Umenie zabiť 01 Bod zlomu

Čo nasleduje potom?
Hm, človek by si po toľkých rokoch bol býval pomyslel, že sa to zmení na: Čo bude na večeru? Ale nie. Nebolo to tak. Najčastejšie položená otázka smrteľníkov znela práve takto. Ako nesmrteľnú ma vždy zaujímalo prečo. Prečo je také dôležité, kam pôjdu po tom, čo zomrú? Keď prešliapali svoju púť, keď už dosiahli svoj koniec, keď využili každú sekundu, každý nádych a každé buchnutie srdca, ktoré mali k dispozícii, mali by si oddýchnuť. Zaspať naveky. Počas života im mnohokrát nevadilo, v akej posteli spia a zrazu ich to trápi!
Dlho som premáhala svoju zvedavosť. Fakt, že áno. Zdržala som sa vypytovania a robila si svoju prácu. No jedného dňa, asi sto, možno stosedemdesiat rokov po tom, čo som začala pracovať, som sa jednoducho nezdržala. Ten starec bol jednoducho iný, ako ostatní ľudia, s ktorými som sa počas môjho života stretla. Mal okolo seba...ako to len povedať?...asi by bolo najlepšie to nazvať nejakou aurou múdrosti a pokoja. Hm, áno, asi tak sa to dá popísať.
Prišla som za ním, už ma očakával. To bola prvá vec, ktorá ma prekvapila. Keď ma šéf pošle, aby som to s niekým vybavila, väčšinou sa bráni, snaží sa mi nahovoriť, že to nie je on, že on ešte musí žiť, musí urobiť toto a tamto. Nechcú zomrieť, no je to moja práca. Musím to urobiť aj napriek ich až do konca neutíchajúcim prosbám. Starec sedel vo svojom kresle. Nebol opretý o opierku, ale o svoju drevenú palicu, ktorú mal medzi rozkročenými nohami. Bol takmer slepý, no videl ma. V tom momente sa usmial. Bolo to zvláštne, vždy som sa stretávala iba zo znechutenými alebo vystrašenými tvárami.
„Čakal som,“ oznámil mi pokojne.
„Áno,“ prikývla som, lebo som na to nemala čo iné povedať a videla som, že očakáva nejakú reakciu.
„Otázne je či na vás,“ kútiky pier sa mu vykrivili dohora.
„Moje meno je Llyn,“ predstavila som sa so skrátenou verziou svojho mena. Určite znela lepšie ako celá verzia. Komu sa to chce niekoľko desaťročí a potom niekoľko ďalších storočí vyslovovať celé? „A váš život v tomto momente končí.“
„Llyn,“ vyslovil moje meno akoby to bolo meno jeho starého priateľa, „tak teda predsa som očakával vás, Llyn,“ s menšou námahou sa postavil, „Tak teda urobte, čo máte.“
To ma zaskočilo. Väčšinou som sa snažila urobiť si svoju prácu čo najrýchlejšie a ísť po ďalšieho „klienta“, no tento starec bol taký iný, tak v dobrom iný, až mi to nedovoľovalo vykonávať svoju prácu poriadne.
„Nebojíte sa toho, že zomriete?“ všetci vaši predchodcovia sa triasli ako osiky, dodala som v duchu.
„Nie. Prečo si myslíte, že som tu na vás asi tak čakal? Aby som vás pohostil čajom naservírovaným v porcelánovom servise mojej nebohej ženy? Nepovedal by som, Llyn, nepovedal by som.“
„Je zvláštne, že nemáte strach,“ skonštatovala som.
„Podľa toho, čo som o vás počul, Llyn, i keď je zvláštne volať vás týmto menom, hlavne vo chvíle smrti, viem, že žijete dlho. Veľmi dlho,“ zdôraznil.
„Áno,“ odpovedala som, aj keď to nebola otázka. Bola som zvedavá, kam tento rozhovor smeruje.
