Mali by sme sa porozprávať 3+1 (alebo O novom svete)

Nová Listová hraničila s jazerom.
Deti to milovali. Najmä tie, ktoré si nepamätali starú Konohu, sa zvykli chváliť „tou najlepšou skrytou dedinou na svete“. Aj ich rodičia si jazero napokon po toľkých rokoch obľúbili. Pár starčekov si občas s nostalgickou hrdosťou zaspomínalo, ako kedysi práve niekde uprostred toho jazera stáli ich domy a ako sa zvykli schádzať pod skalou Hokage, ktorá teraz trčala z jazera ako malý ostrov. Štvrtému voda siahala až po bradu a deti sa zvykli člnkovať okolo a liezť po klzkých kameňoch hore, preskúmať budovy úradu Hokage, dávno nepoužívané a snáď aj nebezpečné, ale o tom to predsa bolo. Ninja bez nebezpečenstva je ako klobúk bez hlavy.
V Listovej sa ročné obdobia vpíjali do seba ako kvapôčky temperovej farby na mokrom papieri – striedali sa jedno za druhým nečujne, nebadane, pokojne a klamlivo. Slnko sa ešte stále odrážalo na hladine Konohského jazera, ale jeho lúče boli klamlivé, studené – veštili skorú zimu, no nik nevedel, kedy presne sa do nej jeseň prehupne. Ľudia pomaly obliekali kabáty, deti vracajúce sa domov z Akadémie zbierali drobné konáriky a vydychujúc obláčiky pary sa tvárili že fajčia. Dodávalo im to pocit dospelosti. Jazero ale umĺklo – voda bola už príliš studená a vlastne na výlety na Ostrov Hokage ani nebol čas, pretože len čo sa deti vrátili domov zo školy a vyzuli sandále, už sa stmievalo.
Preto sa Naruto vydal k jazeru. Ulice Konohy boli rušné, hlučné, presne také ako ich miloval, ale potreboval pokoj.
Mal by si sa s nimi porozprávať.
Mal by. Ale s kým?
Hinata vždy vravela, že ich dieťa nikdy na Ostrov Hokage liezť nebude. Vraj je to príliš nebezpečné. Naruto si bol istý, že ich malé bude po skalách loziť celkom rovnako ako ostatné deti. Hinata sa dala pomerne ľahko presvedčiť a keby bolo najhoršie, sám mu v tom pomôže. Aj mu trebárs pomôže ujsť oknom, ak ho bude chcieť Hinata zamknúť v dome. Ich dieťa bude presne ako iné deti a zároveň presne ako on – ostane mu jeho smiech a túžba po dobrodružstve. Povedal to Hinate celkom narovinu a ona sa smiala. Možno si myslela že žartuje. Možno žartovala ona.
Naruto si bol tak či tak istý ich žiarivou budúcnosťou.
Ale dnes jeho neochvejnou vierou čosi otriaslo.
Stále nepomenuvávaš veci pravými menami.
Nepomenuvával. Bolo to ťažké.
Bolo to ťažké, pretože tá zmes nedôvery, prosby a príkazu bolela a nemala meno.
Povedali proste odíď.
Povedali proste odíď. Pretože vy jinchuuriki ste nakoniec nebezpeční.
Len keď stratíme kontrolu.
Dočerta s Beem!
Tebe sa to tiež stáva.
Nikdy som nezrovnal so zemou celú dedinu!
Myslím, že sa ospravedlnil.
Akoby to niečo zmenilo. Tiež ho predsa donútili odísť.
Možno keby si sa s nimi o tom toľko nehádal, ani by si ťa nevšimli.
Nebolo to fér!
Ľudia sa boja vecí ktoré nemôžu kontrolovať.
Zaútočili na neho! Chcel svoju dedinu len ochrániť!
To je ono. Zaútočili na neho. Nie na dedinu.
Nikomu sa nič nestalo.
Ale mohlo sa stať.
Život je plný „mohlo sa stať“.
Nevravím že majú pravdu. Ale čo chceš robiť? Hádať sa?
Ah, keby vedel. Mohol sa hádať s Koharu a radou a ostatnými Kage , ale s babičkou Tsunade? A s Raikagem? Ten to ľutoval snáď ešte viac ako Naruto.
Hádať sa a napokon tiež stratiť kontrolu sám nad sebou a niekomu ublížiť?
