Reset 20 - Hinata zahnaná k múru

,,Kiba-kun...“ hlas mi zlyhal a Kiba sa zhrozene na nás zahľadel. Zoskočila som z kameňa a stála som vedľa nehybného Sasukeho. Cítila som to napätie, ktoré medzi nami panovalo. Sasuke pôsobil ľahostajne, hoci som vedela, že vnútri to s ním lomcuje.
,,A ja som si myslel, že si iná. Verná Narutovi, a ty sa tu vláčiš so SASUKEM! S ním! A ešte je to aj jeho najlepší priateľ. Asi z vás budem vracať. Ste... Hinata, si neskutočný pokrytec. Zra-“ hovoril zlomeným hlasom, no nedokončil, lebo Sasuke zavrčal.
,,Drž hubu.“ Sasukemu sa triasli ruky od hnevu a Kiba sa triasol od... asi znechutenia. Bola som znechutená sama sebou.
,,Ja-“ chcela som niečo povedať, hocičo. Nechcela som mlčať, nechcela som sa obraňovať. Chcela som len jediné a to, aby z toho Sasuke vyviazol v poriadku. Ušila som to na seba sama. A budem niesť následky. Sasuke nebudem trpieť kvôli mojím chybám.
,,Ani na mňa nehovor!“ vykríkol mojím smerom, načo sa Sasukemu zablysol v očiach Sharingan. Akamaru vedľa Kiby zavrčal. Chytila som Sasukeho za košeľu, len nech sa na neho nevrhne. Kiba zagánil jeho smerom a zvrtol sa na päte. V tom sa rozbehol aj s Akamarom smerom do Konohy.
,,Kiba! Počkaj!“ chcela som sa vyrútiť za ním, zastaviť ho a povedať mu niečo, hocičo, ale zachytili ma Sasukeho ruky.
,,Nie! Nie!“ kričala som a odhadzovala Sasukeho ruky od seba, no vždý bol rýchlejší a znovu ma zachytil, až si ma pritisol na hruď a pevne ma držal, zatiaľ čo ja som sa metala.
,,Čo budeme teraz robiť? Povie to Narutovi, svadba sa zruší a Hanabi bude mať zničený život!“ kričala som hystericky a trhala som sa mu.
,,Ukľudni sa.“ Silnejšie ma stisol, no o to viac som mu hrabala z náručia. Začala som plakať. Cítila som sa hrozne.
,,Počkaj... Hinata, počkaj.“ Hovoril mi do ucha a stále ma nepúšťal. Oboma rukami som sa chytila za hlavu a podlomili sa mi kolená. Zosunula som sa aj so Sasukem na zem. Držal ma a snažil sa ma upokojiť, zatiaľ čo ja som hystericky revala. Môžem si za to sama. Som hlúpa. Aj tak som vedela, že to takto dopadne. Skôr či neskôr by to prasklo. Zaslúžim si to. Ale Hanabi nie. Musím sa vydať za Naruta. Musím jej pomôcť.
,,Šššš...“ knísala som sa dopredu a dozadu a Sasuke ma chlácholil zatiaľ čo mi zotieral slzy z líc.
,,Č-čo teraz? Čo spravíme. Naruto sa to nesmie dozvedieť. Nemalo sa toto stať. Ja...“ Sasuke ma obrátil k sebe. Videla som aj v jeho očiach zúfalstvo. Boli sme na dne. Obaja.
,,Neplač... prosím.“ No keď to povedal, z kútika oka mi vytiekla ďalšia slza.
,,Idem za ním. Choď medzi ľudí a rieš si svoje veci. To čo treba. Ja to vybavím.“ Oboma rukami mi chytil hlavu a zadíval sa mi hlboko do očí.
,,Nie, Sasuke, ako? Nebude ťa počúvať. Nemôžeme mu klamať, ja...“ hlas mi zlyhal a iba naprázdno som otvorila ústa.
,,Neboj sa... všetko bude v poriadku. Naozaj. Sľubujem.“ Zašepkal odhodlane a ďalej mi hľadel do očí. Pomaly sa mi srdce začalo ukľudňovať. Až teraz som si uvedomila, že som ho mala niekde až v krku. Sťažka som prehltla.
,,Prečo je všetko také zložité?“ zafňukala som potichu a ďalší prúd sĺz mi vystrekol z očí. Sasuke trochu sklopil pohľad.
,,Neviem.“ Povedal a hneď na to sa na mňa pozrel, akoby mi hovoril, že sa mám dať dokopy.
,,Idem.“ Prikývla som. Pritiahol si moju tvár bližšie a vtisol mi bozk na pery. Bol jemný a zároveň taký tvrdý a naliehavý, upokojoval ma. Ale zároveň mi to prišlo akoby sme sa lúčili. Ako náš posledný bozk. Ešte ma tak nepobozkal.