„Mal by som na vás jednu otázku.“
„Nechajte ma hádať,“ povedala som otrávene, „Čo je po tomto živote?“
Zasmial sa. „Nie. Nie, nie, nie, Llyn. Podľa vášho tónu usudzujem, že sa s ňou stretávate až priveľmi často. Moja otázka znie: čoho sa ľudia boja? Viete to, Llyn?“
„Smrti a tmy,“ odpovedala som okamžite. Vždy to tak bolo. Tieto dve veci neustále desili ľudí. Nie všetkých a nie vždy obe, no bolo to tak.
„A viete prečo?“
„Boja sa v podstate neistoty, ktorú tieto dve veci predstavujú. Nevedia, čo sa nachádza v tme, predstavujú si vlastných démonov, a preto sa boja. Smrti sa boja z rovnakého dôvodu. Nevedia, čo príde po nej a to ich ubíja. Vidím to.“
„Ja som už takmer slepý. Skoro nevidím to, čo je vo svetle, o tme ani nehovoriac, preto mi strach nenaháňa. A smrť? Na tomto svete som už stratil každého, koho som miloval a kto kedy miloval mňa. Nemám dôvod tu ostať. Mám taký pocit, že keď už na mne nikomu nezáleží, akoby som neexistoval. Preto som s ňou zmierený. Nechcel som sa vychvaľovať, že nemám strach. Mám. Teda, mal som. Mal som strach z toho, že sa dožijem chvíle, kedy sa budem počurávať v posteli ako malé dieťa. Toho sa vďaka vám, Llyn, nemusím báť,“ vykrivila som ústa do úškrnu. Tento starec...ma dostával takmer do kolien, „Chcel som tým len povedať, že to je dôvod, prečo sa nebojím. To však neznamená, že nie som zvedavý,“ dodal, aby uviedol veci na pravú mieru.
„Chceli ste mi týmto povedať, že ste naozaj pripravený, však?“
Prikývol.
Pustila som sa do práce.
Čas smrti 17:58.

Od stretnutia so starcom, ktorý ma naučil, že smrteľníci sa nikdy neprestanú báť neznámeho, bez ohľadu na to, ako odvážne sa tvária, ubehli dva storočia...alebo tri? Nebola som si istá, lebo čas mi utekal tak rýchlo, že som ho v podstate ani nevnímala. Pojmy: nemám čas; toto je strata času a nestíham! som jednoducho nepoznala. Takže vám nebudem môcť povedať presný časový údaj, tak mi to azda odpustíte. A vlastne...nemáte na výber. Lebo ja si po vás prídem, tomu verte, lebo tomu sa nevyhnete.
Dobre, ale nebudem tu teraz rozprávať ku vám, no dovoľte. Teraz vám predsa rozprávam o sebe. V tomto rozprávaní o mne zistíte to, čo potrebujete. Nebude to málo ani veľa. Poviem vám tak akurát. Hádam ste si nemysleli, že vám prerozprávam všetko, čo som zažila za všetky tie storočia.
No! Ubehol teda už nejaký ten čas odkedy odišiel na druhý svet ten starec. Vtedy už končila jar a prichádzalo leto. Bolo krásne počasie, všade bolo veľké množstvo farieb, zvukov a vôní. Všetko bolo také plné. Naopak teraz to bolo všetko jednoliate. Biele. Miestami sivé a trochu, ale len naozaj trochu, modré. Bolo to zachmúrené. Áno, opisujem zimu.
Zima nemusí byť nutne zachmúrená. Zväčša obdivujem, ako sa zem oblieka do bieleho kabáta, ako sú stromy pokryté bielymi mrakmi, ktoré nakláňajú ich konáre, akoby sa klaňali zemi a zbožňovala som lietajúce vločky a ten pocit, keď som prepadla do snehu až takmer po kolená a brodila sa ním.
Táto zima bola, ako som už povedala, zachmúrená.
