Umenie zabiť 15 Démon

„To nie je ďalší strážca, že nie?“ spýtal sa ma otázku, na ktorú už tušil odpoveď, ale chcel si to overiť. Pokrútila som hlavou a spomenula si, kde som jeho chakru cítila naposledy. Nebolo ťažké si ho zapamätať. Mohla by som povedať, že to bol ďalší človek, ktorý sa mu utkvel v pamäti a ktorý dnešnou nocou asi potvrdí svoju pozíciu na tom zozname.
Hoci mal plášť, vedela som, kto to je. Tak ako Hidan, unikol smrti. Nie rovnako, to by už služobníci Jashina a asi ani on samotný neprehrýzli, no bojoval o svoj život. Bolo to dávno, čo sa to stalo, no spomínam si ako sa obetoval, aby svojho kamaráta zachránil pred padajúcimi balvanmi a sám bol nimi zasypaný.
Obito.
Pomaly, ale sebaisto, sa zakrádal ku strážam. Vedela som, čo sa malo stať. Stráže zomreli, no to bolo v pláne. Teki iba nasucho preglgol, keď sa to stalo, no nekomentoval to ani sa nič nepýtal. Ja som prepaľovala očami Obita, lebo som z neho cítila aj niečo iné ako jeho mne známu chakru.
Cítila som z neho Adeinesin.
A cítila som z neho Hidana.
„Hidan,“ hlesla som.
„Čo? To je on?!“ spýtal sa ma prekvapene Teki a naklonil sa dopredu, pripravený skočiť. Dala som pred neho ruku a pokrútila hlavou, takže sa na chvíľu upokojil, no už som nebola jediná, ktorá zazerala na muža v plášti.
„Nie, to nie je Hidan. Ale cítim ho z neho,“ zamračila som sa nechápajúc, ako to bolo možné.
„Myslíš, že je niekde blízko?“
„Myslím, že tí dvaja sa poznajú,“ skonštatovala som. „Ale nemyslím si, že je tu. Celý čas sa mi vyhýba, neriskoval by. Ani keď mu Jashin zabezpečil niekoľko rokov.“
„Možno je súčasťou tohto plánu,“ rozmýšľal nahlas. „Možno mu tiež ide o toho démona.“
„Hádam nie.“
„Ešte koľko?“ spýtal sa ma a presne som vedela na čo naráža. Obito sa pokojne blížil ku vchodu jaskyne, akoby mal nekonečne veľa času. Akoby tam dnu ani Kushina nerodila.
„Ešte tri duše. Potom zakročíme,“ odpovedala som mu.
„Čo ak sa nám nepodarí zastaviť Kyuubiho?“
Pozrela som sa naňho pohľadom, ktorý správne pochopil a trpiteľsky si povzdychol. „Nie,“ zaúpel a ja som prikývla, čím som ho nepotešila. „Nie,“ zopakoval ešte zúfalejšie. „Prečo my dvaja? Prečo len my dvaja? To je samovražda!“
„Vieš veľmi dobre, že samovražda to nie je ani zďaleka,“ pripomenula som mu.
„Nemôžeme ísť dvaja proti démonovi!“ náhlivo šepkal a gestikuloval. Kútikom oka som videla, že Obito je čoraz bližšie vchodu jaskyne. „Dvaja ho nedostaneme!“
„Ale dostaneme,“ ubezpečovala som ho. „Nemôžeme zomrieť.“
„Ja viem. Ale veľmi rád by som vedel, ako ho chceš dostať do podsvetia. Cez tunel asi nie, čo? Tipujem, že Jashin ho chce viac živého ako mŕtveho. Takže?“
„Takže prenesieme schránku,“ odpovedala som. Nechcela som to povedať nahlas, ale boj proti démonovi by bol smrteľný asi aj pre nás. Preto bol vymyslený tento alternatívny plán.
„Nie,“ zaúpel znova. „Nie,“ a znova a povzdychol si. „Naozaj musí Kushina do podsvetia?“
„Je treťou dušou, ktorá zostáva.“
„Dúfal som, že medzi ne nebude patriť.“
„Ty radšej dúfaj, že nebude musieť zomrieť niekto navyše,“ poznamenala som a všimla si, že Obito sa čoraz viac blíži ku vchodu a že je čas zakročiť. Ak všetko dopadne podľa plánu a zaistíme Kushinu, po tom čo porodí, možno z neho vymlátim nejaké odpovede ohľadom Hidana.