,,Neboj sa.“ zopakoval mi znovu šeptom do ucha, keď sa odo mňa odtrhol. Zrazu sa postavil, a nebolo ho. Zaštípali ma dlane. Zmizol. Nezostalo za ním nič, akoby tu ani nebol. Pomaly som sa pozviechala zo zeme a pretrela som si oči. Musím ísť do Konohy. Vydala som sa pomalým krokom tým smerom. Keď som tam dorazila, vôbec som si neuvedomovala, ako dlho som kráčala. Kostolné hodiny odbili pol dvanástu. Hodinu mi trvalo, než som sa dostala z lesa? Myšlienkami som bola úplne inde a išla som okľukou, no nečakala som, že sa budem tak šuchtať. Bol už Sasuke s Kibom? Čo mu povedal? A počúvla ho vôbec? Zblázním sa z toho. Iba som čakala kedy sa za mnou objaví Naruto a bude zúriť. Niekto mi položil ruku na plece. Strhla som sa od ľaku.
,,Kde si bola? Všade sme ťa so Sakurou hľadali.“ Ani som si neuvedomila, že Ino na mňa hovorí.
,,Hinata?“ spýtala sa Ino a pozrela sa na mňa spýtavým pohľadom. Sakura ma len pozorovala a skúmala zelenými očami moju tvár.
,,Prepáčte. Len som sa zamyslela.“ Zašepkala som a snažila som sa na nich sústrediť.
,,Och, isteže. Veď už sa to všetko blíži. Určite si nervózna a vzrušená zároveň.“ Štebotala Ino a oči sa jej rozžiarili. Len som prikývla. Na viac som sa nezmohla. Ino sa zakvačila do mňa a ťahala ma smerom k obchodnej časti Konohy. Sakura celý čas mlčky vedľa nás kráčala.
,,To mi pripomína. Hľadali sme ťa, lebo som chcela vedieť, aké kvety chceš na svadbe.“ Hovorila Ino a pri tom sa zastavovala u každého stánku a prezerala si tovar. Moje oči tikali sem a tam po ulici a hľadala som Kibu, alebo Sasukeho.
,,Tulipány.“ Povedala som bez toho, aby som premýšľala. A v tom som si spomenula. Tulipány, ktoré mi dal Sasuke. Nechala som ich na čistinke. Vypadli mi z rúk a úplne som na nich zabudla.
,,Prečo Tulipány?“ spýtala sa prekvapene Ino a nadvihla obočie. Sakura sa venovala tovaru.
,,Mám ich rada.“ Pokrčila som plecami.
,,No dobre. A farba?“ vyzvedala ďalej a otočila sa k Sakure, pretože ju zaujala látka, ktorú držala v ruke. Zrazu som zbadala v dave Sasukeho. Neskutočne vyčíňal. Videla som ako sa pozerá do každej reštaurácie, baru či obchodu. Vycítil môj pohľad a pozrel sa mojím smerom. Moje bledé oči sa stretli s tými jeho. Tmavými. Nebadane pokrútil hlavou a ja som pochopila, že to znamená, že ho nenašiel. Nahlas som preglgla.
,,Hinata. Čo je? Pýtala som sa ťa na farbu kvetov.“ Ino so mnou začínala strácať trpezlivosť, ale mňa to v tej chvíli absolútne netrápilo, pretože ma zaujal Sasukeho pohľad. Zo mňa ho presmeroval na jeden z barov a dosť dlho naň hľadel. Pocítila som trhnutie. Ino mnou zatriasla.
,,Hocijaké. To je jedno.“ Odpovedala som jej smerom, aby som uhasila jej túžbu po odpovedi a so strachom som sa zahľadela na ten bar. Skôr, než som sa stihla nadýchnuť, rozrazili sa dvere a vyšiel odtiaľ Kiba. Od hnevu sa triasol a vykrikoval niečo smerom k Sasukemu. Bol opitý, ale nie až príliš. Nikdy som ho nevidela v takom stave rozčúlenia.
,,Ty! Zradca...“ prstom mieril na Sasukeho, ktorý stál na mieste a len na neho hľadel. Kiba sa trochu zatackal a potom vykročil k nemu a naprahol sa. Chcel ho udrieť, ale Sasuke poľahky uhol. No zrazu Kiba ďalším úderom zasiahol Sasukeho do brucha. Sasuke odskočil a chvíľu to rozdýchával. Ja som stála ako zamrznutá a vôbec som si neuvedomovala, že všetci naokolo sa prestali venovať svojim veciam a hľadia na schyľujúcu sa pohromu. Ino a Sakura si zakryli ústa rukami.
,,Sasuke-kun!“ zakričala jeho smerom Ino a vypleštila oči. Kiba znovu zaútočil a Sasuke sa mu uhýbal. Akamaru sa k nemu pridal a Sasuke nemal na výber. Urobil výpad vľavo, potom sa pohol do predu a uštedril Kibovi zásah pod pás. Potom znovu, a znovu na seba útočili a odskakovali od seba a nikto nič nerobil, iba ich sledoval. A ja s nimi! Každý krát čo sa Sasuke dostal blízko ku Kibovi, videla som, že mu niečo hovorí potichu do ucha, ale Kiba sa ešte viac rozčuľoval. Začali sa biť takou rýchlosťou, že sme nevedeli zaregistrovať čo sa deje, kto vyhráva, kto prehráva, koho ruka je koho, až sa zrazu medzi nimi objavil žltý fľak a odsotil ich od seba. Naruto stál medzi nimi a neveriaco na nich hľadel.
