrobia ani on nič nezmôže. No aj tak im tento chlapík povedal to meno.
Ale povedal, že to nebolo jeho skutočné meno, pripomenul si Sasuke a podľa toho, ako sa tváril Shikamaru – už normálne, bez šokovaného výrazu vyoraného sysľa- vedel, že ani jeho parťák neverí, že Kai je medzi nimi.
„Ako vyzeral?“ spýtal sa rýchlo Sasuke a s napätím čakal na odpoveď. Ak mal čierne vlasy a zelené oči...nie, nemal! Kai je mŕtvy!
„Bol blond. A mal hnedé oči. Vysoký, štíhly. Bol chytrý,“ Sasuke so Shikamarom si v duchu vydýchli, „Preto ťa nechal prebodnúť tú škatuľu,“ povedal smerom ku Sasukemu a jeho pokoj ho razom opustil.
„Čože ho nechal?“ nechápal Shikamaru.
„Tie vidiny...to sa stalo?“ nemohol tomu uveriť. Neboli to len sny, ktoré by mu napovedali, čo sa môže stať. Bolo to ozajstné. Dialo sa to naozaj.
„Áno,“ prikývol Tuu.
„Čo tým myslí, Sasuke?“ obrátil sa na neho Shikamaru s obrovským otáznikom v očiach, no Sasuke ho len odbil s tým, že mu to vysvetlí neskôr.
„Vysvetli mi to,“ požiadal ho Sasuke, no znelo to skôr ako rozkaz.
„Už sa to raz stalo. Už ste mali túto úlohu, no prebehlo to inak. Ja som nedostal troch z klanu Hyuuga a vy ste nevedeli o týchto znakoch, lebo vám to odmietla rodina Hyuuga v rámci ich bezpečnosti prezradiť. To bola ich chyba. Dostal som aj ich- s Kaiovou pomocou...“
„Nevolaj ho tak!“ precedil pomedzi zuby Sasuke.
„A ako teda?“ spýtal sa zmätene Tuu.
„Hocijako inak,“ odvrkol mu na to.
„No...s jeho pomocou,“ nevedel si rýchlo vymyslieť meno, „Vždy mal dobrý plán a preto to šlo hladko. Až kým si nás jedného dňa nenašiel v jaskyni.“
„Nie. Len teba.“
„Oboch. Bojoval som len ja. Bolo to najskôr vyrovnané, porazil by si ma, no on zasiahol.“
„Tá hmla,“ spomenul si polohlasne Sasuke, „Preto si nepamätám všetko.“
„Áno. Nechal ťa prebodnúť skrinku.“
„Prečo? Prečo, keď ste boli tak blízko.“
„Na posledných troch som nie veľmi presne nakreslil znak. Bol nahnevaný. Takto sa to dalo napraviť. Pracovať odznova.“
„Vrátili sme sa v čase,“ povedal Sasuke a Tuu prikývol.
„Ty si vedel, čo sa stalo a nič si nepovedal?“ užasnuto a sklamane naňho pozrel Shikamaru, ktorý si to všetko dal dokopy.
„Myslel som si, že blúznim. Že to nie je skutočné, tak načo ťa budem obťažovať snami? Há?“
„No...to u teba dáva zmysel,“ uznal.
„Takže...hm...to, že som to prebodol a nedal na to znak, spôsobilo, že sa to dialo znova. Ale inak.“
„Samozrejme. Nič sa nemôže stať dvakrát.“
„Keďže ste ten čas v podstate ovládali vy, vedeli ste, čo sa stalo. Mali ste výhodu,“ povedal a Tuu znova prikývol.
„Vedľajší účinok bol, že si mal nejaké záblesky aj ty. No K-... on očakával, že tomu nebudeš pripisovať veľký význam.“
„To mal pravdu,“ priznal ticho Sasuke, „Prečo sa rúcala kamenná tvár Tsunade?“
„Lebo čas k nej bol neúprosný. Snažili sme sa presunúť do doby, kedy ona ešte nebola Hokage. No nepodarilo sa to, kvôli mojej chybe.“
„Uhm,“ zahmkal Sasuke, ktorý už tým vidinám vďaka Tuuovi rozumel.
„Kam ste sa chceli presunúť? Do akého obdobia?“ zaujímal sa Shikamaru. Sasukeho zaujímalo či mala Sakura pravdu ohľadom klanu Takane.
„On mal vlastné plány. No dohodol sa so mnou, že zachránime môj klan od záhuby.“
„Povedal ti o svojich plánoch?“ spýtal sa okamžite Sasuke.
