Chcem dieťa!

„Dopadlo to zasa katastrofálne!“ sťažovala sa Hinata Sakure, usrkávajúcej z teplého čaju. „Už vážne neviem, ako ďalej.“
„Takže to necháš plávať?“
„No,“ začala Hinata a na chvíľu sa odmlčala, „vieš predsa, ako veľmi Naruta milujem. Je pre mňa všetkým. Lenže ja naopak cítim, ako by som sa oň musela deliť prinajmenšom s celou Konohou. Preto chcem dať nášmu vzťahu nový rozmer. Mať s ním dieťa, o ktoré by sme sa spoločne s láskou starali a skrze neho by sme boli viac spolu.“
„Čo sa stalo tentoraz?“
„To čo vždy. Nemám problém ho objať, či dokonca sa s ním bozkávať,“ povedala nesmelo a tvár jej začal zalievať rumenec, „no v určitom okamihu ma vždy napadne, že Kurama to všetko vidí a vtedy zneistiem. Viackrát sa stalo, že sa Naruto len tak z ničoho nič zasmial a tvrdil, že Kurama práve povedal niečo vtipné a raz som bola dokonca svedkom toho, ako Kuramovi na chvíľu prenechal svoje telo. Tvrdí, že to má pod kontrolou a ja mu verím, ale predsa len mi to v podvedomí nedá pokoj a neviem sa odhodlať k intímnejším veciam. Bol by to skutočne on?“
Sakura súhlasne pokývala hlavou. Tiež si nevedela predstaviť intímny život, pri ktorom by jej stále v hlave znelo, že sa niekto díva.
„Možno by pomohlo, keby bol iniciatívny on, ale vôbec k ničomu sa nemá. Už vážne neviem ako ďalej.“
Sakura položila prázdnu šálku na stôl. „Tie prášky, ktoré som ti toho času dala, si teda neskúšala?“
„Ale áno, len si vôbec nepamätám, čo sa stalo potom. Muselo to však byť hrozné, lebo Naruto pár dní pôsobil vystrašene a skoro by som povedala, že sa mi vyhýbal.“ Hinata si zaborila tvár do dlaní a začala vzlykať. „Jediné, čo viem určíte je, že k ničomu medzi nami dvoma nedošlo.“
Sakura privrela oči, a keď ich znovu otvorila, zračilo sa v nich odhodlanie. „Je tu ešte jedna možnosť!“

Hana položila pred Sakuru plastovú nádobku. „Po odbere ju starostlivo uzatvor a vlož do chladiaceho boxu. Ja potom obsah ďalej spracujem.“
Sakura odlepila pohľad od medicínskej knihy a jej zrak prechádzal od nádobky k veľkému ninja psovi, ležiacom na stole, a naspäť. Pes s prešedivenou srsťou bol pod vplyvom anestetík a pokojne dýchal.
„Je dosť starý,“ povedala zamyslela sa Sakura, „nebudú s tým problémy?“
„Ver mi, toto je ideálny exemplár. Má takú váhu i rozmery, aké si žiadala a jeho vek pokladaj za bonus. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“ žmurkla na ňu Hana. „Len nechápem, prečo ho bolo treba uspať. Odber semena sa u psov ako i väčšiny zvierat robí pri plnom vedomí. Čo vlastne chystáš?“
„Iba si rozširujem obzory.“ odvetila Sakura, počastujúc Hanu falošným úsmevom.
„Ale no tak! Nerobíš veterinu a chceš si to natrénovať na psovi rozmerov človeka, ktorý na dôvažok nie je pri vedomí. Je zrejmé, že niečo chystáš, lebo muži si s odberom semena vystačia aj sami, nanajvýš im možno trocha vypomôcť.“ Hana veľavravne pohýbala prstami, mľaskla a srdečne sa rozosmiala pri pohľade na Sakurinu reakciu.
„Vieš,“ pokračovala nečakajúc na Sakurinu odpoveď,“ mala som nedávno misiu vo Vírovej zemi. Tamojší ľudia uctievajú starého posvätného býka, ktorému už padne dosť zaťažko plodiť potomkov. Tak sa potrebovali poistiť, ale miestni veriaci sa o tom nesmeli dozvedieť, preto sa obrátili s prosbou na Konohu. Keď som prišla, boli celí vyjavení. Nie sú zvyknutí, že by niečo také robili ženy a na dôvažok pochybovali, či bude ich tajomstvo v bezpečí.“
„Rozhodne nie bez dôvodu.“ utrúsila zlomyseľne Sakura.
„Každopádne sa neskôr náramne bavili. Len si predstav ten výjav, ako sa márne snažím odobrať to semeno a s jednou rukou po lakeť v konečníku dráždim býka zvnútra, kým druhou zvonka.“
„Vďaka, o takúto predstavu nestojím!“
„A nič. Začali mi dávať kadejaké rady, nejedna z nich bola teda fakt dosť sprostá, keď si zoberieme, akí vážení ľudia na to celé dohliadali. Jeden ma dokonca nabádal, aby som použila zaklínadlo alahu-daj-vlahu, ktoré používajú na privolávanie dažďa. Už som sa rozhodla, že použijem hadičku, ale to mi zasa nechceli dovoliť.“
Sakura spozornela. „Tak ako si to nakoniec vyriešila?“
„Prezradím ti to, keď mi ty povieš, čo chystáš.“ zacerila sa Hana a provokatívne si sadla na stôl pred Sakuru.
Sakura, predstierajúc nezáujem, uprela zrak do knihy, ale nedokázala nevnímať, ako roztopašne hompáľa Hana nohami. Prešla zrakom na nasledujúcu stranu, no akokoľvek sa chcela sústrediť na text, priam cítila Hanin tajnostkársky úsmev. Ešte chvíľu odolávala, no nakoniec zabuchla knihu a obrátila sa k Hane. „Tak dobre. Ako si to urobila?“
„Keď už som bola vážne v koncoch, tak ani neviem, čo ma to popadlo, ale vyslovila som zaklínadlo alahu-daj-vlahu ... a ono to vystreklo!“

