manga_preview
Boruto TBV 15

Zmar 06 – Infiltrácia

Zmar07.jpg

Vzdialenosť medzi ním a prenasledovateľmi sa skracovala. Toto nie sú obyčajní gauneri, pred akým unikol včera večer. Títo ho vystopovali a teraz v hustom lese s nim dokážu udržať tempo. Pohybujú sa suverénne a žiadne terénne prekážky ich nedokážu spomaliť. Pomaly ho začínajú obkľučovať, boju sa asi nevyhne. Musí ich zatiaľ odlákať čo najďalej od domčeka na brehu rieky a nájsť také miesto, kde bude aspoň v akej takej výhode. Popri hlave mu preletela bóla a následne uhol ďalšej, ktorá priletela zľava. V tom samom okamihu sa mu iná bóla ovinula okolo nôh a on stratil rovnováhu. Tak až do takejto miery sú zohraný? Niet času, niet možnosti. „Ten zvitok!“ prebehlo mu hlavou. Práve ho nahmatal rukami, keď ho niečo treslo do hlavy a stratil vedomie...
Zhromaždilo sa okolo neho päť postáv.
„Tento chlapík mal ale výdrž.“ konštatoval jeden z lovcov a začal obeť pevne zväzovať.
„Niečo sa v poslednej chvíli snažil ukryť.“ povedal ďalší a ukázal na zvitok. „Alebo použiť.“
„Mali by sme ten zvitok zobrať so sebou, možno je v ňom niečo dôležité.“
„Alebo je tam nastražená pasca. O zvitku nám nikto nič nepovedal, máme iba vystopovať a doniesť tohto tu. Musíme to vôbec odovzdať?“
„Nemuseli o ňom vedieť. Prísť ho sem znova hľadať by bolo mrzuté.“
„Keby sme im doniesli nejakú zvitkovú bombu alebo niečo podobné, tiež by nás nepochválili. Je iba jediná možnosť, ako to zistiť.“
O chvíľu na to už boli s nasadenými plynovými maskami rozostavení v polkruhovej formácii. Prostredný na znamenie trhol lankom a zvitok na jeho konci sa rozvinul. Ozvalo sa pufnutie a tú trošku dymu, čo sa objavil, o chvíľu odvial vánok.
„Nič tam nebolo, ale doslova nič.“ Konštatoval jeden, keď sa priblížili a zbadali prázdny papier. Taký „humbuk“ pre nič. Lovec úplne napravo zrazu skríkol. Okolo nohy sa mu rýchlo ovinul čierny had a pohryzol ho. Akoby spod zeme sa náhle vynorilo viacero podobných hadov a rýchlo zaútočili. Boj netrval dlho. Posledný z lovcov, čo stál ešte na nohách, priskočil k druhovi, ktorého škrtil jeden z hadov a usekol mu hlavičku. Tak ako ostatní, aj tento had sa okamžite rozlial v atrament. No bolo už neskoro. Ostatní lovci sa všetci zvíjali v smrteľných kŕčoch na zemi. A on pocítil, ako mu niečo cupitá po pleci. Čierny pavúk podobnej farby ako hady. Nesmie sa nechať uštipnúť. Opatrne zodvihol ruku s nožom a presúval jeho čepeľ medzi pavúka a odhalený krk, ku ktorému smeroval. Pavúk náhle zrýchlil a on po ňom sekol. Pavúk preťatý napoly sa rozlial v atrament, z ktorého sa trocha dostalo aj do ranky po seknutí. Chvíľu to štípalo, ale potom to prestalo. „Bude to dobré!“ pomyslel si lovec s úľavou. Ale nie! Náhle si uvedomil, že to nie ranka ho prestala štípať, ale stratil cit v pleci. Nedokázal ovládať ľavú ruku. Zatackal sa. Bodol si nožom hlboko do ramena v nádeji, že sa jed vyplaví s krvou, ale nepomáhalo to. Pokúšal sa vymyslieť niečo iné, no začala ho veľmi bolieť hlava a nedokázal sa na nič sústrediť. Napadlo ho iba jediné – otrava ťažkými kovmi. Tie, čo boli obsiahnuté v atramente na dôvažok ochromovali svalstvo. Sotva sa už vládal pohnúť a dýchanie mu robilo problémy. O niekoľko okamihov na to otrava zasiahla bránicu a on sa stal väzňom v tele, ktorému zúfalo dochádzal kyslík až do okamihu, kedy stratil vedomie. Nevidel, ako jeden atramentový vtáčik zakrúžil okolo a odletel.