Nemôžem im to urobiť!
Komu?
Komu...
Vieš, nakoniec majú pravdu. Ibaže to nie my sme nebezpeční. Ale ľudia, ktorí chcú našu moc. Ľudia, ktorí nás ohrozia, rozzúria a donútia prestať sa kontrolovať. Aj pes zahnaný do kúta najprv len šteká, ale ak mu nedáš pokoj, uhryzne ťa. Majú pravdu. Kým budeme neviditeľní, svet bude trochu bezpečnejším miestom.
Ale Bee ich zničil!
Myslíš, že neprídu ďalší?
Och, samozrejme že prídu. Vždy prišli.
Nemôžem im to urobiť.
Hinate a svojmu dieťaťu?
Naruto mlčky hľadel na jazero. Bola to Leeho práca. Asi sa mu kráter ktorý ostal z Konohy zdal príliš malý alebo čo. Skrátka sa trochu pri tréningu rozohnil a výsledkom bol ten prameň. Najskôr len taký pramienok. A odrazu z toho bola potopa. Ale Lee mal šťastie – jeho neposlali preč, lebo dedina už bola zničená. A tak mali jazero. Niektorí ľudia ho s úsmevom na tvári volali Leeovo.
Tým že tu budeš sedieť nič nevyriešiš.
Hinata bude chcieť ísť so mnou. A Sasuke sa za mňa možno bude chcieť biť.
Nielen Sasuke. Mladý Inuzuka nepotrebuje na bitku ani poriadny dôvod a stavím sa že ani Rock Lee si takú bitku nenechá za nič na svete ujsť. Ale postavia sa za teba viacerí.
Nakoniec z toho bude väčšia katastrofa, ako z jinchuurikiho, ktorý stratil kontrolu.
Nebude, ak ich presvedčíš že je to to, čo chceš. Ty sa musíš rozhodnúť čo je správne. Ale myslím, že to vieš.
Naruto si povzdychol. Tá hlúpa líška mala pravdu. Nemohol tu sedieť večne. Za chvíľu mu zmrzne zadok.
A vedel, čo je správne.
Len sa s tými ľuďmi porozprávaj. Oni to pochopia. A Hinata vie sama, čo je pre ňu najlepšie.
Jedna vec ma ale mrzí.
Aká?
Naruto sa postavil a zľahka si oprášil nohavice, len tak, aby sa nepovedalo.
„Toho Hokageho už som mal nadosah!“

Sakura ho v ten deň nečakala. Naruto ich vlastne nezvykol navštevovať veľmi často. So Sasukem boli spolu niekde na misii v jednom kuse. Po misii zas väčšinou skončil u nej v nemocnici. A potom chodili do Ichiraku, alebo spoločne trénovať, alebo na pikniky (k tomu ich väčšinou donútila Hinata). Samozrejme, bol u nich keď mala Sakura narodeniny a Sasuke rozlúčku so slobodou a na povinných vianočných návštevách a skrátka vtedy, keď to príležitosť vyžadovala, ale nebývalo to často.
A nikdy nie bez ohlásenia.
Takže niečo bolo zle.
„Nedívaj sa na mňa tak!“ zamračil sa na ňu, keď ho usadila v kuchyni.
„Deje sa niečo zlé,“ vrátila mu zamračený pohľad, postavila pred neho pohár vody a obrátila sa späť k sporáku.
Vzdychol si. Poznala ho až priveľmi dobre.
„Prečo mi nepovieš čo to je?“
„Počkáme na Sasukeho, okej? Vravela si, že tu bude každú chvíľu.“
„Bude to niečo naozaj zlé, keď sa ti to nechce vysvetľovať dvakrát,“ znova na neho znepokojene pozrela.
Tentokrát sa celkom očividne vyhol jej pohľadu a zmenil tému.
„Kde máš dieťa?“
„Shinari spí. Vďakabohu.“
„Mám taký pocit, že spí stále.“
„Prespí celé dni a prekričí celé noci,“ pousmiala sa Sakura.
S tým úsmevom... To akosi bolo celé v poriadku.
Stále?
