Zakázané ovocie chutí najlepšie 26

Jeho oči ma prebodli a tvár ma vtiahla do seba. Nie pre ten dôvod, prečo kedysi vždy. Líce, brada, spánky sa mu leskli modrinami, podliatinami, opuchmi a výraz v jeho očiach bolesťou. Ako keby som videla samotnú seba, odraz v zrkadle akurát, že nedobitý. Telo sa mi rozklepalo od myšlienok a alternatív, prečo vyzerá ako vyzerá...ale niečo mi hovorilo, že to viem. A vedela som to. Pootvorila som pery a nebránila slzám, aby vyšli.
Kuchyňou sa ozvalo zaštrngotanie lyžice o parkety a jeho postava mi zmizla z dohľadu. Možno by som urobila to isté, keby svaly poslúchali moju vôľu. Prečo? Prečo som sem šla?
„Sakura,“ ozvala sa Mitsumi a pohladila ma po chrbte.
Neviem či bola v obraze s danou situáciou, no s empatickosťou si so mnou sadla za stôl. Valila do mňa ako robila smotanové poháre. Nepočúvala som ju...aspoň spočiatku. Niekde v polovici, kedy predo mňa Itachi postavil smotanový pohár, som ju začala vnímať. Pustili sme sa do dobroty v skle a vnímanie jej hlasu mi upokojilo myseľ si srdce. Bola trochu iná, ale veľmi milá. Nikdy som ju predtým nevidela v spoločnosti Itachiho, ale momentálne som bola za jej prítomnosť vďačná.
Zhovárali sme sa a dokonca som sa občas zasmiala, keď som počúvala historky z detstva. Ukázalo sa, že poznajú dlho. Nezamýšľala som sa nad tým, či sú spolu alebo nie, ale klamala by som, keby poviem že ma to nenapadlo. Itachi bol však podstatne chladnejší k nej než ona k nemu. I keď by som to zrovna chladom nenazývala. Menšia rezervovanosť. Oči mi padli na ich chladničku, okamžite som odvrátila zrak od blonďavých vlasov. Prešiel mnou ten veľmi dobre známy tlak a smútok. Náladu mi Uchiha dvojica tak povzniesla, že len pohľad do ich očí ma znova rozveselil.

„Sakura,“ ozval som sa v dverách.
Prudko sa otočila mojím smerom a spodná pera sa jej zatriasla. Skoro som si buchol päsťou do steny. Druhá osoba za posledných 24 hodín, čo má zo mňa v očiach slzy. Ale musel som...i keď som moc nechcel. Itachi má asi pravdu a moje vnútro mi hovorilo, že aj mne sa uľaví. Riskol som to: „Rád by som, keby sme sa porozprávali.“
Nepohla sa, zrástla so stoličkou a bojovala sama so sebou. Videl som to v jej očiach. Nič sa v miestnosti nedialo. A znervózňovalo ma to. Odrazu sa Itachi ozval autoritatívnym tónom: „Sakura, mala by si ísť.“
Odišiel som na záhradu, lebo som vedel, že sa postaví a pôjde. Itachiho hlas dokázal zmanipulovať aj mňa a ju už tým dupľom. Sadol som si na jediný drevený schod, ktorý tam bol a očakával ju. Nenechala na seba dlho čakať. Prvý krát v živote som mal možnosť vidieť utiahnutú stránku Sakury. Pozorovala zem pred sebou.
Znova som ju oslovil. Letmo cukla očami na mňa a okamžite sklonila hlavu. Ten štýl roztomilosti, ktorý mala aj Hinata. Telom mi prešiel elektrický prúd z mojej myšlienky. Kde sa mi toto v hlave vzalo? Zhlboka som sa nadýchol.
„Prepáč, že ťa Itachi sem doviedol ako nejakého psa,“ okej, aj toto je nejaký začiatok.
„Nie, to je v poriadku.“
„Vieš...dozvedel som sa o tebe a Narutovi,“ prehovoril som s kamenným výrazom a napnuto sledoval jej prvotnú reakciu.
„Preto ste sa pobili?“ zapípala neisto.
„Áno,“ obaja sme naraz stisli pery, „Sakura, neviem či si si toho niekedy vedomá. Ale ja som ťa nikdy nemiloval, nepremýšľal som tak o tebe.“

