Dreams Comes True

Prípravy na festival boli v plnom prúde a každý chodil po námestí a vešal svoje stužky s prianiami. Obzeral som sa a hľadal som nejaké vhodné miesto pre tú moju, aj keď som si nemyslel, že si nakoniec nejakú kúpim. Bol to predsa sviatok, ktorý som ja moc rád nemal a nejak som sa ho ani nezúčastňoval.
Prechádzal som sa s rukami vo vreckách po uliciach Konohy a okolo mňa prefrčalo pár ľudí.
"Hej!" zakričal som na nich. Všetci sa otočili a prišli ku mne.
"Nazdar, Naruto. chystáš sa na Tanabatový festival?" opýtal sa ma Shikamaru a niekoľko ďalších.
"Myslím si, že to bude otrava, ale idú všetci, tak som myslel, že sa tam aspoň prejdem." hundral ďalej Shikamaru. Musel som sa zasmiať.
"Ešte neviem," odpovedal som jednoducho a pokrčil som plecami.
"Naruto-kun, ja chápem, že keď tu nie je Sasuke, tak tím sedem nie je kompletný, ale už len kvôli Sakure by si mal Tanabatu osláviť, nemyslíš?" pridal sa Lee. Povzdychol som si.
"Asi máte pravdu, ale Sakura má službu v nemocnici a neviem či bude schopná sa ísť večer zabávať. Okrem toho, viete aká je a Kakashi-sensei určite nepôjde. V podstate ani mňa to nejak extra moc neláka, chlapci." priznal som sa a obaja na mňa pokrútili hlavami.
"Uvidíš, čo narobíš, Naruto. Tak my ideme. zatiaľ sa maj," povedal Shikamaru a po chvíli ich už nebolo.
Vybral som sa ďalej ulicami Konohy a z uličky sa zrazu vynorila známa postava s ružovými vlasmi.
„Sakura-chan,“ vykrikoval som na moju tímovú partnerku, keď som ju uvidel neďaleko Ichiraku.
„Naruto,“ otočila sa na mňa so sladkým úsmevom a ja som sa skoro roztopil. Kým som sa však stihol spamätať, dostal som od nej päsťou do hlavy. Keď som k nej vzhliadol, šúchajúc si hrču na hlave, mala na tvári ten najstrašidelnejší výraz, aký som kedy u nej videl. Mračila sa tak veľmi, až mala obočie naježené a spojené v jednej linke. Oči mala prižmúrené, že z nich mala len čiarky a keby pohľad zabíjal, bol by som už dávno pár metrov pod zemou a voňal fialky odspodu. Jej ústa boli pootvorené a ja som mohol vidieť ako škrípe zubami. Pozeral som sa na ňu s nechápavým výrazom a snažil som sa prísť na to, čim som ju mohol tak nahnevať.
„Čo som urobil, že ma hneď od rána tak mlátiš?“ nechápal som a ďalej som si šúchal hlavu.
„Nabudúce, keď budeš volať moje meno, presvedči sa, že si iba pár metrov odo mňa. Nemusíš na mňa kričať z druhej strany Konohy, Naruto.“ Vysvetľovala so zaťatými zubami.
„To preto si taká vytočená? Ja že som urobil niečo iné,“ vydýchol som si úľavou.
„Nechajme to ale tak. Vieš aký sviatok je, Sakura-chan?“ pýtal som sa celý natešený.
„Naruto, myslím, že to vedia všetci. Neviem prečo z toho robíš takú vedu, veď je to len Tanabata.“ Vydýchla Sakura nezaujato a ja som sa v duchu musel preplesknúť.
„Len? Veď je to ten najlepší sviatok.“
„Napíšeš svoje želanie na kúsok stuhy a potom ho zavesíš niekde, kde ho všetci vidia. Neviem, Naruto, či je to naozaj taký super sviatok ako si ty myslíš.“ Hovorila Sakura nezaujato.
„Čo sa s tebou dnes deje?“ zaujímal som sa a premeriaval si ju pohľadom.
„Na čo čučíš, ty úchyl?“ vybuchla znova na mňa a ja som sa začal hneď brániť. Vyhol som sa jej pästi a s úľavou som si vydýchol.
„Sakura! Prečo ma stále biješ? Normálne som sa ťa opýtal čo je s tebou a ty na mňa hneď vyletíš,“ bránil som sa.
„Ty si si ma prezeral!“ vykríkla na mňa a chcela ma znova udrieť.
„To nie je pravda. Len som zisťoval či je všetko v poriadku,“ obhajoval som sa a Sakura si nakoniec povzdychla.
„Tak prepáč. Som uťahaná a Tsunade-sama mi dá v nemocnici zabrať. Myslím, že je to únavou a stresom. Pôjdem sa domov vyspať a dúfam, že mi to pomôže.“
„V to dúfame všetci,“ mrmlal som si popod nos. Potom som so strachom pozrel na Sakuru, či ma náhodou nepočula a už som sa chystal brániť, ale k mojej úľave ma nepočula. Vydýchol som si a položil jej ruku na plece.