Hej, stále mal preň slabosť. Pre ten úsmev... Bude schopný odísť. Pre Sakurin úsmev a pre jej dieťa. Aj pre Sasukeho. A malú Shikamarovu Sadai, ktorá sa predvčerom prvýkrát sama pretočila na bruško a Temari sa rozplývala, aká je jej dcéruška geniálna. A pre Nejiho Hinodeho, ktorý už sedel v kočíku a vystieral rúčky k Hinate, usmievajúc sa širokým, bezzubým úsmevom, tak veľmi kontrastujúcim so stále rovnako prísnou tvárou jeho otca. Boli to dobré dôvody.
Narutove bystré zmysly shinobiho zachytili pohyb v chodbe a za chvíľu sa v kuchynských dverách zjavil Sasuke.
„Okaeri,“ privítala ho Sakura, neodvrátiac sa od hrnca. Samozrejme, aj ona ho počula, hoci v Uchihovskom dome nezavŕzgal pri Sasukeho ľahkej chôdzi jediný kúsok podlahy.
„Tadaima,“ prešiel Sasuke k nej, rýchlo ju pobozkal na líce a obrátil prekvapený pohľad k Narutovi.
„To máme ale nečakaného hosťa. Hinata ťa konečne vyšmarila?“
Naruto sa na neho zaškľabil.
Sasuke ho nepoznal tak ako Sakura, aby z jediného pohľadu vyčítal celý príbeh, ale Nevypovedané čosi, čo Naruto za celé tie roky stále nedokázal pomenovať v jeho očiach nevyhaslo a v tých Narutových tiež nie a to bol pravdepodobne dôvod, prečo boli obávaným tímom, dokonale spolupracujúcim v každom okamihu ako jeden muž. To bol určite dôvod, prečo sa Sasuke hneď v nasledujúcom okamihu posadil oproti Narutovi a výraz mu zvážnel.
„Čo sa deje?“
„Chcú aby som odišiel.“
Sasuke sa zhlboka nadýchol a Sakura prestala miešať polievku. Narutovi sa videlo, že prešla celá večnosť, keď Sasuke konečne prehovoril.
„Takže predsa.“
Teraz ťa dostali, čo?
Naruto si uvedomoval, že má otvorené ústa, ale nevedel sa donútiť k tomu ich zavrieť. Sakura s povzdychom prešla k stolu a usadila sa k Sasukemu, dlane zľahka položiac na stôl.
„Ako?“ zamumlal Naruto napokon.
„Čakali sme to, po tom čo sa stalo s Beem,“ pokrčila Sakura plecami, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete. „Tak, čo máme robiť?“
„Čo máte robiť?“ opakoval, cítiac sa ako tupec.
„Sme pripravení bojovať,“ povedal Sasuke, pokrčiac plecami presne tým istým spôsobom ako Sakura, spôsobom akoby o nič nešlo, akoby sa bavili o tom, kam sa pôjdu navečerať. „Myslím, my všetci. Kakashi a Gai, Shikamaru, Lee, Choji, všetci.“
„Rozprávali ste sa o tom?“ opýtal sa Naruto a z minúty na minútu si pripadal ako čoraz väčší tupec.
Sakura len prikývla.
„Ah,“ zhlboka sa nadýchol. „Fajn.“
Sasuke zdvihol obočie, Sakura sa naopak zamračila a otvorila ústa, no Naruto zdvihol dlaň a pokrútil hlavou.
„Nie,“ povedal jasne a rozhodne. „Nikto nebude bojovať.“
„Ale...“
„Odídem. Bude to najlepšie. A nikto nebude bojovať!“
„Naruto, to...“
„Ts.“
Sasuke jej položil na ruku svoju veľkú dlaň a bez toho aby niečo povedal, Sakura zmĺka a pozrela na neho.
„Ale Sasuke...“
Mlčky pokrútil hlavou a hľadel na Naruta.
Opätoval mu ho rovnako ticho, s rovnakým Nevypovedaným čímsi. Takmer mal chuť sa usmiať, uvedomujúc si, že je v ich očiach stále rovnako jasné, ako v ten prvý deň. A to bola istota, ktorú mal, kamkoľvek pôjde. Nevypovedané čosi ostane. To Nevypovedané čosi, ktoré teraz Sasukemu povedalo, že Naruto skutočne vie čo robí a skutočne to chce urobiť. A že nepripúšťa akúkoľvek inú možnosť. To Nevypovedané čosi, ktoré Narutovi prezradilo, že sa Sasukemu vlastne uľavilo. Videl v jeho očiach krvavý masaker Uchiha klanu, ktorý sa mohol opakovať, svedomie, ktoré sa mu bránilo celou svojou existenciou, no aj Sasukeho zodpovednosť a znovuzískaná loajalita. Naruta by nezradil za nič na svete a to bolo lepšie ako všetky ospravedlnenie na svete...
