Cesty 3

Buď mojím priateľom, alebo ním nebuď!

Život v Dažďovej sa nikdy nezastavil, hoci ich brána to na pocestných kričala. Ani vojnou nie. On sa len prispôsobil. Obyvatelia Dažďovej sú tí najprispôsobivejší ľudia, akých poznám.
Užívala som si tie prázdniny, hoci Sasuke sa spočiatku zdal byť rušivým elementom.
Lenže život so Sasukem sa podobal tomu, akoby som bola na misii, vlastne na prázdninách sama, napriek tomu že sme bývali v rovnakom hoteli a dokonca aj rovnakej izbe. Nevidela som ho celý deň. Ráno odchádzal predtým než som sa zobudila a vracal sa až po večeri. Neprekvapoval ma, netešil, nedráždil, ani neštval. Okrem večera. Neodpovedal ani na jediné moje „dobrú noc“. Ale rozhodla som sa to nevzdať. Možno – iba možno – som ho vlastne chcela aj trochu provokovať. Sasuke je ten typ, ktorého najviac nahneváte, keď sa k nemu správate milo. Vedela som to už vtedy a využívam to dodnes.
Prechodila som celú dedinu. Ninjov v Dažďovej bolo v tých časoch pomenej, zato prekvital turistický ruch. Na každom rohu boli stánky s občerstvením a zábavou, hotely boli plné a kaviarničky rozvoniavali kávou a prútím stoličiek vynosených na terasu. Z pár slov vypočutých v reštaurácii v našom hoteli a jednej turistickej príručke, ktorá ležala na posteli som vyrozumela, že ide o akási vodopády asi dva kilometre za dedinou, prírodný unikát a jazerá so jasnozelenou farbou a príjemne chladivou vodou všade v okolí dediny. Nevybrala som sa ani za jednou z turistických atrakcií, ale bolo mi jasné, že okolie Dažďovej je krásne. Mne stačilo prezrieť si mesto, stará časť s domami zničenými vojnou a tá nová, pre turistov, s krásnymi obchodmi a zábavou. Stará časť sa mi zdala romantická. Síce po vojne, ale domy ktoré neboli zničené na mňa silne zapôsobili architektúrou, natoľko inou než sa používala v Listovej a páčili sa mi aj staré parky, o ktoré už sa nik nestaral a práve tá divočina na mňa zapôsobila. V novej časti som sa kochala krásami remeselníkov v stánkoch, no takmer nič som si nekúpila. Mojou hlavnou náplňou bolo jedenie. Celých päť dní som sa bez výčitiek napchávala. Tak to bolo vždy na misiách. Môj otec doma stanovil tvrdú diétu pre mňa aj pre Hanabi, pretože Shinobi nesmie byť tučný. Občas som v noci nevydržala a vtedy sme sa s Hanabi stretávali v kuchyni a potajomky vyjedali chladničku, zvyčajne som sa ale otca bála a na misiách potom minula skoro všetky peniaze len za jedlo.
