manga_preview
Boruto 44

Láska verzus moc a sila 10

Hučanie vody prehlušovalo akékoľvek zvuky, ktoré mohlo dievča inak v pokojnej prírode, započuť. Sebecky si brala všetku pozornosť na seba a odmietala sa o ňu podeliť so spievajúcimi vtákmi, ktorí chceli svojím krásnym spevom potešiť aj ostatných poslucháčov.
Obedňajšie slnko nekompromisne mierilo na Tamikin chrbát a jej čierne, lesklé vlasy. Pálilo ju svojimi lúčmi, v dôsledku čoho sa na jej tele vytvárali kvapky potu, ktoré stekali po opálenej tvári a chrbte. So studenými rukami si pretrela rozhorúčenú tvár a opäť siahla do kopy špinavých bielych plachiet. Krčiac sa pri rieke znovu ponorila svoje jemné ruky do ľadovej vody a prala. Voda so sebou brala všetku špinu a vracala bielizni bielu farbu. Drobné kvapky chladnej vody jej zamočili vyhrnuté rukávy a po pokožke stekali späť do potoka.
Pár hodín pred obedom Tamiko zamierila k potoku nesúc hŕbu špinavej bielizne. Väčšinou sa o to starala Kumiko, ale dnes sa rozhodla jej túto úlohu prenechať. Tamiko si s pochybnosťami od nej prevzala veľký prútený košík, odišla z nemocnice a z dediny.
Čistinka s potokom predstavovala pre Kumiko miestočko, kam odchádzala sama a naspäť sa vracala uvoľnená s drobným úsmevom na tvári. Tamiko vedela, že práve na tomto mieste nechala vyjsť na povrch všetky emócie, ktoré v nemocnici držala v sebe. Bez svedkov sa ich mohla zbaviť a opäť nabrať dosť síl, aby dokázala vykonávať toto ťažké povolanie. V nemocnici nebola oporou len pre pacientov, ale aj pre všetkých, ktorí v nej pracovali. Preto bola prekvapená, keď s bielizňou odmietla ísť a poslala ju.
Ťažkú plachtu vybrala z vody a s námahou ju prevesila na pripravenú šnúru, ktorú držali dva stromy oproti sebe. Slnko pieklo už od rána a dievča vedelo, že kým operie poslednú plachtu, mnohé jej sestry budú suché.
Prehla sa a v chrbte jej nepríjemne zapukalo. Od neustáleho zohnutia ju bolel chrbát a prsty na rukách si už pomaly ani necítila. Rozhodla sa preto, že si dá na chvíľu prestávku a posadila sa do mäkkej trávy. Pritom sa snažila nemyslieť na zasadnutie Rady, ktoré sa malo každú chvíľu uskutočniť. Vedela, že rozhodnutie už padlo, ale dúfala, že Indra ho zmení. Určite to dokáže, ale obávala sa toho ako. Jeho sila pramenila hlavne v očiach a obávala sa, čo všetko ňou môže dosiahnuť. Včera večer jej odmietol povedať, ako presvedčí Radu, a preto sa bála. Sama bola slabá, tak všetko musela nechať na ňom. Neostávalo jej nič iné, iba mu dôverovať, aj keď ju stále prenasledovali dotieravé myšlienky.
Radšej však riešila Indru ako jej vydaj. Aj tieto myšlienky jej v noci nedovolili spávať a objavovali sa vždy, keď jej už spánok sadal na mihalnice. Jedného ženícha mala, ale toho nechcela. Nestála celkovo o manželstvo. Žiadna z jej vrstovníčok ešte nebola vydatá, ale mnohé z nich mali manžela buď dohodnutého, alebo aspoň vyhliadnutého. A kým si hľadali do života muža, Tamiko ten čas trávila v nemocnici. Takéto úvahy boli vytesnené prácou, a potom o ne stratila záujem. Možno sa len bála ďalšej straty niekoho milovaného.