„Počkať... Nikdy si sa mi vlastne neospravedlnil!“ uškrnul sa naraz.
Sakura na neho nechápavo pozrela a Sasuke povýšene pokrútil hlavou.
„V tvojich snoch.“
Naruto sa krátko zasmial, no Sasuke rýchlo opäť zvážnel.
„A čo Hinata?“
„Môže sa rozhodnúť,“ povedal Naruto pevne. „Ak ostane tu, bude mať svoju rodinu a spolieham sa na vás, že sa o ňu postaráte...“
Sasuke pokýval hlavou, Sakura prikýval oveľa búrlivejšie.
„Ak sa rozhodne ísť so mnou, nedovolím, aby sa jej niečo stalo. Zaistím, aby bola šťastná,“ dodal presvedčivo.
Sasuke opäť pokýval hlavou a Sakura si opäť vzdychla.
„Ale ešte si sa s ňou o tom nerozprával, však?“
„Ako tak pozerám, beztak o tom už vie,“ poznamenal Naruto kyslo.
Sakura sa pousmiala a vrhla rýchly pohľad na Sasukeho. Ten pokýval hlavou a Naruto z tichej konverzácie pochopil, že pre Sasukeho je vec vybavená. A pre Sakuru teda bola tiež. Niektoré veci sa nemenili. Jeho bola stále schopná zmlátiť do krvi a Sasukeho úsudku bezmedzne dôverovala.
„Ostaneš na večeru?“ opýtala sa hlasom, ktorý bol až priveľmi ľahký na to, aby to bola skutočná otázka a nielen klamný manéver.
Nemal by si to odkladať.
„Nemal by som to odkladať. Pôjdem domov a porozprávam sa s Hinatou.“
Sakura odobrujúco prikývla. Potom odsunula stoličku, rýchlo obišla stôl a pobozkala ho na líce.
„Dobrú noc,“ zamumlala a vrátila sa k sporáku.
Sasuke sa tiež zdvihol a vyprevadil Naruta ku dverám.
Nebo už bolo posiate hviezdami a Naruto ľutoval, že si nevzal šál. V momente keď prekročil prah Uchihovského domu, z horného poschodia sa ozval plač a potom rýchly dupot Sakuriných nôh hore schodmi.
„Zdá sa, že ti narieka syn,“ uškrnul sa na Sasukeho.
„Prereve celé noci,“ zaškaredil sa Uchiha. „A cez deň spí ako baránok.“
„Otravnosť očividne zdedil po oteckovi.“
Sasuke do neho šťuchol.
„Aspoň už vieš, prečo moja výkonnosť na misiách za posledný mesiac tak prudko klesla.“
„Haha, výhovorky, výhovorky...“
Sasuke mu bez jediného slova zaplesol dvere pred nosom.
Stále je to ten rovnaký bastard ako pred rokmi.
Naruto sa uškrnul.
„Aj ja ti prajem dobrú noc.“

Hinata zaspala na gauči. Schúlená do klbôčka, s tvárou napol zakrytou tmavými vlasmi vyzerala ako malé dievčatko. Nebyť guľatého bruška, v ktorom rástol nový život a ktoré objímala drobnými rúčkami, inštinktívne ho chrániac ešte aj v spánku.
Naruto ju pozoroval s previnilým úsmevom. Určite na neho čakala, kým sa túlal po dedine, snažiac sa usporiadať myšlienky, bez toho, že by jej niečo povedal, čakala ho bez štipky zlosti s večerou a keby nebola zaspala, privítala by ho úsmevom bez jedinej výčitky, aj keď bol nezodpovedný idiot, ktorý sa jej chystal zničiť život. Lenže zaspala, pretože v posledných dňoch bola taká unavená...
Opatrne ju zdvihol do náručia, ani s dieťaťom vo svojom lone nebola pre neho príliš ťažká a chcel ju odniesť do postele, ale ona sa zavrtela a otvorila oči.