Prečo? Lebo veľa ľudí muselo zomrieť. Bolo to obdobie vojny a úmrtiam sa nedalo zabrániť. Môj šéf ma teda počas tejto zimy posielal vykonávať svoju prácu oveľa častejšie a to ma začalo deprimovať. Nie som vorkoholik, nežijem pre svoju prácu, aj keby som asi mala, lebo vďaka nej som v podstate nesmrteľná.
Blížila som sa k malej chatke, ktorej sa z komína dymilo.
Isto ste uhádli, čo sa bude diať.
Niekto umrie.
Mimochodom. Áno, prídem si po vás. Áno, umriete. Či to urobím rada, alebo nie, to bude závisieť od mojej nálady. No nerobte paniku, ľudia, ešte máte čas. Pokojne si vypočujte môj príbeh. Uvoľnite sa, sadnite si, najedzte sa. Aj nezdravo, mne to je tak jedno. Potom môžete premýšľať nad tým, kedy sa pripravovať na moju návštevu, ok?
Zastala som pred dverami. Ešte predtým, ako som zaklopala, som do ruky zobrala do dlane prívesok, ktorý mi visel na krku. Bol to kruh s trojuholníkom uprostred. Symbol môjho šéfa- Jashina, vďaka ktorému som bola nesmrteľná. Pre boha musí byť náročné hľadať si nových zamestnancov, a tak ich urobí nesmrteľnými a nemusí sa obťažovať čítaním vyplnených formulárov a mnohých životopisov.
Zaklopala som a otvoril mi malý chlapec. Mohol mať asi jedenásť, možno dvanásť. Mal hnedé ulízané vlasy a fialové oči. Premeral si ma pohľadom. „Kto ste?“ spýtal sa.
Stretávala som sa aj s deťmi. Niekedy boli rozkazy kruté a ja som nikdy nemohla povedať nie. Moja práca rozhodne nebola jednoduchá, hoci tá nesmrteľnosť bola dosť lákavá. Dovolenky boli určite nanič. A to nehovorím o tom, že bezcitnosť som mala v popise práce, ak sa vyžadovala. Napríklad pri tých deťoch. Poslať na onen svet dieťa bolo vždy ťažké. No toto nebol ten prípad. Tento chlapec dnes nezomrie. Dnes.
„Moje meno je Llyn. Prišla som za tvojou mamou.“
„Necíti sa dobre a nikdy nespomenula nikoho s menom Llyn,“ odvrklo dieťa, ktoré ma očividne dobrovoľne dnu pustiť nechcelo.
„A aké je tvoje meno, hm?“
„Hidan.“
„Tak ma teraz dobre počúvaj, Hidan,“ naklonila som sa k nemu, aby sme boli na rovnakej výškovej úrovni. Pred očami sa mu hompáľal môj prívesok. Nehovorila som s ním milo a nevinne. Život a svet nie je milý a už vôbec nie nevinný, „buď ma pozveš dnu, alebo sa pozvem sama, jasné?“
„Alebo vás nepozve nikto,“ povedal a snažil sa mi zavrieť dvere pred nosom. Zabránila som mu v tom, bola som omnoho a oveľa silnejšia. Rozrazila som dvere tak prudko, až Hidan odletel na druhú stranu malej miestnosti, do ktorej som vošla. Bola to malá kuchynka, skromná. Prešla som dverami napravo odo mňa a vošla som do matkinej spálne. Tá sedela vystretá na posteli a hruď sa jej rýchlo dvíhala a klesala. Vycítila som z nej strach. Ale nie o seba, o jej syna.
„Prišla som za tebou, nie za tvojím synom,“ prehovorila som a ona sa trochu upokojila. Nie dostatočne, ľudia sa stále boja umierania, to sme už preberali.
O chvíľu už bola mŕtva. Dokonca som to urobila rýchlo, aby priveľmi netrpela a taktiež som nechcela, aby jej syn, Hidan, videl umierať svoju matku. Nechcela som byť krutá, hoci ten chlapec poslušnosťou neoplýval. Žiadne dieťa by nemalo v priamom prenose vidieť umierať svojho rodiča.