„Ideme na to,“ zdvihla som sa a keď tak urobil aj Teki, zastavila som ho pohybom ruky. „Počkáš tu, keby náhodou mali prísť posily,“ prikývol, že rozumie a ja som sa vydala pomedzi stromy, stále sa držiac pri kraji, aby som mala Obita v dohľade a keď bol pár metrov – možno dva či tri – pri vchode, skočila som pred neho. Prekvapilo ho to, vlastne by som sa čudovala, keby ma očakával. Pozerali sme na seba v tichosti a on o krok cúvol. Mal síce oranžovú masku, no urobil pohyb hlavou, ktorým mi prezradil, že si ma premeral. Ja som bola mierne prikrčená, pripravená kedykoľvek zaútočiť.
„UAAAAAA!“ počuli sme obaja z jaskyne. Dieťa prichádzalo na svet. Nezostáva veľa času a Kushina bude dostatočne slabá na to, aby z nej Obito vytiahol Kyuubiho. Mykol hlavou tým smerom a normálne som videla, ako premýšľa nad tým, ako sa ma čo najrýchlejšie zbaviť.
„Llyn,“ oslovil ma a tentoraz som to bola ja, kto skončil v šoku.
Hidan, pomyslela som si. Najprv z neho cítim jeho chakru a teraz vie moje meno. Je viac ako isté, skôr stopercentne isté, že tí dvaja sa stretli a aj ja som bola predmetom ich rozhovoru. Nemohol si ma pamätať z toho času, čo som stála na konári a pozorovala ho, ako bojuje pod balvanmi o život. On ma nevidel, iba ja jeho. A Záhrobie sa nad ním vtedy zľutovalo.
„Obito,“ povedala som a tentoraz myklo celým jeho telom.
„To už nie je viacej moje meno,“ zasyčal a pohol sa dopredu v tom istom momente, keď Kushina zo seba dostala ďalší z výkrikov. V duchu som sa pousmiala, lebo som vedela, že proti mne smrteľník ako on nemal šancu. Mal však divokí pohľad. Trochu mi pripomínal vodcu bezvercov, ktorých som porazila....kedy vlastne? Neviem. Hidan bol ešte tínedžer, ale nespomeniem si pred koľkými rokmi sa to stalo. Pamätala som si to, lebo vtedy ma jeden z nich varoval, že za to všetko budem platiť. Taktiež som si pamätala dravý pohľad vo vodcových očiach, ktorý sa podobal tomu Obitovmu. Mal v pláne dostať sa dnu a bolo mu jedno, že mu v ceste stojím ja. Ak sa musel prebiť cezo mňa, bral to riziko.
Rozbehol sa proti mne a ja som privolala svoju kosu. Premýšľala som či to bude rovnako jednoduché ako s bezveracami. Bude stačiť jedna otočka a švih kosou, aby Obito skončil bez hlavy? Mala som ten pocit, ale ukázalo sa, že Obito je protivník na inej úrovni.
Keď bol asi tak pol metra predo mnou, začal miznúť. Jeho osoba akoby sa vťahovala do vzduchu v jednom bode. Rýchlo som zaútočila, no bolo neskoro. Zmizol. Prekvapilo ma to. Našťastie pre mňa, poznala som jeho chakru a hneď som ho zacítila, keď sa objavil v jaskyni.
Zaškrípala som zubami, lebo som nemala v pláne pustiť ho takto ďaleko a rýchlo som sa tam ponáhľala. Vo vchode som však nepekne narazila do neviditeľnej bariéry a vypustila som z úst pár slov, ktoré so kedysi dávno pochytila z Hidanovho slovníka.
Obito sa zasmial. „Vedela si, že klan Uzumaki je zdatný v pečatiach?“ spýtal sa ma potichu z druhej strany. „Tu máš jednu ukážku, aké účinné sú ich ochranné pečate.“
Naštvane som si povzdychla a sledovala ho, ako sa ticho pohybuje chodbou vedúcou do hlavnej časti jaskyne, kde už bola Kushina ticho a bolo už po všetkom. Obito teda vošiel práve včas a ja som ho nemala ako zastaviť, lebo som sa nemala ako dostať dnu. Nevedela som sa teleportovať a nevyzeralo to tak, že by som sa to mala v najbližšom čase naučiť.