„Naruto-kun...“ zamumlala rozospatým hlasom a pretrela si oči. „Okaeri nasai...“
„Pšš, kľudne spi ďalej.“
Hinata však pokrútila hlavou a začala sa drať z jeho náručia. Trochu rozpačito ju položil naspäť na gauč.
„Čo sa deje?“ opýtala sa jemne, zdvihnúc k nemu striebristé oči.
Nič mu nevyčítala, len sa o neho nesebecky bála. Vedela, že by nikdy neprišiel domov takto neskoro, keby sa niečo nestalo.
A ty jej musíš povedať, čo.
Mal pravdu. Nemalo zmysel to odkladať. A tak sa so vzdychom posadil vedľa nej.
„Dnes si ma predvolala rada.“
Pozorovala ho tými žiarivými očami a nič nehovorila, nenútila ho, nesilila.
„Zdá sa, že po nás zasa idú.“
„Hm?“ prekvapene a trochu vydesene nadvihla obočie a zovrela mu ruku. „Kto?“
„Nevieme,“ povzdychol si. „Včera večer dorazil posol z Bleskovej. Dvaja maskovaní muži opäť napadli Beeho. Nepodarilo sa im ho poraziť, napriek tomu, že boli nesmierne silní. Nezistili ich totožnosť. V Bleskovej predpokladajú, že sú súčasťou rovnakej organizácie, ako tí, ktorí zaútočili naposledy.“
Slová sa z neho sypali bezvýrazne, akoby čítal správu z papiera s hlavičkou Hokage, no Hinata sa aj tak vydesila. Vydala akýsi zvuk, čosi medzi tichučkým výkrikom a zakňučaním a pritisla si na ústa dlaň.
„Zdá sa, že niekto si zobral príklad z Akatsuki,“ uškrnul sa neveselo.
„Čo Bee? A Blesková? Sú všetci v poriadku?“ vyhŕkla Hinata.
Aj ona si dobre pamätala útok spred ani nie dvoch mesiacov, keď na Beeho zaútočili až traja a on pri obrane seba – nech sa na to Naruto pozeral akokoľvek, Bee bránil predovšetkým seba, nie dedinu – nezvládol svojho démona a úplne zničil polovicu dediny. Straty na životoch neboli, zranenia len minimálne, no už vtedy chceli radní zo všetkých piatich dedín poslať Jinchuurikiho preč. Keby sa za neho nebol Naruto postavil tak zúrivo, urobili by to už vtedy. A napokon to aj tak nebolo na nič.
„Všetci sú v poriadku, no Bee opäť napáchal nejaké škody... Tentokrát ani nečakali na nejaký súd. Rovno ho poslali do vyhnanstva.“
Tentokrát Hinata zhíkla nahlas. Naruto mlčal.
„A čo... A čo ty?“ opýtala sa potichučky.
„Mne veľmi dôrazne odporučili to isté.“
Tak, a bolo to vonku.
„Ešte neprebehol oficiálny súd, budú musieť zvolať všetkých Kage a tak, ale... Myslím, že viem ako to dopadne.“
Tentokrát Hinata ostala ticho. Sekundu, dve, desať, tridsať... Minútu. Pozrel na ňu kútikom oka. Rukou si zamyslene hladila bruško a v ňom sa niečo ozvalo, akási spomienka, dávno zabudnutá, stratená vo vodách času, takmer mu pripadalo, akoby ani nebola jeho...
To pretože nie je tvoja. Je moja.
Áno? A na čo spomínaš?
Takto vyzerala tvoja matka, keď čakala teba. Ten spôsob akým sa Hinata toho dieťaťa neustále dotýka... Tak strašne mi pripomína Kushinu.
V Narutovom vnútri sa čosi stiahlo. Áno, nechá rozhodnutie na Hinatu, ale ak nepôjde s ním, ak sa budú musieť rozdeliť... Nebol si istý, ako to prežije. No Hinata sa zrazu usmiala.
„No, možno by sme im mali ušetriť starosti a mal by si hneď zajtra oznámiť, že dobrovoľne odchádzaš. Potom môžeme ísť za mojím otcom a všetko mu vysvetliť...“
„Čože?“ vydýchol prekvapene.
„No, musíme vysvetliť otcovi, prečo jeho najstaršia dcéra odchádza z Konohy do... Kam vlastne?“
Bol v takom šoku, že ho ani nenapadlo o tej otázke premýšľať.