„Llyn!“ ozval sa jeho hromový hlas asi týždeň po tom, čo som opustila dedinu Horúcich prameňov. Bola som niekde v lese, prechádzala sa na miestach, kam ľudská noha bežne nevkročí, lebo som chcela byť chvíľu sama, čo bolo trochu smutné, no. Ako nesmrteľná som nemala priateľov. Mala som zamestnávateľov a pár kolegov, ktorých som čas od času videla. Avšak niekedy sa mi zažiadalo absolútnej samoty ako teraz, keď som nemala žiadnu prácu.
Jashinovi to bolo očividne jedno. Prečo by sa tým aj trápil? Veď je boh.
„Áno?“ otočila som sa k nemu a keď som videla jeho naštvanú tvár, zovrelo mi žalúdok. Tento výraz mával len málokedy. Už niekoľko storočí som ho nevidela naštvaného a hnev z neho priam sršal. Podišiel ku mne pár krokov a nezanechal za sebou žiadne stopy, takisto nebolo počuť vržďanie snehu. Zvolil si byť nehmotný, takže som vedela, že mi fyzicky neublíži. No obávala som sa, že sa jeho hnev sa môže prejaviť inak.
Keď som sa naňho dívala, bolo to akoby som sa pozerala na kontrast. Všade bola bieloba, iba tmavohnedé kmene stromov sa na nej čneli. A tam stál. V čiernom plášti, na ktorý mu dopadali jeho biele vlasy. Väčšinou si ich zviazal dozadu, no tentoraz bol asi v takej zlej nálade, že na vzhľad nedbal. Na bledej tvári dominovali jeho čierne oči. Vyzeral vychudnuto, jeho lícne kosti vystupovali, no takto vyzeral vždy.
„Neriešil som, keď si sa samovoľne rozhodla zmeniť svoje meno a používať ho. Nechal som tak, keď si niekedy meškala na stretnutie s obeťou. A vieš prečo, Llyn?!“ zreval a ja som sa skrčila pod silou jeho hlasu. Jeho dych dokonca nevytváral obláčiky pary. Odpovedal si sám, „Lebo si vždy odviedla dobrú prácu. Nepochybila si. Až doteraz!“
„Odpusťte, Jashin-sama,“ sklonila som hlavu a spojila ruky pred seba dole pri podbrušku, „ale neuvedomujem si žiadnu chybu.“
„Aha!“ skríkol a ja som sa rýchlo pozrela hore, šokovaná tým, že som vykonala niečo hrozné a nemala o tom ani potuchy, „Takže nechať zomierať dieťa – dieťa, ktoré nemalo zomrieť! - v bolestiach je v poriadku, že?“
„Aké dieťa, Jashin- sama?“ nechápala som. O kom to hovoril?
„Ukážem ti, Llyn, ak ti pamäť dobre neslúži,“ povedal chladným hlasom. Chladnejším než okolitá zima.
Zdvihol ruku, ktorou si držal plášť a švihol ňou, až látka vo vzduchu zaplieskala. Zrazu sme už boli niekde inde a ja som veľmi dobe vedela kde.
Dedina Horúcich prameňov; chatka, z ktorej sa niekedy dymilo, tentoraz obrátená v popol; miesto, kde žila žena, ktorá sa bála o synov život viac ako o svoj.
A chlapec, ktorého bezvládne telíčko ležalo v snehu trasúc sa a bojujúc o každý ďalší nádych.
„V čase, keď si prišla po jeho matku, chystal obed pre nich oboch. Tvoj úder bol silnejší ako si si uvedomovala. Ich domov začal horieť a takmer v ňom zomrel, no v strašných bolestiach sa odtiaľ odplazil. Z tvojho šokovaného výrazu vyvodzujem, že si o tom nemala najmenšie tušenie.“
„Jashin- sama, Hidan práve...“
„Umiera. Presne tak.“