Reset 23 - Nariadenie Hokageho

On mu to naozaj povedal? Ako mohol? A čo teraz? Sakra. Všetko sa pokašlalo. Ale prečo mu to povedal, aký mal k tomu dôvod? Nezvládol to, neuniesol tú ťarchu viny, to čo sme si na seba ušili? Ani by som sa mu nedivila. Ja sama mám problém to vydržať.
A Sasuke sa musí tváriť stále ako jeho najlepší priateľ, aj keď si určite hovorí, že po tom čo spravil, nemá právo sa nazývať jeho kamarátom, nie to ešte najlepším. Uvedomuje si, že každý deň sa mu bude dívať do očí a zakrývať tú vinu.
A ja, ja si budem každý večer líhať do postele s výčitkami svedomia a sľubovať mu pred Bohom večnú lásku a vernosť... som skazená. Sme monštrá.
Prečo je láska taká komplikovaná, prečo nás núti robiť také hrozné veci? Podvádzať a ubližovať? Prečo zabraňuje toľko vecí v láske dvoch milujúcich sa ľudí? Ako to zvrátiť? Ako sa zachrániť?

Horúčkovito som premýšľala a bolel ma žalúdok od strachu. A zrazu som si len uvedomila, že som vrazila do miestnosti a Narutovi od ľaku vyleteli papiere z ruky.
,,Ja t-ti to vysvetlím!“ povedala som naliehavo a zhlboka som sa nadýchla.
Zrazu som si uvedomila, že nič sa nehýbe okrem nástenných hodín a niekoľkých hárkov papiera. Nastalo hrobové ticho. Naruto na mňa pučil oči, ja som myslela, že zamdliem od strachu, Sasuke si vedľa mňa otrávene vzdychol a papiere, ktoré boli rozlietané po celej miestnosti sa pomaly blížili k zemi.
,,O čo ide Hin?“ spýtal sa prekvapene Naruto a ja som nechápala jeho počíňaniu. Mal by byť na mňa naštvaný, mal by po mne vrieskať, hádzať veci a vyhadzovať ma z miestnosti. Ja som mala kľačať na zemi a prosiť o odpustenie. Presne to by som si zaslúžila. Ale nič z toho sa nedialo. Naruto bol len prekvapený, že ma vidí a ja zaskočená jeho reakciou a Sasukeho slovami, ktoré som počula keď som ešte stála na chodbe. Pozrela som sa na Sasukeho, ktorý sa na mňa pozeral s neurčitým ľahostajným výrazom.
,,Sasuke ma práve žiadal o misiu. A práve teraz. V tú najnevhodnejšiu chvíľu!“ Povedal odrazu Naruto. Asi si uvedomil, že zo mňa tá odpoveď rak rýchlo nevypadne. Zamračil sa na Sasukeho, ktorý sa tváril, akoby sa nič nedialo. A v tom mi to doplo.
,,Ty-ty... rozčuľoval si sa kvôli misii?“ spýtala som sa trochu zaskočene a pozrela som sa na Naruta. Chcelo sa mi zasmiať nad mojou hlúposťou a trápnosťou tejto situácie.
,,Nepríde ti to teraz nevhodné? Sasuke ma žiada o misiu, aj keď cez víkend máme rozlúčku so slobodou a v Pondelok svadbu. A všetky misie tu mám na viac ako tri dni, no snaží sa ma presvedčiť, aby som mu jednu dal.“ Tvár stiahol do nepríjemnej grimasy a zdvihol niekoľko papierov, ktoré mal na blízku.
,,Snežná, Oblačná, Trávová, Kamenná, Dažďová,...“ začal menovať a papiere opäť vyhadzoval rozčúlene do vzduchu.
,,Iba cesta tam trvá pri najrýchlejšom tempe deň a pol. Nemá šancu sa do vtedy vrátiť!“ naštvane si sadol do kresla a gánil na Sasukeho, ktorý si to nevšímal.
,,Pokiaľ ide o svadbu, do vtedy sa vrátim.“ Povedal Sasuke, ale ani jeden z nás sme ho nepočúvali.
