Dievča z vodopádu 001

UPDATE NOTICE 2022

Ahojte. Dlho som rozmýšľala, či tu túto FF nechať a či pridať aj ostatné diely, ale napokon som sa rozhodla, že to tu chcem mať kompletné a možno v budúcnosti priláka aj nejakých predošlých alebo nových čitateľov.

Toto bol môj prvý príbeh v živote, vďaka ktorému som sa rozhodla písať, takže má veľa múch a občas sa až hanbím za to, ako som niektoré postavy zosmiešnila, alebo napísala situácie, ktoré mi vtedy prišli vtipné, no teraz strašne detinské alebo nelogické. Ak by som to všetko ale teraz prerobila (A že som spravila REMAKE minimálne 3-krát od prvého vydania), už by to možno nebol ten istý príbeh a moja prvotina.

Chcem vás vopred ubezpečiť, že áno, TENTO PRÍBEH MÁ SVOJ KONIEC! Dokopy 30 kompletných kapitol, prvých 11 alebo 12 bolo vytvorených v mojich začiatkoch (rok 2010), kým zvyšné som dopísala o 5 rokov neskôr, takže tam možno po ceste natrafíte na zmenu v mojom spisovateľskom štýle (a tuším sa zmení aj pohľad písania z prvej na tretiu osobu, keďže z toho hľadiska je pre mňa písanie komfortnejšie). Vo svojich príbehoch mám vo zvyku medzi odsekmi nechať prázdny riadok a pri skoku na novú scénu dať viac prázdnych riadkov s prerušovacím znakom +++ (Moja záchrana!). Ak vám to bude pripadať rušivé, môžem to neskôr zmeniť.

Updatnem všetky už zverejnené diely (aj číslovanie v názve) a každý týždeň sa pokúsim pridať nový. Samozrejme po dôkladnom prečítaní a upravení menších chybičiek. Dúfam, že so mnou budete mať trpezlivosť a že si príbeh o Satoko užijete.

„Satoko, sústreď sa!“ kričal čiernovlasý chlapec a rozbehol sa k malému čiernookému dievčatku s modro-čiernymi vlasmi.

„A-ale ja...“ snažila sa prehovoriť , no nedal jej na to šancu a hneď ju prerušil.

„Žiadne ale! Bráň sa!“ Zastal hneď oproti nej a zahnal sa päsťou. Ťarbavo uskočila dozadu a dopadla na koleno. Sťažka lapala po dychu.

„Už... nevládzem..“ zašomrala a zatmelo sa jej pred očami.

Zo spomienok ma vytrhol hlasný výbuch. Prudko som otvorila oči a pozrela smerom k dedine. Nad celou Skrytou Vodopádovou sa rozprestieral oblak čierneho dymu. Vo vzduchu bolo cítiť spáleninu. Z miesta za vodopádom deliacim dedinu od zvyšku sveta, sa ozýval čoraz väčší krik, až príliš veľký na to, že bola polnoc. Ležérne som vstala a rozbehla sa domov.

Zarazene som ostala stáť medzi stromami, ten pohľad ma vystrašil. Všetky budovy boli v plameňoch. V ušiach mi znel praskot ohňa páliaceho drevo dedinských domčekov, ktoré pre obyvateľov po celé tie roky toľko znamenali. Na ich zhotovenie vynaložili toľko námahy, a za čo? Len aby to plamene všetko v mihu pár sekúnd zničili. Všade navôkol panovalo zúfalstvo, ozývali sa zdesené výkriky a následné škrípanie, keď sa stretli dve čepele v šermiarskom tanci. Po dedine pobehovali ninjovia s tvárami zakrytými čiernymi maskami a pustošili všetko, čo im prišlo pod ruku. Ich čepele zrazili k zemi každého nevinného človeka - muža, ženu, ba aj dieťa -, ktorý im skrížil cestu. Nemali žiadne zľutovanie. Miešali sa pomedzi vystrašené davy ľudí, odrážali útoky našich jouninov, akoby boli len akési prekážky a jedného po druhom zabíjali bez akejkoľvek námahy.

Medzi troskami zrúcaných domov som zbadala bojovať svojho otca obkľúčeného šiestimi ninjami. Naše pohľady sa stretli, v jeho očiach sa v ten moment objavilo niečo, čo som tam snáď nikdy v živote nevidela. Bol to strach. Nie však z veľkého počtu nepriateľov, toto bolo iné. „Rýchlo uteč!“ skríkol a zabil jedného z ninjov. Následne stuhol, vykašľal krv a zosunul sa mŕtvy k zemi.