Áno, samozrejme, Sasuke-kun. Ironicky som sa pousmiala pre seba. Tak som ho dlho nenazvala. „Stará a krásna“ nostalgia. Jeho slová ma neprekvapili. Ani do mňa nevrývali žiadne pocity. S úľavou nad týmto zistením, som mu pozrela do očí. Neskrýval skrúšené emócie a to uňho normálne nebolo. No jasné, kvôli blbej ružovláske sa pomlátili.
„Hneváš sa na mňa?“ vystrelilo zo mňa skorej, než som si uvedomila.
Zračila som prekvapenie v jeho lícnych kostiach. He, chlapče. Toto si nečakal, čo? Že sa ti už neplazím pri nožičkách. Nezvyk, čo?
Sama nechápem svoju aroganciu, ktorá mi teraz rástla v hlave. Mne asi na dobro preskočilo. Fajn, zisťujem, že predmenštruačný syndróm a depka do toho je šialená kombinácia.
„Nie. Nehnevám sa.“
„Ale si smutný,“ kde beriem odvahu?
Výraz mu stvrdol a ja som nepotrebovala odpoveď. Bolo mi to ľúto. Nielen, že som ublížila Narutovi, ublížila som aj Sasukemu. Zahryzla som sa do spodnej pery. Pokašlala si to, Sakura. Ani v najmenšom by ma nenapadlo, že oný rozhovor s Narutom, ktorý začínal v môj prospech sa zvrhol do niečoho takéhoto.
Sasuke mlčal. Oči mu tikali po rozbitej hline, ktorá vyzerala, že niesla spomienky ich boja. Takto to nepôjde. Oči mal temné a pôsobivé ako vždy. Vlasy sa hrali na naháňačku vo vetre a úzke linky pier nechávali medzi sebou mierny odstup. Ucítil moje zelené oči na sebe a premiestnil tmavé body na mňa. Okej, som v poriadku. Musela som usmiať. Zoširoka a úplne. Nadýchla som sa a s spolu s kyslíkom som vdýchla šťastie. Bol pri mne a ja som netúžila po jeho dotykoch. Po dychu na mojom nahom tele a jeho nemravnom šepote venovanom mojich ušiach.
Tými zmenami nálad som musela vyzerať ako blázon, ale bolo mi to jedno.

Sasuke,“ povedala a ja som sa k nej natočil celým telom.
Nohy som prekrížil so tureckého sedu a bol pripravený ju počúvať. Oči sa jej rozjasnili a tvár nabrala na farbe. Potešil som sa. Nadýchla sa, ale slová jej uviazli niekde v krku. Nie, nie. Len neváhaj. Nepochybuj o Narutovi!
„Bože,“ rozosmiala sa a musím priznať, posledných pár sekúnd som jej nestíhal, „to moje obletovanie muselo byť strašné.“
Čo? Vyprskol som do smiechu pobavením a úľavou zároveň. Pridala sa ku mne a utrela si oči slané od sĺz.
„Bolo to...strašne otravné,“ priznal som jej zdráhavo, „ale nemáš na Ino.“
„Je to p*ča,“ až ma skoro odhodilo dozadu.

Kedy zmenila názor? Koliečka mi v hlave začali pracovať o niečo rýchlejšie. Že by skutočne prezrela?
„Bola som do teba dlho zbláznená, ale nikdy nevidela kam skutočne patrím,“ naklonil som hlavu na bok a venoval jej úsmev.
Nefalšovaný, akým som na ňu nepozrel roky. Prezrela...

Sadol som si na posteľ. Chvíľu som takto pobudol, ale nakoniec som si ľahol. Z vačku som vytiahol mobil a pozrel sa na tapetu. Svietili tam jej rúžové vlasy a žiarivý úsmev. Chýba mi. Veľmi mi chýba. Najviac mi vadí ten nepríjemný tlak na srdci, kedykoľvek sa pozriem na jej fotku. Taký bolestivý... Rukou som si zakryl oči. Nechcem plakať, ale nejde to. Slzy mi samovoľne začali tiecť z očí. Keď si spomeniem na všetky tie chvíle, ktoré sme spolu zažili... Ešte aj tie predtým, než sme sa dali dokopy. Na to, ako na mňa kričala, ale zároveň sa smiala. Jej strach v očiach, keď som riskoval život. A teraz tá láska, ktorá sa jej objavila na tvári, keď sme boli spolu sami. Tak veľmi by som ju chcel vidieť, ale viem, že som ju ranil. Mojím obvinením, že stále miluje Sasukeho. Možno som sa mýlil, ale bolo to jediné vysvetlenie, prečo chcela náš vzťah držať v tajnosti.