Jedlo v Dažďovej bolo skvelé. Na raňajky som väčšinou chodievala do kaviarne oproti. Mali fantastickú vanilkovú kávu a každé ráno čerstvé koláčiky a chrumkavé hrianky. Jedávala som aj fazuľový džem, hoci ten nebol taký dobrý ako v Listovej. Obedy som zvyčajne ignorovala a napchávala som sa priebežne celé doobedie. Nechodila som do reštaurácií, zato som vyskúšala takmer všetky stánky s rýchlym občerstvením v novej štvrti. Sushi robili priamo na ulici, zo všetkých druhov sladkovodných rýb ktoré som poznala aj z mnohých takých, ktoré som nepoznala – za to mohli asi tie krásne jazerá naokolí. Špecialitou, hoci to bolo zvláštne, pretože more bolo ďaleko, boli krevety. Jedla som ich nasladko aj naslano, veľké aj miniatúrne na jeden hryz a chutili mi všetky. Vyskúšala som tiež ryžu na akýkoľvek spôsob. Onigiri, smaženú ryžu, karí ryžu, ryžové guľôčky so zeleninou, bylinkami aj sladké. Dango s čokoládovým sirupom a čerešňové palacinky. Slané placky s kapustou a smažené tofu, ovocie s karamelom aj čerstvé, vysmážané kura, do zlatista upečené bravčové, kukuricu a opekané sladké zemiaky poliate medom. Raz som zašla aj do starej štvrte na marhuľový džem a ramen, ale ani jedno mi príliš nechutilo. Džem bol kyslý a pri jedení ramenu som neustále myslela na Listovú. Ramenu z Ichiraku sa nevyrovná nijaký iný. Poobede som bola zvyčajne už taká napchatá, že som sa len lenivo ponevierala po okolí, prezerala si stánky so suvenírmi aj so zábavou a potichu, svojím vlastným štýlom ktorý vyzeral akoby som sa nebavila, som sa bavila na súťažiacich. Potom som si sadla na lavičku a kúpila zmrzlinu a pred večerou, ktorú som zas absolvovala v našom hoteli, som vybehla k pekárovi kúpiť si čerstvé, ešte teplé škoricové rožteky. Vyjedala som ich v izbe po večeri, čakajúc na Sasukeho a na plachte mi ostávali omrvinky.
Bolo to takmer ako prázdniny, ibaže som stále mala ten nepríjemný pocit, akoby ma niekto sledoval. Často som sa obzerala okolo seba, ale nikdy sa mi nezdalo, žeby ma niekto sledoval. Ľudia mali zvyčajne plné ruky roboty so svojou prácou a turisti zas so svojou zábavou, nezdalo sa, žeby si ma niekto všímal. Len jediný raz som zachytila pohľad nejakých očí, rýchla, zelenkastá šmuha, no keď som sa k nemu vrátila, videla som len ryšavú mačku, ktorá navyše ani nesledovala mňa, ale rybie vnútornosti na pulte stánku, ktorý stál tesne za mnou.
Päť dní som si užívala pokoj a jedlo, oddychovala som a keď som šiesteho dňa ráno pozrela na svoje zranenie z Listovej, s prekvapením som zistila že je úplne preč, ostala po ňom len tenulinká, ledva badateľná ružová jazvička, taká, akých mám na tele viacero – pozostatky iných zranení, ale vďaka dokonalému umenie medikov z Listovej sotva badateľné, ak neviete kde ich hľadať. A šiesteho dňa som sa rozhodla preskúmať zas nové územie. Ako tá mačka, skúmajúca novú pôdu krôčik za krôčikom, ohraničujúc svoje teritórium.
Po raňajkách, ktoré sa za tých päť dní stala taká tradícia, že čašníci mi moje obľúbené jedlo prinášali na stôl bez toho, žeby som oň musela požiadať a priateľsky sa na mňa pritom usmievali som sa vybrala do dosiaľ nepoznanej časti Dažďovej.
Bola celkom sklamaním, ničím sa nelíšila od vyblýskanej novej časti mesta, hádam len tým, že bola trochu menej vyblýskaná, no možno práve preto sa mi zdala prívetivejšia a hoci atrakcie aj tovar v stánkoch bola navlas rovnaký ako v druhej časti, turistov tu bolo menej a rady pri stánkoch menšie, zväčša v nich stáli domáci a tak som sa rozhodla na tom mieste stráviť celý deň. Len tak som sa ponevierala ulicami a dala si slané rybičky a zázvorovú limonádu. Zastavila som sa pri stánku s farebnými loptičkami, plávajúcimi na hladine. Deti stáli na atrakciu v rade, pretože ak v určitom časovom limite vytiahli ústami desať balónikov, čakala ich lákavá odmena. Pravdaže, úloha nebola taká ľahká ako sa na prvý pohľad zdalo a len málo šťastlivcov sa prebojovalo ku skutočnej odmene, poväčšine dostali len cukrík. Ale nakoniec, išlo predsa o zábavu, nie o výhru.
