Reset 19 - Hinata, lámačka sŕdc

Pocítila som tlak na perách. Skôr ako som otvorila oči, vedela som že to sú Sasukeho pery. Ten rozdiel medzi nimi bol neskutočný. Ako deň a noc. A potom som začula Narutov chrapot. Prudko som otvorila oči a splašene som sa na neho pozrela. Sasuke mi priložil prst na pery a nebadane pokrútil hlavou. Mesačný svit dopadal na jeho tvár, ktorá bola len kúsok od tej mojej. Jeho bledá pokožka sa sfarbila do modra.
Sedel pri mojej posteli na zemi v tureckom sede, zatiaľ čo Naruto objímajúc ma nahlas chrápal. Ako dlho len tak sedel a pozoroval ma? Obliala ma horúčava. Do ruky, ktorú som stále mala prevesenú cez okraj postele mi vložil lístok. Ani som sa neobťažovala zistiť, kedy ho stihol napísať. Naruto spáva tvrdým spánkom. Nezobudil by ho ani tank. Sasuke mohol nebadane zobrať papier a pero a písať. Nežne ma pohladil po líci a potichu vstal. Potom nečujne prešiel okolo postele a zmizol na balkóne. Roztvorila som lístok a natočila ho do svetla mesiaca.

Uvidíme sa ráno o 10:00 na našej čistinke. Prajem Ti krásny zvyšok noci.

Papierik som si vložila do šuflíka hneď vedľa postele a zatvorila som oči. Stretneme sa na našej čistinke. Už je naša. Spoločná. Pekná a lákavá predstava, že je len môj. Túžila som po tom, aby bol môj od kedy ma pobozkal po prvýkrát. Ale bohužiaľ, ja nemôžem byť iba jeho.
Celý zvyšok noci som prebdela. Počula som ako Naruto na úsvite vstáva. Pobozkal ma na líce na rozlúčku a taktiež zmizol preč ako pred tým Sasuke. Po celý čas som sa tvárila, že spím. Keď odišiel, snažila som sa zaspať. Ale po dvoch hodinách nepokojného prevaľovania sa som to vzdala a radšej som vstala. Šla som do kúpeľne a o päť minút som už stála pred šatníkom a vyberala som čo na seba. Navliekla som na seba biele kraťase a fialové ramienkové tričko. Hoci vonku bolo len sedem ráno, už bola neskutočná horúčava. Konoha si takéto leto nepamätalo od kedy... ani neviem kedy naposledy boli také teploty. Vypla som si vlasy do konského chvosta a zišla som dolu naraňajkovať sa. Ai už bola dávno hore a mala pre mňa pripravené raňajky. Keď sme bývali spolu samé doma, tak som vždy jedávala s ňou. Boli sme kamarátky.
,,Hinata-sama, kedy sa vráti váš otec?“ spýtala sa ma placho, keď som si vkladala rožok do úst. Zamračila som sa. Koľko je to dní od kedy išli s Hanabi na misiu? Bola som taká zmätená z posledných dní, že som ich nevedela ani zrátať.
,,Mal by sa čoskoro vrátiť. Svadba je už v Pondelok a dnes je Streda.“ Povedala som napokon a v tichosti sme dojedli. Svadba je už v Pondelok. Zmýšľam o nej ako o cudzej svadbe a pri tom sa budem vydávať ja. Ako rýchlo to ide. Vzdychla som si. Keď sme dojedli, pomohla som jej spratať zo stola a šla som sa prejsť do záhrady.
