Pieseň smrti

Tóny flauty, vznášajúce sa po okolí a k tomu možnosť sledovať predstavenie v podobe boja na život a na smrť. Skoro idyla, keby nemuseli byť v strehu a zasiahnuť, ak sa niečo zvrtne.
„Ach!“ povzdychol sklamane Zaku po jeho boku, keď videl ako sa jednému z ogrov podarilo vykryť útok vedený na Tayuyu a ako bonus rozdrviť súperovi pravé plece. Ani ten už shuriken nevrhne.
„Skoro by som si myslel, že fandíš nesprávnej strane“, neodpustil si nakoniec, keď Zaku nadšene povyskočil vidiac, ako Tayuya utŕžila zranenie. Nebolo to však nič, pre čo by museli zasiahnuť.
„Čo ak pre nás nikto neostane, Dosu?“ šepol Zaku.
Klasika. Zaku zasa myslel viac na seba ako na celkový kontext misie. Síce ani jemu nebolo po vôli iba sa nečinne prizerať, keď by v trojici zvládli súperov raz dva, no inštrukcie sú jasné, aj keď sa ich zmysel taký pre nezasvätených nemusí javiť. Každopádne mal Zaku pravdu, boj sa chýlil ku koncu. Musel uznať, že tá ryšavka si viedla celkom dobre. Navzdory niekoľkým zraneniam a vyčerpaniu, ktoré si tento naťahujúci sa boj vyžiadal, práve zmarila pokus o útek poslednému zo súperov a kým dvaja z ogrov blokovali ústupové trasy, tretí ho doslova prišpendlil o strom. Dobojované, môžu sa ukázať.
„Kde v psej materi ste sa schovávali, vy pankharti?“ spustila na nich, keď ich zazrela.
No fajn, tak až taká vyčerpaná asi nebude.
„Schovávali?“ odfrkol Zaku. „Nefandi si tak iba pre to, že si porazila pár nímandov, ktorí nám ani nestáli za námahu. Sme úplne iná liga, chápeš?“
„No jasné, kripel a namyslený s**č sa idú nazývať nejakou ligou. Iba sa chcete vykecať z toho, že ste pankharti, čo nechajú parťáka pokojne bojovať proti presile.“
„Počuj Dosu, ak ju rýchlo neumlčíme, zabudneme, ako sa vlastne skutočne voláme.“
„Pravda, ale nechaj to na mňa,“ privolil a zároveň znamením pozastavil svojho spoločníka, „myslím, že jej budem vedieť najlepšie ukázať, čo je to zúfalstvo.“
„Tak fajn, daj jej lekciu,“ uškrnul sa Zaku, „donúť ju kľaknúť na kolená“.
„No jasné, už iba ty sám niečo zmôžeš,“ zapochybovala Tayuya a priložila si flautu k ústam.
Uznával, že Tayuyin hnev je v podstate oprávnený, no spôsob akým ho prejavila bol neakceptovateľný. Tá ryšavka má užitočné schopnosti i talent, no nevyhnutne potrebuje lekciu správania sa. Vyhrnul si pravý rukáv a napol uši. Sledujúc Tayuyin predošlý boj pochopil, ako funguje jej technika a hoci si nepamätal presne všetky tóny používané k ovládaniu ogrov, dovtípil sa aká je ich logika. Bude poznať ich pohyby skôr, ako ich urobia, ba čo viac...
„Budeš prekvapená,“ prehlásil a vyrazil do útoku.

Nie, nie. To sa predsa nemalo stať. Kde urobila chybu?
Prišlo jej nevoľno a svet okolo sa začal krútiť. Pád do kolien priniesol úľavu od pocitu dezorientácie, no zároveň s tým ju zaplavil pocit poníženia. Dostal ju. Bolesť v uchu pomaly ustávala a ako nahla hlavu začala z neho vytekať teplá lepkavá tekutina. Zároveň sa jej do zorného poľa dostal jej súper.
„Tiež pri boji používam zvuk,“ začal ju poučovať, ukazujúc zariadenie na svojej ruke, „takže som tvoj najhorší súper. Stačilo v pravej chvíli pozmeniť pár tvojich tónov a vytvoriť si tak priestor, ako sa ti dostať na telo. Teraz, keď si na kolenách, hádam, že ti už stačilo.“
„Ja ťa zabijem!“ precedila medzi zubami. „Za toto ťa zabijem! Zabijem! Zabijem!“
„Ale, ale, už zmenila pesničku,“ začula z miesta, kde vytušila Zakua. „Z oplzlej odrhovačky prešla na pieseň smrti. Išiel si na ňu príliš zľahka, Dosu. Chuunin, ktorý mal na starosti jej výcvik, ju vraj trestal a dával do laty onakvejšie. Začul som, keď sa tým vystatoval.“
Vyrazilo jej to dych a žalúdok sa jej zovrel a začal krútiť. No už nie ako dozvuk Dosuovej techniky. To Zakuove slová v nej vyvolali spomienky. Hnusné spomienky.