Láska. To slovo mala stále na jazyku, ale ešte ho nedokázala úplne pochopiť. Samozrejme, že cítila lásku k svojej rodine, ale nikdy nepociťovala jej romantickejšiu časť. Indra ju priťahoval a v jeho blízkosti nedokázala veľmi rozumne uvažovať, ale vedela, že lásku k nemu zatiaľ ešte nepociťuje. Znamenal pre ňu však viac, než ostatok mužov v jej okolí.
S nevôľou sa postavila a znova sa pustila do prania. Mohla si posedieť ešte o niečo dlhšie, ale kopa bielizne jej nedovoľovala si pokojne chvíľu oddýchnuť. Vyšla z tieňa, v ktorom sa skryla pred dotieravým slnkom a opäť sa skrčila k studenému potoku.
Otázka manželstva jej však nedávala pokoj ani pri práci. Žiadny vyšší cit nepociťovala k nikomu z ich dediny, ale odmietala prežiť svoju budúcnosť po boku muža, pre ktorého by bola iba hlúpa žena, pripravená kedykoľvek sa mu poddať a rodiť mu deti. Vo svojom živote chcela niečo viac, aj keď to bolo nemožné. Doma sa možnosti znamenať ako žena niečo viac, musela vzdať.
Špinavé plachty sa menili na čisté, a tak rýchlo sa tiež obmieňali mužské mená v Tamikinej hlave. Dievča vedelo, že z lásky sa nevydá a vrúcny cit nemusel byť ani na druhej strane. Niekedy nešlo ani o očarovanie, stačila len spoločenská prestíž. Tamiko síce svojím minulým skutkom zahanbila svoju rodinu, avšak stále bola vnučka starešinu a sestra budúceho vodcu. A oni boli najvýznamnejšími členmi dediny.
Zopár mien si uschovala v pamäti kvôli budúcnosti, ktorá sa nenávratne blížila. Vedela, že dlho ju vyberať nenechajú a Jiro zariadi, aby mala čo najmenej času na hľadanie. Nebol hlúpy a určite prišiel na úskok, ktorý jej starešina umožnil. Žiaľ, jej neostávalo nič iné, len čakať na Jirov ďalší krok.
Suché a čisté plachty poskladala a dala ich navrch. Prútený košík mala len jeden, a tak sa posledná suchá plachta neodvratne stretla s tými mokrými, ktoré boli na jeho spodku. Inú možnosť nemala, a preto vzala košík a zamierila naspäť do dediny, kde sa určite už dozvie verdikt Rady. Verila Indrovi. ale neverila prostriedkom a sile, ktorú použil. Mohla nad tým uvažovať celú cestu, ale najjednoduchšie bude, ak pridá do kroku a dostane sa do dediny.
Jeden krok striedal druhý a Tamiko robila len malé prestávky na oddych, kedy položila ťažký košík na zem a vydýchala sa. Neostala však stáť na jednom mieste príliš dlho a už o malú chvíľu znova niesla ťažký náklad do nemocnice. Bola preč dlho a za ten čas sa toho mohlo mnoho stať. Zviedla ju zvedavosť na svoju stranu a zvyšok cesty už kráčala bez prestávok.
Zadýchaná a ubolená položila konečne plachty na zem a sadla si na lavičku. Prázdna šnúra zívala prázdnotou, ale Tamikine ešte stále zmrznuté ruky protestovali. Hruď sa jej rýchlo dvíhala a pľúca prosili o hlbšie nádychy kvôli kyslíku. Keby ju niekto z dediny takto uvidel, určite by ju nepokladal za ošetrovateľku, ale skôr za pacienta.
„Dievča bláznivé, vieš, ako si ma vyľakala?“ ozvala sa odrazu vo dverách Kumiko.
Mokré ruky si utierala do zástery a vrhla na udýchané dievča vyčítavý pohľad. Strapaté vlasy jej odstávali na všetky strany a Tamiko rozmýšľala, kedy ju naposledy videla ísť domov. Každým dňom pribúdalo čoraz viac chorých ľudí a relax v podobe dlhodobého spánku si viacerí museli na nejaký čas odpustiť.
„Mysleli sme si, že sa sem práve niekto chorý doplazil a hľadá pomoc,“ vysvetlila jej.