Sadla som si pod strom kde sme boli so Sasukem a len tak som hľadela na oblohu. Sem-tam po nej preplával lenivý biely oblak. Hľadala som v nich nejaký obraz. Keď mi jeden z nich vytvoril S, prestala som s tým. Nechcela som na neho myslieť, pretože mi začal chýbať. A potom som cítila výčitky svedomia. Za to čo sa v poslednom čase deje a ja nie som schopná nič ovplyvniť. Sama som tomu nechávala voľný priebeh. Zožieralo ma to zvnútra, a mala som pocit, že sa to každú chvíľu prehryzie von. Naruto, Sasuke... Prudko som vstala a vrátila som sa naspäť do domu. Potrebovala som sa rozptýliť. Sadla som si na pohovku a zapla telku. Nič zaujímavé tam nešlo, tak som prepla na hudobný kanál a listovala v časopise. Pozrela som sa po chvíli na hodiny, bolo deväť preč. Vstala som, vypla ju a vybrala som sa von zo sídla. Všetci ma vonku zdravili a tak som sa usmievala. Aj napriek výčitkám som mala pocit, že dnes bude dobrý deň. Kvôli Sasukemu. Mám sa s ním stretnúť. Stal sa pre mňa osobou, ktorú potrebujem, aby som mohla ísť ďalej. Bol môj anjel v pochmúrnych dňoch. Jediný, kto ma berie takú aká som a nemusím sa pred ním pretvarovať. Jediný, kto vie čo sa v skutočnosti deje. Aj s našimi zlými stránkami, rozdielnými povahami, spoločným tajomstvom, bol moje osobné slnko. Hoci, zmýšľať o Sasukem ako o svojom osobnom slnku či anjelovi bolo celkom divné a nepravdepodobné k jeho osobe. Uchechtla som sa. Sme ako Jing a Jang, oheň a ľad, deň a noc. A predsa vedľa seba dokážeme existovať, vzájomne sa utešovať, priťahovať a pri tom sa nezničiť. Nevedela som sa dočkať, kedy sa zahľadím do tej čiernoty v jeho očiach, ktorá ma pohlcuje príjemným spôsobom, len aby som mohla na sekundu nahliadnuť do toho chladného srdca. Opäť si ma privinie na svoju širokú hruď, budem počuť tlkot jeho srdca, cítiť jeho vôňu, vnímat jeho dotyky, odpovedať na jeho vášnivé bozky. Vyšla som z našej štvrti a vybrala som sa do Konohy. Kým som kráčala, stretávala som známe tváre. Zrazu mi niekto zakryl oči. Zastala som. Keby som nepočula jemné zakňučanie, neodhadla by som kto to je.
,,Kiba-kun? Akamaru?“ spýtala som sa s úsmevom.
,,Akamaru! Vidíš? Prezradil si ma, ty jeden nepodarený pes.“ Hrešil ho Kiba keď mi dal ruky dole a Akamaru len vrtel chvostom a oblizol ho.
,,Som taká rada, že vás oboch vidím.“ Povedala som úprimne a usmiala som sa.
,,Aj my sme radi, že ťa vidíme. Ako sa máš? Vyzeráš dobre.“ Povedal Kiba a trošku očervenel.
,,Mám sa fajn, a čo ty? Vidím, že ideš z misie.“ Ukázala som na jeho batoh a Kiba prikývol.
,,Hej, len som nečekal, že to potrvá tak dlho... Inak sa mám fajn, hej no... Mám sa fajn.“ Trošku bľabotal a pri tom hľadel niekam za moju hlavu.
,,Si v poriadku? Prídeš mi trochu...“ nedokončila som, len som na neho ukázala rukou, lebo som nevedela definovať jeho správanie.
Kiba sa vystrel a nervózne sa poobzeral.
,,Čo ti prídem?“ povedal to trošku prudšie a ja som sa stiahla pred jeho tónom. Znervóznela som. Niečo nie je v poriadku.
,,Si nejaký rozpačitý. Deje sa niečo?“ spýtala som sa opatrne a pri tom som ho pozorne pozorovala. Zahľadel sa na svoje topánky a zhlboka sa nadýchol.
,,Kiba...?“ oslovila som ho, aby som mu naznačila, že stále čakám na odpoveď.
,,No... chcel, ja by som sa... môžeme sa o niečom porozprávať?“ pomaly zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa takmer prosebným pohľadom.
,,Iste.“ Nechápala som o čo mu ide.
,,Osamote?“ navrhol váhavo a znovu sa poobzeral. Tiež som sa obzrela, ale mala som pocit, že je všetko v poriadku. Ľudia natŕčali uši len keď ma zbadali so Sasukem, lebo pre všetkých bolo záhadou vidieť spolu členov dvoch najsilnejších klanov, zvlášť nás dvoch spolu. S Kibom som kedysi bola v teame, bolo to normálne vidieť nás. Otočila som sa a rozhliadla. Hneď neďaleko nás bola nejaká zašitá tmavá ulička. Bolo tam iba staré kníhkupectvo kam nikto nechodil a tak ho zatvorili. Kiba a Akamaru ma následovali. Stála som oproti nemu a mala som pocit, že je ešte viac nervózny ako pred chvíľkou. Nervózne sa škriabal na hlave a hľadel ponad moju hlavu na rozpráskanú stenu.
,,Čo sa deje, Kiba-kun?“ spýtala som sa ho potichu a prehltla som.
,,No... ja... ako by som ti to...“ Kiba sa zasekával a jemne očervenel. Potom sa zahľadel na svoje nohy a zaťal päste.