V tom istom čase vtrhla štvorica mužov do opusteného domčeka na brehu rieky, kde sa podľa správy lovcov mal nachádzať chlapec, ktorý sa im včera stratil v areáli skladov. A vskutku, bol tam. Ležal na posteli a neprebral sa ani keď sa naňho nešetrne vrhli. „Je snáď mŕtvy?“
Jeden z útočníkov priložil chlapcovi ucho na hruď. „Zdá sa že žije.“
„Môže to byť nejaká choroba?“ napadlo ďalšieho, a ako na povel všetci ustúpili, okrem toho, ktorý mal priložené ucho k chlapcovej hrudi a prekvapene po nej brázdil rukou. Na to vyskočil a strhol chlapcovi nohavice.
„Ahahaaa!“ vydal triumfálny výkrik. „Máme recht, je to dievka! Tak panstvo, teraz vám ukážem, ako sa budia princezné.“ a siahol jej do rozkroku.
„Zbláznil si sa? Máme svoje rozkazy a netušíme, čo s ňou majú v pláne. Nemôžeme ju len tak prefiknúť. Hlavne nie po fiasku zo včerajšieho večera.“
Mimovoľne si všetci siahli na hrdlo. „A môže byť niečím nakazená.“ dodal ďalší.
„Nájdeme niečo, do čoho ju dôkladne zabalíme,“ pokračoval rozumnejší z nich a s úľavou videl, ako si jeho kumpán znova zapína nohavice, „tak sa vyhneme kontaktu s ňou. Ale cez dvere ju brať nemôžeme.“ pokračoval. Vyšiel von a pozrel sa na druhý breh rieky. Nejaký starček tam chytal ryby a nebolo zrejmé, či bdie alebo spí. Klepnúť ho po hlave by bol fix, ale netreba zbytočne vyvolávať rozruch.
„Nepočkáme na lovcov?“ ozvalo sa z vnútra.
„Nie, mám z tohto celého veľmi zlý pocit. Radšej sa poponáhľajme.“
Odkiaľ mu len bol ten starček povedomý?

Keď jej večer presvišťala čepeľ Labetovho meča pri hrdle, myslela, že je prezradená, ale v skutočnosti všetko vychádzalo podľa plánu. Batori zhltol návnadu aj s navijakom a nechal doviesť do svojho zámku sochu i Sakuru. Ino sa ako podpora infiltrovala pomocou Shintenshinu medzi jeho podriadených a svoje telo nechala na vopred dohodnutom mieste. Touto dobou by už malo byť v bezpečí pod Irukovým dohľadom. Shintenshin po aktivácii nespotrebúva čakru, preto je optimálny na túto misiu. Batori totiž zamestnáva aj senzorov, ktorí zaregistrujú akékoľvek použitie čakry v blízkosti. Nie sú síce zďaleka takí dobrí, ako senzorovia v službách Skrytých dedín, ale na znepríjemnenie akéhokoľvek pokusu o vniknutie, či už skrze Henge, alebo lezenia po múre pomocou čakry. Na dôvažok skúsenejší shinobiovia používajú automaticky aj počas bežného pohybu dosť čakry na to, aby ich bolo možné detekovať. To je jeden z dôvodov, prečo boli vybraní čerství absolventi akadémie, ale skutočne iba jeden – ono zasa až taká možnosť výberu v situácii, v akej sa Konoha nachádza nebola. Na dôvažok vynikala Sakura v presnej manipulácii s malými množstvami čakry. Áno pre úspech misie bude treba zariskovať a použiť isté množstvo čakry a Sakura sa musí dostať cez všetky bezpečnostné opatrenia až do Batoriho izby. Snáď nebude na jeho vkus pristará. Ale aj zatiaľ, treba prehliadnuť palác a naplánovať možné únikové varianty v prípade prezradenia. Ino už nejaký čas skúmala, kam sa vie dostať a kam nie. Snažila sa pri tom iba minimálne dostávať do kontaktu s ostatnými, aby predišla prezradeniu sa. Či už sa tvárila, že sa niekam veľmi ponáhľa, strúhala nahnevané grimasy, pri pohľade na ktoré prejde človeka chuť na rozhovor, alebo sa len tak nenápadne oprela o stenu a neprítomne hľadela do blba. A zatiaľ sa jej celkom darilo. Hlavne nespraviť chybu, lebo ak bude nútená opustiť toto telo, už sa možno znova dovnútra nedostane. Nateraz bola so všetkým hotová, treba len niekam zaliezť a čakať. No je tu jedna vec. Neustále ju irituje pach chlapa, v ktorého tele sa nachádzala. Bude s tým musieť niečo urobiť aj keby si mala rovno vypáliť čuchové receptory.