„Yumi, dones pohár vody!“ zakričala dovnútra a vzápätí sa znova otočila na Tamiko, a pozrela na kôš plný čistej bielizne.
„Nerozumiem, ako zvládaš každý týždeň vyprať toľko plachiet, doniesť naspäť, a to úplne sama,“ priznala s obdivom Tamiko.
Ramená ju od ťažkej váhy ešte stále boleli a navyše sa nedokázala normálne vystrieť. O skrehnutých a vyzimených rukách ani nehovorila. Mala pocit, že má miesto nich kusy ľadu. V pravidelných intervaloch ruky zvierala v päsť a následne vystierala, aby do prstov priviedla svoju horúcu krv.
„Nie je to veru jednoduché, ale za ticho a samotu mi to veru stojí,“ zasmiala sa Kumiko úprimne.
Vzala položený košík ku šnúre a začala na ňu vešať ešte mokré plachty namiesto Tamiko. Z úst jej unikala melódia, ktorú ubolené dievča nepoznalo. Hmkala si ju prvýkrát.
Tamiko neznáma pieseň upokojovala a dokonca jej z nej oťažievali viečka. Bolo pre ňu príjemné započúvať sa do jej tónov a sledovať Kumiko, ako vešia bielizeň.
Z driemania ju však vyrušila ruka na ramene. Nečakala to a bolestivo sa strhla, až si skoro udrela hlavu o stenu nemocnice.
„Nechcela som ťa vystrašiť,“ ozval sa zvučný hlas Yumi.
Na tvári sa jej zjavil úsmev a podala Tamiko pohár s čistou vodou. Ochotne ho hneď prijala, lebo po dni strávenom na horúcom slnku jej poriadne vysmädlo. Keď si priložila studenú vodu k perám, snažila sa vybaviť moment, kedy naposledy dnes niečo pila. Nespomenula si ani vtedy, keď jej chladná tekutina stekala dolu krkom a zanechávala za sebou príjemný pocit.
„Dúfam, že si sa cez deň nezabudla napiť,“ ozvala sa prísne Kumiko, keď videla, ako Tamiko jedným hltom vyprázdnila celý pohár.
Jej karhavé oči sa zabodli do tých jej a žiadali počuť pravdu. Kumiko sa občas správala ako Tamikina druhá matka, aj keď o to dievča nestálo. Bola jej za starosť skutočne vďačná, ale jednu matku už mala a neprišlo jej spravodlivé, mať aj druhú. V dedine bolo mnoho malých polosirôt alebo už dokonca sirôt. Nemali nikoho a Tamiko mala aspoň brata a starého otca. Neboli síce dokonalí, avšak mala aspoň niekoho.
„Už aby prišiel dážď,“ prehovorila nakoniec Yumi, keď dievča neodpovedalo. V ruke už zvierala metlu, pripravená začať zametať pred zadným vchodom.
Yumi bola od Tamikolen o pár rokov staršia. Možno dokonca bola v rovnakom veku ako Indra. Jej rodičia aj súrodenci zomreli, keď bola veľmi malá, a tak sa jej ujali ľudia z nemocnice. Prakticky žila a pracovala pod jednou strechou. A taký život jej zrejme vyhovoval, keď sa ho nijak nesnažila zmeniť. Mala množstvo ponúk na vydaj buď od slobodných mužov, alebo vdovcov, ale ani jednu ponuku ako sa dostať z nemocnice do skutočného domova, nevyužila.
„Pršalo pred pár dňami, vody sa tak rýchlo nedočkáme,“ odpovedala jej Kumiko.
Posledná plachta prišla na svoje miesto, keď sa v Tamiko znova prebudila zvedavosť, pre ktorú pomaly bežala od potoka domov. Voda! Podarilo sa Indrovi presvedčiť Radu, aby zničili strom a on im pomohol vykopať studňu?
„Ako dopadlo zasadnutie Rady?“ spýtala sa Tamiko a snažila sa, aby jej hlas znel čo najprirodzenejšie. Určite ale aspoň kúsok naliehavosti neskryla.
