Konožská 3P alebo Komitragická rozprava o túžbe a láske

„Ale áno, dneska by to šlo... Dnes... sa mi to podarí,“
rezolútne prehlásil mladý, sebavedomý ninja pri pohľade na svoje - aspoň teda podľa vlastnej mienky - vypracované telo, v odraze vodnou parou zahmleného kúpeľňového zrkadla¹.

Na tvári sa mu rozhostil spokojný, hoci trochu vyčerpaný výraz. Niet sa však čomu diviť. Príprava pre jeho dnešný večerný (a ako neskromne dúfal aj následný nočný) život mu zabrala dobré tri hodiny...
Za najväčšiu prekonanú výzvu spätne považoval skrotenie svojho bujného pubického ochlpenia. Pri zbesilom striedaní vlasového zastrihávača, série piatich rôznych žiletiek, britvy a benzínového krovinorezu mlčky preklínal svoje predpubertálne dni, ktoré strávil myšlienkovým a pohľadovým hypnotizovaním svojho rozkroku, ktorý nie a nie vypustiť na svet prvé kučery na dôkaz (očividne nie duševnej) dospelosti svojho majiteľa. Na mieste teraz taktne vyholeného znaku Skrytej Listovej stál pôvodne prales poddajnosti drôtenej kefy. Túto vlastnosť Naruto pripisoval prítomnosti líščej čakry vo svojom organizme a vďaka nej ani len jeho autosexuálny život doposiaľ nestál zaveľa².

Mimo tejto adrenalínovej adventúry prebiehal zvyšok Narutovho skrášľovacieho dopoludnia pomerne pokojne. Náš hormónmi poháňaný hrdina si výnimočne doprial očistný kúpeľ a veľmi dôkladný pozorovateľ by možno s trochou neistoty v hlase potvrdil, že ho na zlomok sekundy zazrel so zubnou kefkou v ruke, predvádzať akýsi nejasný náznak dentálnej hygieny. Dielo zavŕšil nanesením značného³ množstva deodorantu AXE na svoje telo. Vágne pootočil hlavu v smere, kde by sa nebyť hustého AXE oparu mohli nachádzať dvere a zvolal: „Som pripravený!“

Spoza dverí zaznel hlasitý povzdych a zavŕzganie stoličky. Do miestnosti vstúpil Sai, nesúc pod ramenom svoje maliarske potreby. Prehliadol si Naruta od hlavy k päte a s trpkým úsmevom utrúsil uštipačnú poznámku o snahe o optické zväčšenie pohlavia vhodnou úpravou ohanbia. Naruto sa tváril, že nič nepočuje a naďalej mlčky špúlil pery do zrkadla. Keď napokon našiel vhodnú konšteláciu mimických svalov, obrátil sa na prítomného umelca a s výrazom hodným kačice divej povedal: „Ajém sexy end áj nouit!“

Sai si rozložil maliarsky stojan a pustil sa do práce na Narutovej novej „profilovke“ na FaceScroll. Výsledok visel do hodiny na nástenke pred Narutovým domom, ktorú napriek jeho egoistickým predstavám pravidelne sledovala akurát tak Hyuuga Hinata.

DING-DONG...

Práve včas, pomyslel si Naruto. Pribehol k vchodovým dverám a s nadšením ich otvoril. Postavu, ktorá v nich stála, od polovice tela nahor zakrýval veľký, neoznačený balíček.
„Niečo tu pre teba mám, Naruto-senpai,“ ozvalo sa tlmeným hlasom spoza škatule.
„Výborne, výborne, Konohamaru! Už tu na to čakám,“ odvetil dychtivo Naruto. Vytrhol malému poslíčkovi zásielku z rúk, otlačil svoju pečať na príjmový doklad a bez rozlúčenia, či poďakovania znova zaplesol dvere. Konohamaru bol spočiatku zaskočený tak neprívetivou reakciou svojho veľkého vzoru, no rýchlo si v pamäti vybavil Narutove celotýždenné ódy na dnešný deň. Zvláštne, hovoril si v duchu. Pohľad na jeho stále kopcovito naložený poštový vozík ho však navrátil do reality. Pokrčil plecami a odpochodoval spolu s ním na ďalšiu adresu...