Pristavila som sa pri stánku, ako mnoho ďalších zvedavcov. Pozorovali sme modrú vaničku s plávajúcimi balónikmi a roztomilú snahu detí. Jeden chlapec bol obzvlášť zábavný, hral s plným nasadením a nahnevane nafukoval líca, keď sa mu nedarilo. Pripomínal mi Naruta, veľmi tvrdohlavo sa snažil získať čo najviac balónikov, hoci sa mu vôbec nedarilo a nič si nerobil z posmechu ľudí okolo. Zhlboka sa nadýchol a ponoril do vody takmer celú hlavu, naháňajúc balón žltučký ako kuriatko, až kým mu nedošiel vzduch. Chlapček sa však odmietol vzdať, radšej sa pokúsil nadýchnuť vody, čo sa samozrejme neskončilo inak než mohutným kašľaním a prskaním – skutočne, veľmi zábavné, hoci som sa mu nechcela vysmiať, nemohla som sa udržať a...
Smiech.
Ale nie môj.
Dievča ktorá stálo vedľa mňa sa rozosmialo. Ale aký to bol smiech! Ona sama nebola príliš pekná, trochu bucľatá, obyčajné hnedé vlasy po plecia, ale ten smiech... Bolo to ako milión zvončekov, a padajúcich sklenených korálikov odrazu, harmónia dokonalých, sladkých zvukov miesiacich sa v najkrajšom smiechu, aký som kedy počula. Museli ste sa k nemu pridať, skrátka ste museli... Ja som sa otočila a ušla, takmer so slzami v očiach.
Akoby sa môj smiech mohol vyrovnať čomusi takému?
Zabočila som do prázdnej ulice, temnota skryla moju hanbu. Spomalila som krok, keď som sa v tom šere potkla o vrecko s odpadkami, bola to naozaj temná, špinavá ulička, taká, aké bývajú v hororových filmoch, ktoré sa bojím pozerať.
Veľa ľudí si myslelo, že som príliš hanblivá a pretože hanblivá rovná sa nudná, mala som len málo priateľov. Ak ste mali takú smolu ako Kiba a Shino a dostali ste sa so mnou do tímu, neostávalo vám nič iné než ma lepšie spoznať a zdalo sa, že keď ma tí dvaja naozaj spoznali, majú ma celkom radi. Ibaže ja nie som až taká hanblivá ako sa zdá. Pravda, nie som typ človeka ktorý sa s nadšením postaví pred celú triedu a odrecituje básničku, alebo zabáva celú spoločnosť svojimi vtipmi, nikdy som nebola, nikdy nebudem. Horšie je...
Zhlboka som sa nadýchla, pripravená po prvýkrát vypustiť tú myšlienku do sveta.
Horšie je, že si takmer vôbec neveríš.
Zas som vydýchla a necítila sa lepšie.
Ino je krásna. Nemôžem sa obliecť ináč, nemôžem si dať tričko s väčším výstrihom ani zmeniť účes, pretože pri Ininej kráse by to vyzeralo hlúpo. Ako keby sa červík pokúsil hrať na motýľa.
A Sakura je múdra. Nemôžem v triede zdvihnúť ruku, pretože moja odpoveď by proti tej jej, ktorú má určite pripravenú, vyznela tak smiešne, tak hlúpo!
Môj bratranec je talentovaný. Načo mám vlastne donekonečna trénovať, keď sa mu aj tak nikdy nevyrovnám? Iba budem pôsobiť ako zúfalec.
To sú veci, ktoré som si o sebe vždy myslela. Preto som sa nikdy nepokúšala zaujať Naruta, tak ako sa Ino a Sakura pokúšali zaujať Sasukeho, ani tým iným, menej otravným spôsobom, akým sa TenTen snažila zaujať Nejiho (a myslela si, že to nik nespozoruje, ale ja som to už vtedy veľmi dobre videla). Naruto by si ma aj tak nevšimol. Keď je okolo mňa toľko krajších, múdrejších, šikovnejších, talentovanejších dievčat!
