Reset 26 - Šialený večer 2. časť

,,Dobre, asi si väčší blázon ako ja.“ Pripustila som po chvíľke, keď som vstrebala tie slová, no stále som na neho vyjavene zízala.
,,Prosím, odíď so mnou. Hocikam...“ šepkal horúčkovito. Pokrútila som hlavou, ale pri tom som tak túžila utiecť všetkému a všetkým. Utiecť s ním, zažiť dobrodružstvá o akých som len čítala, môcť sa smiať a užívať si lásku.
,,Nemôžem Sasuke. Nemôžem... je mi to hrozne ľúto. Musím tu zostať. Urobiť to kvôli Hanabi. Ja viem, že ti spôsobuje muky pozerať sa na mňa a na Naruta... a ja s tým nemôžem nič urobiť a to ma ničí. Viem, že máš rád Naruta ako vlastného brata a trápi ťa to, že sme sa do seba zaľúbili... ach, Sasuke. Ale neutečieme tomuto tu. Gaara vravel, že pokiaľ je zákon, ktorý toto dopustil, neurobíme s tým nič.“ chcela som mu ešte toľko toho povedať, ale Sasuke v momente odstúpil o niekoľko metrov ďalej a zhlboka sa rozdýchaval.
,,Je to náš osud.“ Zašepkala som a sklopila som pohľad k zemi. Sasukemu v tom momente praskli nervy a kopol do smetiaku. Ten s rachotom odletel a odpad sa vysypal na zem.
,,Osud! Osud! Už mám dosť riadenia sa podľa osudu a druhých! Kde je slobodná vôľa?!“ kričal a udieral do všetkého čo mu prišlo pod ruku. Najviac si to odniesli kontajneri. Všade okolo mňa lietal bordel, hádzal veci o stenu, búšil päsťami do tehlových základov, odkopával všetko čo mal v dosahu. V očiach mal hnev, aký som u neho ešte nikdy nevidela, ale zároveň z neho šiel aj smútok a bolesť, frustrovanosť nad tým, že svet je nespravodlivý. Bol hrôzostrašný a agresívny. Stála som natisnutá pri stene a so strachom som sa na neho dívala. Ale nemala som strach z neho, ale oňho, že sa zraní. Rozbehla som sa jeho smerom a on zbystril. Zamrzol a pred seba natiahol ruku, aby ma zastavil a tak som zostala stáť na mieste. Hlasná hudba doliehala až k nám, tak mi bolo jasné, že nikto to nemohol počuť. Našťastie. Sasuke sa predklonil, jednou rukou sa oprel o koleno, druhú mal stále natiahnutú pred sebou a sťažka oddychoval.
,,Ja... prepáč mi to...“ Šepkal a jeho pohľad bol prázdny. Dnes odhodil svoju starostlivo stráženú masku a zúfalstvo z neho priam sršalo. Ignorovala som jeho ruku a prešla som k nemu čo najbližšie. Sadol si na zem a ruky si dal na tvár. Kľakla som si k nemu a pohladila som ho po vlasoch. Bolelo ma vidieť ho takto trpieť. Ruky ovinul okolo môjho pásu a pritiahol si ma k sebe, aby skryl svoju tvár do môjho oblečenia. Cítila som ako sa triasol.
,,Neospravedlňuj sa mi... potreboval si to zo seba dostať. Je mi to tak strašne ľúto Sasuke...“ nedovolila som svojim slzám, aby vyšli von. Chcela som byť silná, chcela som ho podporiť a tak som ho hladila po vlasoch a utešovala ho. Tak nehorázne ma pichalo pri srdci, keď som ho videla v takomto stave, že som mala chuť skutočne s ním odísť. Hanabi... robím to pre Hanabi - opakovala som si stále v duchu. Ale prečo musí trpieť aj Sasuke?! Do čerta s tým! Keby som bola jediná, nevadilo by mi to! Zvládla by som to! Ale nie on. Už si toho prežil dosť. Prosím! Kričala som vnútri a išlo ma roztrhnúť od potláčaného plaču. Sasuke sa po chvíli ukludnil a odtiahol sa odo mňa.
,,Zvažoval som, že po svadbe odídem.“ Ozval sa tlmeným hlasom. Prestala som dýchať a začali sa mi slzy drať do očí. Už som im nedokázala vzdorovať. Odíde... zmizne odtiaľto... už ho neuvidím. Nikdy... môj jediný svetlý bod v tomto pochmúrnom svete ma opustí...
,,Ale nemôžem... musím sa postarať o svoj klan.“ Zašepkal ubolene a pozeral sa ponad moju hlavu. Videla som stopy po jeho slzách. Slzy mi už tiekli potokom.
,,Tak rada by som ti povedala, aby si šiel. Nech sa na to nemusíš pozerať.“ Pohladila som ho po líci a v hrdle mi narástla hrča.
,,B-budeš si musieť... budeš si musieť nájsť budúcu pani Uchihovú.“ Hlas sa mi triasol a Sasuke sa na mňa pozrel. Sám nevedel, čo mi má na to povedať. Postavila som sa a podala som mu ruku. Prijal ju a taktiež sa postavil. Potom si ma pritiahol a pobozkal ma na čelo. Jemne pritisol svoje pery na moju pokožku a chvíľku sme tak zotrvali. Prišlo mi to ako mikrosekunda.
,,Musíš sa tam vrátiť.“ Zašepkal s ústami stále pritisnutými na mojom čele. Zatvorila som oči a cítila ako sa mi chveje celé telo. Silou mocou som sa držala, len nech nepoviem niečo, čo nám obom ešte viac ublíži. Znovu a znovu. Všetko sa opakovalo. Toľkokrát sme sa to pokúsili ukončiť, toľkokrát sme nás chceli ochrániť pred nami dvomi, tak veľmi sme nechceli zradiť Naruta. Mali sme v pláne tajiť naše city, ale vždy sme tomu podľahli. Tej sile toho čara zamilovanosti. Bolo to ako vábenie Sirén. Verili sme, že sa všetko dá tak ľahko zachrániť, že to ukončíme ľahkým mávnutím ruky. Aj tak silný ninja, ako Sasuke neodolal láske. Bránil sa tomu, ale nedokázal to. On vedel úplne od začiatku, že to takto zle dopadne. Vedel, že by sme radšej zhoreli obaja v tom najhorúcejšom pekle za tie chvíľky, ktoré sme spolu strávili potajme v nebi.
,,Vždy ťa budem ľúbiť.“ Zotrel mi jemným pohybom pier slzu, ktorá sa mi skotúľala z oka a zvrtol sa na päte. Zmizol mi z dohľadu a potom som počula, ako sa otvorili dvere a hudba na chvíľku doľahla ku mne v plnej sile. O sekundu neskôr sa zatvorili a opäť hrala tlmene. Vrátil sa tam. Čo ho to musí stáť, koľko utrpenia vrátiť sa tam a tváriť sa, že je všetko v najlepšom poriadku? Želať Narutovi šťastné manželstvo a počúvať od ľudí o našej svadbe? Pretrela som si tvár a pomaly som sa vybrala tým istým smerom. Stále iba revem. Nerobím nič iné. Akoby mi to pomohlo. Vzdychla som si a otvorila dvere.
,,Hinata, kde si bola?“ spýtala sa ma Ino a usmievala sa.
,,Iba sa trochu prevetrať.“ Povedala som jej, ale pokračovala som v ceste a sadla som si za stôl. Poobzerala som sa po miestnosti. Všetci tancovali, alebo popíjali a zabávali sa. Sasuke stál pri Gaarovi a o niečom debatovali. Ani raz sa na mňa nepozrel a opäť nahodil výraz absolútneho nezáujmu. V tomto sa s Gaarom neskutočne podobali. Obaja keď boli so mnou, skutočne odhalili svoju pravú tvár. Inak pred všetkými boli ako masky. Vážni, tichí, autoritatívni. Bola som jedna z mála ľudí, ktorá ich skutočne poznala a ktorej dovolili nazrieť im až do duše. Odvrátila som pohľad a hľadala svojho snúbenca.
Naruto stál pri Kibovi, ale tvár mu nebolo vôbec vidieť, lebo striedal pohár za pohárom. Výborne. S Kibom stávkovali, ktorý viac vypije.
Pohľadom som blúdila po stole a premýšľala, čo budem robiť. Naruto sa zabával s Kibom a na nejaké úsmevy alebo rozhovory som nemala vôbec náladu. Zbadala som pred sebou fľašku saké. Mala som pocit, že to bude jediná vec, ktorá vypáli tú bolesť, ktorá ma zožierala za živa a tak som si naliala. Sasuke sa tiež budeš musieť oženiť pred tým, než ho vyhlásia za hlavu klanu. Kto to bude? Sakura? Zvraštila som tvár a priblížila saké k perám. Prvý, druhý a aj tretí pohár boli hrozné, striasalo ma a hrdlo mi horelo. Fuj, ako to môžu všetci tak piť?! Ale po chvíľke mi to nevadilo a pila som to ako vodu.
,,Hin, viem, že toto je tvoja rozlúčka so slobodou, ale nemyslíš, že ti už stačilo?“ ozvala sa vedľa mňa Sakura a starostlivo si ma premerala.
,,Nie, nie, nie, nie, nie,... to je v pohode. Je mi... fakt super... treba si to užiť, nie?“ bľabotala som a naliala som do seba ďalší pohár. Všetko sa mi krútilo a postavy sa mi rozmazávali. Ale mala som euforickú náladu. Alkohol je k niečomu dobrý. Ale to, že si poriadne nevidím na špičku nosa mi nebolo príjemné.
,,Áno, myslím... že mám dosť.“ zaštikútala som a snažila som sa postaviť, ale podlomili sa mi kolená a hodilo ma do boku. Sakura ma zachytila a poobzerala.
,,Sasuke, poď sem prosím ťa. Vyzerá to tak, že si tu jediný triezvy. Ja mám tiež dosť a motá sa mi hlava, ale Hinata je riadne... opitá.“ Povedala udivene. Sasuke k nám prešiel cez dav a iba na mňa pozeral. V očiach sa mu neodrážali žiadne emócie. Kto vie, čo sa mu odohráva v mysli? Možno si pomyslel, že som sa zbláznila. Ha ha ha. Musela som sa zasmiať, pretože ja som si ako blázon pripadala už od malička.
,,Áhoj, Sasuke-kun.“ Zamávala som mu rukou a opäť sa mi zaštikútalo.
,,Gaara je tiež triezvy.“ Povedal okamžite a nespúšťal zo mňa pohľad. Aspoň myslím, že sa na mňa pozeral. Všetko sa mi rozmazávalo.
,,Áno, ale ten sa stará o Naruta, ktorý na tom nie je o nič lepšie ako ona a už končíme.“ Cítila som ako si prehodila moje plece okolo krku a Sasuke ma podoprel z druhej strany. Nohy som za sebou vliekla, lebo som ich mala úplne znecitlivené. S ostatnými sme sa stretli vonku pred vchodom. Stál tam veľký hlúčik ľudí a bolo počuť spev. Usmiala som sa. Keby som poznala slová, pridala by som sa k nim.
Gaara a Kankurou podopierali Naruta, ktorý sa tiež ledva vliekol.
,,Musíme sa dať do poriadku a zajtra sa pokračujeeeee!“ kričali Ibiki, Gai, Kiba a Kakashi opito a štrngali si s prázdnymi fľaškami od saké. Sakura si prikryla ústa rukou.
,,Prehnala som to... musím ísť domov. Prepáč...“ zavolala a rozbehla sa smerom k najbližšiemu kríku. Sasuke sa znechutene zatváril a pevnejšie ma chytil, lebo Sakura ma pustila.
,,Odnesieme Naruta domov. Zvládneš Hinatu sám?“ spýtal sa Gaara a pozrel sa na nás skúmavým pohľadom. Naruto, ktorý celý čas spal s hlavou zvesenou na hrudi zdvihol pohľad k nám.
,,Áno, hik, Sasuke, zverujem ti ju. Vždy som ti dôveroval...hik... postar-chrrr.“ Naruto veľmi dlho nevydržal a mne sa tiež zatvárali oči a okrem toho, stále sa mi krútil svet. Ucítila som ako ma Sasuke ťahá smerom k môjmu sídlu. Na polceste to vzdal a zobral ma do náruče.
,,Asi ti nemá teraz cenu dohovárať, čo?“ povedal po chvíli unaveným hlasom, keď sme kráčali po ulici.
,,Nie, nie.“ Zaspievala som spokojne a pozrela sa na oblohu.
,,Mohla si sa tak opiť?“ ozval sa neveriaco a cítila som, ako pokrútil hlavou.
,,Ako vidíš, mohla. Ako to, že ty nie si opitý? Veď si vypil viac ako ja. Omnoho! “ spýtala som sa a zamračene pozorovala rozmazávajúci sa mesiac.