Sadol som si a hodil mobil o stenu. Rozletel sa na niekoľko častí. Lakte som si oprel o kolená a hlavu uložil do dlaní. Slzy mi teraz tiekli potokom. Už dlho som takto nereval. Počul som, ako sa otvorili dvere.
„Srdiečko,“ ozval sa hlas mojej mamky. Sadla si ku mne na posteľ a objala ma. Tvár som si skryl do jej ramena, zatiaľ čo ona ma hladkala po vlasoch. Začala sa so mnou hojdať. Až po chvíli som zaregistroval, že mi spieva uspávanku. Kedysi ma ňou uspávala každý deň. Teraz to už nerobí. Nie je dôvod. Som dospelý. Zaspím aj bez nej. Začal som plakať ešte viac. Chýbali mi staré detské časy. Kedy sme nič neriešili, iba sa hrali. Nemali sme žiadne problémy, žiadne starosti. Teda, pokiaľ nerátame to, že nám rodičia nechceli dovoliť všetky sladkosti a to, že sme ich nemohli jesť, kedy sa nám zachcelo. Kiežby sa dal vrátiť čas. Všetko by bolo o dosť ľahšie.

„Sakura, zvoní ti telefón!“ ozvala sa mama z kuchyne a ja som si až vtedy uvedomila, že som ho nechala v kuchyni na stole.
Strhla som sa a letela poň ako o život. Nie, nie. Len si nevšimni, kto mi volá. Takmer som zakopla o prah dverí, keď s vypúlenými očami naťahovala ruku aj s vibrujúcim mobilom ku mne.
„Diky,“ zvetrila som a nevšímala si jej nechápavého pohľadu.
Fakt nepotrebujem otázky. NIE OD NEJ.
„Čau,“ ozvalo sa mi pri uchu.
Zabuchla som sa v izbe a sadla si na zem, opierajúc sa o dvere: „Ahoj, no tak čo?“
„Zub mám spravený, nebolo to moc príjemné.“
„No vidíš,“ usmiala som sa, „to ti trvalo štyri dni, než som sme ťa na to prehovorili?“
„Pfff, tá pravá mi to hovorí.“
„Ale no tááák, Sasuke. Zase s tým začínaš?!“
„Sakura,“ jeho hlas až teraz začal znieť otrávene, „nebudem to riešiť cez telefón. Si už pripravená?“
„Áno,“ zdvihla som sa zo zeme.
„Tak za päť minút na rohu.“
Zložil bez toho, aby ma pozdravil a ja som sa trocha bezducho zahľadela na miesto, kde sme sa prvý krát s Narutom pobozkali. Potlačila som chuť plakať. Moja existencia už neprekypovala toľkým zúfalstvom. Vďaka nemu a pritom som z neho nešalela. Je to irónia. Neskutočná irónia, keď osoba kvôli ktorej celý tento problém začal...ho svojím spôsobom vyriešila. Až sa mi z hrdla vydral smiech. Šialené. Dobre, na toto nie je čas. Vyšla som z izby a preletela okolo mamy.
„Kam ideš?“
„Preč.“
Už stála vo dverách a ruky mala v bok: „Klasika.“
Áno, tvoja klasika.
„S kým ideš?“
Zasekla som sa uprostred zapínania topánky. Jej to predsa nemôžem povedať. Nepochopí to, urobí hunbúk a možno sa to dostane k Narutovi. Zle by to pochopil, nemám ešte silu sa mu postaviť.
„S Ino.“
Trocha sa zamračila. Prosím, nech to klapne.
„No už bolo na čase, dlho si s ňou nebola.“
„Maj sa,“ zakričala som už z vonku a trielila rýchlo odtiaľ.
Fúúúf, o fúz.

Trocha nervózne som sa obzrel, keď Sakura dokráčala ku mne. Pozdravil som ju a vydali sme sa po strechách ku mne domov. Nepotreboval som, aby ma niekto z nášho sídla videl s ňou. V chodbe nás zalial príjemný chlad a v kuchyni nás čakala Mitsumi s Itachim. V posledných dňoch to akosi u nás moc žilo. Sakura sa celkom s Mitsumi zblížila. Lepšie mať takúto kamarátku ako Ino. Fakt ju nemám rád.
„Dáte si limonádu?“ usmial sa brat a postavil sa ku chladničke.
Všetci sme prikývli. Nalial som do seba studený nápoj. Sklonil som hlavu aj s pohárom k stolu a očami naznačil Sakure, aby šla so mnou von. Sadli sme si na záhradu a ja som z vačku vytiahol cigarety.
„Ty zase fajčíš?“ darovala mi neveriacky výraz.
„No,“ a čo.
„Myslela som, že už len dútniky,“ otočila sa naspäť pred seba a ja som bol len rád.
„Mám nervy,“ šťukol som zapaľovačom a potiahol si.
Dym sa stratil niekde predo mnou a ja som privrel oči: „Sakura, mala by si ísť za Narutom.“
Ticho. Ako inak. Za posledné dni, čo s ňou trávim viac, než by mi kedysi pripadalo zdravé, vždy to isté. Deň čo, deň. Už po dobu niekoľkých dní to takto ide.
„Ja viem...“ šepla.
„To je pekné,“ otvoril som oči a trocha ma zaboleli od slnka, „pozri, čím dlhšie čakáš, tým je to horšie. Bez tak sa divím, že o nás ešte nikto nevie.“
„Prepáč,“ ani trocha nepridala na hlase, „viem, že by nám asi nikto neuveril, že nič nemáme spolu.“
„A preto,“ ukázal som na ňou dymiacou cigaretou, „musíš. Čo. Najskôr. Za ním. Inak to zariadim ja a to sa ti páčiť nebude...“

