Reset 27 - Dámska jazda...

Skrytý obsah

Chcela som iba jednu vec: Ďakujem VÁM za komentáre, nesmierne ma teší vidieť každý jeden komentár od vás, to čo sa vám páči a čo nie, váš názor a hodnotenie. Cením si to! Nechce sa mi odpisovať zvlášť, je to zbytočné, zaberá to čas a priestor a tak som to tu takto zhrnula Ešte raz vám patrí moje veľké ĎAKUJEM.

,,Hinata, ako to že ešte stále spíš?!“ prudko som otvorila oči a posadila som sa. Otec stál v mojej izbe a penil. Zmätene som sa pozrela na hodinky, ktoré ukazovali pol tretej. Každý pohyb mi robil problém, pretože v hlave mi neskutočne dunelo a v ústach som mala tak sucho, že som naliehavo potrebovala vodu. Okná aj balkónové dvere som mala dokorán. Sasuke... otvoril mi ich, aby som tu nemala zápach alkoholu. Bol tu. Odniesol ma. Videl ma opitú. Pomáhal mi vyzliecť sa! Spadla som na neho... ukladal ma do postele. Všetko sa mi premietalo pred očami ako pokazený film. Nie... Celá som od hanby očervenela. Už nikdy nebudem piť saké. Nikdy! Ako sa na neho pozriem? Alebo na hocikoho iného, kto tam so mnou bol? Z večera som si pamätala len začiatok a posledné minutý. Ino opitá a červená behala po parkete. Sakure bolo zle a šla zvracať. Kakashi... ten tuším ku koncu čítal knižku hore nohami a zaspal nad ňou. A potom pred barom Naruta vliekli domov. Možno by som sa aj zasmiala sama pre seba, ale bola tu naliehavejšia vec. Musím sa zamerať na otca, ktorému z úst priam tiekla pena.
,,J-ja. Mali sme... rozlúčku so slobodou.“ Povedala som zastretým hlasom a odkašľala som si. Otec sa zo strnutej pózy uvoľnil a nepríjemne sa usmial.
,,Výborne. V tom prípade to dnes máš odpustené. Máš vybavené všetko na svadbu?“ prižmúril oči a pozoroval ma. Nasucho som prehltla.
,,Á-áno. Všetko.“ V tom sa bez jediného slova otočil a odišiel. Než som sa stihla spamätať z toho šoku, že ho vidím či z tej opice, ktorú som mala, do izby mi po špičkách pretancovala Hanabi s prívetivým úsmevom. Sadla si na moju posteľ a objala ma.
,,Ako sa máš sestrička?“ spýtala sa ma a premerala si môj ubolený výraz.
,,Tak... hocijak.“ Zaskučala som a zvalila som sa do postele.
,,Kedy ste prišli?“
,,Práve teraz.“ Zazubila sa na mňa a skočila na miesto vedľa mňa.
,,Ako bolo na misii?“ spýtala som sa jej, keď si ľahla.
,,Ako vždy. V pohode. Misiu sme splnili a keď sme sa už chystali domov, tak sa nám zmenili plány, lebo otec tam stretol nejakého známeho váženého týpka z nejakého uctievaného klanu a tam sme sa zdržali ešte nejaké štyri dni. Ale povedz mi ty. Ako si zvládala všetko to ohľadne svadby a čo Naruto?“ spýtala sa nakoniec so strachom v očiach. Usmiala som sa, aby som ju ukľudnila.
,,Neboj sa Hanabi. Vydám sa za neho. Nakoniec... som pochopila, že ho stále milujem.“ Zašepkala som a pozrela som sa von oknom. Nechcela som, aby vedela o tom všetkom čo sa tu dialo. Ešte by sa tým trápila. Radšej nech verí, že som šťastná.
,,Naozaj? Ach-“ zakryla som si uši rukami a pokrútila som hlavou. Jej hlas mi trhal ušné bubienky.
,,Hanabi. Mám za sebou ťažkú noc. Porozprávame sa neskôr, dobre?“ vyzvala som ju a ona pochopila. Nechcela som jej ešte viac klamať. Snažila som sa to oddialiť koľko to len šlo. Okamžite len čo zatvorila dvere som opäť zaspala.
Na večer, keď som vstala s otcom som sa nerozprávala. Len čo som sa nadopovala aspirínom, vypila aspoň dva litre vody, opica prešla. Potom som sa rozprávala s Hanabi, lebo chcela vedieť aké mám svadobné šaty, kto sú svedkovia, všetko o včerajšom večere a chcela ísť na dnešnú rozlúčku so slobodou. Hneď som ju zrušila. Je príliš mladá.
O siedmej večer pre mňa prišla Ino vysmiata ako slniečko a viedla ma k ním domov.
,,Rozlúčka sa dnes koná u nás.“ Povedala nadšene a ťahala ma po ulici.
,,A-ale... Ino, ako sa môžeš tešiť na dnešnú rozlúčku? Mňa tak veľmi bolela hlava-“ nestihla som však dopovedať, lebo ma prerušila.
