manga_preview
Samurai 8 40

Dievča z vodopádu 017

Nasledujúce týždne boli pre Satoko konečne produktívne. Aj napriek tomu, že najprv mala námietky, Sasuke ju donútil stretnúť sa s Hokage, aby prediskutovali jej dočasné občianstvo v Konohe a zaradili ju do misií. Na rozdiel od Kibu jej na rovinu povedal, že ak chce mať strechu nad hlavou a nezomrieť do týždňa od hladu, musí zarábať vlastné peniaze. A to jedine brigádou v niektorom podniku, voči čomu Satoko prekvapivo nahlas namietala, alebo plnením ninja misií. A tak sa nanovo začal jej život v Konohe, tentoraz za mierne lepších podmienok s väčšou slobodou.

Spočiatku Satoko dostávala len jednoduchšie misie typu D, ktoré sa konali priamo v Konohe alebo v jej blízkosti, ale sem-tam sa jej podarilo dostať aj na lepšiu misiu. V tých však už nemala toľko voľnosti a bola pod väčším dozorom. Vedela, že ju zväčša zobrali len na doplnenie tímu, keď nikto iný nebol k dispozícii, ale aj tak sa tešila, že aspoň na chvíľu zmení prostredie. Keďže primárne stále bola Kibovou starosťou, na väčšinu takýchto misií išla práve s jeho tímom, ale sem-tam sa jej naskytla aj príležitosť lepšie sa spoznať s ostatnými. Spočiatku to bolo kostrbaté, keďže na oboch stranách bola ešte určitá nedôvera, ale ich spolupráca sa časom zlepšovala. Chiméra samozrejme zatiaľ naďalej ostala jej a Sasukeho tajomstvom, a na misiách sa vyhýbala akémukoľvek spoliehaniu na svoju skrytú silu. Našťastie neboli príliš nebezpečné, čo jej snahu oveľa zjednodušovalo.

Satoko mlčky kráčala lesom spolu s Kibom a Akamarom. Vracali sa z misie, kde mali vyhľadať stratený artefakt jedného vplyvného muža v Yugakure. Hoci spolu od ich rozhovoru v BBQ boli už na viacerých misiách, toto bolo prvýkrát, čo na jednu boli vyslaní sami dvaja. A panovalo medzi nimi trápne ticho. Keď to bolo potrebné, prehodili spolu pár slov, ale inak obaja kráčali ponorení v myšlienkach. Kiba na Satoko sem-tam nervózne pozrel, no ani raz sa nestretol s jej pohľadom. Akoby medzi nimi bola pomyselná stena.
Napokon si odkašľal. „Bola to celkom únavná misia,“ utrúsil. Pre efekt si ponaťahoval stuhnuté plecia.

„Uhm.“ Satoko neprítomne prikývla a ďalej sa dívala na špičky svojich topánok. Na túto misiu sa vydali už včera doobeda a než sa im podarilo nájsť daný predmet, už sa stmievalo a cestou domov sa museli utáboriť v lese. Nech sa na to dívala, ako len chcela, ani náznakom si nepripadala byť na tej misii užitočná. Ak by s ním išli Hinata alebo Shino, skončilo by to oveľa skôr, lenže tí neboli k dispozícii. Vlastne jediné, čo na to pátranie stačilo, bol Akamarov a Kibov čuch.

Kiba skamenel. Úprimne čakal trochu záživnejšiu odpoveď, ktorej by sa mohol chytiť ako záchranného kolesa, ale Satoko možno bola mrzutá zo skorého vstávania. Alebo z prístupu ich klienta. Pri spomienke, ako ju musel držať na uzde, aby nevybuchla a nepovedala niečo, čo by nemala, ho striaslo. „Keď sa vrátime, nešla by si na obed?“ skúšal to ďalej.

Satoko naňho konečne pozrela. „Pozývaš?“ opýtala sa. Jej oči sa konečne rozžiarili. Plánovala sa cestou domov niekde staviť, ale návrh, že by pri tom neminula jediný yen, jej prišiel oveľa príťažlivejší. Síce už zarábala vlastné peniaze, ale neuškodí trochu šetriť.

„Ako za starých čias,“ odvetil Kiba s tichým smiechom. Nebol na tom finančne najlepšie, ale taktiež mal niečo našetrené a teraz so Satoko netrávil toľko času, aby jej mohol kupovať jedlo trikrát denne. Pravdupovediac mu to aj chýbalo.

„V tom prípade platí!“

+++

Po tom, čo sa Satoko s Kibom vrátili do Konohy a odovzdali Hokage správu z misie, sa išli najesť do Ichiraku. Po dlhej dobe sa medzi nimi konečne vytratilo napätie a Satoko sa správala oveľa prístupnejšie a priateľskejšie, než predtým. Kiba vnímal, že je stále ostražitá a dáva si pozor, čo mu môže povedať, no nepoukázal na to. Bol rád, že sa to medzi nimi aspoň trochu urovnalo. Keď chodili na misie, správala sa síce ako súčasť tímu, ale takmer všetky rozhovory, v ktorých bola zahrnutá, sa týkali len práce. Úprimne dúfal, že sa mu naskytne príležitosť byť s ňou osamote, no priebeh misie nešiel podľa jeho predstáv. Možno jej mal navrhnúť jedlo zdarma už skôr.

Keď sa najedli, Satoko sa s Kibom rozlúčila a vydala sa domov. Ešte stále bývala u Sasukeho. Sem-tam sa skúsila pozrieť po vlastnom byte, ale cena nájmu bola na jej pomery momentálne privysoká. To bol hlavný dôvod, prečo niekedy aj strácala chuť niečo si nájsť. Ďalším bolo, že ak by si našla niečo vlastné, Hokage by ju určite nenechala bez dozoru. Takto sa môže pohybovať oveľa voľnejšie, než keby jej priradili náhodného opatrovateľa, ktorý ju bude z krovia sledovať na každom kroku. Vlastne jedného takého aj mala. Všimla si ho len párkrát, keď mala ísť sama na misiu a niekedy aj, keď sa pohybovala po dedine. Dali si záležať, aby ju ani na sekundu nespustili z dohľadu.

S povzdychom vsunula kľúč do zámky a vošla do bytu. Sasuke s Narutom a Sakurou pred siedmymi dňami odišli na misiu a doteraz sa nevrátili, tak mala dom pre seba. V podstate to teraz bolo jediné miesto, kde mohla byť sama. Bez spoločnosti a bez opatrovateľa, o ktorom si bola istá, že celú noc presedí neďaleko tohto miesta, aby sa ubezpečil, že odtiaľ naozaj neodíde. A ani to nemala v pláne. Vďaka Narutovi si spravila zásobu instantného ramenu, tak má o večeru postarané.

Vyzula sa, zhodila si z pliec batoh, vzala si pyžamo a vydala sa do sprchy. Následne sa vrátila do obývačky a sadla si k oknu. Pohľad jej na moment spočinul na dverách Sasukeho izby, no následne ho uprela na ulicu. Z nejakého dôvodu to tu bolo bez neho veľmi tiché. Teda, nie že by bol veľmi výrečný, aj keď spolu trávili čas, ale aspoň jej robil spoločnosť. Pokiaľ sa nezatvoril v izbe. Keď uňho bola prvýkrát, zrejme chcel byť slušný a dovolil jej spať na svojej posteli, no odvtedy mala prísny zákaz čo i len vstúpiť do jeho izby. Teraz mala prikrývku s vankúšom prestreté na podlahe v rohu obývačky, kým Sasuke spal vo vlastnej izbe. Bolo to ale normálne. Satoko bola príživník v cudzom byte a Sasuke tu nemal hosťovskú izbu navyše. Navrhol jej síce, že si môže ustlať na gauči, ale to jej prišlo pre oboch istým spôsobom obmedzujúce. Preto radšej uprednostnila svoj kút na zemi. Bola na také podmienky celkom zvyknutá z misií a čias, kedy sa v Takigakure pohádala s otcom a radšej prespala vo svojej skrýši.

„Dúfam, že je v poriadku,“ hlesla odrazu do ticha miestnosti. Následne prudko zdvihla hlavu a vytreštila oči na svoj odraz v okne. „Huh? Prečo som to povedala?“ opýtala sa sama seba a plesla sa po lícach. Skoro to znelo, akoby sa oňho strachovala alebo jej chýbal. Prečo by jej vôbec chýbali jeho trpké poznámky? Čím dlhšie predsa bude na misii, tým viac si Satoko užije svoju samotu. A ak sa mu náhodou niečo stane a bude v nemocnici, či nebodaj...

Náhle sa zastavila uprostred myšlienky a úzkostlivo jej stislo hrdlo. Na čo to vôbec myslí? „Tá misia ma zrejme unavila viac, než som si myslela,“ zamumlala a vyčerpane si prehrabla vlasy. Ešte stále boli vlhké z predošlej sprchy a niektoré pramienky sa jej lepili na prsty. Vstala od okna, pričom si dala záležať, aby dôkladne zatiahla závesy a znemožnila svojmu pozorovateľovi výhľad, a vydala sa k svojej perine. Ak by pod prikrývkou a vankúšom mala aj matrac, asi by sa naň s nadšením hodila, no keďže chýbal a pri svojom šťastí by si zrejme udrela lakeť o podlahu, tak sa najprv posadila a až potom sa zvalila na chrbát. Po prenocovaní v lese to bola príjemná zmena, avšak taktiež nepríjemné ticho. Zahryzla si do spodnej pery a uprela zrak na strop. Jej myšlienky sa opäť rozbehli k jej spolubývajúcemu. Nech si to akokoľvek nechcela priznať, jednoducho jej chýbal. A zrejme oňho mala aj strach. Vedela síce, že je silný, ale išli na B-misiu a už bol preč niekoľko dní. Nepovedal jej ani veľa detailov o obsahu misie a Satoko teraz ľutovala, že sa o to viac nezaujímala. Takto mohla len hádať, ako jeho misia prebieha a či po ceste nenarazili na nejakých nebezpečných nepriateľov. A kedy sa vôbec vrátia?

Po dlhom premýšľaní sa Satoko napokon podarilo zaspať.

+++

Na druhý deň mala Satoko voľno, tak sa rozhodla venovať predovšetkým tréningu. Ešte stále vnímala, že je pod dozorom, tak si musela dávať pozor, aby nepredviedla niečo, čo by mohlo odhaliť chiméru. Bolo to trochu obmedzujúce, ale keď bude naspäť v Takigakure alebo jej Konoha začne dôverovať a neposielať na ňu špehov, tak to dobehne.

S výnimkou obeda trénovala väčšinu dňa. Beztak nemala nič iné na práci. Keď začalo zapadať slnko, rozhodla sa ísť domov. Po ceste ju však zaujal menší stánok. S nadšeným úsmevom k nemu pribehla a kúpila si zopár sladkostí. O pár minút odtiaľ odchádzala so žiarivými očkami, taškou plnou jedla a paličkou s dangom v ruke. Priam dychtivo odtiaľ zhltla ružovú guľôčku, no zrazu zastala, keď si na konci ulice všimla povedomú trojicu. Jej srdce sa rozbúchalo závratnou rýchlosťou a priam cítila, ako jej z pliec opadlo napätie, ktoré tam sídlilo už od včerajška.

Pomedzi obchody jej smerom kráčali Sasuke, Naruto a Sakura. Vyzerali byť trochu dotlčení, ale nejavilo sa, že by mali nejaké závažnejšie zranenia.
Naruto zrazu vystrelil obe ruky nahor a ponaťahoval sa. „Konečne doma!“ vyhlásil s neskrývanou radosťou. Zrejme sa nevedel dočkať, kedy sa konečne staví v Ichiraku a dá si ramen. Bola to jeho obvyklá zastávka, nech už sa vracal odkiaľkoľvek. Raz prizval aj Satoko, keď s nimi bola na misii. Ako na potvrdenie sa s úškrnom obzrel na svojich kamarátov. „Dáme večeru? Som hladný ako vlk!“ vyhlásil.

Sakura súhlasne prikývla a pozrela sa na Sasukeho. Založila si ruky za chrbtom, zľahka jej zružoveli líca. „Sasuke-kun, ideš s nami?“ opýtala sa, no mladíkov zrak náhle spočinul na Satoko a záporne pokrútil hlavou.

„Nie, už mám niečo iné,“ odvetil a vydal sa k modrovláske s rovnako bezvýraznou tvárou ako vždy.

„Och, a čo potom? Nešiel by si sa prejsť? Alebo zajtra?“ nedala sa Sakura, no Sasuke naďalej záporne krútil hlavou. Pozrel na oboch kútikom oka.

„Zatiaľ sa majte. Vidíme sa na tréningu,“ rozlúčil sa s nimi a pár krokmi prekonal vzdialenosť medzi ním a Satoko. Dievčina zaklonila hlavu, aby mu videla do tváre. Zagúľala naňho obrovskými čiernymi očami a hoci sa snažila nedať to na sebe poznať, jemne jej kútikom úst šklbalo do úsmevu, že ho konečne vidí. Sasuke si ten detail k jej smole všimol a na tvári sa mu objavil úškľabok. „Nebodaj som ti chýbal?“

Satoko očervenela až po korienky vlasov. „J-Jasné, že nie!“ vyhŕkla rozpačito a zvrtla sa k nemu chrbtom. Teraz si pripadala hlúpo, že sa oňho vôbec strachovala. Namosúrene sa vydala preč, no Sasuke ju pár krokmi dobehol a pobavene kráčal vedľa nej. Náhle na ruke zvierajúcej dango ucítila stisk. Prekvapene sa otočila k mladíkovi, ktorý si jej zápästie zdvihol k ústam a zubami zo špajdle ukradol prostrednú guľôčku. „Č-čo to...“
Sasuke ju následne pustil a narovnal sa. „Stále chutia výborne,“ podotkol, akoby sa nič nestalo, a zastrčil si ruku naspäť do vrecka.