Teki doskočil ku mne so zmäteným výrazom v tvári. „Prečo nie si dnu, Llyn?“ spýtal sa.
„Povedz mi, že vieš prelomiť túto bariéru.“
Položil ruku na neviditeľnú stenu a zatlačiť a povzdychol si, čo nebolo dobré znamenie. „Zmizne len keď ju zruší ten, čo ju vytvoril, alebo stvoriteľ umrie. Ale,“ dodal a ja som pocítila iskričku nádeje. Zvnútra sa totižto začali ozývať zvýšené hlasy, „je tvorená chakrou, takže ak by do jej najslabšieho bodu narazilo niečo s oveľa väčším množstvom chakry ako má samotná bariéra, mohla by sa vytvoriť puklina, cez ktorú by sa dalo prejsť. Dočasne.“
„Fajn,“ poťažkala som kosu v ruke a sústredila do nej svoju chakru, ktorej som mala vďaka svojej „pracovnej pozícii“ viac ako dostatok.
„Llyn,“ oslovil ju varovným tónom, „keď to tam napáliš, sila nárazu ťa odrazí preč a puklina zostane otvorená len pár sekúnd.“
„Tak vojdeš dnu a postaráš sa o to, aby Kushina nezomrela pri tom, ako z nej niekto vyrve Kyuubiho, jasné?“ povedala som mu a už som sa rozohnala. Vložila som do toho pohybu svižnosť a všetku silu. Zrejme sa mi to podarilo, lebo keď sa špička mojej kosy dotkla bariéry, pocítila som najprv mravčenie v rukách, no potom mi nimi tak triaslo, až som skoro neudržala kosu v rukách. A potom ma odstrelilo. Predtým som však počula puknutie, ktoré bolo rozhodne dobré znamenie.
Pristála som na hladine vody jazera, ktoré sa nachádzalo vedľa kamennej steny, kde bola jaskyňa. Videla som Tekiho červené vlasy pohybujúce sa v jaskyni. Vydýchla som si.
Vyštverala som sa hore a zrazu predo mnou stál Teki s vydesenou tvárou a medzi nami sa nachádzala znovuobnovená bariéra. „Čo sa stalo?“
„Vošiel som v momente, keď bol Minato nútený utiecť s bábätkom. Chcel som teda zachrániť Kushinu, no ten chlap sa s ňou vyparil – rovnako ako vtedy pred tebou! Llyn, ja neviem, kam zmizli, ale-“ zmĺkol lebo sme obaja pocítili temný príval chakry povstávajúceho démona. Vymenili sme si znepokojené pohľady. Mohli sme sledovať túto chakru, ale dokážeme zabrániť katastrofe?
„Daj mi sekundu, vytiahnem ťa odtiaľto,“ povedala som a už som tak chcela urobiť, keď ma zastavil jednak ohybom ruky, tak aj tým, čo povedal: „Nie! Ja sa odtiaľto dostanem. Ty bež, potrebuješ chakru. Ja ťa dobehnem.“
„Ako sa chceš dostať von?“ nechápala som.
„Keď si Uzumaki, je ľahšie dostať sa von ako dnu.“
Teraz som sa naňho nechápavo pozrela.
„Nemám čas ti to vysvetľovať,“ povedal. „Bež zachrániť tých, čo majú žiť.“

Bež zachrániť tých, čo majú žiť. Bež zachrániť tých, čo majú žiť. To sa ti ľahko povie, Teki! Nadávala som v duchu. Jedna vec bola ochrániť Kushinu a potom ju dostať do Záhrobia. Iná postaviť sa proti Obitovi, ktorý sa dokázať teleportovať a ktovie, aké techniky mal ešte skryté v rukáve. A to ešte nehovorím o tom, že sa mu mohlo kedykoľvek podariť vyslobodiť Kyuubiho.