Obe ženy sa nad Tamikinou otázkou vôbec nepozastavili. Kumiko zdvíhala už prázdny kôš a Yumi zametala prach pred dverami do nemocnice. Pravidelné svišťanie metly v dievčati spôsobovalo nárast paniky. Čo ak Indra predsa len zlyhal a odišiel?
„Kto by povedal, že ten cudzinec dokáže vykopať studňu?“ ozvala sa nakoniec Yumi a zahnala všetky Tamikine obavy.
„Božského stromu sme sa mali zbaviť už dávno, ale všetci to už s kopaním studne vzdali. Doteraz sme nemohli žiť bez toho stromu, ale som rada, že sa to zmení,“ pridala sa k nej Kumiko s úplne pokojným hlasom. Žiadny hnev, žiadny sarkazmus, proste nič. Mala monotónny hlas, ako keď pred chvíľou preberali počasie. Akoby ten strom nespôsobil smrť mnohým občanom.
Tamiko ostala sedieť neschopná jediného slova. Indra problém týkajúci sa rozhodnutia Rady vyriešil, ale ako je možné, že to všetci tak rýchlo vedia? A prečo nie sú pobúrení, že Božský strom sa živí na nich a to on pripravoval všetkých tých ľudí o život? Nerozumela,ako mohli byť také pokojné. Pre toto isté dievča prestalo veriť svojej rodine a vedela, že dôveru si len tak rýchlo naspäť nezískajú. A oni dve sa o tejto skutočnosti rozprávali bez zmeny farby hlasu.
„Kedy ste sa to dozvedeli?“ znova položila Tamiko otázku.
Stále tomu nerozumela. Niečo takto zásadné museli dať vedieť všetkým obyvateľom, a keďže sa dievčina vrátila do dediny až podvečer, určite oznámenie premeškala.
Kumiko položila kôš vedľa nej a dlaň jej položila na čelo.
„Si v poriadku? Nepotrebuješ sa ešte napiť?“ spýtala sa jej s obavou v hlase, „v priebehu chvíľky si celkom zbledla.“
Tamiko sa nezmohla na slová a iba pokývala hlavou na znak nesúhlasu. Nepotrebovala vodu. Potrebovala sa dozvedieť, čo sa vlastne stalo.
Yumi odložila metlu sa prisadla si k bledému a rozhorúčenému dievčaťu.
„Krátko po obede nás zavolali a Rada spolu s Indrom nám všetko povedali a aj vysvetlili,“ odpovedala jej konečne na otázku.
Túto vetu chcela Tamiko od začiatku počuť a na malý moment bola rada, že to celé takto dopadlo. Strom sa zničí, vykope sa studňa a predíde sa zbytočnému umieraniu. V nemocnici už nebude zomierať toľko ľudí, ľudia pracujúci v nej budú mať viac času na svoje rodiny a cintorín sa nebude musieť každý mesiac rozširovať. Ľudia sa prestanú báť, že stratia ďalšieho člena svojej rodiny, alebo že zomrú príliš mladí a svoj život si dostatočne neužijú. Predstava to bola krásna a mala sa stať aj skutočnosťou. Niečo však Tamiko nedovoľovalo cítiť z toho radosť príliš dlho.
Vŕtalo jej v hlave, prečo to išlo tak ľahko. Pochybovala, žeby sa ľudia zmierili s tým, že smrť ich blízkych bola zapríčinená Radou a ich sebeckosťou. Zvolili si jednoduchšie riešenie miesto zložitejšieho, a to stálo život nejednu živú bytosť.
„Prebehlo to pokojne? Bez žiadnych námietok?“ spýtala sa Tamiko, keď sa jej vrátil hlas.
Obe ženy sa na ňu stále bojazlivo dívali. Po celom dni strávenom na slnku si určite mysleli, že má úpal a potrebuje dostatok vody a odpočinok. Určite predpokladali, že za jej zvláštne otázky môže slnko a je len zmätená. Opak bol však pravdou. To s nimi niečo bolo...
„Sme predsa rozumní ľudia. Už nemá cenu biť sa za minulosť, keď ju nezmeníme,“ odpovedala jej Kumiko.