„Sakura, choď domov a dobre sa vyspi. Naozaj si myslím, že to potrebuješ viac ako inokedy,“ hovoril som jej a ona sa na mňa znovu zamračila.
„Chceš tým povedať, že vyzerám ako zombie?“
„Nie, ako zombie nie. Chcem len povedať, že už si vyzerala aj lepšie, ale...“
„Naruto no Baka!“ kričala po mne a znova ma trafila päsťou do hlavy. Keď som k nej vzhliadol, videl som ako s nahnevaným výrazom odchádza preč.
„Myslím, že som si to zaslúžil. Tentoraz.“ Zamrmlal som si pre seba a pošúchal si hlavu. Vošiel som do Ichiraku a posadil sa na jednu z voľných stoličiek.
„Naruto, to čo vždy?“
„Zdravím, Teuchi-san. Áno, prosím,“ odpovedal som a čakal na svoju porciu rámenu.
„Sakura dnes nie je vo svojej koži, však?“ spýtal sa ma popri práci. Povzdychol som si.
„Vyzerá ako by ju postihol nejaký diabol alebo čo,“ zamrmlal som. Teuchi sa zasmial.
"Ideš dnes večer oslavovať Tanabatu, Naruto?" opýtal sa ma po chvíli ticha.
"Myslím, že nie."
"Nemáš niaký pekný doprovod?" uškŕňal sa na mňa. Začervenal som sa a pokrútil som hlavou. Teuchi sa zase zasmial a položil predo mňa misku s rámenom.
„Idatakimasu,“ povedal som a s chuťou sa pustil do jedla.

„Ďakujem, bolo to výborné. Ostatne, ako vždy,“ povedal som Teuchimu a odišiel som z Ichiraku. Po ceste domov zastavil ešte v stánku, kde predávali stuhy a potom som sa vybral domov.
Keď som otvoril dvere, hneď som sa vybral hľadať fixku a potom som na stuhu, ktorú som pred tým kúpil, začal kresliť znaky. Po dokončení som sa pozrel na svoju prácu a na chvíľu som zavrel oči.
„Kiež by sa mi to splnilo,“ zašepkal som si pre seba a vzal som stuhu. Vyšiel som zo svojho bytu a namieril som si to rovno do hlavných ulíc Konohy. Vybral som si pre svoju stuhu to najlepšie miesto, aké som mohol nájsť.
"Naruto-kun," ozvalo sa za mnou. Rýchlo som sa otočil.
"Hinata," vydýchol som si.
"To si len ty." usmial som sa na ňu a ona celá očervenela.
"N-Naruto-kun, čo tu robíš?" opýtala sa ma.
"Vešal som svoju stuhu," odpovedal som jej s úsmevom a ukázal na stuhu nad našimi hlavami. Vzhliadla hore a začervenala sa ešte viac.
"Hinata? Deje sa niečo?"
"N-nie, N-Naruto-kun, nečítal si , náhodou, tú druhú stuhu, že nie?" pozrela sa na mňa so strachom. Pozrel som sa ešte raz na svoju stuhu a vedľa nej bola ešte jedna.
"Nie. Úprimne, keby si mi nepovedala, že tam je, tak by som si to ani nebol všimol." usmieval som sa na ňu. Hinata si povzdychla a bolo vidieť, že sa jej značne uľavilo.
Môže byť možnosť, že je to tvoja stuha, Hinata?" opýtal som sa jej aj keď som vedel odpoveď. Jej správanie bolo zjavné.
"V-vlastne á-áno," povzdychla si a ja som sa usmial ešte viac.
"Hinata, máš rada Tanabatu?" opýtal som sa jej rýchlo a ona ku mne vzhliadla.
"Zbožňujem Tanabatu. Hlavne ten príbeh o hviezdach Altair a Vega. Podľa mňa je to úplne romantické, keď..." odrazu sa odmlčala a začervenala sa. Nad jej výrazom som sa musel zasmiať.
"Hinata, išla by si so mnou na ten festival?" opýtal som sa jej. To už bola úplne červená a odrazu len padala k zemi. Len tak-tak som ju stihol chytiť, aby jej tvár nepobozkala zem. Povzdychol so si. Zobral som ju na ruky a pomaly som sa vybral k nemocnici.
V nemocnici som vysvetlil sestričke čo sa stalo. S úsmevom a čudnými iskričkami v očiach na mňa kývla a poslala ma do voľnej izby na druhom poschodí. Vybral som sa tam a uložil som Hinatu do postele. Prikryl som ju a sledoval ju. Bola taká pokojná a krásna keď spala. Počkať. Krásna? Kde sa to vo mne vzalo? Potriasol som hlavou a radšej si pritiahol k jej posteli stoličku a sadol som si na ňu. Sledoval som, ako spí a cítil som, ako mi oťažievajú viečka. Oprel som sa o kraj jej postele rukami a ponoril som sa do hlbokého spánku.