,,Nemysli si, že ja som na tom bola o niečo lepšie. Ale poviem ti téda Hin, nevedela som, že tak piješ.“ Zaškerila sa a vyplazila na mňa jazyk.
,,To bolo len raz.“ Snažila som sa obhájiť, lebo ešte sa o mne bude hovoriť, že som alkoholička. To by som tak potrebovala, aby sa to môj otec dozvedel.
,,To sa ešte uvidí.“ Zasmiala sa a trochu sa strhla. Zabolela ju hlava. Uškrnula som sa.
Keď sme vošli dnu, všetky tam už boli. Pustili sme hudbu a rozprávali sme sa. Ja som popíjala len šampanské, zatiaľ čo Sakura do seba hádzala jedného panáka za druhým. Veď včera v noci sa mi zdalo, že sa skoro povracala... alebo to bolo len moje zbožné prianie?
,,Vyrovnávam.“ Povedala mi po chvíli, keď si všimla ako na ňu civím.
,,Naučila si sa piť pri Sasukem?“ spýtala som sa užasnuto, keď som videla koľko toho znesie. Sakura sa zasmiala. A ja som hneď oľutovala svoju otázku. Prečo som jej ho pripomenula?
,,Nie, nie. Ja neviem piť. Len viem, že keď si po ťažkom žúre, je dobré si na druhý deň dať panáka na vyrovnanie. A Sasuke, nuž... ten neviem kde sa naučil tak piť.“ Pokrčila plecami, zdvihla sa a šla si naliať šumivé víno.
,,Kto vie, čo robia chalani.“ Ozvala sa zrazu Ino a mračila sa na hodinky. To ma donútilo preniesť zrak na ňu a prestať sledovať Sakuru. V hlave sa mi vynoril obraz Sasukeho, Naruta a Gaari ako sa zabávajú s nejakými šľap... ženami. Pokrútila som hlavou, aby som tú predstavu vypudila. Fuj. Nechutné.
,,Určite tam majú kopu chľastu, ženských a hudbu tak vypeckovanú, že zajtra nebudú nič počuť.“ Povedala Temari a zvalila sa na pohovku vedľa mňa. Ďakujem Temari. Veľmi pekne ti teda musím poďakovať. Práve som sa na to snažila nemyslieť. Ino a ostatné zadané kunoichi sa mračili.
,,Jediný kto tam s nimi môže niečo robiť je Sasuke a Lee. Tí sú nezadaní.“ Ozvala sa po chvíli Rinko, ktorá bola vždy pojašená. Naprázdno som prehltla.
,,Zabudli ste, že Naruto ako ženích má najväčšie právo tam zabávať sa s nimi.“ Ozvala sa Atsui a ja som sa zachmúrila. Nepáčila sa mi tá predstava ľahkých žien. Vôbec. Sakura do seba hodila ďalšieho panáka a položila ho na stôl.
,,Ale veď ani my nezaostávame!“ vypískla Emi keď sa ozval zvonček pri dverách a Ino šla otvoriť.
,,Čo tým myslíš?“ spýtala som sa jej naliehavo a vytreštila som oči. Prosím, len nech to nie je presne to, čoho sa tak obávam. A do...
Do miestnosti sa nahrnuli aspoň piati neznámi chalani oblečení ako ninjovia.
,,Nie, nie, nie, nie. Na to zabudnite. To určite.“ Začala som vstávať z pohovky s plánom, že sa zatvorím na toalete a prečkám to, ale Emi a Atsui ma pridržali na mieste. Každý z nich začal tancovať. Od hanby som si zakrývala oči a baby sa naplno zabávali a výskali. Noc sa ešte len začala.

Asi po hodine, kedy som sa musela pozerať na tých chalanov sa mi podarilo vykrútiť spod držania tých dvoch a zatvorila som sa v kúpeľni. Predýchala som sa, pustila som studenú vodu a ovlažila si krk, aby som sa trochu schladila a chvíľu čakala. Keď som vyšla von, mala som pocit, akoby som bola dnu zalezená najmenej dve hodiny. Za tých pár minút sa to tam zmenilo na nepoznanie. Sakura stála na stole a tancovala na hudbu, Temari zívala od únavy, Ino pozorovala tanečníkov celá červená, ale nevedela od nich odtrhnúť zrak, Emi už dávno spala na stoličke, Atsui bolo zle.