Ah, a už je to tu. Prvé slzy sa ti už-už spustia po lícach...
Nahnevane som zažmurkala. Samozrejme, neviem nič iné než plakať. Aj keď sa stále pokúšam zmeniť, výrazy, úsmevy a vtipy, účesy a líčenie ktoré si skúšam pred zrkadlom, to všetko ostane zamknuté v mojej izbe, pretože moje telo ma vždy zradí, keď sa s tým pokúsim vyjsť na denné svetlo. Naruto si ma nevšimne. Nakoniec možno Sasuke bude mojou jedinou možnosťou, pretože ho teraz očividne všetci okrem mňa nenávidia...
„Ale, ale, gdo sa nám to tára sám tmavými uličkami?“
Strhla som sa a prekvapene pozrela pred seba. Traja statní muži nestáli ani meter odo mňa, ešte chvíľu a bola by som do nich vrazila. Takže tak je to s mojím šiestym zmyslom shinobiho. Všetci boli neoholení a razil z nich alkohol. Nepríjemní chlapíci. Presne sa hodili do tmavej uličky. Roztriasli sa mi kolená, nebola som schopná vydať ani hláska, nieto sa pohnúť. A takto je to zas s mojím výcvikom shinobiho...
„Neni toto dáke fest nebezpečné, pre mladú slečinku?“ zasmial sa druhý a pomaly sa ku mne priblížil. „Hej, kočka, nepotrebuješ dakam odprevadiť?“
„N – nie... To je v p – poriadku...“
„Oh, neni je roztomilá?“ zasmial sa ten tretí, trochu nižší chlap s malými, prefíkanými očkami. Ako líška. Stará, so zodratým kožuchom, schopná použiť akýkoľvek podlý trik aby sa nakŕmila. Striaslo ma.
„Takže sa nikde neponáhľaš? To by si si s nami mohla akože trocha zasrandovať?“ načiahol sa po mne špinavou rukou a ja som sa konečne prebrala z tranzu.
„Ne - nechajte ma prosím!“ vykríkla som.
Výborne. Môžem kričať, ale hýbať sa – ani omylom.
Neskoro – natiahol sa po mne, schmatol ma za ruku a prudko potiahol k sebe a pretože som ostala stáť na mieste, padla som na kolená. Moja váha ho stiahla so sebou a asi ho to prekvapilo, pretože mi pustil ruku, to však nebola nijaká výhoda, lebo sa ňou teraz dotkol mojich vlasov. Odhrnul mi ich z tváre a pomaly sa približoval... Rozplakala som sa...
„Dosť!“ ozvalo sa spoza môjho chrbta.
Ten hlas som poznala, ale nedávalo to zmysel.
Všetci traja sa strhli, ale hneď sa zas uvoľnili a dokonca rozosmiali.
„Ahaho, dáky malý chlapček akože ide brániť svoju frajerku?“
Chlap čupiaci pri mne sa pomaly postavil utierajúc si z kútika ľavého oka slzy smiechu.
„Možno by sme mu akože mali ukázať, že by nemal pchať frňák do chlapských vecí. Možno by chlapček chcel výprask...“
Sasuke Uchiha ma dôstojne obišiel, aj keď mohol skočiť. Ale niekedy je možno lepšie pred nepriateľom skutočnú silu skrývať.
Pozerala som do zeme a pohľad som mala od sĺz rozmazaný, ale podľa zvukov som mohla sledovať boj. Sasuke, samozrejme nekričal, no ani som nezačula jeho zrýchlený dych – ten boj bol pre neho hračkou, akú sme zažívali už v akadémii. Počula som jeho ľahký beh, trochu silnejšie buchnutie keď sa odrazil a vyskočil a potom tlmené, akoby vlhké žuchnutie a výkrik toho chlapa s líščími očami – pravdepodobne ho Sasuke kopol do tváre. Ďalší dvaja vykríkli, neboli to však bojové, lež vystrašené pokriky. Kvičali ako prasiatka na porážke. Prekvapivo som pocítila pri ich kriku akési zadosťučinenie. Tak im treba, úchylákom! Potom sa ozvalo ďalšie žuchnutie a znova pár Sasukeho pružných krokov a potom hromový dupot, ktorý bol v takom silnom kontraste s Uchihovou tichou chôdzou a v úzkej uličke sa ešte väčšmi ozýval.
