Ďalší z tých dní

,,Ešte jednu fľašu saké!“ zavolám ponad plece na barmana a zamávam s prázdnou fľašou. Ten na mňa vzhliadne a prikývne. Dve fľaše zvládnem a to nebudem ani opitá.
Dnes to bol zase, ale deň. Naozaj šťastie, že so mnou nebola Shizune. Ráno sme sa rozdelili a dohodli, že sa stretneme až večer v hotely. Chcela sa tu v tomto mestečku ešte poobzerať a navštíviť nejaké pamiatky kým odídeme. Nikdy som tento jej koníček nepochopila. V každom prípade sme sa dohodli, že dnes nebudem hazardovať ani piť. Kiežby vedela... Teda vlastne lepšie, ak sa vôbec nedozvie. Najprv som v herni prehrala takmer celý kufrík peňazí a teraz za to čo mi ostalo pijem saké. Určite sa ešte bude pýtať, kde tie peniaze zmyzli, ale to budem riešiť neskôr. Povzdychnem si. Akurát príde hosteska a položí predo mňa ďalšiu fľašu alkoholického nápoja, pre ktorý mám slabosť.
,,Ďakujem,“ šepnem a už aj si nalievam. Len čo sa saké stretne s mojimi chuťovými pohárikmi a zamieri si to do žalúdka, mojím telom sa roznesie blahodarný pocit. Tak ako každý krát, keď sa snažím zbaviť toho hnusného pocitu. Nemala by som to robiť, nemala by som žiaľ utápať v alkohole a gamblingu, vie totiž plávať. To ja, ale predsa veľmi dobre viem. No existuje snáď iná možnosť alebo cesta ako sa z tohto bludného kruhu čo len na chvíľu dostať?
,,Jeden krát saké a šálku čaju,“ vyruší ma niekto z mojich myšlienok od vedľajšieho stola. Pootočím hlavou a vidím ako si mladé dievča objednáva u hostesky. Vedľa nej sedí o niekoľko rokov mladší chlapec. Určite práve prišli, predtým bol stôl voľný, ale nevšimla som si ich kvôli môjmu zamysleniu. Hosteska odíde, zahľadím sa na ne pozornejšie. Dievča môže mať tak okolo dvadsať rokov a chlapcovi by som hádala niečo okolo dvanástich.
,,Čaj? To nie je fér, onee-chan! Ty si dáš saké a ja mám piť čaj!?“ sťažuje sa chlapec, našpúli dolnú peru a prekríži si ruky na hrudi. Jeho sestra sa zamračí a začne ho karhať.
,,Čo to hovoríš? Koľko krát som ti už hovorila, že nesmieš piť alkohol pokiaľ nebudeš dospelý? Vravím ti - prestaň vymýšľať hlúposti!“
,,Ale onee-chan! Veď ja predsa nechcem piť, iba ochutnať. Som len zvedavý a aj ja tak tú fľašku nezvládneš vypiť celú,“ chlapec sa na sestru zazubí. Tá sa na neho pozrie s ľútosťou a obavami v očiach a povzdychne si.
,,Kazuki, viem, že si vo veku, keď ťa všetko zaujíma, ale ver mi, že keď prvý krát ochutnáš saké až o niekoľko rokov, tak o nič neprídeš,“ usmeje sa na neho a rozstrapatí mu vlasy. Chlapec nakoniec súhlasne prikývne a sestre úsmev opätuje. Keď im hosteska prinesie čo si objednali, začnú sa spolu rozprávať a sem tam smiať.
No mne nie je do smiechu vôbec. Tí dvaja sediaci za iným stolom kúsok odo mňa mi nás pripomenuli. Nás dvoch, keď ešte žil a ja by som pre neho - môjho mladšieho brata, spravila čokoľvek. Vybavím si jeho tvár. V hrudi pocítim strašnú bolesť a k tomu ten pocit bezmocnosti... Nawaki. Z oka sa mi začne kotúľať slza, ale rýchlo ju stihnem zotrieť. Uvedomím si, že ďalej tu nemôžem zostať. Už len kvôli tým dvom vedľa, no aj tak - Shizune sa môže každú chvíľu vrátiť a keď ešte nebudem v hotely, určite jej bude jasné, kde som sa pozabudla takto večer. Musím tam byť skôr. Aj keď je dosť možné, že prekukne kde som bola podľa rumenca na mojej tvári a vône alkoholu, ktorá sa zo mňa šíri, no ak nebudem v jej tesnej blízkosti, nemala by nič zistiť. Rýchlo do seba hodím zbytky saké, zaplatím a vyberiem sa von do nočnej ulice tohto mestečka. Idem smerom k hotelu, premýšľam či tam stihnem byť skôr a tak radšej pridám do kroku. Ulica po ktorej idem je už prázdna, idem po nej len ja. Zrazu sa spoza rohu oproti mne vyrúti banda troch chlapov. Môžu mať okolo štyridsiatky. Zastavia predo mnou dvaja z nich prekvapením zapískajú a tretí sa mi prihovorí:
,,Ale, ale. Čo to tu máme? Aká kráska, práve sa ideme zabaviť, nechcela by si ísť s nami?“
,,Uhnite mi z cesty!“ poviem rozhodným hlasom bez štipky najmenšieho strachu. Na to sa všetci traja tlmene zasmejú a skúsi to druhý.