„Narkóza zabrala, teraz choď pred dvere a dávaj pozor, aby nikto nevošiel.“ zavelila Sakura zaťahujúc záclony.
„Určite bude v poriadku?“ opýtala sa Hinata, držiac Naruta za ruku. Mala výčitky, že ho oklamala a pomohla ho Sakure uspať.
„Áno, a čo je najdôležitejšie, od vstupu do ordinácie si nebude nič pamätať. Veríš mi predsa, nie?“
„Ale áno,“ vzdychla si Hinata, “už idem.“
Sakura si prichystala nádobku a sterilné rukavice. Prebehlo jej hlavou, či si nemala zobrať dlhšie, ale rýchlo to zavrhla. To už radšej zaklínadlo! Siahla na zips Narutových nohavíc, no zarazila sa. Ešte stále je tu niekoľko nejasností. Ako dlho bude účinkovať narkóza na jinchuurikiho? Môže bijou vnímať, čo sa deje, aj keď je hostiteľ v bezvedomí? Iste, je lekárka a mala by k tomu pristupovať profesionálne, no napriek tomu by nezniesla, keby niekto videl, alebo sa dozvedel, čo sa práve chystá urobiť. Obzvlášť nie Naruto. Bolo by jej to proste nepríjemné.
Energicky prehodila Narutovi cez hlavu prikrývku, čo bola po ruke. Aj keby to nemalo mať požadovaný efekt, prinajmenšom ju to trocha upokojilo. A ešte jedna vec.
„Hinata, vypni ten Byakugan!“ zakričala.
„Hai!“ ozvalo sa pohotovo spoza dverí.

„Keď sa Naruto preberie, zober ho domov a ja ti zatiaľ vyberiem najvhodnejší termín na insemináciu. Ešte chvíľu potrvá, kým príde k sebe, tak tu s ním ostaň, kým uschovám vzorky.“
„Sakuraaa-chan!“ ozvalo sa zrazu spod deky a Sakuru zamrazilo. Kedy sa prebral? Bol snáď celý čas pri vedomí? Koľko toho vie? V návale hnevu z tej predstavy zaťala päsť tak silno, až je zbeleli hánky. Našťastie nie tú, v ktorej bola nádobka s ejakulátom. „Ja ho ... „
„Ááaa! Nič nevidím, nič nevidím!“ začal sebou zrazu mykať Naruto. Hinata k nemu pohotovo priskočila a odložila mu z tváre deku. Sakura si vydýchla. Ten pako sa iba teraz prebral.
„Zaspíš si, kým vyšetrujem Hinatu a potom tu robíš rozruch?“ oborila sa na Naruta. „Nezabúdaj, že si v nemocnici!“
Následne sa s falošným úsmevom obrátila na Hinatu, láskavo objímajúcu zmäteného Naruta. „Nebude to nič vážne, ale pre istotu urobím pár testov. Dám ti vedieť, kedy si budeš môcť prísť po výsledky.“
Obrátila sa na opätkoch a spokojne zamierila ku dverám. Podarilo sa. Kým to spracuje, dá nádobku do chladiaceho boxu vedľa Sasukeho semena. Perami jej preletel úsmev, keď si pomyslela, akým dômyselným spôsobom sa k nemu dostala. Rajčinovému šalátu on proste neodolá. Raz darmo, múdra žena sa musí zabezpečiť pre každý prípad.