Áno, boli rozumní ľudia, ale s niečím takým sa vyrovnáva ťažko. Nie každý by zaujal také stanovisko.
„Dobre,“ riekla len Tamiko a vstala.
Žiadne ďalšie slová neopustili jej ústa. Už teraz si myslia, že je zmätená a mali vlastne aj pravdu. Bola zháčená, lebo nerozumela, ako to Indra urobil. Keď kráčali spolu k Božskému stromu, vysvetlil jej mnohé veci, ktorým predtým nerozumela. Vedela, že je silný a ovláda nepredstaviteľné úkony, ale nikdy by ju nenapadlo, žeby mohol dokázať niečo také.
Možno sa Tamiko len mýlila a nechcela si pripustiť, že sa aj na nich konečne usmialo šťastie. Po vykopaní studne by mali nastať konečne aj pre nich dobré časy. Po toľkých rokoch nešťastia bolo pre dievča ťažké veriť aj v niečo dobré. A dúfala, že to dobré bol pre nich práve Indra.
Dva protichodné názory sa striedavo objavovali v jej myšlienkach a vedela, že sa ich zbaví len tak, že to preberie s Indrom. Priamo sa ho opýta a podelí sa s ním o svoje obavy. Bude len a len na ňom, či odpovie a uľaví tým Tamikinmu trápeniu.
Predtým však jej kroky smerovali k Myio. Stále v bezvedomí a bez pohybu ležala na posteli, a jej tvár oblieval čoraz výraznejší nádych sivej. Kľakla si ku nej a pohľad jej padol na pavučiny, ktoré z rúk Myio siahali až po zem. Božský strom si z nej bral silu a oni ho nemohli nijak zastaviť. Dúfala, že po jeho zničení sa Myio opäť prebudí a vráti na naspäť k svojej rodine. To bolo však len zbožné prianie.
„Každým dňom chradne viac a viac,“ ozval sa odrazu mužský hlas.
Tamiko narýchlo zahnala slzy, o ktoré nestála a pozrela sa na neho. Zatiaľ nezvratný osud Myio si zobral daň aj na jej manželovi. Masaji stál kúsok od nich s prepadnutými očami a vo vyťahanom oblečení. Možno si ani neuvedomoval, že pravidelne nejedáva alebo vôbec, ale kvôli ich synovi by sa mal vzchopiť.
To Namiko ju dotiahol spolu s Indrom do nemocnice, keď Myio upadla do bezvedomia a už nebolo pochýb o tom, že aj ona trpí touto záhadnou chorobou. Vtedy stál spolu so synom vonku a odmietal vojsť dnu. Nechcel sa pozrieť budúcnosti priamo do očí, lenže teraz sa objavila malá iskrička nádeje na šťastný koniec.
„Nemôžeme prestať veriť, že sa uzdraví,“ šepla Tamiko a pohladila Myio po vlasoch.
Túto vetu si opakovala tak často, žeby jej už aj ona sama mala začať veriť.
„Modlím sa zato, aby zbavenie sa toho stromu Myio zachránilo,“ priznal so zúfalstvom v hlase.
„Nevie sa však, či to pomôže,“ priznala.
Do očí sa mu ale nedívala. Nemohla.
Pridusený vzlyk sa ozval celou miestnosťou a zabodol sa priamo do Tamikinho srdca. Chcela veriť, že to pomôže. Naozaj, lenže nikto nedokázal zaručiť, akú daň si niekoľkotýždňové vyciciavanie zobralo z tela Myio. Možno sa aj prebudí, avšak v úplnom poriadku určite nebude.
„Kde je Namiko?“ spýtala sa, ani nevedela prečo. Možno chcela len zmeniť tému a azda si len želala, aby sa začal sústrediť na svojho syna. Nemôže sa večne utápať v žiali, ktorý ho nakoniec celého pohltí a privedie ho k svojej milovanej rýchlejšie, akoby mal trvať jeho život. Nemôže dopadnúť ako ich otec...
„U mojej sestry,“ odvetil jej a kľakol si k svojej žene.