,,Pamätáš si na to, aký sme vždy boli dobrý team. A aj na to, ako som ťa vždy ochraňoval? Stál pri tebe, staral sa o teba. Neb-nebolo to pre to, že si bola... dievča-“ zasekol sa mu hlas a musel sa zhlboka nadýchnuť. Ja som stála na mieste a nechápala som kam tým všetkým mieri. No nemala som z toho dobrý pocit.
,,Vieš, ja... viem, že by som ti to nemal vravieť, zvlášť teraz keď si zasnúbená, budeš sa vydávať a... vôbec... ale radšej ti to poviem, nech... pre ten pocit, že som nemlčal. Ľúbim ťa...“ oči mi vyliezli z jamiek a dlane sa mi spotili. Bol to príliš veľký šok. Kiba zdvihol hlavu a keď videl moju reakciu, asi mu to dodalo odvahy.
,,Ľúbil som ťa vždy a až príliš neskoro som si to uvedomil. Mal som... teda nič by sa tým nezmenilo, vzhladom k tomu, že si bola s Narutom a aj keď ste sa rozišli, miluješ ho natoľko, že po tom všetkom si s ním opäť a ideš sa vydávať. A...“ asi chcel niečo povedať, ale už nevydal žiaden zvuk. Len zatvoril ústa a čakal na moju reakciu. PRE BOHA! Čo sa to tu deje?! Čo mu preskočilo? Aj Sasukemu muselo preskočiť, že sa do mňa zahľadel. Čo mám robiť? Čo mu mám povedať? Nie, nemôžem mu povedať pravdu, aj keď mu tak veľmi nechcem klamať. Chcem mu povedať, že mu nemôžem opätovať lásku, lebo som sa zaľúbila do najčernejšej duše v tejto dedine, ktorá ku podivu ľúbi mňa, aj keď naša láska nemôže byť naplnená. Je zakázaná. Hoci som sľúbená Narutovi, ľúbim druhého a nie je to Kiba, ale človek o ktorom by si to nikto nemyslel. Vyschlo mi v ústach. Stále čakal.
,,Ja... Kiba, j-ja...“ nevedela som, ako mám pokračovať, netušila som čo mu mám povedať.
,,Hin, nič nehovor. To je v poriadku. Ja som len chcel, aby si to vedela. Nerob si z toho nič, ja len...“ priblížil sa ku mne a pohladil ma po líci. Odmietavo som cúvla až ku stene a odklonila som hlavu na bok. Nechcela som sa pozerať do jeho tváre, nechcela som vidieť ten smútok.
,,Ľúbiš Naruta." vzdychol a stiahol ruku späť.
,,Mal by som ísť.“ skôr než som sa spamätala, otočil sa a kráčal preč. A ja som len stála a hľadela som na jeho vzďalujúcu sa postavu a nič som nespravila. Nič som nepovedala. Len som stála. Spamätala som sa až vtedy, keď mi zmizol úplne z očí. Zachytila som sa špinavej steny a zhlboka som dýchala. Ako sa mám k nemu teraz správať? Čo mám urobiť? Kostolné hodiny odbili trištvrte na desať. Musím ísť za Sasukem! Musím sa s ním stretnúť. Musím sa ho spýtať, čo budeme ďalej robiť. Chcem sa zaboriť do jeho náruče a počuť utešujúce slová. Chcem byť s ním. Rútim sa do pekla. Oprášila som si ruky a vybrala som sa pomalým krokom na čistinku, rozdychávajúc ten šok. Keď som tam dorazila, Sasuke sa nenachádzal nikde na blízku. Ešte mal pár minút. Sadla som si na zem a snažila sa ukľudniť roztrasený žalúdok. Toto nie je správne. Kiba, Sasuke... hlavne Sasuke. Zacítila som ako mi ktosi ovinul ruku okolo pásu a zdvihol ma na nohy. Po celý čas si ma pritískal na hruď a ja som vedela, že je to Sasuke aj keď som mu bola otočená chrbtom. Vysadil ma na veľký kameň a konečne som sa mohla pozrieť na neho. Utopiť sa v tej temnote, ukľudniť sa a uhasiť svoju túžbu. No prekvapilo ma, že Sasuke v rukách držal niekoľko červených tulipánov. Zasekol sa mi dych a zmohla som sa len na civenie. V Sasukeho očiach sa objavil šibalský pohľad. Ako vedel, že to sú moje obľúbené kvety? Vytiahol jeden z tulipánov a podal mi ho. Natiahla som ruku a vzala si ho. Vždy som mala rada tulipány. Už ako malá. Spýtavo som sa pozrela na ostatné a čakala som čo spravý. Vytiahol ďalší a znovu mi ho podal s jemným úsmevom. Zasmiala som sa. Prišlo mi to rozkošné. Sasuke sa potmehúdsky usmieval a podával mi jeden tulipán za druhým, až kým mu neostal v rukách posledný. Ten natiahol smerom ku mne, ale nie do mojej ruky. Zatvorila som oči. Prešiel mi ním po očných viečkach, potom po linke nosa, lícach, sánke a nakoniec mi jemnými lupeňmi prešiel aj po spodnej pere. Pootvorila som ústa, zvedavá čo bude nasledovať. V tom som ucítila ako ma zľahka pobozkal. Pomaly sa odtiahol a pozrel sa na mňa s toľkou nehou, akú som u neho v živote nevidela. Roztopilo sa mi srdce a obliala ma horúčava. Chytil prameň mojich vlasov a zaboril si do nich tvár. Zhlboka sa nadýchol mojej vône a spokojne vydýchol. Táto chvíľa mi prišla taká intímna. Nemusel ma k sebe tisnúť a strhávať zo mňa šaty, ale to čo sa tu dialo nebolo pre pohľad nikoho iného, len nás.