,,Môže mi niekto z vás vysvetliť, čo sa to tu deje?! Sasuke? Kiba?“ každému z nich uštedril nevraživý pohľad a čakal na odpoveď. Mne sa zastavilo srdce. Mala som pocit, že skolabujem.
Kiba zazeral na Sasukeho, ktorý tam stál a čakal na najhoršie, tak ako ja. Zrazu svoj pohľad presmeroval na mňa a hlboko sa mi zahľadel do očí.
,,Nič vážne. Len priateľská výmena názorov.“ Povedal odrazu a pozrel sa na Naruta. Potom vysadol na Akamara a znovu sa ku mne obrátil. V jeho očiach sa zračil smútok. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť. Prečo to nepovedal? Mal na to skvelú príležitosť. Naruto sa pozrel na Sasukeho, ktorý sa sprudka nadýchol a potom vydýchol.
,,Ako povedal Kiba. Nech ťa to neznepokojuje. Už sa to nestane.“ Povedal a ani sa na neho nepozrel. Vydal sa mojím smerom a pozrel sa kútikom oka na mňa keď prešiel okolo. Chcel sa so mnou pozhovárať. Ešte chvíľu panovalo ticho na ulici, a potom akoby zrazu niečo prasklo a ľudia sa začali venovať svojim veciam, hoci všetci si vymieňali začudované pohľady a poznámky. Naruto sa poobzeral, a keď ma zbadal, vydal sa mojim smerom. Prišiel ku mne a objal ma. Potom zbadal Ino a Sakuru a zamračil sa.
,,Neviete niekto o čo tu do pekla šlo?“ spýtal sa a pozrel sa na Ino, ktorá sa rozdýchávala.
,,Vôbec netušíme. Zrazu sa Kiba vyrútil z baru a začal útočiť na Sasukeho.“ Pokrčila plecami a Naruto ma tuhšie objal.
,,No, v každom prípade, je to ich vec. Nebudeme sa im do toho pliesť.“ Povedal napokon a ja som si nečujne vzdychla. Obzrela som sa na Ino a uvedomila som si, že Sakura tam už nie je. Odišla.
,,Kde je Sakura?“ ozvala sa Ino prekvapene, keď si aj ona uvedomila, že tam nie je. Pozrela som sa na ňu pohľadom, ktorý jasne hovoril, že netuším.
,,Určite išla za Sasukem.“ Povedal Naruto chladnejším tónom a pozrel sa na Ino.
,,No, tak ja pôjdem. Ďakujem za informáciu Hinata. Uvidíme sa v Piatok.“ Povedala Ino a už jej nebolo. Naruto ma chytil za ruku a viedol ma smerom do parku.
,,Nie si hladná?“ spýtal sa jemnejšie a pozrel sa na mňa s úsmevom. Vyhla som sa jeho pohľadu a presmerovala som ho na oblohu.
,,Nie... nie som. Nemal by si byť v kancelárii?“ spýtala som sa ho, aby som nejako odviedla pozornosť od toho čo sa dialo.
,,Stále ma posielaš pracovať.“ Zasmial sa Naruto a objal ma okolo pásu.
,,Prepáč, ja len... si Hokage, chápeš.“
,,Našiel som si chvíľku, aby som s tebou mohol stráviť pár ukradnutých chvíľ.“ Zašepkal mi do ucha a sadol si na trávu. Stiahol si ma do lona a odhrnul mi vlasy z krku, aby ma na neho mohol pobozkať.
,,To je... to je od teba milé.“ Povedala som roztraseným hlasom a z duše som sa nenávidela.
,,Čo je?“ spýtal sa a znovu ma pobozkal na krk.
,,Len som roztrasená... no...“ nevedela som, ako mám pokračovať a tak som radšej zmĺkla.
,,Iste. To je pochopiteľné.“ Zamračil sa a pevnejšie ma objal.
,,Ale tebe sa nič nestane, nemusíš sa strachovať.“ Vzdychol si a jemne sa pousmial.
Vedela som jednu vec. Kiba nebude mlčať. Nie je zradca. Nie je ako ja. Nie. Povie mu to. Ale kedy? A ako tomu zabránim? Musím niečo spraviť. A to rýchlo. Ale čo urobím? Rozhodovanie pre mňa bolo vždy ťažké. A už som sa raz rozhodla a porušila som to. Je na čase všetko napraviť. Skúsiť zlepiť to, čo bolo rozbité. Raz to praskne, tým som si bola istá. No nech to praskne až vtedy, keď si budem istá, že Hanabi je v poriadku. Na mne nezáleží.