„Je to úžasné, nemyslíš, Kurama? Pozri, aký je drobnučký a akú má z neho aj Hinata radosť.“
„Gratulujem ti, krpec, tak už si sa aj ty stal otcom. Ako ten čas beží.“ povzdychol si Kurama.
„Beží? Mne sa pri pôrode skôr zdalo, že stojí. Úplne ma ten pôrod zobral. Ešte teraz sa mi trasú nohy, dattebayo.“
„Tak veru,“ zachichotal sa Kurama, „chudera Hinata. Ešte skôr ako by jej Sakura podala novorodenca, musela kriesiť teba, keď si jej omdletý padol do náruče. A to vraj Uzumakiovia vydržia čokoľvek.“
„Keď už sme pri Sakure. Kam zmizla? Iba čo nám podala dieťa, už jej nebolo. Tvárila sa tak, hmm, ani neviem vyjadriť, ako. Nemôže to mať súvis s tým, čo sa stalo pred deviatimi mesiacmi?“ začal premýšľať Naruto. „Ty, Kurama, vážne netušíš, čo sa vtedy, keď som zaspal v Sakurinej ordinácii, vlastne stalo?“
„Už pol roka - odvtedy, čo ti došlo, že medzi tebou a Hinatou vlastne podľa tvojich vedomostí nedošlo k ničomu, po čom by mohla otehotnieť - ti opakujem, že nič neviem.“
„Hmm, hmm,“ neprestával dumať Naruto,“ nemôže to mať súvis s predošlými udalosťami? Pamätáš na ten večer, keď sa Hinata začala tak divne správať a ja som radšej utiekol prespať k Saiovi?“
„Na to sa nedá zabudnúť!“ uškrnul sa Kurama. „Prekonať to si muselo z tvojej strany vyžadovať mnoho odvahy.“
„Ani nie, Ino bola proste omnoho desivejšia. Keď som išiel prespať k Saiovi aj na druhý deň, už pre to zďaleka nemala také porozumenie a vrhala na mňa hrozivé pohľady. Ale to je všetko nič voči tomu, čo vypuklo na druhý deň ráno, len čo sa dozvedela, že plánujem u nich prespať aj nasledujúcu noc. Ja neviem, asi sa zle vyspala, alebo čo.“
„Nemohla sa vyspať, tak ako si predstavovala!“ spresnil Kurama.
„Každopádne, odvtedy sa Hinata správa úplne normálne, ak nerátam niektoré maniere, o ktorých tvrdíš, že sú prirodzenou súčasťou tehotenstva.“
„A ja o tom niečo viem!“ zaškľabil sa Kurama. „Prežil som deň po dni dve tehotenstvá so ženami, z ktorých ani jedna nebola jednoduchý prípad.“
„Ale musím ti povedať, Kurama, že mám trocha zvláštny pocit z tých očí.“
„Prečo? Jeho matka predsa pochádza z klanu Hyuuga, tak sa dalo rátať, že bude mať Byakugan.“
„Ja viem, viem! To je OK, nakoniec poznám mnohých Hyuugov a nemám s tým problém, len som nepomyslel na to, že majú Byakugan už od narodenia. Nejako som si to nedokázal predstaviť.“
„No tak teraz už vieš!“
„A ešte jedna vec.“
„Čo zas?“ začal byť rozladený Kurama.
„Ja sa do genetiky síce nerozumiem, ale keď má Hinata tmavomodré vlasy a ja blond, prečo má naše dieťa čierne vlasy?“ hútal Naruto, „A vôbec, nezdá sa ti, že, odhliadnuc od očí, pripomína Sasukeho?“
„Ts, to bude dané tým, že máš ešte stále plnú hlavu Sasukem!“ odsekol Kurama, nedajúc najavo, že si to všimol už dávno.
„Vtedy pred deviatimi mesiacmi ...“ začal Naruto, ale Kurama ho rázne prerušil.
„Nerieš to už, Naruto! Niektoré veci je lepšie nevedieť!“