,,Prepáč.“ Zašepkala som do toho ticha, ktoré medzi nami panovalo, no bolo také krásne, magické, čarovné.
Pozrel sa na mňa spod hustých čiernych mihalníc a potom pohľad presmeroval na prameň vlasov, ktoré stále držal v ruke a skúmal ho.
,,Hm, nechápem?“
,,Za tú noc... ja-“ nedokončila som. Pustil moje vlasy a prst mi priložil na pery. Jemne pokrútil hlavou. Tvár mal opäť vážnu, no oči boli plné lásky.
,,Ja to chápem. Nemusíš mi nič vysvetľovať.“ Ozval sa a pretočil očami. Rozosmialo ma to. A zrazu, z neznámeho dôvodu som si spomenula na Kibu a na to, ako zo seba súkal priznanie. Prestala som sa smiať a zahľadela som sa na moju náruč plnú tých najkrajších kvetov na svete. Rukou som zľahka prešla po ich lupeňoch a hrýzla som si pri tom peru. Pocítila som ako mi nadvihuje prstom bradu a zostala som uväznená jeho pohľadom.
,,Čo je?“ nadvihol obočie a čakal.
,,Ja len... keď som sem išla, stretla som Kibu.“ Ani sama som nevedela, či mu to mám povedať. No začala som a Sasuke sa nevzdá. Bude chcieť vedieť, kam tým mierim.
,,A?“
,,No... Kiba mi... teda, vyznal lásku.“ Sasukemu sa v tom momente na tvári objavil pochmúrny výraz.
,,Nič som mu na to nepovedala, vlastne mi ani nedal šancu odmietnuť ho, lebo odišiel. Len to nechápem. Čo sa to deje. Najskôr ty, teraz aj on. Naruto tiež.“ Jeho zamračený výraz sa uvolnil do úsmevu.
,,O tom to je, nik ju nechápe. Lásku. Myslím. Ach, ty moja lámačka sŕdc.“ Zasmial sa nahlas a privinul si ma k sebe. Znovu ma prekvapil svojou rekaciu. Očakávala som... ani neviem čo, len viem, že som nečakala smiech. Objala som ho späť a tiež som sa usmiala.
,,Ľúbim ťa, Hinata.“ Videla som, ako starostlivo vyberá slová, keď mi ich šepkal do ucha. Chvíľu som hľadela do prázdna. Sasuke mi povedal, že ma ľúbi. On! Ľúbim ja neho? Mám mu to povedať? Bude to oficiálne a aj tak sa tým nič nezmení. Ale musím mu to povedať, radšej teraz ako nikdy. Nech vie o mojich citoch, vie, že napriek všetkému bude v mojom srdci.
,,Ľúbim ťa.“ Zašepkala som, a v tele som pocítila vlnu tepla, ktorá sa mi šírila až ku končekom prstov. Teraz je to definitívne a ja som vedela, že keď nechám našu lásku prestupovať našimi telami, dodá nám silu.
,,ĽÚBIŠ?! NEHO!“ ozvalo sa zrazu odniekiaľ, až sme sa obaja strhli. Postava zoskočila zo stromu a pristála len kúsok od nás. Neveriaco na nás dvoch hľadel. Sasuke ma pustil a otočil sa mu tvárou. Ako to, že sme ho nepočuli? To sme boli až príliš zabratý nami dvomi? Začala som sa triasť. Mala som strach.
Je koniec.