„O čo si sa to snažila?“
Vzhliadla som. Sasuke na mňa hľadel z výšky, v svetle na opačnom konci uličky som videla siluety trochu tekajúcich mužov. Takže ich nechal ujsť? Pekné od neho. Ale odpovede na tú ironickú otázku sa nedočká! Môžem to zakryť svojou hanblivosťou. Opäť som sklopila zrak, prekvapená, kde sa vo mne berie toľko bezočivosti. Práve pri Sasukem Uchihovi!
„Tak poď“, vzdychol si a vykročil popri mne. Aspoň ruku mi mohol podať!
Namáhavo som sa zviechala na nohy, kolená sa mi ešte stále triasli. Ale pred ním slabosť najavo nedám! Zhlboka som sa nadýchla a prinútila svoje nohy poslúchať. Potom som vykročila, tradičné tri kroky za ním.
Mala by si niečo povedať. Možno ti zachránil život.
Mala. Ale čokoľvek by som povedala, vyznelo by to určite hlúpo.
Sasuke by ten spôsob premýšľania, akým som kedysi stále uvažovala, určite nazval otravným a mal by pravdu. Presne to ma vtedy napadlo. „Otravné“, prednesené tým jeho arogantným hlasom. Nebudem robiť nič, čo by Sasuke Uchiha považoval za otravné! Zhlboka som sa nadýchla.
„Ďa... Ďakujem že si... Ma zachránil...“ vykoktala som a bola som na seba hrdá. Ale Sasukeho to, dodnes neviem prečo, nahnevalo.
Znenazdania sa prudko otočil, schmatol ma za plecia, drsne ma otočil a chrbtom oprel o stenu, špinavú, už dávno z nej opadala omietka a ostré kamienky ma tlačili do chrbta aj cez moju hrubú mikinu. Východ z uličky bol už len pár metrov od nás, kútikom oka som videla prechádzajúcich ľudí a slnkom osvetlenú dlažbu, no my sme ostávali v tieni.
Sasuke sa ku mne sklonil tak blízko, že sa nám takmer dotýkali nosy a stále ma pevne držal za plecia. Aby som mu nemohla ujsť. Čo ak je naozaj nebezpečný?
„Zbláznila si sa?“ zasyčal. nahnevane, zúrivo, vystrašene. „Vieš čo všetko sa mohlo stať? Keby som nebol prišiel... Keby...“
Sasuke sa prudko nadýchol a na okamih tuho zažmúril oči. Bál sa? O mňa? To bolo desivé...
Potom oči znova otvoril a zavŕtal sa nimi od mojich. Boli čierne, celkom čierne, takmer až nepríjemne, ale iba takmer. Bola, to tá vzrušujúca hranica medzi pekným a škaredým, dobrým a zlým, stálym a nebezpečným. A ja som neodvrátila zrak. Myška, hypnotizovaná očami hada.
„Mohli ti vážne ublížiť. Toto mesto nie je ako Listová. Je nebezpečné,“ hlas už opäť ovládal, mal ho dokonale pokojný a ja som rozmýšľala odkiaľ toho o tých nebezpečenstvách toľko vie. „Odteraz by si sa tu nemala potulovať sama.“
A budeš sa tu vari potulovať so mnou?
Nie hanblivosť, ale pud sebazáchovy ma donútili odpovedať omnoho vhodnejšie. Sasukeho dokáže vyprovokovať takmer čokoľvek, ako Naruta, lenže Sasuke je vtedy skutočne nebezpečný. A nezáleží na tom, koľko odvtedy tí dvaja už narástli. V niektorých veciach asi muži naveky ostanú deťmi.