,,Nie. Povedal som proste nie. Si môj najlepší priateľ a ocenil by som, keby si teraz bol pri mne. Prečo vlastne chceš ísť teraz na misiu? Nemohol si prísť skôr?!“ jeho pohľad bol trochu podozrievavý.
,,Nemal som dlho misiu aj s mojím týmom. Chcem preveriť, ako sa zlepšili za ten čas, čo som robil ochranku.“ Ruky si dal do vreciek a oprel sa o stenu za sebou. Bol dokonalý herec, to len ja som tu stála ako krava a robila zo seba ešte väčšiu hlupaňu, než som. Veď on by ma nezradil. On by mi tak neublížil.
,,Podľa mňa v tom je niečo iné.“ prižmúril oči a ja som stuhla. Sasuke nič nevravel.
,,Nechceš ísť na rozlúčku, lebo tam bude príliš veľa ľudí.“ Povedal víťazne a prehĺbil sa mu úsmev. Sasuke bol vždy samotár a Naruto si myslel, že to je ten kameň úrazu. A v tom to prišlo ako blesk z jasného neba. On nechce ísť na našu rozlúčku so slobodou kvôli mne! Nechce sa na to dívať. Pocítila som pichnutie u srdca. Čo bude horšie? Dívať sa ako podáva mne a Narutovi svadobné obrúčky, keď si budeme pred Bohom sľubovať lásku a vernosť a pri tom by som ju radšej sľubovala nášmu svedkovi, alebo z jeho uhla pohľadu bude horšie pozerať sa na nevestu a ženu, ktorú ľúbi, ako sa vydáva za najlepšieho priateľa? Bola som zhrozená do akej situácie sme sa dostali.
Svoj pohľad som po celý čas starostlivo udržiavala na Narutovi a na Sasukeho som sa ani raz nepozrela. No videla som ho periferným videním.
,,Hm...“ Sasukeho typická odpoveď. Naruto si to vyložil ako áno.
,,No tak v tom prípade ti hovorím ako tvoj najlepší priateľ, neboj sa, nebude to také hrozné ako si myslíš a ako Hokage, že žiadnu misiu nedostaneš a zajtra sa tam dostavíš. To sú moje posledné slová. A bodka.“ Uzavrel to, načo sa Sasuke jemne zamračil. Nepáčilo sa mu to a ja by som mu rada dopriala, aby šiel radšej na misiu nech sa na to nemusí dívať. Sama som sa na to nechcela pozerať.
,,Hin, čo si to vlastne chcela?“ Naruto sa ku mne otočil s menším úsmevom, ktorý mi naznačoval, že zabudol čo som chcela. Potichu som si vydýchla.
,,I-ino vravela, že... téda, vieš o tom, že chodí so Saiom?“ spýtala som sa len tak mimochodom načo sa Naruto zazubil.
,,Vidíš Sasuke, už aj Ino je zadaná. Už ťa tam nebude nikto otravovať.“ Povedal rýchlo Naruto akoby mimochodom smerom k Sasukemu, ktorý si naštvane odfrkol. A ja som si v duchu dodala – okrem Sakury. Usilovala som sa nezamračiť, ale veľmi mi to nešlo.
,,No a vlastne ide o to, že nemáš zabudnúť, že o ôsmej sa máme stretnúť pred Asaiake.“ Dopovedala som rýchlo, aby si nič nevšimol.
,,Mali by sme tam prísť spolu, čo?“ spýtal sa Naruto a začal zbierať papiere. Chcela som mu ísť pomôcť, ale on mi kývol rukou, aby som zostala na mieste.
,,No, a-asi áno.“ Zakoktala som sa, keď som si uvedomila, že Sasuke je po celý čas tam a čaká kým ho Naruto uvolní. Hokage si uhládzal papiere na kopu a pozrel sa na mňa.
,,Isteže. Tak ťa pred tým vyzdvihnem, áno?“ spýtal sa a znovu sa usmial. Ja som mu úsmev oplatila a na to sa Narutov pohľad premiestnil na Sasukeho, ticho vyčkávajúceho, opretého o stenu a hľadiaceho niekam do prázdna.