Povedať, že Satoko bola zmätená, by bolo primálo. Odkedy sa vrátil, správal sa ešte čudnejšie, ako predtým. A jej srdce priam išlo vyletieť z hrude. Škaredo sa zahrával s jej pocitmi a prestávalo sa jej to páčiť. Kútikom oka zahliadla Sakuru, ktorá ich vyjavene pozorovala. Nahlas si povzdychla a otočila sa dopredu, aby sa sústredila na svoju chôdzu. Nerada by cestou domov o niečo zakopla. „Ak sa chceš Sakury zbaviť, stačí jej jednoducho povedať nie. Nemusíš sa takto zahrávať s jej citmi,“ zamručala namrzene a zjedla aj zelenú guľôčku. Bambusovú tyčinku následne vyhodila do neďalekého koša. Ani s mojimi, dodala v mysli.

Sasuke nakrčil obočie. „Huh? Fakt si to myslíš?“ opýtal sa chladne.

„Tak prepáč. Ak sa jej chceš teda zapáčiť, ideš na to ešte horšie. Stačilo by ti len raz prijať jej pozvanie na rande a...“

Náhle na brade ucítila stisk, čo ju prinútilo zmĺknuť. Vystrašene pozrela do Sasukeho očí, ktoré sa teraz nachádzali len pár centimetrov od tých jej, a... blčal v nich plameň. Asi mala tajný dar vedieť ho vytočiť bez toho, aby poznala dôvod. Bola to jej superschopnosť už od detstva, no u nikoho zo svojich predošlých obetí ju nevnímala tak intenzívne, ako u Sasukeho. Jeho predsa skoro nikdy nič nenahnevalo ani nevyviedlo z miery. Možno okrem Naruta. „Fakt môžeš byť až taká...“ zvyšok vety nechal zaniknúť vo svojom hrdle a s povzdychom ju pustil. „Zabudni na to. Poďme sa niekam najesť. Jedna guľôčka z danga ma nezasýti,“ zamručal a pokračoval v ceste.

Satoko zmätene zamrkala. „Taká čo?“ vydýchla, no to už bol Sasuke niekoľko metrov popredu a nepočul ju. A aj keby počul, asi by jej neodpovedal. Pošúchala si ubolenú bradu a dobehla ho. Možno by už nemala nič povedať. Sotva prišiel a už ho stihla naštvať. Nesmie zabudnúť, že momentálne je jej nájomcom. Nerada by v noci skončila vyhnaná na ulici.

„Keď tak rozmýšľam, ešte si si neodpykala trest za to, ako si ma predtým vrhla pred Sakuru a Ino,“ prehlásil po chvíli, no ani na ňu nepozrel.

„Trest?“ zopakovala Satoko a snažila sa v mysli zaloviť po spomienke, na ktorú Sasuke narážal. Napokon prudko zastala a vytreštila naňho oči, do tváre sa jej nahrnulo enormné množstvo krvi. „Počkaj! Nemyslíš...“

„Áno, myslím.“

SasukeSatokoDango.jpg
Poznámky: 

Jééjda, zase som to písala dlhšie, než bolo v pláne. Angel Ale snáď sa vám takýto pomalší diel páčil. A pridala som k nemu aj rýchly obrázok, do ktorého som sa samozrejme zaľúbila. Sasukeho chrbát vyzerá úžasne (trochu samochvály mi nezaškodí, hehe)! Úpa boží!!!
Ak by ste chceli vedieť, čo bol trest pre Satoko, kým napíšem ďalší diel, tak to nájdete v kapitole 5.

5
Průměr: 5 (2 hlasů)

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Palantir
Vložil Palantir, Po, 2022-07-11 12:35 | Ninja už: 4567 dní, Příspěvků: 6037 | Autor je: Moderátor, Editor fóra, Legendární šermíř z Mlžné

Technická poznámka - v Narutosvete je platidlom ryō, nie yen. Cool

Nové FF: Kill Uchiha, Dva a pol promile, Polovica života ; aktuálna séria: Sakura: Hitokugutsu 01 - 08, 09, 10
ostatné nájdete aj s popismi na - Poviedky značky PALANTIR Smiling Fan-mangy:
To nestihnem; Dnes neumieraj!; Vlasy...

Obrázek uživatele Hyewook
Vložil Hyewook, Po, 2022-07-11 12:40 | Ninja už: 4561 dní, Příspěvků: 412 | Autor je: Choujiho zlatý brambůrek

Ďakujem Smiling