Medzičasom sa Naruto vo vnútri natešene prehraboval obsahom balíčka. Systematicky pri tom kontroloval prítomnosť každej jednej položky. Je tu všetko, zhodnotil napokon a spokojne prikývol. Zásobu prezervatívov, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani nijaká osvetová misia v Afrike, presypal do pripraveného kufríčka.

„Dnes to predsa musí vyjsť,“ povedal Naruto a zahryzol si do spodnej pery.

CVAK, CVAK. Kufrík odložil stranou...

Do začiatku párty zostávala hodina. Naruto vstal a oprášil si kolená. Uvedomil si, že jediné, čo má momentálne na sebe, je uterák ovinutý okolo jeho pásu. Takto na 3P párty predsa nemôže, ó nie. Nachvíľu sa zamyslel a vyštartoval do svojej izby. Pristúpil k posteli a odklopil jej úložný priestor, vytiahol si odtiaľ pár čistých ponožiek a ružové, srdiečkované trenky. Zo skrine za sebou zasa vybral modrú košeľu, pásikovanú, zlato-modrú kravatu a oblek z požičovne. Pre dnešok nechá svoju nezničiteľnú, oranžovo-modrú teplákovú súpravu odpočívať, zaujal si.

Po chvíli zápasenia s jednotlivými kusmi oblečenia bol Naruto pripravený vyraziť. Z predsiene si zobral svoj drahocenný kufrík, nazul si čierne lakovky a pomocou značného množstva gelu uhladil svoje neposlušné vlasy na stranu. Peňaženku s pozvánkou si zastrčil do vrecka, otvoril dvere a vykročil do chladného, jesenného večera.

Hoci prišiel Naruto na miesto určenia ešte o dobrých dvadsaťpäť minút skôr, čakalo ho tu pred vstupom do klubu nemilé prekvapenie vo forme obrovského zástupu vyobliekaných konožanov, i nekonožanov.
„Dočerta! A to vraj na párty nikto nechodí načas,“ zahromžil Naruto, nervózne prešľapujúci z nohy na nohu.
Nič sa nedá robiť, povzdychol si. V tom však spočinul zrakom na svojom kufríčku a spomenul si na svoje dnešné plány a do tváre sa mu vrátil úsmev. Nenechá si predsa pokaziť večer týmto malým, hlúpym zdržaním. A tak sa ľudský had pred Narutom skracoval a skracoval, až konečne úplne zmizol.

„Meno?“ Ozval sa zamaskovaný ochrankár pred vchodom.
Naruto však jeho identitu hneď rozpoznal: „Uzumaki Naruto, Kakashi-sensei!“
Ochrankár-Kakashi si povzdychol.
„Tak vitaj, Naruto. Pozvánku predpokladám máš?“
Naruto súhlasne prikývol.
„A v tom kufríčku si nesieš čo? Dúfam, že nie nejaké zbrane,“ zamračil sa Kakashi a venoval Narutovi spýtavý pohľad.
„Ááále, to viete, Kakashi-sensei. Nič, len malá osobná ochrana,“ odvetil sebavedome Naruto.

Kakashi sa pousmial. Cítil, ako ho zaplavuje pocit akejsi otcovskej hrdosti. Konečne sa z neho stáva dospelý ninja, pomyslel si. Jeden nikdy nevie, čo ho kde postretne a mať v zálohe dva, tri kunaie, či shurikeny, nikdy nemôže byť na škodu.

„Naruto,“ prehovoril, „vidím, že si si aj napriek svojej tvrdohlavosti z mojich lekcií dokázal vziať niečo do života. Snáď ti ako tvoj učiteľ idem dobrým príkladom.“

Naruto sa trochu začervenal pri pomyslení na všetky chvíle, ktoré namiesto usilovného tréningu s Tímom 7 strávil nazeraním cez Kakashiho plece do jeho nového dielu Icha-Icha Paradise. Potlačil však rumenec v tvári a rázne odpovedal: „Tým najlepším!“

„Poď ďalej a bav sa,“ povedal Kakashi a pokynul rukou smerom dovnútra klubu. Musel sa premáhať, aby udržal slzy dojatia.