Tuu pokrútil hlavou. „Ani slovom. Bolo to tajné. Viem len, že to súviselo s jeho detstvom.“
„Dobre, späť k vyšetrovaniu. Napadol si klan Hyuuga a vyryl im na telá konkrétny znak. Prečo si všetkých okrem Hiashiho Hyuuga a Hanabi Hyuuga uložil do postelí, aby to vyzeralo, že spia?“
„Povedal, že to tak mám urobiť. No tých dvoch som nestihol. Prišli ste vy aj s tým chlapcom so psom.“
„Prečo boli ostatní dobití?“ pokračoval Shikamaru.
„Najprv som napadol hlavný dom. A oni počuli výkrik toho dievčaťa, tak prišli. Musel som s nimi bojovať. Nemal som a výber. To bola posledná noc, čo som mal šancu to urobiť.“
„Mohli ste znova vrátiť čas, nie?“
„Takto časová slučka nefunguje,“ namietal Tuu.
„Museli by ste znova naplniť skrinku, však?“ hádal Sasuke a Tuu prisvedčil.
„Ako ste ušli z väzenia?“
„Pomohol nám. Proste otvoril mreže a išli sme. Mali sme podozrenie, že strážcov podplatil alebo tak. Boli sme slobodní, nepýtali sme sa. Mňa poslal do Konohy a čo je s ostatnými...neviem.“
„Sú vo väzbe,“ odvetil Sasuke.
„Myslím, že viac od neho už nepotrebujeme, nie?“ spýtal sa Shikamaru Sasukeho a ten prikývol. Práve dostali odpovede na svoje otázky. Teda...až na pár.
„Prečo chcel, aby si ho volal Kai?“
Pokrčil plecami. Tuu sa toho týpka asi veľa otázok nepýtal.
„A kde si ho videl naposledy?“
„V jaskyni. Odišiel asi desať minút predtým, ako ste prišli vy. Mal prísť za mnou neskôr, no ako vidíte, neukázal sa.“
„Vyhlásime pátranie,“ povedal Shikamaru a potom zvýšeným hlasom vyhlásil: „Tuu Takane, zatýkame ťa za útok na klan Hyuuga a ujmu na zdraví...“

Niekto zaklopal na dvere ich kancelárie. Spýtavo sa na seba pozreli, lebo ku nim chodil málokto. Teda...nikto, a preto ich prekvapilo, že ich niekto chcel navštíviť. Dvojhlasne zvolali ďalej a dnu nakukla Sakurina ružová hlava. Usmiala sa na nich, vošla a zavrela za sebou.
„Len som vám prišla povedať, že klan Hyuuga je poriadku. Všetci. Jazvy im síce nezmiznú, no tým, že som zrušila tú škatuľku, zrušila som aj ich značku.“
„Výborne. To sú dobré správy,“ povedal nadšene.
„A ako ste vy pokročili s tým chlapíkom, čo sa nazval Kai?“ spýtala sa a sadla si na Sasukeho stôl. Obaja si povzdychli a pokrútili hlavami. Po ňom ani stopy, no robili čo mohli. Chvíľu si mysleli, že si ho Tuu vymyslel, aby zdržal vyšetrovanie a aby zvalil vinu na niekoho iného. No potom sa zamysleli a došli k záveru, že počas vypočúvania sa neprejavil ako najchytrejší. Možno to iba hral, to nevedeli, no aj tak polícia stále pátrala po takzvanom Kaiovi.
„Tak som o tom premýšľala...musel Kaia poznať, keď sa podľa neho nazval, nie?“
„Možno. Alebo o ňom iba čítal v novinách a stal sa jeho vzorom po tom, čo zistil, čo všetko stihol Kai vo svojom krátkom a smrteľnom živote spáchať,“ namietol Sasuke.
„Normálne som skoro uverila, že Kai je späť. Keby som vtedy na vlastné oči nevidela mŕtvolu, asi by som sa obávala jeho návratu.“
„Ver mi, že sme boli rovnako zdesení,“ súhlasil s ňou Shikamaru.
Vtom niekto vtrhol dovnútra.
„Vyšetrovateľ Nara, vyšetrovateľ Uchiha,“ povedal jedným dychom a potom zbadal Sakuru, „doktorka Haruno,“ kývol jej, „Našli sme podozrivého, ktorého vzhľad sa zhoduje s tým, koho hľadáme. Sedí vo vyšetrovačke. Problém je, že nám nič nepovie. Má vyrezaný jazyk.“
Sakura urobila znechutenú grimasu, Shikamaru si povzdychol a Sasuke si pomyslel, že to majú fakt smolu. Takto ho nemohli vypočúvať.
„Dobre. Hneď sme tam,“ povedal mu.
„Tak ho len zatknete?“ spýtala sa Sakura, keď strážnik odišiel.
„Čo iné nám ostáva. S vyrezaným jazykom sa s ním veľmi neporozprávame,“ odvetil Sasuke.
No aspoň je tento prípad konečne ukončený.