Umenie zabiť 13 Pád nebolí

Bola som na dne.
Psychicky aj fyzicky.
Ležala som na dne vstupu do pekla neschopná pohybu, paralyzovaná, čo bol ďalší z následkov Hidanovho jedu. Pozerala som sa dohora, na tú malú svetlú bodku, ktorá značila, že na povrchu Zeme je deň. A celkom pekný. Až príšerne pekný vzhľadom na to, čo sa stalo. Vysmieval sa mi. Zasa na druhú stranu by sa mi tiež nepáčilo, keby lialo, to by bolo naozaj nepríjemné.
Miešali sa vo mne takmer všetky pocity. Nenávisť (to poznanie, ako rýchlo sa láska môže zmeniť práve na to, do mňa udrelo ako blesk), zlosť, pocit zrady. A zlomené srdce. Bilión pesničiek a milión príbehov, no ani tak som na to nebola pripravená. Bolo to horšie ako poznanie nenávisti, lebo Hidan bol preč, ale vlastne nebol. Želala som si, aby bol radšej mŕtvy. To by znamenalo, že som ho poznala a že som ľúbila správne.
Lenže nie.
Moja prvá skúsenosť s láskou musela byť úplne nanič a totálne bolestivá, tak ako sa mi to snažil vykresliť Shin.
Tak som tam ležala s končatinami v rôznych uhloch a bolelo to ako šľak. Jed tak veľmi oslaboval moje telo, až to robilo bolesť, na ktorú som bola celkom zvyknutá, neznesiteľnou.
Po nejakej chvíli, ani neviem koľko času mohlo prejsť, znova som ho prestávala vnímať, sa mi začalo zahmlievať pred očami a ja som pomaly upadávala do bezvedomia. Tak ako povedal Hidan- mizla som zo scény.

„Ja tomu nerozumiem,“ povedal Shin a prechádzal sa po miestnosti hore dolu. Jeho nervozita prechádzala aj na mňa a vždy, keď prešiel okolo mňa, odolávala som nutkaniu povedať mu, nech už konečne zastaví.
Dva týždne trvalo, kým som sa zotavila. Uvedomila som si, že Hidan na seba musel skúšať ten jed v malých dávkach, pochybujem, že by si nikto nevšimol, keby bol dlho mimo. Keď som sa prebudila, znova to na mňa prišlo. Bola som opäť bez schopnosti vnímať čas. To Shin mi povedal, ako dlho som bola mimo. Inak by som ani netušila a ani ma to vlastne až tak veľmi netrápilo.
Predtým som sa vždy upriamila na Hidana, teraz som už nemala na koho, na čo.
Bola som stratená v čase. Bez orientácie v ňom.
No, vždy lepšie ako byť dezorientovaný v priestore, ubezpečovala som sa.
„Hidan je novovzniknutý,“ zopakovala som mu. „Ibaže inak ako ostatní.“
„Človek by sa nemal stať nesmrteľným za pomoci človeka!“ precedil pomedzi zuby a stále sa nezastavil. Moje oči sledovali jeho pohyby a vyzeralo to, akoby som sledovala tenisový zápas. Povzdychla som si. To isté mi povedal aj Jashin, no potom uznal, že to je možné. Isteže bolo! Veď Hidan chodil po Zemi nesmrteľný, takže hlúposť to asi nebude, že? To ale svojmu bohu a šéfovi zároveň nepoviete. To by naozaj nebol dobrý nápad.
„Už bol spolovice nesmrteľný. Bolo potrebné iba dokončiť rituál.“
„Ja viem, Llyn, ja viem,“ prikyvoval, ale stále nechápal. Nemohol. My dvaja, a pár ďalších, sme už takíto vznikli. Shin sa narodil ako Shinigami a už bol stvorený na to, aby bol nesmrteľným. Bol predurčený na to, aby robil to, čo robil. Pracoval s dušami tu dole, v Záhrobí a čas od času, aby to nebolo také nudné a jednotvárne, vyšiel von na povrch a zbieral duše tam. Ja som tiež bola stvorená ako Llyn- fajn, nie doslova Llyn, to je moja prezývka, lebo moje meno je pridlhé na to, aby ho niekto vyslovoval celé. Teda, je pridlhé na to, aby som sa ním celým predstavovala, aby som bola úprimná.
Podstatné je, že nás Jashin stvoril nesmrteľných a stáli sme po jeho boku od začiatku. Aj vtedy, keď bola pri vláde Izanami, aj počas jej pádu a aj po ňom. Stále. Boli sme jeho stvorenia. Avšak, nie všetci „pracovníci“ Jashina boli ako my – pôvodní. Boli stvorení zo života, s niečoho, čo už existovalo. Z ľudí, ktorí prejavili niečo, čo Jashina oslovilo, čo mu naznačilo, že by im mohol dať tú silu. Boli to rôzne ľudské vlastnosti, ktorým som až donedávna nechápala, až na jednu. Jednou z nich bola viera- tú si cenil najviac. A potom tam boli také ako vernosť, statočnosť, obetavosť a podobne. Chápala som ich obsahovou stránkou, ale čo sa týkalo ich významu pre mňa...nemali ho. Samozrejme – donedávna.