Naruta po vstupe privítal klasický óder podzemného klubu - vyvážená kombinácia pachov telesného potu, nevetranej stuchliny, zvratkov a lacného alkoholu. Náš hlavný hrdina ho opojne nasal do plných pľúc. Prekonal chvíľkový pocit závratu, znova vydýchol a pomedzi zuby precedil: „Som doma, bejby.“

Pohľadom prebiehal po zúfalých ľudských troskách, ktoré to so zábavou očividne trochu prehnali, nemožných mužských tanečníkoch („Ahoj, Choji.“) a momentálne už len sporo odetých slečnách. Nachvíľu sa pozastavil nad vysvietenou zlatou klietkou, visiacou zo stropu, v ktorej ležal na kolenách dvoch konožských dám ladných kriviek slastne odfukujúci host tejto akcie - Pakkun. Škrabkanie po bruchu si očividne užíval...

Narutove oči však hľadali len jednu jedinú osobu. Jeho platonickú detskú lásku, Haruno Sakuru. Zdalo sa mu, že cez tancujúcu masu ľudí na okamih zazrel jej svetloružové vlasy, a tak sa snažil predrať až úplne k nej.

Sedela na bare. V očiach mala uprený, no neprítomný pohľad, podliaty slzami. Naruto sa zarazil a z tváre mu zmizol predošlý úsmev. Spomalil krok a snažil sa splynúť s davom. Videl, ako Sakura v rukách kŕčovito zviera nejaký rozmazaný, pokrčený papier. Je to Sasuke. Sasukeho portrét, pomyslel si. Zastal na mieste. Z temného kúta baru sa na neho zadíval iný pár očí...

Chvíľu tam len tak stál. Nehybný telom. Nehybný pohľadom. A vtedy si to uvedomil. Ak je na Sakurinom tele dnes vlhkejšie miesto, než jej oči, nečaká na neho...

ONA na neho nečaká.
A nikdy nebude.

Pustil na zem svoj kufrík a utiekol do davu. Na tvári onoho tajomného pozorovateľa sa rozhostil zákerný úsmev. Prehltol pilulku, ktorú mal na dlani a zapil ju svojím drinkom.

„A teraz som na ťahu ja. Byakugan!“

Postava sa preplížila davom, nasledujúc stopu Narutovej čakry. Stál opretý o stenu medzi skladom a toaletami. Položila mu ruku na plece...

„Naruto-kun?“
„Ach, Hinata. To si ty,“ odpovedal mierne zaskočený Naruto.
„Vyzeráš smutne. Stalo sa niečo?“
„Hm... ako sa to vezme. To je na dlho.“
„Poď sem, je tu ticho a budeme tam mať pokoj od všetkých. Spravím ti... náladu,“ usmiala sa.

Hinata nečakala na odpoveď a zatiahla Naruta do vedľajšej miestnosti. Cítila, ako ju pomaly opúšťa fyzická sila. Účinky rohypnolu, ktorý si pred chvíľou sama naordinovala, sa začínali dostavovať. Pritlačila Naruta o stenu a dýchajúc na krk mu pošepkala do ucha:

„Naruto... Chcem, aby si vedel, že som tu vždy bola pre teba. Bola, som a aj budem. Nech sa ti teraz hlavou preháňajú akékoľvek... myšlienky, či predstavy... všetko smieš, Naruto. Všetko.“

V tom sa jej podlomili kolená a ona skĺzla na vopred dômyselne pripravený matrac.

„Všetko,“ zopakoval Naruto.
„Ja chcem...“
„...“
„Chcem... ti porozprávať o mojej nikdy neopätovanej láske k Sakure-chan,“ vyslovil na jeden dych Naruto.

Hinata prevrátila oči, v duchu prekliala Sakuru, Naruta a aj celý tento nespravodlivý svet a z posledných síl si prehryzla jazyk.

Naruto ju až do konca svojho rozprávania považoval za skvelú poslucháčku a suportívnu osobu.

Samozrejme zomrela na vykrvácanie.
Len aby bolo jasné.