Zhrozene som pozorovala ninju, ktorý z jeho bezvládneho tela vytrhol katanu. „Otec!“ Bezmyšlienkovito som vykríkla a z očí mi vyhŕkli slzy. Obzrelo sa na mňa zvyšných päť ninjov stojacich nad telom môjho otca a všetci sa rozbehli za mnou. „Do kelu!“ zakliala som. Bleskovo som zložila potrebné pečate a pod nohami štyroch blížiacich sa nepriateľov vytryskla voda, ktorá ich následne zavalila. Hneď som sa zvrtla a rozbehla sa čo najďalej od dediny. Za sebou som zbadala posledného z tých ninjov, ktorý ma prenasledoval. „To nevyzerá dobre.“ zašomrala som si pre seba a snažila sa vymyslieť nejakú dobrú stratégiu. Nemôžem pred ním utekať navždy. Chakry mi tiež už veľa neostáva. Takto dlho nevydržím.

Z vrecka som vytiahla dva kunaie s výbušnými lístkami, otočila sa naňho a oba naraz vrhla jeho smerom. Lesom sa rozľahol výbuch, stromy zatienil čierny dym.
Skočila som do najbližších krovín, snažiac sa nadobudnúť stratenú silu. Nabudúce by som nemala používať také silné jutsu. Obzrela som sa za seba, kde už dym z väčšej časti pomizol.

Snáď som ho zabila. S úľavou som si vydýchla a otočila sa späť dopredu, kde sa predo mnou rozprestierala veľká časť lesa. Čaká ma ešte dlhá cesta, nesmiem tu ostať. Chcela som vstať, keď som začula praskanie konárov a šuchotanie lístia. Strnula som, telo sa odmietalo pohnúť.

O pár ďalších chvíľ sa pri mojom uchu ozval cudzí hlas. „A mám ťa!“
Než som sa stihla otočiť, v chrbte som zacítila ostrú bolesť. Rýchlo som vyskočila na voľné priestranstvo a vytiahla si z chrbta kunai. Vložila som doň posledné zvyšky chakry a z celej sily, ktorá mi ešte ostala, ho hodila pred seba. Protivníkovi bez námahy preletel hrdlom a zabodol sa do stromu za ním. Bezvládne sa zosunul na zem. Pomaly a hlavne opatrne som sa doplazila k nemu. Teraz už bol naozaj mŕtvy. Vydýchla som si a zobrala jeho katanu aj kunai zapichnutý v strome.

Otočila som sa a vydala sa preč od dediny a od všetkého. Cítila som, ako mi po chrbte stekajú pramene krvi, z rany mi do celého tela prechádzala neustávajúca bodavá bolesť. Podlamovali sa mi kolená a miestami som strácala rovnováhu. V očiach ma pálili slzy, ktoré sa chceli vydrať na povrch, a motala sa mi hlava. Teraz som však na bolesť ani plač nemohla myslieť. Musím ísť ďalej.
Dotackala som sa ešte o ďalších pár metrov ďalej, kde som sa bezvládne zvalila na zem. Z očí mi vytieklo niekoľko slaných kvapiek sĺz a pomaly som ich zatvorila.

+++

Na tvári ma šteklili slnečné lúče. Inokedy by mi to nevadilo, no teraz som zamračene zamrkala a otrávene otvorila oči, len aby mi do nich udrel biely strop. Čo? Prekvapene som ich vyvalila a prebehla pohľadom celú miestnosť. Na pravej strane pri stene stála obyčajná skriňa, hneď vedľa sa rozprestieralo veľké okno s napol zatiahnutými sivými závesmi. Mimo to bola izba pomerne prázdna až na prístroje vedľa lôžka, na ktorom som ležala a stoličky z opačnej strany. Taktiež tu panoval príliš známy pach medicíny, z čoho som usúdila, že to asi bude nemocnica. S námahou som sa posadila, pričom mi chrbtom prebehla pálčivá bolesť. Zakliala som a pevne v rukách zovrela perinu.

Miestnosťou sa rozľahlo slabé vrznutie. Vystrašene som sa obzrela k dverám, kde stál hnedovlasý chlapec asi v mojom veku, možno o rok starší.
„Och, už si hore? To je dobre.“ Žiarivo sa usmial, zatvoril za sebou dvere a sadol si na stoličku pri posteli. „Tak, ako ti je?“ Podoprel si hlavu a zapozeral sa na mňa.

„Bolo aj lepšie,“ odvrkla som a hlavu pootočila k oknu, za ktorým sa v pozadí týčili kamenné tváre. „Kde to som?“ spýtala som sa.
„V Konohe,“ odvetil jednoducho.

„Čože?!“ vyhŕkla som a prudko som sa nahla dopredu. Opäť sa ozvala tá neznesiteľná bolesť. „Au!“ sykla som cez zaťaté zuby.