Zobudil som sa na to ako sa mi niekto hral s vlasmi. Zamračil som sa. Kto by ku mne chodil domov? Začínal som prichádzať k sebe a pomaly som zisťoval, že mi je celkom nepohodlne a mám stŕpnuté ruky. Pár krát som zažmurkal a potom som sa narovnal. Prekvapene som sa pozeral ako Hinatina ruka padla na posteľ. Zdvihol som k nej hlavu a zadíval sa jej do očí.
„Ahoj,“ zašepkala.
„Už je ti lepšie?“ opýtal som sa jej s obavou. Ona len prikývla.
N-Naruto-kun, ja....“ začala, ale červenajúc sa, sklonila hlavu a zostala ticho. Automaticky som ju chytil za ruku a ona ku mne prekvapene vzhliadla.
„Hinata, pôjdeš so mnou na ten festival?“ opýtal som sa jej znova, pretože mi vtedy nestihla odpovedať. Chvíľu na mňa ticho pozerala a ja som sa jej vpíjal do očí. Boli tak nádherné a úprimné. Neschopná slova iba prikývla a mne sa na tvári rozlial úsmev. Jemne som jej stlačil ruku a potom som sa postavil na nohy. Ponaťahoval som sa a poobzeral sa okolo seba.
„Myslím, že pôjdem zavolať sestričku a opýtať sa, či ťa nemôžu pustiť domov,“ povedal som jej po chvíli ticha a žmurkol som na ňu. Znova sa začervenala a ja som sa zasmial. Potom som vyšiel z izby a hneď za rohom som narazil na sestričku. Hneď sa vybrala do izby za Hinatou a ani nie o hodinu sme už spolu kráčali ulicami Konohy.
„Naruto,...“ prehovorila po chvíli príjemného ticha, ale znovu zmĺkla. Chytil som ju za ruku a zastavil som ju. Počkal som, kým sa na mňa nepozrie.
„Hinata, neviem, prečo sa predo mnou tak hanbíš a si nesvoja. Som tvoj priateľ a môžeš sa ma opýtať na hocičo. Hovor so mnou ako keď si mi rozprávala ten príbeh o tých hviezdach. Bol som vážne prekvapený, že z teba vypadlo toľko slov naraz. Chcem, aby si sa nehanbila a bola viac odvážna, Hinata.“ Prehovoril som k nej a chytil ju aj za druhú ruku. Pozerali sme si do očí a ona po chvíli prikývla. Usmial som sa na ňu a stále ju držiac za ruku, sme išli na námestie, kde sa konal festival.
„Naruto! Hinata!“ počul som z diaľky naše mená. Otočili sme sa. Bola to Ino. Prekvapene sa pozrela na naše ruky, ale hneď na to sa zoširoka na nás usmiala.
„Idete oslavovať Tanabatu?“ opýtala sa nás a my sme naraz prikývli. Ino sa na nás zasmiala a ja som sa uškrnul.
„A ty ideš so Saiom?“ prekvapila ju Hinatina otázka. Začervenala sa, ale pokrútila hlavou.
„Nie. Išiel na misiu. Akurát idem k Sakure a potom vyrážame na námestie.“ Vysvetlila nám.
„Dobre. My ideme teda napred. Vidíme sa tam,“ povedal som jej a žmurkol na ňu. Zasmiala sa a my sme sa otočili a pokračovali v ceste.
Onedlho sme boli na námestí a ruku v ruke sme prešli všetky stánky. Hinatina nervozita trochu opadla a viac sa so mnou rozprávala. Smiala sa a zabávala. Úprimne, bol som ňou očarený.
Užívali sme si spolu a nevedeli sme ako prešiel deň a už bola noc. Všetci sa začali zhromažďovať k sebe a s nedočkavosťou sa otáčali sem a tam. Chytil som Hinatu za ruku a zobral ju trochu viac stranou. Chcel som s ňou mať viac súkromia.
A potom to začalo. Spustil sa ohňostroj a z námestia bolo počuť nadšené výkriky a aj detský plač. Ja som sa s Hinatou držal za ruku a spoločne sme sledovali ohňostroj. Oprela si o mňa hlavu a spokojne si povzdychla. Usmial som sa a objal ju okolo pliec.
„Konečne sú spolu,“ počul som za sebou šepkať hlasy. Bolo mi to jedno a možno sa mi to len zdalo chytil som Hinatu za bradu a dal jej pusu. Prekvapene sa na mňa pozrela. Usmial som sa.
„Ľúbim ťa,“ povedal som jej a jej sa nahrnuli slzy do očí.
„Tiež ťa ľúbim,“ zašepkala. Znova sme sa pobozkali a nad našimi hlavami vybuchovali rôznofarebné svetlice. Bol to dokonalý koniec festivalu a začiatok niečoho nového a krásneho. Už viem, aké to je, keď sa vám konečne splní prianie, v ktoré tak úpenlivo veríte a čakáte na jeho splnenie.
To moje sa splnilo a som so ženou, ktorú ľúbim a chcem s ňou stráviť zvyšok života.