,,Ale no tak. Som si istý, že sa spolu veľmi dobre zabavíme, nikam sa predsa neponáhľaš, či áno?“ uškrnie sa slizkým úsmevom a začne ku mne naťahovať ruku. S nepriateľským výrazom o krok ustúpim.
,,Máte poňatia s kým sa zahrávate?“
,,Ale samozrejme, stojí tu pred nami jedna krásna slečna, ktorá s nami istotne veľmi rada strávi večer a možno aj noc,“ odvetí posledný, žmurkne na mňa a vykročí o krok vpred smerom ku mne.
,,Povedala som vám, uhnite mi z cesty!“ zakričím rozhodne a tento krát už naozaj nahnevane. Na zdôraznenie môjho rozkazu pred sebou dupnem nohou. Hneď na to sa zem zatrasie a pod mojou nohou mierne popuká. Dvaja z nich stratia balans a spadnú na zem. Keď si uvedomia, čo sa deje a že spravili chybu, rýchlo sa postavia a ustúpia mi.
,,P-p-prepáčte nám. N-nemysleli sme to zle. Nech s-sa páči, madam,“ prehovorí jeden z nich. S kamenným výrazom prejdem a ani sa neobzriem. Ak by som chcela, zložím ich troch naraz malíčkom. Ale naozaj nemám náladu zahadzovať sa s niekým ako sú oni. Pokračujem vo svojej ceste až ma nohy zavedú pred hotel. Vyjdem hore do našej izby a zistím, že som tu sama. Povzdychnem si a tak dôjdem k oknu. Otvorím ho a sadnem si na parapetnú dosku. Sledujem mestečko a premýšľam. Nakrčím nos a hornú peru, chcelo by to ďalšie saké. Zrazu si znovu spomeniem na tých dvoch z baru. Staršia sestra sa ochotne stará o mladšieho brata a ten ju má za to nesmierne rád. Tak ako kedysi ja a Nawaki. Rukami si objímem kolená a tie si pritisnem čo najviac k hrudi. Keď tu ešte bol a každý deň som mohla počuť jeho smiech, rozstrapatiť mu vlasy, pokarhať ho, keď spravil niečo zlé, vidieť ako ohŕňal nosom ak sa mi nepodaril obed, objať ho... To všetko mi tak veľmi chýba. On mi chýba. Už viac neudržím slzy, začnú sa mi z očí valiť prúdom a ja ich nemôžem zastaviť. Hlavu si opriem o kolená a nechám ich zmáčať slanou vodou. Zrazu sa mi v mysli objaví druhá tvár, ktorú som taktiež veľmi milovala. Dan. Ramená sa mi už otriasajú vzlykmi a ja už nad ničím nemám kontrolu. Tuho objímem prívesok visiaci mi na krku a stále schúlená s hlavou na kolenách sa oddávam žiaľu. Tá hrozná bolesť v hrudi sa stále zväčšuje a už nemám síl sa jej ďalej brániť. Môcť ho tak vidieť ešte raz, dotknúť sa ho, vidieť jeho úsmev, ochutnať jeho pery... Chcem aby to bolo ako pred tým, chcem ich oboch ešte raz objať, aspoň raz, jeden jediný raz. Nevládzem už takto ďalej, chcem z tohto prekliateho kruhu konečne vyjsť, ale viem, že to nedokážem, že sa to nedá. A presne tento pocit bezmocnosti je na tom najhorší. Ak by sa to dalo, spravila by som čokoľvek, obetovala by som všetko, aby tu tí dvaja opäť boli. Zrazu niekto zaklope a následne otvorí dvere. Z chodby sa dostane do izby trochu svetla, no akonáhle sa dvere zavrú, izba znovu potemnie. Rýchlo si utriem slzy a postavím sa. Shizune zloží Tonton na zem a zasvieti svetlo. Potom prehovorí:
,,Ach, Tsunade-sama. Bála som sa o vás, tak ste tu?“ usmeje sa a na jej tvári je badateľná úľava.
,,Áno Shizune, presne ako sme sa dohodli.“