„Buď opatrná, tá rana je dosť hlboká. Upokoj sa,“ povedal starostlivo a dotkol sa môjho chrbta.

Zhlboka som sa nadýchla. „Ako som sa sem dostala?“

Na chvíľu sa zamyslel, potom sa pousmial. „To je celkom zaujímavá historka... Práve som končil misiu, keď Akamaru zacítil pach krvi niekde v okolí. Rýchlo sa za tým rozbehol. Samozrejme som ho nemohol nechať pobehovať po lese samého, tak som šiel za ním. Uprostred lesa ležal mŕtvy ninja zo Zvučnej s rozderaveným hrdlom a o niečo ďalej sme našli teba. Ty si, na rozdiel od neho, ešte žila. Nemohli sme ťa tam nechať. Veď predsa, nechať dievča zomrieť v lese, to sa nepatrí.“ Žmurkol na mňa.

„Takže to nebol len zlý sen,“ zašomrala som, po lícach mi stieklo pár sĺz a zúfalo som sa zvalila do perín, len aby som opäť skrivila tvár v bolestivej grimase.
„Dávaj pozor!“ vykríkol a na tvári sa mu objavil náznak strachu, podobný, ako mal môj otec tesne pred smrťou. Aj napriek tomu však dosť odlišný.

„Som v pohode,“ zašomrala som a pomaly sa pretočila na bok, chrbtom k nemu. Ďalšie slzy si našli cestu von z mojich očí. Z hrdla sa mi vydral tichý vzlyk pri spomienke na tú noc, kedy sa všetko zmenilo. Prečo sa to muselo stať práve mne? Nebolo toho už dosť? Koľko ľudí ešte musí zomrieť, aby to všetko prestalo?

„Hej, čo sa stalo?“

„Nič,“ odvetila som pomedzi vzlyky.

„Prečo plačeš?“ Nenechal sa odbiť, obišiel posteľ a kľakol si oproti mne, aby mi videl do očí.

„To je na dlho.“ Zotrela som si slzy a otočila sa na druhú stranu.
„Nevadí, máme čas. Aj tak ešte potrvá, kým sa ti rana ako-tak zahojí.“ Vrátil sa na svoje miesto a cítila som na sebe jeho uprený pohľad.

„Nechcem o tom hovoriť,“ zašepkala som. Hlasnejšie sa mi v tejto chvíli rozprávať nedalo.

On sa však nevzdal. Presviedčal ma celý čas, kým som sa neodhodlala prehovoriť.
Povedala som mu o všetkom, čo som si z tej noci pamätala. Od trénovania pri vodopáde, cez napadnutie dediny a otcovu smrť až po tú ranu na chrbte. Ani neviem, kde sa vo mne pobrala všetka tá dôvera k tomuto neznámemu chalanovi. Celý čas ma pozorne počúval, miestami sa na niečo spýtal, ale inak ma neprerušoval.
„Takže z Vodopádovej ostali len trosky?“ spýtal sa, keď som stíchla.

„Vyzerá to tak.“ Mykla som plecom a pozrela naňho. „No, to je teraz už jedno. Ako dlho tu som?“

Zamyslene sa poškrabal vo vlasoch. „Možno dva týždne,“ povedal neisto.
„Paráda,“ prehlásila som so značnou iróniou v hlase a povzdychla som si.
„Až také hrozné to nie je. Aspoň si sa zotavila... Inak, som Kiba.“ Usmial sa.
„Satoko,“ odvetila som.

Nejaký čas sme sa ešte rozprávali, potom vstal a išiel zavolať doktora, aby sa mi pozrel na chrbát. Už to nebolo také strašné, bolesť sa postupne zmiernila.

+++

„Tak už môžem odísť?“ spýtala som sa s nádejou v hlase, keď doktor dokončil výmenu obväzu.

„Bude lepšie, ak tu ešte do konca týždňa ostaneš. O pár dní už môžeš odísť.“ Milo sa usmial a odišiel z izby.

„Pár dni?!“ vykríkla som na zatvorené dvere. To nemôže myslieť vážne. Čo tu mám tak dlho robiť? Musím zistiť, čo sa stalo s dedinou, kto všetko prežil a pomstiť moju rodinu. Na toto nemám čas.

„Aspoň niečo.“ Kiba sa povzbudivo zaškeril.

„Čo?! Tak dlho tu trčať nebudem!“ Urýchlene som sa vymotala z periny a snažila sa vstať, no Kiba ma zadržal.

„Hej, upokoj sa!“ Prísne na mňa pozrel a spevnil stisk okolo mojej ruky.
„Pusti ma!“ odsekla som a snažila sa vyslobodiť z jeho zovretia. „Musím odísť, nechaj ma!“ kričala som ďalej.