„Každý máme iné spôsoby,“ skočil parťákovi do reči Dosu, „nevyťahuj to.“
Tak aj on to vie! Kto každý to ešte vie? Možno aj ...
„Vraj na ňu treba ako na tú flautu. Hrať sa s jej otvormi, kým nezaznie zvuk, ktorý chcete.“
„Na to vy nemáte, neporazíte ma, ešte môžem bojovať“ skríkla a nespúšťajúc zrak z Dosua, začala hmatať po flaute, čo jej vypadla z rúk keď padla na kolená. Kde môže byť?
„Hľadáš toto?“ ukázal Dosu jej flautu a zamával jej ňou pred tvárou. Inštinktívne po nej siahla, hoci podvedome tušila, že práve to je to, čo chce, aby urobila. A hmatla do prázdna. Ešte stále je natoľko neschopná orientovať sa? Skúsila to znova a tentoraz už dokázala rozoznať, ako rýchlo odtiahol ruku a znova ju vystrel na to isté miesto. Do tretice ju nechal, aby flautu chytila a hneď aj pochopila prečo. Otrasená nie je schopná nahromadiť čakru a jej vlastná sila nestačí, aby mu flautu vytrhla z ruky. Ale len tak ju už pustiť nemôže, to by znamenalo priznanie porážky. Neprijateľné!
„Tak čo urobíš teraz?“ naklonil sa k nej a jeho oči sa zlovestne zúžili.
„A musím niečo urobiť?“ sykla medzi zubami, no neprestala ťahať.
„Sklamalo by ma, keby nie,“ odvetil a začal nepatrne zvyšovať silu ťahu.
„Vyser si oko!“ vyprskla a náhle silno zatlačila opačným smerom, až jeden z koncov flauty skončil v Dosuovom pravom oku.
„Tak to si prehnala, ty mrcha!“ začula Zakuov krik, než po tvrdom kopanci dopadla na zem.
„To je v poriadku Zaku,“ začal Dosu, kým sa snažila ako tak pozviechať zo zeme. Bolesť ako keby jej pomáhala spamätať sa z otrasu po Kyoomeisene.
„Bol som neopatrný a odnesiem si na to pamiatku,“ pokračoval Dosu. „Celé moje telo, tak ako ho vidíš, je zbierkou podobným ponaučení, ktoré na mne zanechal môj učiteľ. Lebo ako som povedal, každý má iné spôsoby. A ty si teraz odnesieš podobné ponaučenie. Oko za oko. Musíš uznať, že je to férové. Na tvoju techniku to vplyv mať nebude, čiže môžeš byť pre Orochimara aj naďalej užitočná a raz mi za túto príučku možno aj poďakuješ.“
„M-moje oko? Na to zabudni, ty kripel,“ vyhŕkla a znásobila svoje úsilie pozviechať sa zo zeme. Neprešla si tým všetkým aby tu ostala porazená týmito dvoma. Ak nedokáže poraziť ani týchto dvoch harantov, ako môže dúfať, že si ju on ešte niekedy všimne. Aký bude mať všetko zmysel keď neuvidí znova jeho spokojný úsmev, ako v deň keď prehlásila, že sa chce stať silnou a on jej podal ruku a odviedol do Zvučnej. Od toho dňa ho nevidela a iba sa upínala k nádeji, že keď dostatočne zosilnie ... Nie! Nesmie tu prehrať. Ak aj nevyhrá, prehrať nesmie. Ako sa k nej Dosu blížil, dostal sa medzi ňu a flautu. Tá je nedosiahnuteľná a ona sa sotva zvládne postaviť na nohy. Ostáva len blufovať a keby to nevyšlo, smrť bude stále lepšia, než zlyhanie. Hmatla si po čelenke a stiahla si ju na oči.
„Tak hovoríš oko za oko? Nie. Ak sa chceš so mnou ďalej hrať, musíš zvýšiť stávky. Na život a na smrť alebo nič,“ vmietla do tváre približujúcemu sa Dosuovi. „Tak poď! Nechám ťa zaútočiť ako prvého, ale vedz, že ak ma pri tom útoku nezabiješ, zabijem hneď na to ja teba,“ To je férové, nie? Tak poď kripel!“
„Zabiješ?“ zachechtal sa Zaku. „Však sa ani nedokážeš postaviť na nohy.“
„Zabijem! Zabijem!“ ústa sa jej začali rozťahovať do bizarného úsmevu. „Každého zabijem, tak ako svojho učiteľa. Nehovorte mi, že neviete, čo sa mu stalo,“ stihla ešte povedať, než na ňu prišiel záchvat hysterického smiechu. Vedela, že by mala prestať, lebo inak nezačuje blížiaceho sa súpera, no mala ten výjav pred očami a nedokázala sa prestať na tom smiať. Všetka ta krv a ten výraz, keď pochopil, že je koniec.