Konečne našla možnosť, ako sa zbaviť toho pachu, ale raz nevedela, čo je horšie. Ešte to ktoviekoľko hodín znášať, alebo vyumývať veľkého páchnuceho chlapa, vrátane jeho pinďúra. Čo už, zvolila si to druhé, tak to bude musieť aj dokončiť. Len ľutovala, že si nezobrala rukavice. Iste, nie sú to predsa jej ruky, ale aj tak by sa cítila lepšie. Keby tak išlo o Sasukeho, to by bola iná káva. Bola by celkom zvedavá, akého má ... hihi. Keby tak nahý stál vedľa nej, tak blízko, až zacíti na svojej koži jeho teplý dych a čiernymi očami plnými nehy by povedal: „Nechcem už nikdy vidieť ujačanú Sakuru a otravného Naruta, chcem každý ďalší okamih svojho života stráviť v tvojej náruči.“ Objal by ju, privinul k sebe a ona by fyzicky zacítila ako po nej stále viac a viac túži. V skutočnosti však zacítila, ako sa pinďúr, ktorého práve umývala, začína vymykať kontrole. „Nie, nie! Zmenši sa naspäť, rýchlo!“ Čo teraz? „Vzchop sa a začni myslieť na niečo iné.“ Tak napríklad: Stojím vedľa veľkého páchnuceho ... nie, nie, inak ... stojím vedľa Sakury a tá mi hovorí ...
„Čo to tu je?“, ozval sa za ňou dunivý hlas patriaci chlapovi podstatne mohutnejšiemu, než bol ten, v koho tele práve bola. Hľadel na celú tú scénu dosť podozrievavo. Čo robiť?
„Úsmev!“ preletelo jej hlavou. „Ten rieši všetko!“
Usmiala sa a odmenou jej bola rozžiarená tvár obra. Plán vyhýbať sa styku s ostatnými zobral za svoje.

Atramentový vtáčik doletel na miesto určenia, dosadol na pripravený zvitok a zmenil sa na písaný text. Z úkrytu nad zvitkom sa vynorila ruka a zobrala ho. Jej majiteľ po prečítaní hlásenia vyrazil pred.

4.8
Průměr: 4.8 (5 hlasů)

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Sayoko
Vložil Sayoko, Po, 2018-07-09 21:49 | Ninja už: 6071 dní, Příspěvků: 2208 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Manga tým, Naháněč jelenů

Mise L3: No konečně to začíná dostávat nějaký "tvar" a dostáváš se k tomu, na co jsem byla zvědavá. Jsem si jistá, že na konci to určitě celé zapadne do sebe, ale přijde mi, že tohle záhadné rozkouskování a mlžení celému tomu příběhu vůbec neprospívá.
Mimochodem co je to ten atramant za sajrajt? Laughing out loud