Jemne ju uchopil za ruku, akoby sa bál, že sa rozpadne. Druhou rukou jej prechádzal prstami cez vlasy a obdarovával ju pohľadmi, ktoré boli nielen plné lásky, ale aj žiaľu i bolesti.
Tamiko nemala srdce sa dívať, ako niekomu zomiera jeho životná láska. Zobrali sa, lebo si nedokázali predstaviť svet bez toho druhého a teraz ich má chyba sebeckých ľudí rozdeliť. Nebolo to fér, ale taký ich život byť ani nemal.
Potichu vstala a odkráčala. Preč z miestnosti aj z nemocnice. Potrebovala sa totižto porozprávať s Indrom. Dúfala, že jej dá odpovede na otázky a nebude ich ignorovať. Bola rada, že podobné obrazy už nebude v nemocnici vídať na vlastné oči, ale klamstvo a ovplyvňovanie ich dostalo presne do tohto bodu.
Šla sama a neponáhľala sa. Celé telo ju ešte stále bolelo po náročnom dni pri potoku a jediné, čo by v tomto momente potrebovala, bol teplý kúpeľ a výdatný spánok. Oboje môže mať, ale najskôr musí nájsť Indru.
Po ceste minula zopár ľudí, ktorí sa práve vracali z prác domov. Na ich spotených tvárach sa leskol pot a šaty mali zafúľané od hliny. Unavene pokladali jednu nohu za druhou, avšak úsmev im s tváre nezmizol, kým neuvideli starešinovu vnučku.
Po dedine sa rýchlo rozšírila Tamikina údajná zrada a reakcie na tento prečin boli rôzne. Niektorí ľudia to chápali, iní odsudzovali a boli aj takí, ktorých to poburovalo. A teraz, po únavnom dni, sa mohla usvedčená zradkyňa presvedčiť, ako ju ľudia po incidente vnímajú.
Zopár starších dedinčanov jej milo zakývali na pozdrav a ďalej pokračovali pokojne vo svojej ceste. Žiaľ, väčšina ani nezdvihla hlavu a tvárili sa, že mladé dievča nevidia. Vzápätí ju začal sprevádzať aj šepot, ktorého sa nevie zbaviť už zopár dní. Radšej sa tie tlmené slová nepokúšala ani dešifrovať, lebo vedela, že by ju ranili.
Ocitla sa však aj tvárou v tvár takým odvážlivcom, ktorí ju prebodávali pohľadom a nehanbili sa napľuť jej pod nohy. Niečo také Tamiko neočakávala ani v najhoršom sne, ale musela sa s tou skutočnosťou zmieriť. Zobrala Indru do nemocnice a k Božskému stromu dobrovoľne, a tak teraz musí pykať za činy, ktoré väčšina pokladá za nesprávne.
Noc si po malých krôčikoch vymieňala miesto s dňom, keď dievča zastihlo cudzinca kúsok od jeho nocľahu. Kráčal pomaly a sebavedome, a obzeral si okolie zahalené v posledných slnečných lúčoch. Nad niečím premýšľal a Tamiko mohla len hádať, čo to je. Stále bol pre ňu zatvorená kniha, ktorá sa nechcela dobrovoľne otvoriť.
Keď Indru dostihli jej drobné kroky, otočil sa s pokojnou tvárou, akoby vedel, že ho prenasleduje práve Tamiko. Upriamil na ňu svoje čierne oči a čakal, kým dievča prehovorí prvé. Ani jej nepripadalo, že ho jej prítomnosť prekvapuje. Určite vedel, že príde a bude klásť otázky.
„Nikto nebol nahnevaný,“ povedala Tamiko bez pozdravu.
Túto vetu mala na jazyku, odkedy sa dozvedela pravdu a konečne bola vyslovená nahlas.
„Nie, neboli a ani nebudú,“ odvetil jej a otočil sa na odchod. Nestál o rozhovor s ňou.
Nechcel jej povedať pravdu, teda ak nejaká bola. Stále sa s ňou však mohla hrať jedna časť jej mysle, ktorá automaticky pokladala všetko za zlé a šťastie bolo pre ňu niečo neexistujúce.
