Príbeh Novej Generácie - 5. Kapitola

Hneď, ako som objavila svoje podstaty, išla som za učiteľom, ktorý mi odporučil techniky, poradil, ktorou by som mala začať a odporučil mi literatúru na preštudovanie môjho typu čakry.
„Zvládla si to veľmi rýchlo a myslím si, že si nadaná, možno si vymyslíš vlastnú techniku,“ vravel, keď mi podával hromadu kníh.
Každopádne, bola som mu vďačná a snažila som sa myslieť pozitívne a nespočet prebdených nocí, ktoré ma čakajú.

Nasledujúce týždne som strávila trénovaním nových techník. Kojima mi s tým pomáhal menej, teraz to už bolo viac menej vyrovnané. On svoj typ podstaty veľmi necvičil a tak sme sa každý venovali svojej práci.
Zlepšovali sme sa obaja takmer rovnako, lenže, ja som bola oveľa unavenejšia ako on. Musela som sa naučiť aj ovládať svoju Kekkei Genkai.
A na moje veľké potešenie, už som bola takmer na Kojimovej úrovni.

Takýmto namáhavým tempom ubehli skoro dva mesiace, mala som za sebou prvú misiu, ktorú som úspešne zvládla. Za ten čas sme sa aj rozdelili do skupín. Bolo to zvláštne, bola som v skupine so spolužiakmi, s ktorými som sotva prehovorila.

No nič, ja to prežijem. Chlapec, ktorý sa volal Ishimaru, bol v moje skupine tiež. Priemerný študent, avšak v boji na blízko bol famózny. Hneď sa so mnou dal do rozhovoru a zrejme ani nepomyslel na to, že som z klanu. Hovoril so mnou rovnako, ako s kýmkoľvek iným.
Prečo ma to tak prekvapilo?
Náš klan nepatrí medzi obľúbený, pretože rovnako, ako sa mi straníme obyvateľov Takigakure, oni sa vyhýbajú nám.

Takže, jeden z mojich spoločníkov je úplne v poriadku. S tým druhým bude problém. Slabý žiak a ešte horší v boji. K tomu je to synovec nášho druhého Kage. Volá sa Yumi a jeho samochvála nepozná hranice. Už pri našom prvom spoločnom tréningu bojoval sám za seba, alebo skôr proti nám. Prehral, to je jasné, ale nemôžme predsa bojovať proti nepriateľovi a zároveň proti nemu.

Ishimaru bol len o kúsok mladší ako ja, no jeho výška tento rozdiel značne zmenšovala. Yumi bol z nás najstarší a zdalo sa, že je na to pyšný. Snažil sa s nami pretekať, vedomostne i na tréningoch, no nikdy nevyhral. Mysleli sme si, že pochopí, že by mal na sebe pracovať, no pri každej prehre tvrdil, že to bola náhoda. Nezlepšoval sa a my sme už bol zúfali.
Nakoniec sme sa s Ishimaru dohodli. Ako on vynechával nás, my sme si prestali všímať jeho. Spočiatku som s tým nesúhlasila, ale zistila som, že inak to skutočne fungovať nebude.

Náš tým bol teda akurát tak pohroma.

Vždy po tréningu s nimi som sa sťažovala Kojimovi, ktorý sa na mne náramne zabával. Dôvodov mal hneď niekoľko. Len málokedy sa rozčúlim, takže keď som začala na naše tréningy chodiť ostrá ako žiletka, o zábavu mal postarané. Ďalším predmetom jeho zábavy bolo moje zveličovanie a predstavovanie si smrti Yumiho. Dopodrobna som mu každý deň vyrozprávala, kedy by sa mu mohlo šmyknúť noha a ako by som ja len jemne pomohla niečomu ťažkému, aby to spadlo priamo na neho...

A podľa neho najvtipnejšia vec: ako malý chlapec sa mi posmieval, že sa mi páči. Nevidela som na tom nič zábavné a rozčuľovalo ma to ešte viac. Našťastie zistil, že je nebezpečné ma hnevať.
Keď raz líčil ako by som sa mohla s Yumim pobozkať, žmolila som suché lístie, ktoré zrazu začalo horieť.

A dnes, dnes nadišiel konečne deň, na ktorý som sa dlho tešila. Už o niekoľko minút prejdem po prvý krát bránou Takigakure na skúšky Chuuninov.
Nešli sme na skúšku len my – nás tým, ale všetky skupiny, na ktoré bol rozdelený môj ročník. Tešila som sa na to, no zároveň ma to desilo. Po prvý krát ísť von z našej dolinky...
Nuž ale bude to zážitok.
„Nakashima!“ kričal na mňa Ishimaru.
Otočila som sa naňho a dala sa s ním do reči. On nemal vôbec trému a tak mi dodával odvahu. Môj žalúdok, hoci stále mierne rozochvetý, sa začínam upokojovať.

O desať minút nato prišiel i Yumi. Samozrejme, syn Kageho si mohol doraziť ako posledný a vôbec ho nezaujímalo, že na neho čakalo deväť tímov. Ako vždy sa tváril arogantne a bol nechutne hrdý na svoje postavenie.
K tomu by sa dalo povedať, že bol i celkom pekný, no jeho inteligencia bola na úrovni päť ročného dieťaťa.

„Tak teda ideme!“ zavelil náš sensej, ktorý sa volal Takashi. Mal jedno z najlepších bojových techník a ešte k tomu vedel dokonalo používať genjutsu. No proste, bol úžasný i keď niekedy trochu mimo.
Všetky skupinky sa k sebe pohli a ja som si len matne uvedomila, že odkedy sme sa rozdelili do tímov, s Koizumi som sa rozprávala sotva raz týždenne.

„Tak, čo ty? Vedúca? No to určite! Ja som šéfom tejto skupiny! Rozumieš? Počúvaš ma?“ rýpal do mňa neprestajne Yumi a ja som zbierala zvyšky svojho sebaovládania. Nebolo by predsa rozumné podpáliť stromy okolo...

Cesta na skúšky nám trvala skoro dva dni. Otravný kageho syn sa po dvoch dňoch zmieril s myšlienkou, že sa s ním baviť nebudem. S Koizumi sme obnovili svoje staré priateľstvo, no nebolo to úplne také isté. Teraz, keď sme boli v novom prostredí, tak sme sa cítili akési nechránene a potrebovali sme navzájom cítiť podporu. Vedeli sme, že musíme myslieť na čosi iné a tak sme sa rozprávali o veciach, ktoré sa nám stali počas toho, ako sme sa zoznamovali so spolužiakmi v tíme. Musím uznať, že ani ten jej nebol bohvieako úžasný. Jeden bol neskutočne lenivý a ďalší zase priveľmi aktívny. Skrátka a dobre. Celú cestu sme prekecali, vďaka čomu sme prestali vnímať nervozitu a opäť sme si začali byť blízke. Občas sa k nám pripojil aj Ishimaru, ktorému sa zjavne moja kamarátka páčila, no ja som na to nepovedala ani slovo, radšej som sa ticho vzdialila.
Keď si všimli, že osameli, začali ma hľadať a potom mi nadávali, že som sa tak ticho vyparila.

Ani som sa nenazdala a uprostred lesa som zbadala starú budovu. Nemyslím starú ako historickú, ale zanedbanú a zarastenú popínavými rastlinami, ktoré rástli všade vôkol nej.
Ishimaru si ten starý dom obzeral s akousi úctou, no radšej som sa ho na to nepýtala.

Keď sme stúpili dnu, zamierili sme rovno na tretie poschodie, ktoré najskôr bolo klam, ako som si veľmi rýchlo uvedomila. Potom sme našli správne dvere a dostali sme sa do miestnosti, kde boli zastupcovia snáď z každej skrytej vesnice. Či už hovorím o dedine ukrytej v piesku, vo vetre, v hmle, alebo aj dedine ukrytej v listoch...
Proste, nikdy som nevidela žiadneho cudzinca a zrazu vidím z každej krajiny aj niekoľko skupín. No, bol to skrátka zážitok. Presne v tejto situácii som si pripadala, že som skôr na dovolenke ako na skúškach, pri ktorých už mnohý zomreli.
Mala som silné tušenie, že ja to prežijem, ale že sa miesto toho stane čosi iné. Čosi rovnako zlé.

Všetci si nás merali nepriateľskými pohľadmi a tak sme sa rýchlo stiahli ku kraju. Ani tak sme im však neunikli. Pocit, že som na výlete skončil. Utvrdila to i tvár muža, ktorý vstúpil do miestnosti. Cez celú tvár sa mu tiahla hrubá jazva, ktorá bola pamiatkou po veľmi hlbokom ryhu. Asi mečom, alebo kunajom, ale nie som si istá.

„Ste tu a mali by ste byť aj ochotný zomrieť. Prejdete postupne troma skúškami. Táto prvá pre vás nebude životne nebezpečná, no rozhodne ňou neprejdú všetci. Dáme vám test, ktorý budete musieť vyplniť. Podvádzať môžete, ale my vás pri tom nesmieme vidieť...“ vysvetľoval pravidlá a priam nepriateľsky si premeriaval každého z nás, akoby nás odhadoval.

Potom nás pozval ďalej, do veľkej miestnosti s lavicami. Každého posadili na iné miesto a rozdali nám papiere. Pokynuli nám, aby sme začali a ja som začala čítať ten test. Otázky boli postavené tak, aby sme boli nútený pozrieť sa na susedovi do papiera, no ja som to odmietla spraviť. Opisovať som nikdy nevidela a k tomu, ani vedľa seba som nezaznamenala pohyb, ktorý by mi napovedal, že ten chlapec sediaci veľa mňa by vyplnil niektorú z otázok.

Pokračovala som v čítaní ďalej a tak som narazila na otázku, ktorá bola ľahká. Vyplnila som ju a pozrela som si zvyšok testu. Ten bol opäť ťažký no s vypätím všetkých síl som ešte nejaké otázky napísala. Občas ma vyrušilo svišťanie kunaja cez miestnosť a hlas jedného zo strážcov, ktorý oznamoval, že niekoho videl podvádzať. Spolu s ním sa zdvihol i jeho tým a všetci museli z miestnosti odísť. Skúšku budú musieť opakovať na budúci rok.

Nakoniec oznámili, že časový limit skončil a že všetci, ktorý tu ostali postupujú do ďalšieho kola. V tom vbehol do miestnosti nejaký muž a v náhlivosti niečo šepkal tomu mužovi s jazvou.
Ten len prikývol a povedal, že druhá skúška bude až o dva týždne.
„Môžete byť radi, že nám situácia neumožňuje pokračovať hneď. Aspoň sa poriadne pripravíte. Veď sa na seba potrite, väčšinu sme už poslali domov,“ to boli jeho posledné slová – asi to považoval za rozlúčku – a potom odišiel z miestnosti.

Nasledovala som ho. Za dverami som sa pripojila k ľudom z našej vesnice – k tým, čo prešli i tým, čo vypadli. Bola som rada, že postúpila i Koizumi.

Cesta späť do našej malej dedinky bola podstatne veselšia. Rozhovory boli plné optimizmu a nadšenie. Niektoré však i plné smútku a sklamania. Ž tu nebol cítiť strach z neznámeho. To len ja... len ja som mala stále ten zlý pocit. Predtuchu, ktorá sa zhoršovala s každým krokom. Pred vstupným vodopádom to bolo už takmer neznesiteľné a tak len čo som vošla so dediny, rozbehla som sa k domom nášho klanu. Bola som niekde na polceste medzi dedinou a našimi sídlami, keď som sa zastavila. Ja som to nechcela – to moje nohy, samy od seba zastali a odmietali sa pohnúť. Nakoniec som ich prehovorila a došla som k prvému domu.
Zdal sa byť prázdny. Zamračene som šla ďalej a zlý pocit sa ozýval.

Potom som si pomyslela, že ma rodina chce privítať u nás doma a tak som sa rozbehla k môjmu domu. Zamierila som teda na naše námestia a odtiaľ to bol už len o jeden dom ďalej.
Avšak len čo som prišla na miesto, kde boli domy od seba viacej vzdialené, uzrela som uprostred kopu, za ktorou som videla červený nápis. Podišla som bližšie a všimla si, že tú kopu tvoria znetvorené a bezvládne telá mojich blížnych.
Zrak mi prestával pracovať správne, všetko sa začalo rozmazávať, no aj tak som sa snažila zaostriť na ten nápis za tou kopou tiel.

Nedokázala som to rozlúštiť. Slzy sa mi predrali cez okraje a v prúdoch sa premávali po mojej tvári. Začula som vlastný bolestný vzlyk a sama som sa vydesila. Potom sa atmosféra zmenila. Zacítila som tlak na svoju myseľ. Všetko začalo blednúť až sa sfarbilo do bielej. Akoby každú predmet bol pokrytý snehom, no ja som vedela, že to tak nie je.

Nohy sa mi samé od seba rozbehli do lesa. Ďaleko od tohto miesta, ďaleko od dediny. Bežala som na druhý koniec údolia rýchlosťou, pri ktorej sa mi okolie rozmazávalo, lenže ani tak som nezastavila.
Niekde vo vnútri seba som zacítila výbuch. Cudzia myseľ sa snažila vytlačiť tú moju, no ja som sa nedala. Aj napriek tomu som si všimla, že sa okolo ňa začína vznášať biela čakra. Zastala som a sledovala, ako sa zo mňa rinie skoro tak rýchlo, ako moje slzy. Cítla som sa prázdna a sama. Cítila som vo svoje hrudi dieru. Moja rodina, celá moja rodina... Mama, Kojima... všetci sú preč. Navždy. Neviem, kto by sa s tou myšlienkou zmieril rýchlo.

Keď mi už takmer došli slzy, od zúfalstva som buchla rukou do zeme. Chcela som sa odpútať od vnútornej bolesti a prinajmenšom si zlomiť ruku. Miesto toho som však cítila, ako sa rozochvela celá zem.
Cudzia myseľ sa ozvala znova, no tentokrát som ju spoznala. Bol to démon. Môj démon, ktorý chcel získať nado mnou nadvládu. A hoci som bola vyčerpaná, snažila som sa bojovať.
Prúdenie bielej čakry sa zintenzívnilo, zdvihol sa vietor, ktorý začal prehýbať stromy okolo mňa.

Vedela som, že tento boj nemôžem vyhrať, no nemohla som dopustiť, aby sa démon oslobodil. Kľakla som si na kolená a podoprela som sa rukami. Hlavu som sklonila k zemi a snažila som sa nezomdlieť pod silou sústredenia.
A potom, potom sa stalo niečo, čo som nečakala. Démon začal premieňať moje končatiny, no nie tak, ako to popisovali v knihe. Fyzicky i psychicky zmorená som sledovala, ako sa z mojich rúk a nôh stávajú obrovské laby pokryté bielou srsťou.

Môj zrak sa zlepšil spolu so sluchom a čuchom. Všetky ľudské pocity ustúpili. Jediné čo ostalo bolo bolesť a vedomie, že démon vyhral.
„Vzdaj sa!“ ozval sa mi v hlave nepriateľský hlas.
Tak predsa som ešte neprehrala – pomyslela som a ľahla som si na trávu. Položila som si hlavu na zem a zakňučala od bolesti. Démon zaskučal spolu so mnou.
Bolo to, ako by sme sa prepojili.

„Nie, nevzdám,“ zašepkala som, no viac som sa brániť nedokázala. Moje telo neznieslo toľko zmien a ja som stratila vedomie.

Prebrala som sa až keď som začula kroky. Zdvihla som hlavu a stretla som sa s prekvapenými očami Ishimaru. Ten prekvapene zamrkal a potom si vyzliekol plášť. Prehodil ho cezo mňa a vzal ma do náruče. Nič nepovedal, len ma niesol. Položila som si hlavu na jeho plece a vyčerpaním som zaspala.

Zobudila som sa na to, že ma pokladá na posteľ. Otvorila som oči a videla som, ako mi opatrne dáva dole plášť z tela. Pozrela som sa tam aj ja a všimla som si, že moje oblečenie je úplne dotrhané. Povedala by som, že toho viac odokrýva ako zakrýva.
Zavrela som oči, dnes už po niekoľký krát a ponorila som sa do nepokojného spánku, v ktorom ma prenasledovala Kojimova tvár i tváre mojej rodiny. Lenže jeho bola iná. Nebola taká bledá a tiež ma nežiadala o pomstu. Stále mi vravel, aby som využila to, čo som objavila a aby som ho potom vyhľadala.