Ľudí, ktorí boli obdarení nesmrteľnosťou sme volali novovzniknutí. Znova povstali k životu. Pretože k dosiahnutiu nekonečna musí konečná schránka zomrieť.
„Takmer zomrel. Bol blízko smrti a vrátil sa, lebo ho Jashin zachránil. Možno bol dokonca aj mŕtvy, na nejaký čas.“
„Ako dlho mohol byť mŕtvy, Llyn? Sekundy? Minúty?“
„Neviem,“ odpovedala som mu najpravdivejšie ako som mohla. „Nevnímala som čas.“
„Isteže,“ hlesol. „Ale to nesedí. Ak bol novovzniknutý od samého začiatku, prečo starol? Prečo prejavoval znaky takmer normálneho človeka?“ nechápal.
Spomínala som si na ten deň, keď sa to celé začalo. Na to, ako ho oživoval. Ako Jashin zobral môj prívesok a ako ho potom Hidan ani raz nesňal z krku. Spomínala som si na to, ako mu povedal, že jedného dňa zomrie, lebo to je moja práca. A ako mu Jashin povedal, že...
„Sme prepojení.“
„Čo?“ Shin sa zamračil.
„Vravím, že môj a Hidanov život je prepojený cez ten prívesok. Ak by si ho Hidan počas života dal dole, zomrel by. Shin, ako sa ľudia menia na novovzniknutých?“ spýtal som sa ho a môj mozog pracoval na plné obrátky. Začínal chápať a chcela som, aby to tak videl aj môj brat. Povedať mu to však nebude stačiť. Aby videl celý obraz, musí na to prísť a pospájať si to.
„Schránka musí zomrieť a duša musí prijať krv Jashina ako svoju nesmrteľnú substanciu,“ odpovedal mu zmätený, prečo sa ho to pýtam. Prešla som však ku ďalšej otázke.
„Pamätáš sa, ako som ti hovorila o tom dni? Keď bol Hidan zachránený?“ prikývol. „Spomínaš si, ako sa to stalo?“
Prižmúril oči, lebo začínal chápať. Párkrát otvoril ústa s tým, že chcel niečo vysloviť, možno aj otázku, no vždy ich vzápätí zavrel. „On sa vtedy nezmenil na novovzniknutého. Hidan je niečo úplne iné. Tvoja nesmrteľná krv, krv pôvodnej, ho držala pri živote. Celých desať rokov ho ten prívesok oživoval, neustále. Zacelil každú ranu, ktorú utŕžil. Vyliečil každú chorobu, ktorá sa dostala do jeho tela, ešte predtým, ako sa stihla prejaviť. No to nebola jeho polonesmrteľnosť. Bola to tvoja nesmrteľnosť. Nemôžeš byť napoly smrteľný a napoly nesmrteľný. Nie je to možné!“
„Presne tak,“ prikývla som s úsmevom, lebo to bolo presne to, čo som si myslela.
„Môžeš byť len jedno. On je smrteľný a využíval tvoju nesmrteľnosť. Ale teraz, keď je napojený na nás všetkých a všetky tie rituály, ktoré podstúpil,“ Shin začínal znieť oveľa menej nadšene ako pred pár sekundami. Uvedomoval si, čo sa mohlo a môže stať. Pôsobil skleslo. Povzdychol si. „Všetko to by mohlo smerovať k tomu, že naozaj našiel spôsob ako sa stať nesmrteľným bez toho, aby skutočne predtým zomrel.“
„Je to možné. Je to pravdepodobné. Až príliš,“ prešla som si po tvári a cítila som sa unavene. Čakalo ma strašne veľa únavných chvíľ, lebo som ešte stále nedokončila svoju prácu. Hidan stále žil a mne sa teda ešte, ako to smrteľníci hovoria, neskončila šichta.
„Ale dá sa to skončiť, ak nás neprekvapí niečím novým.“
Spýtavo som sa na neho pozrela.
„Na rozdiel od nás všetkých, Hidan nemá krv nesmrteľníka v sebe. Má ju na sebe. Bez nej je smrteľný.“
„Asi by som si mala ísť späť po svoj ženský prívesok.“
Žiaľ, ako sa ukázalo, Hidan, či to už vymyslel sám, alebo v spolupráci s Jashinistami, mal ešte čo to v rukáve.

„Ako to myslíte, že nechcete, aby som po Hidanovi aktívne šla?“ spýtala som sa nechápavým hlasom, keď som stála s Jashinom v Srdci. Rozhodila som bezradne rukami, lebo som naozaj netušila, čo tým chcel povedať. Desať rokov – desať rokov!!! – som počúvala o tom, že ho musím zabiť na deň presne, že nesmiem zabúdať na svoje povinnosti a že nesmiem dbať na svoje emócie, a teraz, keď ho chcem naozaj zabiť, mi povie, že to nie je potrebné!