,,Nikdy pred tým si tvrdý alkohol nepila. Je to celé o tréningu. Okrem toho, ty máš omnoho menšiu hmotnosť ako ja.“ Mala som pocit že je trochu naštvaný. Zazvonil pri dverách a otvorila mu Ai, ktorá keď ma zbadala zhíkla od strachu.
,,Kľuď, je len... opitá. Bolo mi povedané, aby som ju odniesol domov.“ Okamžite ju ukludňoval a Ai si vydýchla od úľavy. Otvorila mu ešte viac dvere a dovolila mu, aby ma odniesol do izby.
,,Ai, choď spať. Sasuke trafí von aj sám.“ Zamrmlala som keď sme prechádzali cez chodbu a dúfala som, že mi rozumela. Ťažko sa mi otvárali ústa. Nohou som zhodila vázu, ale nejako ma to netrápilo. Aj tak sa mi nikdy nepáčila.
Sasuke ma vyniesol do izby a položil ma na posteľ. Pokúšala som sa sadnúť si, aby som sa mohla vyzuť. Chvíľu len tak stál a pozoroval moje chabé pokusy a potom si povzdychol a vyzul mi balerínky. Konečne sa mi podarilo sadnúť. Zazubila som sa na neho a s námahou som sa postavila.
,,Pomôžeš mi prosím ťa?“ spýtala som sa ho, lebo ma začínali tie šaty škrtiť v páse a celý večer som v nich ledva dýchala. Sasuke prešiel ku mne a vyčkával na ďalšie moje slová.
,,Potrebujem, aby si mi rozopol šaty. Nedočiahnem tam.“ Zasmiala som sa tej trápnej situácii.
,,Keby si nebola opitá, kto by ti ich vzadu rozopol?“ spýtal sa ostro, lebo ho to predpokladám, že zaskočilo. Stále sa nehýbal.
,,Keby som bola triezva, tak by som vedela ako na to. Ale ako vidíš...“ nedopovedala som, lebo sa mi zívlo. Sasuke pristúpil ku mne a rozpol mi zips vzadu. Cítila som ako sa mi postupne uvoľňoval hrudník a moje pľúca vdýchli plnú dávku kyslíku. Pridržala som si šaty a zaliezla do kúpeľne. Po ceste tam som vrazila do steny.
,,Som v pohode, v pohode.“ Zasmiala som sa a nahmatala zárubňu.
,,Len ich vidím trojmo. Ťažko sa hľadá tie správne dvere.“ Snažila som sa mu vysvetliť, keď som konečne vošla dnu. Kým som sa prezliekala do dlhého trička na spanie, asi tisíckrát som sa udrela o skrinku, radiátor, vaňu či umývadlo. Výhoda toho bola, že som nič necítila.
Vyšla som von a zbadala som Sasukeho, ako stojí oproti mne s rukami vo vrecku a s tvárou chladnejšou ako ľad ma pozoroval. Zneistela som a zavrávolala. Potkla som sa o koberec, zvalila som sa rovno na neho, on neudržal rovnováhu a aj so mnou sa zvalil na zem. Začala som sa strašne rehotať a Sasuke sa so zamračením vytiahol spod mňa a postavil sa.
,,Mala by si ísť spať.“ Zaškrípal zubami a odkryl mi paplón. Tým mi naznačoval, aby som vyliezla do postele.
,,Veď aj idem.“ Zasmiala som sa a prevrátila sa na chrbát. Strašne sa mi chcelo spať.
,,No tak?“ vyčkával, kým sa postavím, ale mne sa tak dobre ležalo na koberci, že sa mi nechcelo šplhať na posteľ. A ani som sa nevládala hýbať.
,,Vieš čo? Ja zostanem takto tu. Dobre sa mi leží.“ Schúlila som sa do klbka a už-už som zaspávala, keď som počula, ako Sasuke rozčúlene precedil cez zuby: ,,No tak na to zabudni.“ a zohol sa, aby ma zobral do náručia. Chvíľu ma len tak držal a ja som nevládala otvoriť oči. Chcela som vedieť, prečo sa na mňa tak uprene díva. Pocítila som závan vzduchu ako ma pokladal na posteľ a vankúš som automaticky objala. Potom ma prikryl a pohladil ma po líci.
,,Dobrú noc... opilček.“