Rýchlo som bežala k nej a zobrala som ju von, nech sa nadýcha čerstvého vzduchu. Prepláchla som jej ústa vodou a osviežila tvár keď sme sa dostali do kúpeľne, potom som jej šla nájsť čisté oblečenie a pomohla som jej prezliecť sa. Nakoniec som ju ustlala na matrac v Ininej izbe, kde zaspala tvrdým spánkom. Keď som sa vracala dolu, bála som sa čo tam nájdem tentoraz. Našťastie som videla ako si naši „ninjovia“ balia švestky, Temari ich doslovne vyhadzovala z domu, Ino zaspala na pohovke a Sakura sa snažila zliezť zo stola, ale nejako sa neudržala a spadla na zem. Chvíľu som na ňu pozerala a premýšľala som či jej pomôžem, alebo sa na ňu vykašlem. Za to, že mi zobrala najskôr Naruta a potom Sasukeho som mala chuť jej tú fľašku, ktorú objímala nacpať do krku. Ale potom som sa zamyslela. Nie... keby nebola zviedla Naruta, nebola by som v takejto šlamastike, Sasuke a ja by sme sa do seba nezahľadeli a všetci by sme mohli byť šťastní. Mala som chuť rozrezať jej hrdlo. Už som sa videla ako beriem fľašku, rozbíjam ju o stolík, chytám jej ružové vlasy, zakláňam jej hlavu a prikladám jej rozbité sklo ku krku. Sledujem, ako sa jej oči rozšírili strachom, zaliali slzami a z úst sa jej vydrala slabá prosba o odpustenie. Mrcha! Zaslúžila by si to! To ONA mi zničila život! Keby sa nestalo to, že by sa išla utešiť do jeho náruče, tak by všetko bolo úplne inak!
Potriasla som hlavou a vyľakane sa vzdialila. Na čo to myslím? Už mi preskakuje, alebo čo? Keď som sa trochu ukľudnila, tak som sa odhodlala prísť k nej. Chvíľu som na ňu pozerala. Asi to takto malo byť... všetko je tak, ako má byť. Vzdychla som si sledovala som ju ako roní slzy. Prečo plače? Rýchlo som sa k nej natiahla a pomohla som jej na nohy. Tiež som ju odniesla do Ininej izby, položila som ju na posteľ a prikryla som ju. Po celý čas niečo nezrozumiteľné brblala, ale vyrozumela som len to, že sa mi stále ospravedlňovala za Naruta. Tak preto plače. Je jej to ľúto. Cítila som, ako sa to vo mne bije. Odpustiť, neodpustiť? Nakoniec som ju ubezpečila, že to má určite na sto percent odpustené. Nech je kľudnejšia. A aj ja som potrebovala nájsť kľud. Raz jej odpustím, keď už s Narutom na všetko zlé zabudneme a budeme vychovávať naše deti.
Vrátila som sa po Temari a Ino. Temari, ktorá jediná bola ako tak triezva mi pomohla dať obývačku dokopy a za úsvitu som opúšťala dom Yamanaka a ponáhľala som sa domov. Bola som tak strašne unavená, že som premýšľala nad tým, že by som sa vyspala aj uprostred cesty, ale myšlienkové pochody točiace sa okolo Naruta a Sakury mi nedali ani na chvíľku kľud. Keď som chytala kľučku od vchodových dverí, pochopila som, že túto kapitolu nášho života je na čase zatvoriť. Už sa to ťahá príliš dlho. Nedáva mi to spať a ničí to všetkých okolo mňa. Naruto a ja budeme mať svadbu. Sakura je stále bezhlavo zamilovaná do Sasukeho a je len otázkou času, kedy sa podvolí, lebo čakať na mňa je ako čakať, že peklo zamrzne. Nakoniec budeme žiť ako najlepší priatelia po boku, naše deti sa budú kamarátiť a možno budú spolu v jednom týme a možno,... možno vychováme ďalšieho budúceho Hokage.
Usmiala som sa, keď som si líhala do postele. Prišlo mi to všetko tak neuveriteľné, tak rýchlo sa to všetko zbehlo, nestihla som to ani usledovať a predsa som vedela, že to je reálne a je to budúcnosť, ktorá mi bola pridelená. Môj osud. Náš osud. Je to vtipné ako je niečo určené a hoci sa vydáme úplne opačným smerom, nejdeme priamo za tým, čo nás čaká ale obchádzkou, aj tak nás naše rozhodnutia zavedú opäť na tú cestu, ktorá nám bola predurčená, aby sme prišli k tomu životnému cieľu. A aj tak nás na konci vždy čaká smrť. Hviezda, pod ktorou sme narodení nám vyberie či bude ten život do vtedy šťastný, alebo nie. Tak ma to učil otec a ja som tomu verila. Bolo to učenie nášho klanu. Osud, osud, osud - to slovo zaznelo v mojom živote už nespočetnekrát a ja som ho uctievala možno viac ako samotného Boha. Všetko sa točilo okolo neho. A nakoniec, prečo by som tomu neverila? Veď všetko poukazuje na to, že mi vždy bolo súdené byť s Narutom. A nakoniec som bola rada, že je to on, než aby som bola snúbená nejakému zazobanému, odpornému, slizkému, nechutnému, úchylnému pánovi, ktorý má ženy len na potešenie, zaobchádza s nimi ako s handrami a strojmi na rodenie potomkov. Striaslo ma pri tom pomyslení a potom som konečne zaspala nerušeným spánkom.