„Prečo?“ položila ďalšiu otázku, ktorá musela byť zodpovedaná.
„Viem byť presvedčivý,“ znova jej jednoducho odpovedal.
Tamiko nevedela, čo ju v tomto momente hnevá viac. Či jeho heslovité odpovede, ktoré neprinášali skutočnú pravdu alebo to, že sa jej znova otočil chrbtom a odchádzal od nej. Odmietala však vidieť jeho chrbát rovnako, ako keď spolu šli k Božskému stromu. Stále ju nepokladal za rovnocennú, aj keď toho obetovala najviac. Keď vykope studňu, odíde a nechá Tamiko aj s jeho činmi v dedine a ona za ne bude musieť pykať do konca života.
Od počiatku si nerobila žiadne ilúzie o tom, že Indra koná kvôli tomu, že im chce pomôcť. Vedela, že to dostal ako úlohu a čím skôr ju splní, tým skôr odíde domov. Celá dedina, v ktorej vyrastala, mu bola ľahostajná. Chcel len dokončiť misiu.
„Použil si na nich ninshuu alebo genjutsu?“ spýtala sa už zúfalo.
Naozaj sa znížil až k tomu a použil ich na jej priateľov, susedov a spolutrpiteľov? Nikto z nich si nezaslúžil, aby Indra na neho použil svoje schopnosti a do určitej časti mu zmenil myslenie. Každý jeden z nich smel byť nahnevaný a trúchliť za svojimi milovanými. A týmto ich o pocity pripravil. Už to budú brať len ako nevyhnutnú minulosť a smrť obetí sa stane zbytočnou.
Indra zastavil a počkal, kým k nemu dievča dôjde. Neprekonal svoju prirodzenosť a nešiel jej kúsok naproti. Čakal na ňu, kým ona príde za ním ako každý jeden raz. Keď nejde o neho, tak voči dievčaťu nerobil žiadne ústupky.
„Chcela si, aby som zastavil umieranie,“ začal a pristúpil bližšie k Tamiko, aby ho počula iba ona. „Rada zničí strom, ľudia prestanú umierať a vaša budúcnosť nebude znamenať len smrť.“
Bol tak blízko, že dievča mohlo opäť cítiť jeho prenikajú vôňu, ktorá jej opantávala myseľ. Nenechala sa zmiasť nadlho a nezabránilo jej to uvedomiť si význam jeho slov. Urobil presne to, o čo ho žiadala. Zastavil umieranie, avšak nepovie ako.
„Všetko skončí, Tamiko, o to som sa práve postaral a pochopili to aj tvoji ľudia,“ dokončil.
„Nechcela som, aby zabudli na minulosť,“ priznala skleslo.
Ona nikdy nezabudne na svoju matku a otca. A dokonca nezabudne na mnohých ľudí, ktorí jej zomreli pred očami. Navždy táto bolesť bude súčasťou jej osobnosti a ovplyvní jej ďalšie kroky.
„Na bolesť sa zabudnúť nedá,“ povedal jej pravdivo.
Díval sa jej pritom hlboko do očí, akoby chcel, aby si jeho slová zapamätala navždy. Jednou vetou jej vysvetlil, že nech je ninshuu alebo genjutsu akékoľvek silné, nikdy nezmení alebo nezmierni bolesť, ktorú daná osoba prežíva v duši. Avšak neodpovedal jej na hlavnú otázku a nechal ju tápať v tme, či sa k tomu naozaj znížil alebo nie.
„Koľko ti bude trvať vykopanie studne?“ spýtala sa ho znova ale teraz zo sebeckosti.
Jej city k nemu sa prehlbovali každou ich spoločnou chvíľou. Keď dokončí svoju úlohu a odíde, bude to znamenať ďalšiu bolesť v jej vnútri.
„Zopár týždňov,“ odpovedal jej.
Možno pochopil zámer jej otázky a možno nie. To pre Tamiko nebolo podstatné. Potešila sa, že u nich Indra ostane ešte nejaký čas a bude môcť byť s ním. Lenže čím dlhšie s ním bude, tým viac to bude bolieť potom, keď odíde.