Jashin stál pokojne, s rukami založenými za chrbtom, a pozeral mi priamo do očí. Popri ňom som pôsobila ako neposlušné, hyperaktívne decko. Biele vlasy mu splývali na čierny plášť tentoraz zopnuté. Pomalými, ladnými krokmi boso stúpal na prašný povrch a ako vždy nezanechával za sebou žiadne stopy. Zastal tesne predo mnou a zo všetkých strán ho osvetľovali modré modlitby, ktoré tvorili žily Srdca a dnes ich tam bolo omnoho viac ako keď som tam bola naposledy. Ich žiara nás takmer oslepovala.
„Nevravím, že chcem, aby Hidan žil večne, Llyn. To vôbec nie. Čo by si mohli všetci pomyslieť? Že som zmäkol a že dovolím určitým ľuďom robiť, čo sa im zachce. To nie! Mohlo by to viesť k nepokojom a to je to posledné čo chcem.“
Nechápavo som sa na neho pozerala, lebo som stále nechápala jeho dôvod.
„Existuje viacero príčin, prečo Hidan teraz nezomrie. Za prvé- eliminoval hrozbu Jashinistov a to nie kvôli sebe, ale kvôli mne. Práve to bol dôvod, prečo som po ňom nešiel hneď akosi padla. Čo bola asi chyba,“ dodal tichšie, z náznakom hnevu.
„Prečo to bola chyba?“
„K tomu sa dostanem. Hidan je vernejším Jashinistom než boli všetci tí darmožráči, čo šli iba po mojej sile. Počet obetí stúpol a ako si môžeš všimnúť, naša sila rastie,“ gestom ruky ukázal na modlitby a to bolo vysvetlenie, prečo žiaria tak jasne. Hidan neotáľal a venoval sa svojmu náboženstvu naozaj aktívne. „Ďalej by bolo asi dobré poznamenať, že našu vieru rozširuje ďalej, takže získavame nových a verných veriacich.“
„Takže ho chcete – poviem to tak škaredo – zneužiť a až potom zabiť?“
„Povedz si to ako chceš, je to v podstate tak. Jeho aktivita mi momentálne vyhovuje. Ale aj keby som si to rozmyslel, sám ho nemôžem zabiť.“
„Čože?!“
„Hidan sa, predtým ako pozabíjal všetkých Jashinistov, naučil pár trikov čo sa rituálov týka. Premena na to, čím sa stal pred dvoma týždňami nie je nič oproti tomu, čo urobil. Llyn, Hidan šiel do Adeinesinu.“
„Kde sa skrýva,“ dodala som potichu a bolo mi jasné, že kým bude tam, nemôžem ísť za ním.
„Kde sa skrýval,“ opravil ma. Keď tam už nie je, kde je potom problém? Proste ho nájdem, možno nie hneď, ako si želá Jashin, a stiahnem mu ten prívesok z krku. Nevidela som v tom až taký problém. Tentoraz proti nemu nebudem bojovať v oslabení. Lenže Jashin neskončil. „Hidan už viacej nie je v Adeinesine. Adeinesin je v Hidanovi.“
„To nemyslíte vážne,“ krátko a neveriacky som sa zasmiala a zatvárila som sa pochybovačne. Jashin sa však netváril, že by žartoval. „Hidan sa stal nevystopovateľným a nepremožiteľným?“ bolo vôbec možné ho zabiť?!
„Viac-menej naklonil silu života na svoju stranu. Ešte sa však nikdy nestalo, že by niekto – a už vôbec nie niekto ako Hidan – do seba včerpal silu Adeinesinu. Určite to má nejaké slabé miesta a nevýhody. Nevystopovateľný? Pomocou obetí by sa možno mohol dať vystopovať a nezabúdajme, že vy dvaja ste prepojení.“
„Takže by som ho mohla nájsť?“
„Pravdepodobne.“
„Mám ho nájsť?“
„Najprv si plň svoje povinnosti. Shin a ostatní ťa na tie dva týždne zastúpili, no nemôžu to ďalej robiť. Narušuje to rád a majú vlastnú prácu. Nateraz nechajme Hidana Hidanom.“
„Čo ak niečo chystá?“ opýtala som sa s obavami. Čo ak zmenil názor a má nový plán?
„Podľa mňa sa chce brániť. Preto to všetko. Hoci je možné, že sa bude chcieť pomstiť. Tebe za to, že si ho zradila. Podľa mňa by toho bol schopný. No nič nevieme naisto pokiaľ neurobí ďalší krok.“
„Myslíte si, že po mne pôjde, aby ma zabil?“
„Možno,“ odpovedal nejednoznačne a premeral si ma mierne ustarosteným pohľadom. „Pád musel bolieť a vidím na tebe, že ti ešte dlho bude trvať, než sa z neho spamätáš. Nemyslím fyzicky,“ dodal, keď som otvárala ústa s tým, že ho opravím.
„Pád nebolel,“ povedala som. „Iba dopad.“
„Poetické,“ myklo mu kútikmi úst. „V každom prípade si nemôžem dovoliť stratiť niekoho ako si ty, Llyn. Či už po tebe Hidan pôjde alebo nie. Ponúkam ti pomoc.“