,,Takže, dúfam, že sa tam UVIDÍME o ÔSMEJ.“ Naruto zdôrazňoval slová a pri tom sa na neho milo usmial. Sasuke mlčky vypochodoval z kancelárie bez pozdravu. Naruto si smutne povzdychol a odtiahol sa na sedačke ďalej od stola. Pokynul mi, nech prídem k nemu a tak som šla až k jeho stolu a sadla som si naň, pri čom som si dávala pozor, aby som nezhodila nejaké papiere a fotografie, ktoré tam Naruto mal.
,,Čo je?“ spýtala som sa ho so záujmom a pozornejšie som sa mu zahľadela do očí.
..Sasuke sa správa v poslednom čase tak... divne. Už si nehovoríme veci tak ako pred tým. Mám pocit, akoby sa predo mnou skrýval, alebo pri najhoršom predo mnou niečo skrýval.“ Priznal sa mi a oprel sa do kresla.
,,Možno... určite má dôvod prečo ti to nepovie. A možno, možno to vyjde najavo aj samo, alebo... vieš, čo tým chcem povedať.“ Habkala som, lebo som nevedela čo mám hovoriť a pri tom som si uvedomila, že raz to určite praskne. Lož má totižto krátke nohy.
,,Nebudem ho do toho nútiť. Isteže sú veci, ktoré je lepšie nechať si sám pre seba. A ak mi to bude chcieť povedať, nech sa tak stane.“ Usmial sa na mňa, ale ja som mu nemohla odpovedať úsmevom.
,,Čo ak sa ti to bojí povedať? A čo ak to tajomstvo nie je iba jeho?“ spýtala som sa náhle a zúfalo.
,,Ak je to tajomstvo viacerých, určite ho do toho nebudem tlačiť. Ale prečo by sa mi to pre Boha bál povedať?“ na konci sa trochu zasmial, pretože mu určite prišla vtipná už len tá predstava, že by sa Sasuke niečoho bál.
,,No, možno spravil niečo čo ho mrzí a vie, že by sa ti to nepáčilo. Že by si bol na neho naštvaný. A možno je v tom aj niekto ďalší a nechcú to povedať. Možno si myslia, že je to tak lepšie.“ Navrhla som opatrne a pri tom som si uvedomila, že prekračujem isté hranice. Začínam mu odkrývať to tajomstvo.
,,Ty o niečom vieš?“ spýtal sa Naruto po dlhšom premýšľaní a pozornejšie sa mi pozrel do oči. Silene som sa usmiala.
,,Len polemizujem... keď príde čas, určite sa to dozvieš.“ Odpovedala som mu na to nevinne a on sa usmial.
,,Máš pravdu.“ Povedal a potom sa zahľadel na štós papierov na stole.
,,No, ja pôjdem. Deň bol horúci a dlhý a ja som unavená.“ Naruto ma pobozkal na čelo a vyprevadil ma z kancelárie.
S pocitom viny, ktorá ma nesmierne zožierala som sa vrátila domov a osprchovala som sa. Poflakovala som sa po dome, trávila som čas s Ai, pozerala som telku a nakoniec som sa o deviatej večer rozhodla, že si pôjdem ľahnúť. Zajtra ma čaká náročný deň.
Ľahla som si teda do postele, ale nemohla som zaspať. Prevaľovala som sa z jedného boka na druhý, trieskala som do vankúša, aby som si ho pohodlnejšie vytvarovala, prehadzovala som nohy cez paplón aby mi nebolo horko, potom aby mi nebolo zima. Všetko mi vadilo a vlasy ma šteklili na tvári. Už asi po tisíci ráz som si ľahla na chrbát, ale nepomáhalo to. Nakoniec som sa prudko posadila a zazerala som na ten okrúhli mesiac. Jasné. Je spln. Ešte sa mi ani raz nestalo, aby som sa vyspala za splnu. Nakoniec som vypochodovala na balkón a oprela som sa o zábradlie.
,,Naozaj si si myslela, že by som to povedal?“ ozvalo sa od niekiaľ, až som nadskočila. Pozrela som sa do izby, ale nikoho som tam nevidela. Potom som sa pozrela na ulicu, ale ani tam som nikoho nevidela. Nakoniec ma upútal pohyb pod veľkou vŕbou, ktorú sme mali pod stromom. Sasuke vošiel do mesačných lúčov. Do vtedy dokonale splýval s tmou. Mal na sebe čiernu košeľu a čierne dlhé nohavice. Zapýrila som sa.
,,Prepáč. Ale v tom momente to tak... vyzeralo.“ Povedala som po chvíľke ospravedlňujúco a uhla som pohľadom. Nič nehovoril. Ja som pociťovala nevolnosť. Mala som pocit, akoby tu stáli dvaja úplne cudzí ľudia, ktorí si nemajú čo povedať.
,,Ako to dokážeš? Ja každý deň bojujem s tým, aby som sa mu priznala. Zožiera ma to.“ Ozvala som sa po chvíli zúfalo, keďže Sasuke mlčal.
,,Nezabúdam na tvoj údel. To ma drží. Chrániš sestru a už len pre to, že ty tým trpíš by som to nepovedal, aj keď je to môj najlepší priateľ. Vybral som si doživotné mlčanie a odlúčenie od teba. A ty, ty si si vybrala doživotné trápenie.“ Znel tak zvláštne, ale pravdivo. No okrem doživotného mlčania a odlúčenia odo mňa si vybral aj utrpenie a výčitky. Nevedela som, kto je na tom horšie.
,A čo Naruto?“ spýtala som sa bez rozmyslu.
,,To čas ukáže.“ Povedal do ticha a pozrel sa na mesiac.
,,Ja mám strach... nedokážem sa mu pozerať do oči, nedokážem... nič...“ stisla som oči a zabraňovala som slzám ísť von.
,,Mysli na Hanabi... to ti pomôže.“ Zašepkal, ale stále som sa na neho nemohla pozrieť.
,,Ale stojí ma to našu lásku. Tie prekážky tam vždy budú. Vždy...“ zafňukala som a otvorila som oči. Sasuke stále stál dolu pod mojím balkónom a stískal peri. Držal si odo mňa odstup. Za iných okolností by určite vyskočil na balkón. Ale takto je to správne.
,,Prečo si vlastne tu?“ spýtala som sa ho, keď som si uvedomila, že by tu nemal byť. Veď na moste sme sa úplne rozlúčili. Trochu sa strhol.
,,Neviem.“ povedal po chvíli a zahľadel sa na svoje nohy.
,,Asi som chcel vedieť, či si si naozaj myslela, že by som ťa tak zradil.“ Dodal nakoniec a vedela som, že sa jemne usmial a to som mu ani nemusela vidieť tvár.
,,Bolo hlúpe myslieť si to. Prepáč.“ Ospravedlnila som sa a v tej chvíli by som si bola nadávala do debilov, keby ma na srdci neťažilo niečo horšie. Musí to vedieť. Je to naposledy čo to môže počuť z mojich úst.
,,Chýbaš mi.“ Povedala som odrazu, aj keď som dobre vedela, že nemôžem, nesmiem. Že je to chyba a iba mu to zhoršujem a neuľahčujem to ani sama sebe. Jedna vec je pripustiť si to, druhá povedať mu to, keď uprostred noci príde.
Sasuke trhol hlavou a pozrel sa na mňa. Potom sa mu zdvihol pravý kútik úst do malého úsmevu a pozorne sa mi zadíval do očí.
,,Chýbaš mi.“ Naznačil ústami, ale nepovedal to nahlas, no bolo to intenzívnejšie ako som si myslela. Akoby mi to hovoril priamo do ucha a patrilo to len mne. Akoby stál za mnou a bola som len jeho.
A v tom zavial jemný vánok a keď som žmurkla, už tam nebol. Zostala som sama. Úplne sama.