„Bože, s tebou je práca.“ Pretočil očami a naďalej ma držal. „Vydrž tu ešte chvíľu. Ešte nie si v dostatočne dobrom stave, aby si odtiaľto odišla. Veď si sa len dnes prebudila,“ povedal tesne pri mojom uchu. Chcel ma upokojiť, ale odmietala som ho počúvať. V tejto chvíli som myslela len na to, ako sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať. „Preboha, ukľudni sa!“ skríkol, schytil ma aj za druhé zápästie a povalil ma späť na posteľ. Chrbtom mi prebehol ďalší nával bolesti. Pevný výraz, ktorý sa mu objavil na tvári, v tej chvíli znova vystriedala starosť.

„Prepáč. Ja.. Nechcel som.“ Pustil ma a sadol si na stoličku. Očami uhýbal smerom k podlahe. Prekvapene som pozerala na strop, zhlboka som dýchala a bolesť pomaly odznievala. „Si v poriadku?“ spýtal sa po chvíli ticha.

„Nie,“ odvetila som jednoducho. „Existuje nejaký spôsob, ako sa stadeto dostať skôr? Nemôžem tu ostať tak dlho. Prosím.“

Kiba si povzdychol. „Ty sa nevzdáš, však?“

„Ani náhodou.“

„Fajn, možno by som dokázal zariadiť, aby ťa pustili už zajtra a potom môžeme zájsť za Hokage, okej?“

Nechápavo som naklonila hlavu na stranu a nadvihla obočie. „Na čo?“

„Napríklad požiadať ju, aby ťa nechala v Konohe, získať povolenie, aby si sa mohla ísť pozrieť do Vodopádovej a podobne. Veď to poznáš, nie?“ Nevinne zamrkal.

„Je to naozaj nutné? Na Vodopádovú sa pôjdem pozrieť aj tak, či onak.“

„Bude lepšie, keď jej o tom dáme vedieť. Nechci ju vidieť naštvanú, nie je to veľmi pekné.“ Nepatrne sa zachvel. Potom sa znova žiarivo usmial. „Ale to je jedno. Teraz si ešte oddýchni a zvyšok zariadime zajtra. Dobrú noc.“ S tými slovami odišiel z izby a nechal ma tam samú. Znudene som sa prevalila na druhý bok a snažila sa zaspať. V hlave som si však stále prehrávala správanie toho chlapca. Prečo bol ku mne taký milý?

Na druhý deň som sa skoro ráno prezliekla do svojich vecí, dôkladne prepratých a uložených v skrini v rohu miestnosti. Prehodila som si cez plecia mikinu, keď sa ozvalo slabé zaklopanie a vo dverách sa objavil Kiba. „Už si pripravená?“

Prikývla som a pobrala sa von z izby.

„Tešíš sa na stretnutie s Hokage?“ Zaškeril sa.

„Úprimne, ani nie. Nedá sa tomu nejako vyhnúť?“ Prosebne som naňho pozrela. Vážne, k čomu mi bude stretnúť sa s ňou? Vôbec ma to neláka. Už som o nej veľa počula, dedinou sa pravidelne šírili zvesti zo sveta shinobi a Tsunade-sama bola dosť aktívnou témou hlavne v oblasti hazardu. Reči o nej však vo viacerých veciach neboli veľmi kladné, občas som sa ich aj bála. Predstava, že by som sa s ňou teraz mala stretnúť... Po chrbte mi prebehol mráz.

„Nie,“ odvetil. „Proste sa s ňou stretneš a žiadne námietky.“

„Si zlý!“ zaskučala som a odula spodnú peru.

Kiba sa len zasmial a pokračoval v ceste. V tichosti sme prechádzali chodbami nemocnice, keď sa z jednej z izieb ozval krik.

„Ale no táák! Nenechávaj ma tu!... Hej, čakaj! Ero-sennin! Počk-... Sakra!“ Zastala som a zvedavo sa obzrela na dvere, z ktorých ten hluk pochádzal.

„Kto je to?“ spýtala som sa.

„Naruto. Chceš ho ísť pozrieť?“ S úsmevom podišiel bližšie ku dverám. Len som prikývla. Kiba bez váhania vletel dnu.

Blondiak sediaci na posteli naňho vytreštene hľadel. Kiba sa zaškeril a prešiel k posteli.

„Nazdar,“ pozdravil ho a sadol si na kraj matraca.

„Čo tu robíš?“ Prekvapene zamrkal.

„Prišiel som ťa pozrieť.“

„Vážne?“ Naruto pochybovačne nadvihol obočie. Čím to bolo, že mu neveril? Ostatne, ja by som mu tiež neuverila. Ticho som sa zasmiala a zavrela za sebou dvere. Vtedy na mne spočinul pár modrých očí.