„Zasraná mrcha,“ uľavil si Zaku, „za toto už fakt zaplatíš!“
„Môžem, ... môžem vám vyrozprávať ako zomrel, chcete?“ opýtala sa, keď začala nadobúdať kontrolu nad svojim smiechom. Ako dlho to trvalo? Tak moment, prečo na ňu ešte nikto nezaútočil? Čo chystajú? Nastražila uši aby zachytila akúkoľvek známku ich prítomnosti. Dych. Ani sa ho nesnažili maskovať. Jeden asi päť krokov pred ňou. To bude Dosu. Priblížil sa sotva o štyri kroky odvtedy, čo si stiahla čelenku na oči. Ďalší dych začula zhruba z miesta, kde stál Zaku. A tretí ...
„Takže zabiješ všetkých tak ako jeho? Pozoruhodný prístup!“ ozval sa tesne za ňou hlas, ktorý už ani nedúfala, že znova začuje. Rozochvela sa a bola rada, že nikto nevidí slzy, čo sa jej nahrnuli do očí. Srdce sa je rozbúšilo, až sa zľakla, že to každý začuje. Znova si ju všimol.
„Povyrástla si a mnohé sa naučila,“ prešiel jej rukou zdola nahor po chrbte a odhrnul jej vlasy. „Ale musíš uznať, že v tomto stave nemáš dosť síl, aby si ich zabila. Chceš ešte stále zosilnieť však?“
Prečo sa pýta? Pochybuje o nej? O jej odhodlaní? Prečo tu je? Počul aj jej priznanie? Čo hodlá teraz podniknúť? Ne tom nezáleží. Záleží iba na tom, že je tu teraz s ňou. Že znova počuje jeho podmanivý hlas. Že jej rukou hladí krk. Teraz je už jedno, čo bude nasledovať.
„Nebuď taká stuhnutá, uvoľni sa,“ nadhodil pobavene a zahryzol sa jej do šije.

Čo tu robí Orochimaru? Prečo ... No jasné! Sleduje ako pokročili ich bojové schopnosti. Už sa predviedla Tayuya, už aj Dosu ukázal čo v ňom je, takže je teraz rad na ňom. Prešla ním vlna vzrušenia. Vedel, že ju musí potlačiť, že toto nie je vhodný čas nechať sa uniesť. Pred jeho očami musí podať spičkový výkon. Všetka tá bolesť a námaha sa teraz zúročia. Dokáže, že to nebolo márne. Je už schopný splatiť svoj dlh.
Opatrne nadvihol hlavu, aby z pokľaku videl, čo sa deje. Orochimaru stál pri Tayuyi, ktorej tvár sa zvraštila do bolestnej grimasy. Nech sa s ňou práve deje čokoľvek, tak jej treba. Iba dúfal, že z nej ešte ostane toľko, čo bude môcť rozsekať na kusy. Bol by radšej, keby sa jeho obeťou stala tá mrcha, než Dosu. Videl ako sa postavila na nohy a na tvári a krku sa jej objavili pásy. Takže predsa len bude jeho súperom ona. Jasné, to musí byť dôvod, prečo im ju dali do týmu.
„Tak, teraz keď máš silu, čo chceš urobiť?“ opýtal sa Orochimaru Tayuye.
„Zabiť všetkých!“ odvetila neprítomným hlasom.
Stále sa nebol schopný zbaviť pocitu, že tu niečo nesedí. Ale čo? Sakra, prečo len nie je taký chytrý, ako Dosu?
„Prečo ...“ vyhŕklo z neho nevdojak, no všimol si ako mu Dosu dáva znamenie rukou a spamätal sa. Vedel, že keby nebol Orochimaru fascinovaný Tayuyinou premenou, už aj za to jedno slovo by ho čakala smrť. Trpezlivosť!
Všimol si ho však niekto iný.
„Vy, ... vy dvaja!“ prehovorila Tayuya vzory sa jej divoko rozbehli po tele.
„Pozoruhodne silná pozitívna reakcia, možno som práve našiel ideálne telo,“ komentoval Orochimaru dianie s jemným nádychom vzrušenia v hlase, keď Tayuya vykročila k svojim obetiam. Ako k prvému si to namierila k Dosuovi. Po troch krokoch však zastavila. Náhle získaná sila ako by ju začala opúšťať a znaky sa začali vracať na miesto odkiaľ vyšli. Zapotácala sa.
„Alebo možno aj nie,“ okomentoval to Orochimaru ešte než dopadla na zem.

Bol tu celý čas, čiže to celé bola iba skúška. Prečo jej dal pečať aj keď prehrala?
Bol tu celý čas a ja, ... ja som ho nakoniec sklamala?
Bol tu celý čas a mne unikla možnosť ukázať mu, čo vo mne je!