„Povedali, že najbezpečnejšie miesto je pod Enzan no Shizoku, ale...“
„Enzan no Shizoku?“ vydýchla prekvapene. „Nie je to tá hora, kde býva smrť?“
„Je to len legenda, ale...“ Naruto pokrčil plecami. „Hinata, nemôžem od teba chcieť, aby si išla so mnou. Musíš o tom viac porozmýšľať...“
Hinata mu pevne pozrela do očí a on vedel, že neprijme nijaké jeho námietky. Hinata sa rozhodla.
Napadlo ho, ako veľmi sa zmenila. Nielen že sa prestala zajakávať, bolo to niečo oveľa hlbšie v nej – vyžarovalo jej to z očí, zo spôsobu, akým držala hlavu vysoko hore, ako kráčala, stále po okraji chodníka aby nikomu nezavadzala, no s rovnými plecami a vyrovnaným krokom. Ten tichý vzdor, plachá autorita, ktoré v nej vždy boli, za posledných pár rokov zosilneli, predrali sa na povrch, snáď to bolo jej životom s ním, že sa zbavila časti svojej plachosti. Napokon, vždy mu vravela, že to on jej dodával nádej a odvahu.
„Musím porozmýšľať akurát tak o tom, čo všetko treba zbaliť,“ povedala a potom jej pohľad zmäkol. „Naruto-kun, ak si mám vybrať medzi životom vo vyhnanstve a životom bez teba, nemusím o ničom rozmýšľať. Aj keby som si mala vybrať medzi nebom bez teba a peklom s tebou, nerozmýšľala by som ani sekundu. Nie je to ani výber, skrátka... Keď si tam ty, nevidím nijaké iné možnosti.“
Prosím ťa, nerozplač sa.
„Pretože ťa zaslepuje žiara mojej dokonalosti,“ zasmial sa namiesto plaču a Hinata sa tiež zachichotala.
„Dnes som bola za Ino,“ povedala mäkko a ticho.
„Oh, ako sa má? A čo Shimaru?“
„Zdá sa, že bude mať vlásky aj očká po Ino,“ usmiala sa láskavo. „Je krásny...“
„Nemôžem uveriť, že Ino svojho syna berie každučký deň so sebou do nemocnice,“ rozosmial sa už asi po stý krát. Ino materská dovolenka nič nehovorila. Po pár týždňoch po pôrode už opäť pracovala v nemocnici, dieťa zatiaľ spalo v postieľke na sesterni. Shimaru mal výcvik ako shinobi od úplného začiatku.
„Ino robila nejaké vyšetrenia a... Vieš, myslím, že už viem, čo to dieťa bude.“
Nechápavo na ňu pozrel.
„Myslím, chcel by si radšej chlapčeka, alebo dievčatko?“
Týmto ho dostala. Naprázdno otvoril ústa, potom pokrútil hlavou.
„Ja... Ja neviem... Čo to bude?“
„Dievčatko.“
Hinata sa usmievala a mlčala, čakala, kým vstrebe tú správu.
Dievčatko. Bude to dievčatko. Bude mať dcéru.
Ženskú.
„Juchú!“ vyskočil a potom si zas sadol. „Oh, to je úžasné, Hinata! Bude krásne ako ty...“
„... a statočná a vytrvalá ako ty,“ usmiala sa. „Chcela by som, aby sa volala Asahi.“
„Asahi. To znamená ranný lúč.“
„S ránom prichádza nádej, však?“
„Nádej v budúcnosť.“
Naruto sa naširoko usmial a objal svoju ženu so všetkou láskou, ktorú k nej i svojej nenarodenej dcére cítil.
„Budúcnosť, ktorá môže vyzerať čierna ako najhlbšia noc, ale my vždy budeme mať aspoň ten jeden lúč, ktorý ju osvetlí...“ Hinata sa k nemu privinula, opatrne aby nepritlačila maličkú Asahi medzi nimi.
Dá sa to nejako urobiť, aby ste ma z týchto nechutností vynechali?
Niektoré veci... Väčšina vecí sa dala ignorovať.
Nemusel stáť na čele. Dokonca možno nemusel ani stáť. Ale kým tu bude nádej na nový začiatok... Môže si ho predsa urobiť toľkokrát, koľko chce.
„A z trosiek sa zrodí nový svet...“