A po jeho odchode sa bude musieť popasovať s jej budúcnosťou, ktorá znamenala žiť v nútenom manželstve bez lásky, aby sa ochránila pred človekom, ktorý by jej len ubližoval.

Poznámky: 

Gramatická úprava: Sempai-sama.
Ďakujem za krásne komentáre a rada by som vám vysvetlila jednu vec. Každý jeden komentár ma veľmi poteší a neskutočne si vážim, že si nájdete chvíľku a niečo mi o časti napíšete. Rada si čítam vaše postrehy, myšlienky a názory o danej kapitole. Na komentáre neodpisujem z jedného dôvodu a to je ten, že by som vám všetko o nasledujúcich častiach prezradila. Skúšala som to veľa ráz, ale vždy mi niečo omylom uniklo. Preto vám radšej vždy na konci kapitoly zo srdca poďakujem, aby som vás nepripravila o prekvapenie pri nasledujúcich častiach.
Dúfam, že vám to neprekáža a neodradí vás to pri čítaní Tamikinho príbehu.

5
Průměr: 5 (4 hlasů)

Kategorie:

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Senpai-sama
Vložil Senpai-sama, Ne, 2020-03-29 23:58 | Ninja už: 1201 dní, Příspěvků: 2131 | Autor je: Genin

Indra by mal aj vykúzliť dajakú práčku, žeby sa ženy nemuseli tak nadrieť, ale zas kam by chodili relaxovať a vtáčiky by asi uleteli Laughing out loud No čakrová práčka by bol super vynález, tak ma teraz napadlo Cool Ani neviem, či používali dajaké mydlo Puzzled Chudák Tamiko je síce jednoduché dievča, ale má silne vyvinuté svedomie a poctivosť. Ani Indru a jeho metódy si neidealizuje, hoci sa jej páči. A ešte ten nešťastný vydaj Tak teď ti nevím... Aj láska je pre ňu len predstava, nikto jej srdce zatiaľ neuchvátil. A vzťahy v takej úzkej komunite nie sú najlákavejšie. Ale to bolo kedysi tak, že všetko bolo prednejšie ako láska: majetky, postavenie atď. Kumiko drie ako najatá, že sa nestíha ani obriadiť. Yumi má teda tiež osud, ach tie siroty Cry A stalo sa, čoho sa Tamiko obávala, že Indra použil svoje metódy, keď ľudia úplne pokojne prijali jeho návrhy ohľadom studne aj Božského stromu. Páni, Masaji sa rozhodol tráviť čas pri svojej umierajúcej žene Wow, tak tohle je vážně krutě hustý!! Veru, najlepšie ísť za Indrom a popýtať sa nato, čo ju trápi. Rozhovor s Indrom nie je pre Tamiko uspokojujúci a vedomie, že odíde a ona ostane napospas dedinčanom a sama, jej dušu neteší. Nuž, musíme aj my len čakať, ako situáciu poriešiš ako autorka Smiling Fakt pekný príbeh a postava Tamiko s jej myšlienkami a charakterom sa ti mimoriadne podarila Ino ti gratuluje! Neboj, nič nás neodradí, len píš a budeme sa tešiť Kakashi YES

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, Pá, 2020-03-20 00:45 | Ninja už: 4163 dní, Příspěvků: 2269 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

Někdy člověk potřebuje být sám; utřídit si myšlenky, strávit čas jen se sebou nebo projevit emoce, které (bohužel) nemůže ukázat před ostatními. Ačkoliv je to pořád s přídavkem toho zpropadeného praní prádla v ledové vodě xD Indrovu odpověď ohledně přesvědčování jsem tak nějak čekala, nepřipadá mi, že by rád ztrácel čas a námahu přesvědčováním lidí, kteří se nechtějí nechat přesvědčit - nebo alespoň jejich část nechce. Nu, kdoví, co se stane během těch pár týdnů, je to spousta času Smiling Jinak nevadí a osobně díky za vysvětlení, chápu Smiling

.Seznam FF, Poslední FF: Rozkaz zněl jasně | Bohům padají z talířů drobky | Ze scvokárny kabát
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights..