Reset 21 - zlomené srdcia

Naruto išiel do kancelárie a medzi tým sa schyľovalo k búrke. Vzala som si dáždnik z domu a šla som na čistinku. Nikam som sa nenáhlila, a tak som šla voľným tempom. Potrebovala som čas na rozmyslenie. Dnes toho bolo na mňa priveľa. Bola som vyčerpaná. Vošla som na čistinku a sadla som si na zem. Oprela som sa o kameň a do rúk som vzala tulipány, ktoré mi dal Sasuke a ktoré som tu nechala. Zaklonila som hlavu dozadu. Zabolel ma krk. Od toho napätia som mala neskutočne stuhnuté svaly. Zahľadela som sa na oblohu a zhlboka som sa nadýchla. Vzduch bol vlhký a po oblohe sa povaľovali tie najtmavšie mraky aké som kedy videla. No nepršalo. Ešte len sa schyľovalo k tomu najhoršiemu. Myslela som si, že to, že ma Naruto kedysi podviedol so Sakurou bolo to najhoršie. No nie. Až dnes chápem, že najhoršie je opustiť svoju lásku nedobrovoľne a zároveň aj dobrovoľne. Pre dobro ostatných, len nie nás. Stromy na mňa vrhali tiene a začínala som sa cítiť nesvoja.
Bola som tu úplne sama. Sasuke možno príde, možno nepríde. Možno tu už bol, ale ja som bola niekde so svojím snúbencom. Ak tu bol, určite odišiel. Ale možno sa vráti, aby sa pozrel, či tu nie som. Potrebujem čas, než sa dám dokopy. Najskôr sa musím rozhodnúť a až potom ho pôjdem vyhľadať. Vlastne, nie je čo na rozhodovanie. Moja cesta už je vybraná. Len nejako to musím povedať Sasukemu. A potom, potom musím ísť za Kibom. Ospravedlniť sa mu, povedať mu, že je koniec. Skúsiť zachrániť to čo sa dá. Nebude ma chcieť vidieť. Musí ma nenávidieť. No teraz nie som v situácii, aby som sa ho bála.
Ucítila som ako ma niekto pozoruje. Zhlboka som sa nadýchla, aby som si dodala odvahu a pozrela som sa na dotyčného. Stál na kraji čistinky a hľadel na mňa. Bol ako solný stĺp. Vydal sa mojím smerom pomalým krokom a tak som sa postavila. Tulipány som nechala na kameni. Mala som pocit, že keď sa na ne budem pozerať, moje odhodlanie zmizne. Prišiel ku mne a chytil ma za ruku. Jemne mi ju stisol a ja som mu stisk opätovala. Potom som si ju vyvliekla a dala som si obe za chrbát. Sasukemu sa v očiach zablyslo pochopenie. Pohľad mu potemnel. Vyžaroval z neho chlad. Striaslo ma. Ruky si strčil do vreciek a naklonil hlavu trochu na bok. Nemohla som sa na neho pozerať, tak som sa odvrátila a pozerala som niekam do lesa. Vybrala som sa cez les a on ma nasledoval.
,,Čo si povedal Kibovi? “ spýtala som sa ho na úvod a dáždnikom som si razila cestu cez papradie a kríky. Musela som sa sústrediť na cestu, a preto som bola rada, že som si vybrala tú najhoršiu. Aspoň som mala dôvod na to, aby som na neho nepozerala.
,,Vysvetľoval som mu, že je koniec... veľmi ma nepočúval, ale myslím, že pochopil.“ Počula som ako hovoril spoza mňa odmeraným hlasom.
,,A myslím, že ty to chápeš tiež.“ Povedal po chvíli, keď som nič na to nehovorila. Vyšli sme z lesa a ocitli sme sa pri rieke. Zastala som, ale Sasuke pokračoval a smeroval k drevenému mostu. Kráčala som za ním a hľadela som na jeho postavu. Hlavu mal vztýčenú a pôsobil nedotknuto.
,,Nechali... nechali sme to zájsť príliš ďaleko Sasuke.“ Mala som čo robiť, aby sa mi hlas nezlomil. Do očí sa mi hrnuli slzy, ale zadržala som ich.
,,Áno... takže...“ nedokončil, asi sám nevedel čo má povedať. Prešli sme na most a zastavili sme sa na ňom. Hľadeli sme na rozbúrenú rieku. Chcela som do nej skočiť a unášať sa jej prúdom. Preč od všetkého.
,,Nevládzem Sasuke. Nezvládam to... ja už viac nemôžem. Nemôžem nám dovoliť, aby sme všetko zničili. Ja... my dvaja, nie je možné aby to šlo... sme-“ Sasuke ma chytil za lakeť a otočil ma k sebe. Neobjal ma, neurobil nič, iba mi hľadel do očí. Nedokončila som to, čo som chcela povedať. Vyšumelo mi to z hlavy a ani som nevedela čo som mala na jazyku. Nevydržala som hľadieť mu do očí, tak som ich sklopila. Počula som ako sa nadýchol a jeho zovretie povolilo. Triasli sa mu trochu prsty. Prehltla som horúce slzy, ktoré sa pýtali von.
,,Viem. Tušil som to od chvíle keď na to Kiba prišiel, že to musíme skončiť. A vedel som, že robíme zlú vec od tej chvíle, kedy som k tebe prvý krát niečo ucítil. Zradil som najlepšieho priateľa. A nám som to neuľahčil. Nemalo to tak byť. Pohli sa vo mne city. Aké prekvapenie.“ Pri poslednej vete sa trpko zasmial a mne šlo viac a viac do plaču, no predsa len ma niečo v jeho smiechu donútilo usmiať sa.
,,Je to aj moja chyba. Ale stále to môžme napraviť." skúsiť napraviť... pôjde to...
,,Kto by to bol povedal. Chladný, arogantný Sasuke Uchiha prejavil city k žene.“ Uškrnul sa nad mojimi slovami, no hneď na to jeho tvár nadobudla opäť vážny výraz a aj ten môj. Pustil mi lakeť a chytil dáždnik, ktorý som mala v druhej ruke. Rozprestrel ho a vložil mi ho do ruky. V tom začali padať kvapky a stále viac ich pribúdalo. Počula som ako mi dunia nad hlavou. Stále silnejšie. Sasuke spravil niekoľko krokov vzad. Šiel ďalej odo mňa a potom sa zastavil. Stáli sme od seba tak na 2 metre a pozerali sme si do očí.
,,Je toto definitívne zbohom?“ nechcela som, aby to znelo ako otázka, ale stále som tomu nemohla uveriť. Že sa obaja vzdávame jeden druhého. Sasuke nepatrne prikývol a dážď medzi nami zhustol až sme videli iba svoje siluety. A zrazu, už tam nebola ani tá silueta. Odmiestnil sa. Vyčerpane som sa oprela o zábradlie a zhlboka som dýchala. Kolená sa mi klepali a srdce mi túžilo vyskočiť z hrude a ísť za ním. Mala som pocit, akoby sa mi trhalo na kusy. Bola to tá najhoršia bolesť akú som kedy v živote zažila. Pomaly ma to ničilo. Ruky sa mi triasli a po tvári mi stekali slzy, jedna za druhou až som mala pocit, že sa pretekajú. Nahlas som vzlykala, kričala som ako pomätená, preklínala všetko okolo seba, svoj život, otca a hromobitie mi na moje bolestivé výkriky odpovedalo.
Trvalo asi hodinu než som sa ukludnila. Medzi tým som bola mokrá ako myš a dáždnik som v záchvate amoku hodila do rieky. Chytila ma zimnica. Bolo to lepšie ako tá bolesť, ktorá ma zvnútra zabíjala. Triasla som sa tak, až mi drkotali zuby. Rozbehla som sa smerom do Konohy. Vedela som, že som od nej ďaleko, ale mala som pocit, že keď budem utekať, tá bolesť ma nedostihne. Keď som vošla na ulicu, lapala som po dychu. Chytila som sa za kolená a snažila som sa nadýchnúť. K dažďu sa pridali krúpy. Nikto nikde nebol. Všetci sa ukryli pred neľútostivým dažďom, bleskami a zimou do tepla a sucha, len ja som stála uprostred prázdnej ulice a vychutnávala som si bolesť dopadajúcich krúpou na chrbát. Štípalo to a bolelo, no predsa to aspoň na chvíľu zahnalo do úzadia duševnú bolesť. Fyzická bolesť bola taká jednoduchá, o toľko menej bolela, ale v tomto momente sa mi podarilo myslieť iba na ňu. Zacítila som, ako ma niekto zdrapil okolo pásu a ťahal ma nevedno kam. Absolútne ma to netrápilo kto to je a čo chce.
,,Ty si blázon! Úplný! Prečo stojíš v tomto počasí vonku? Poď, ideme do tepla.“ Než som sa spamätala, vyhodil si ma do náručia a bežal so mnou neskutočnou rýchlosťou pri čom ma ochraňoval pred bolestivými krúpami. Privrela som oči a zafňukala som. Hlavu som si zložila na jeho hruď a snažila som sa odpočívať, po celý čas čo ma niesol. Zrazu mi prestala byť zima a ocitla som sa v teple. Položil ma na pohovku a prehodil cezo mňa deku. Zmizol vo dverách a priniesol mi suché tričko. Nechal ma na chvíľu osamote, než som cez seba súkala mokré oblečenie a natiahla som si oranžové tričko, ktoré mi bolo po kolená. Svoje mokré veci som prehodila cez radiátor a sadla som si na pohovku. Opäť som cez seba pretiahla deku a snažila som sa ukľudniť triašku. Otvorili sa dvere a prvý sa objavil podnos s horúcim čajom a až potom on. Stihol sa prezliecť. Teraz mal na sebe čierne trojštvrťové kraťase a čierne tričko. Hneď ako som ho zbadala, prišlo mi hrozne ľúto. Ako budeme spolu žiť, čo to bude za život? Bez tej správnej lásky k nemu to bude hrôza. Budem sa tváriť na milú a poslušnú manželku a Sasukeho budem stretávať ako rodinného priateľa. Veľmi som sa rozplakala a nevedela som prestať. Položil podnos a sadol si vedľa mňa. Zovrel ma v objatí a nič nehovoril, len ma nechal nech sa vyplačem.
,,Mrzí ma to. Tak strašne. Ja... neviem čo mám robiť. Mám strach." Šepkala som s ďalším prúdom slanej vody. Premočila som mu celé tričko, ale nemu to očividne nevadilo.
,,Z čoho máš strach?“ spýtal sa tichým hlasom a pohladil ma po vlasoch.
,,Z našej svadby a života po svadbe. Z nás.“ Zaskučala som a pozrela som sa mu do tváre. Naruto sa nezatváril šokovane. Len sa pousmial.
,,Spolu všetko zvládneme. Uvidíš. Tiež mám z toho trochu strach. Je to neznáma vec. Nie je to, ako prvýkrát ochutnať mäsové guľky.“ zasmial sa a ešte tuhšie ma objal. Vedela som na čo mieri. Keď sme spolu chodili, ten prvý raz. Nútila som ho, aby ochutnal aj niečo iné ako rámen. Videla som tú hrôzu, ktorú prežíval pred tým, než si ich vložil do úst. Ale potom sa usmial a zjedol ich všetky. Ešte si aj vypýtal ďalšie. Nebolo to také hrozné, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Usmiala som sa nad tým, ako sa snažil odľahčiť takú vážnu vec ako je svadba a prirovnal ich k jedlu. Zlepšilo mi to náladu a pritisla som sa k nemu ešte viac.