„Ne-nemôžem celý deň ostať v hoteli,“ namietla som potichu.
„Chceš aby som sa tu prechádzal s tebou?“ pobavene zdvihol obočie. Prekvapujúco, menšia časť mojej bytosti mala chuť vykríknuť „Áno!“. Možno to vycítil, alebo čo, lebo naraz sa ku mne naklonil a perami sa priblížil k môjmu uchu.
„Chcela by si, aby som sa s tebou prechádzal okolo stánkov, chránil ťa pred takýmito indivíduami a kupoval ti zmrzlinu?“ šepkal pobavene. K Sasukemu Uchihovi mi žarty nesedeli, ale bolo nad slnko jasnejšie, že teraz si zo mňa uťahoval. Lenže mne to ktovieako vtipné neprišlo. Na líci ma šteklili jeho vlasy a cítila som jeho teplý dych a počula ten jeho zamatový hlas... Vedela som, že som celkom červená, líca mi priam horeli a pred očami sa zatmievalo. Opäť som sa ocitla v situácii, pre ktorú by Sakura s Ino boli schopné vraždiť – možno preto som o tomto zážitku nikdy nikomu nepovedala – a opäť som na to nebola hrdá. V skutočnosti by som kľudne Sakure zaplatila polovicu svojich úspor, keby bola ochotná stáť tu teraz miesto mňa.
„Chcela by si...“
Čo ešte by som chcela som sa nikdy nedozvedela, pretože keď ma znovu v ušiach pošteklil jeho šepot, obklopila ma temnota a verná svojim starým zvykom som sa zosunula na zem.

Sníval sa mi sen. V tom sne som ležala na lúke so zatvorenými očami a cítila som sa spokojná a šťastná. Počula som čiesi kroky neďaleko od seba a niekto sa nado mňa sklonil. Počula som, ako volá moje meno a hladí ma po tvári, po pleciach, po krku. Bol to Naruto. Otvorila som oči a márne sa snažila zaostriť jeho tvár a keď sa mi to konečne podarilo, jediné čo z nej bolo v mojom zornom poli, boli pery. Boli čoraz bližšie a bližšie a zrazu... Zrazu som ich, mäkké, teplé a sladké, pocítila na tých svojich. A potom znovu a znovu a znovu...

A potom sa sen skončil a prišla krutá realita.
Otvorila som oči a prvé čo som uvidela boli čierne oči Sasukeho Uchihu. Nebola som na lúke, ale na zemi v špinavej, tmavej uličke, prudko som dychčala a z boku ku mne doliehal šum ulice. Pery som mala vlhké a cítila som na nich teplo a chuť niečích cudzích. Sasukeho...
„Čo... Čo sa to s tebou stalo? To robievaš často?“ pýtal sa ma s jedným obočím frajersky zdvihnutým naznačujúc pobavenie, no v očiach mal strach. Ale to ma vtedy nezaujímalo.
„Ty... Pobozkal si ma!“
„Nepobozkal! Prestala si dýchať!“
Ale mňa dôvody nezaujímali! Pery Sasukeho Uchihu sa dotkli mojich – bol to bozk. Opäť tu bola tá situácia, za ktorú by Sakura s Ino dali čokoľvek, no ja nie.
Rozplakala som sa.
„Ma-Mal to byť Na-Naruto, kto ma prvý po-pobozká!“ vzlykala som.
„No tak... Veď to nebol ozajstný... No veď vieš... Bozk!“
Cez slzy som videla Sasukeho tvár. Nevyzeral mrzuto ani nehnevane – no ani vinovato. Tváril sa akosi rozpačito a trochu zahanbene. Akoby nevedel čo s tými slzami. A s tým bozkom.
No, je veľmi pravdepodobné, že to naozaj nevedel.
„No tak, vstávaj! Vrátime sa,“ prikázal a sám sa hneď zdvihol a vybral sa k svetlu. Ja som však ostala sedieť na špinavej zemi, posmrkávajúc, hoci slzy už vyschli. Vrátil sa.
„No tak, poď... Prosím...“ prihovoril sa mi mäkšie. Dokonca ku mne vystrel ruku. Váhavo som sa jej dotkla a on pevne uchopil moju dlaň a vytiahol ma na nohy.
„V poriadku?“
Ako keby teba zaujímal duševný stav niekoho iného!
Prikývla som.
Sasuke ma vytiahol na ulicu a rýchlym krokom sa pustil skrz dav, priamo stredom ulice. Chvíľu som premýšľala, že sa mu v tom zmätku stratím, ale nakoniec som sa ho poslušne držala, išla som za ním tak blízko, že som sa občas prstami dotkla jeho trička.
„Chceš zmrzlinu?“ hlavou k zmrzlinovému stánku.
Ohromene som na neho pozrela a prikývla – príliš rýchlo! Okamžite som sklopila hlavu a líca mi zaliala červeň. Vyzerám ako nejaký nenažranec!
Sasuke si začal raziť cestu davom a ja som cupkala v jeho pätách.
„Akú chceš?“ spýtal sa tak trochu otrávene.
„Čokoládovú a, éém... Vanilkovú!“ usmiala som sa na predavača. Ten mi podal kornútok so zmrzlinou a Sasuke zaplatil.
„Ty nechceš?“ opýtala som sa prekvapene.
„Nemám rád sladké,“ mykol plecami.
Zapáčila sa mi táto ľudské stránka Sasukeho Uchihy.
Dostali sme sa do menej rušnej časti mesta a zástup ľudí zredol. Sasuke spomalil, aby sme mohli ísť vedľa seba.
„Tak ja ti nechám z kornútka,“ usmiala som sa. Len pokrčil plecami a pokračoval v ceste s očami upretými priamo pred seba.
No, ešte na tej ľudskej stránke bude musieť trochu popracovať.„Si milá,“ ozval sa Sasuke po dlhšej chvíli. „Všetci ťa majú radi.“
Nevedela som, čo na to povedať.
„Okrem jedného...“ zamrmlala som napokon potichučky a... Zatrpknuto? Aké zvláštne. To slovo ku mne nesedelo. Vždy som si myslela, že ja nemôžem na niekoho zatrpknúť. Myslela som, že dokážem všetko odpustiť, prehliadnuť. Otcovu a Narutovu nevšímavosť, Hanabinu drzosť, Nejiho povýšenosť, Kibovu netaktnosť... Myslela som, že ľudí odkážem milovať aj s ich chybami. Myslela som, že práve to ma robí lepšou než ostatní.
Ale v šestnástich si toho človek o sebe myslí veľa. Až neskôr príde vytriezvenie. Keď sme schopní pozrieť sa na seba s odstupom a triezvou múdrosťou prežitých rokov. Ani ja, najväčšia citlivka zo všetkých, som nebola výnimkou. Ale to sa stalo až oveľa neskôr.

Celé popoludnie som presedela v izbe kam ma doviedol Sasuke, zízajúc na stenu a rozmýšľajúc. O sebe, ale hlavne o poslednom potomkovi Uchiha klanu.
Ľudskosť ktorú mi v ten deň po prvýkrát ukázal ma prekvapila a... Potešila. Neviem prečo. Skrátka som z toho mala dobrý pocit, Akoby ma vďaka tomu čakalo niečo veľké. Niečo úžasné.
Rozhodla som sa. Ukážem dobrú stránku Sasukeho Uchihu aj zvyšku sveta. Za každú cenu! Aj keby to on sám nechcel.
Ale Sasuke ma opäť raz prekvapil.
Vrátil sa až keď sa zotmelo. Ležala som na posteli už v pyžame, keď rozsvietil svetlo. Prešiel na druhú stranu miestnosti k svojej vlastnej posteli a až vtedy si ma všimol.
„Ahoj,“ pozdravila som a hlas sa mi triasol – ale nekoktala som.
„Ahoj,“ odvetil. „Chceš už spať?“
Potriasla som hlavou a posadila sa, zízajúc do zeme.
„Chcel som sa niečo spýtať...“ pokračoval. „Vieš, keď som ti dnes hovoril, že ťa ľudia majú radi? Chcem vedieť prečo.“
Úžasom som otvorila ústa a Sasuke sa uškrnul pri pohľade na môj výraz.
„Nauč ma, ako si získať ľudskú lásku a ja ťa naučím, ako si získať tú Narutovu.“
„J-je to jednoduché... Stačí... Stačí len byť... Milý...“ koktala som, zdesená aj zvláštne potešené tou ponukou.
„Zabudol som byť milý,“ pokojne mykol plecami. „Nauč ma to. A ja ťa naučím nekoktať, neodpadávať... naučím ťa sebavedomiu.“
Zhlboka som sa nadýchla a otvorila ústa, ale potom som ich zase zavrela a prikývla som.
„Dohodnuté,“ povedal spokojne, ale bez úsmevu. Potom sa stratil v kúpeľni.
Keď už bolo opäť zhasnuté a obaja sme vo svojich posteliach, došlo mi, čo som práve urobila. Mala som sa stať učiteľkou Sasukeho Uchihu! A čas začať bol práve teraz.
„Prvá lekcia,“ zašepkala som do tichej izby a hlasnejšie dodala: „Dobrú noc!“
Chvíľu bolo ticho a už som myslela že to nepochopil, keď sa z jeho strany izby ozvalo tiché mrmlanie.
„Dobrú...“
Spokojne som sa zavŕtala pod perinu. Možno to predsa len nebude také ťažké!
Ale bolo.
Sasuke Uchiha nebol ani poslušný, ani trpezlivý žiak. Koľkokrát som sa na neho tak strašne hnevala! Ale vydržala som až do konca, lebo hoci s hnevom, som tie chyby prehliadla a namýšľala som si, že som dobrá a láskavá, ale nebola som.
Bola som zatrpknutá. Smutná a ranená nedokonalosťou iných. Bola som zatrpknutá, aj keď som si myslela opak. Aj na Sasukeho, na jeho nevšímavosť a aroganciu. Hoci, to bol krok vpred, pretože zatrpkneme len na ľudí, s ktorými nás niečo spája. Priateľov, rodinu, susedov, známych. A keď som dokázala samu seba vidieť presne takú, aká som, s chybami ktoré som pred sebou skryla aj s kladmi, ktoré sa predo mnou skryli sami, až vtedy som bola schopná skutočne odpúšťať a milovať. Do toho vytriezvenia všetci svoje zatrpknutia a boliestky len skrývame, aby naša láska vyzerala dokonalou. Všetci tou cestou musíme prejsť. A niekedy vytriezvenie bolí oveľa viac, ako by sme čakali. Ale musíme.
Sasuke bol zatrpknutý tiež, ale snáď menej ako ja. Oveľa menej. Hoci sme boli rovnako starí, mal omnoho viac skúseností. Bol múdrejší. Skrz všetky svoje chyby a omyly, skrz každú jednu cenu, ktorú musel za ne zaplatiť, videl sám seba čistejšie a jasnejšie, než ktokoľvek z nás. Hoci my sme si o ňom mysleli pravý opak. Že je horenos, ktorý nepozná svoje chyby, nikdy si neprizná zlyhanie. Ale Sasuke tiež už veľmi dávno prišiel na to, že slabosti o ktorých vieme, je často lepšie skrývať.
On mal pred sebou už inú cestu. Musel ľutovať. Musel ľutovať a prejaviť svoju ľútosť. Musel opäť odkryť svoje chyby, ktoré sa naučil skrývať. A hlavne sa to všetko musel najprv naučiť – a za učiteľku si zvolil mňa. Snažil sa. Vtedy sa začal naozaj snažiť. A snaha je dôležitá. Snaha sa cení.
Ja som bola prvým krokom na jeho ceste k ľútosti. A Sasuke Uchiha bol prvým krokom na mojej ceste k poznaniu seba samej.