Dostala som sa na druhú, odľahlú stranu jazera, kde boli skaly ešte strmšie a obrovské kusiská boli dokonca v jazere a boli také veľké, až ich vrcholy o dosť prečnievali hladinu. Na jednom takom stála Kushina a reťazami na rukách bola pripútaná ku vyšším skalám. Sťažka vydychovala a aj z tej diaľky som videla, že ju na nohách drží jej vôľa, ale viac zásluh na tom mali tie reťaze. Po podrobnejšom preskúmaní som si všimla, že to neboli reťaze, ale pečať vystupujúca z hlavnej, na bruchu pulzujúcej pečati, ktorá z môjho pohľadu vyzerala ako veľká, čierna škvrna, ktorá sa zväčšovala a zväčšovala. Náraz chakry v okolí rástol a cítila som vzrušenie z Obita.
Začalo sa to!
A ja som mala len sekundy, možno ani to nie, na to, aby som to zastavila. Čierna hmota sa naťahovala dopredu a Kushina kričala ešte horšie ako pri pôrode. Bežala som najrýchlejšie ako som vedela, aby som stihla zabrániť katastrofe, no dobehla som práve v momente, keď Kyuubi vyšiel von a zareval hrozitánskym revom, ktorý nakláňal stromy. Pohľad na netvora, minimálne desaťnásobne väčšieho ako ja, ma paralyzoval.
Stála som na vode na tej istej úrovni od monštra ako sám Obito, hoci vzdialenosť medzi ním a mnou bolo takých sto metrov. Nevšímal si ma. Jeho pohľad spočíval na démonovi, ktorý zatiaľ neprejavoval takú agresivitu, akú by som od neho po prepustení čakala. Potom som to zbadala v jeho očiach.
Sharingan.
Môj zrak preletel na Obita, ktorý mal v hrsti niečo, čo mohlo zničiť jedným útokom niekoľko duší. Jedno bolo isté: ak zabijem Obita, Kyuubiho nebude ovládať nik. Nebude však lepšie, ak nebude v nijakých rukách?
„Silný klan, ten Uzumaki. Znesie veľa, dokonca aj vyňatie démona,“ poznamenal smerujúc to ku Kushine, ktorá už ležala na kameni a sťažka vydychovala. Jej posledné chvíle boli hmatateľné, cítila som jej blížiaci sa koniec. Čoskoro uvidí v Záhrobí aj ostatných členov svojho klanu, ktorým tiež nechýbala odvaha či sila. I keď inak, ako to bolo plánované.
Obito sa otočil ku Kyuubimu s krátkym a jasným rozkazom: „Smerujeme do Konohy. Zabi ju.“
Kyuubi nadšene zareval a napriahol sa. Pri tomto pohybe sa zavlnilo niekoľko jeho chvostov, ktoré ničili okolie. Nevedela som, čo sledovať skôr, čo robiť skôr. Ani som nezaregistrovala, že Obito odskočil preč.
Pamätajte si na jedno. Je jedno, akí ste starí. Je jedno, koľko vecí ste prežili, koľko bitiek, povstaní a vojen ste vyhrali. Bolo úplne jedno, že som bola súčasťou chodu sveta od jeho zrodu a že som bola zodpovedná za všetky úmrtia, aké sa kedy stali. Bolo jedno, aký silná som bola.
V takýchto chvíľach na to nedokážete myslieť. Nedá sa to. Buď zutekáte, alebo zostanete stáť na mieste ako takí truľovia, paralyzovaní a neschopní pohybu. Vedela som, čo sa môže stať. Ale nepočítala som s tým. Nebola som pripravená.
Prvýkrát som súcitila s vami, smrteľníkmi. Prvýkrát som pocítila, aké to je očakávať niečo, čo má prísť, ale nebyť pripravená. Zomierajúci na mňa čakajú, no málokto neodoláva pokušeniu žiť. Môj mozog mi hovoril, že toto sa malo stať, že to tak má byť, no pocity v mojej stiesnenej hrudi mi tvrdili, a dosť tvrdohlavo, že takto to nemôže skončiť, že toto nie je koniec.
Kyuubiho ruka sa pohybovala tak rýchlo k zemi, že z nej pri pohľade na ňu bola len tmavooranžová šmuha. Pricapilo to Kushinu a keďže som bola blízko, čakal ma ten istý osud.