„Naruto,“ oslovila ma mamka, „Nie je na čase, aby ste sa so Sakurou udobrili?“ Ľútosť a obava, ktorá sa jej zjavila v očiach, na naplnila smútkom. Neodpovedal som jej, iba som zašiel späť do svojej izby a sadol si za stôl. V posledných štyroch dňoch som znovu začal kresliť. Nebolo to také perfektné ako od Saia, ale na mňa to bolo dobré. Keď som bol menší, kreslil som stále, len o tom nikto nevedel. Okrem mojich rodičov samozrejme. Téma mojich kresieb boli vždy rovnaké. Sakura. Jej sladko rúžové vlasy a smaragdové oči. Naozaj je na čase, aby sme sa porozprávali, ale bojím sa, že je na mňa ešte stále nahnevaná. Napríklad ja si stále nie som ničím istý. Stále nechápem, prečo mala s našim vzťahom taký problém. Preto, lebo sa zrazu zamilovala od mňa a už nič necítila k Sasukemu? Alebo preto, že stále k nemu niečo cítila? Pri predstave druhej možnosti som zovrel ruku v päsť. Nie. Ešte nie som pripravený sa s ňou rozprávať. Mám pocit, že keď začnem rozprávať o Sasukem, tak vybuchnem. Radšej som sa išiel upokojiť kreslením.

Klop, klop. Ozval sa jemný zvuk v mojej izbe. Osobu za dverami som neochotne pozvala dnu. Keď som zbadala Nejiho tvár, odložila som knihu, ktorú som mala v ruke. Samozrejme som si nezabudla dať záložku na stranu, kde som skončila. Často sa mi stáva, že na to zabudnem a potom desať minút hľadám, kde som skončila. Na to by som asi potrebovala kúzla.
„Máš tu návštevu,“ povedal. Zarazila som sa. Naruto? Len to nie. To by som sa ho asi nezbavila.
„Kto je to?“ spýtala som sa so zachrípnutým hlasom. Bože. Odkašľala som si, aby som si prečistila hrdlo.
„Shino,“ odpovedal. Prisahám, že som počula ten kameň, ktorý mi práve spadol zo srdca, dopadnúť na zem. Prikývla som a zišla dolu do chodby.

„Ahoj. Potrebuješ niečo? Teba tu často nevídam,“ pozdravila som ho a usmiala sa. Jeden z veľmi mála ľudí, na ktorého sa dokážem teraz úprimne usmiať.
„Takže v niečom mal pravdu,“ zamrmlal si popod nos. Udivene som sa na neho pozrela a poprosila ho, aby to zopakoval. Kto mal pravdu v čom?
„To ti poviem potom. Môžeš ísť von? Len tak,“ spýtal sa. Zopár krát som mrkla. Shino ma volá von. Mám sto chuti mu vyskúšať čelo, či náhodou nemá horúčku. Za celý ten čas, čo som s ním a s Kibom v tíme, ma ani raz nevolal von.
„Dobre, môžem. Ide aj Kiba?“ spýtala som sa. Ani neviem, prečo som súhlasila. Asi ma to moc vyviedlo z miery. Pokrútil hlavou na nesúhlas. Takže iba ja a Shino... Mne sa asi sníva. Stalo sa to niekedy? Na misii, keď to bolo potrebné. Ale len tak nikdy. Zaujímavé.

Nikam extra sme nešli, iba do Grillbaru, ale aj tak som sa cítila trochu nesvoja. Z celej tejto scény. Prečo ma zrazu zavolal von? Niečo sa muselo stať. Iné vysvetlenie nemám.
„Shino?“ oslovila som ho, „deje sa niečo? Prečo si chcel ísť zrazu von? A ešte by si mi mal povedať, čo si myslel tým, že mal v niečom pravdu.“ Otvoril ústa na odpoveď, ale hneď ich aj zatvoril, keď zbadal, že k nám prišla čašníčka. Objednali sme si a opäť sa pustili do rozhovoru.
„Videl som teba a Naruta. Keď si odišla, tak som ho zastavil a porozprával sa s ním. Povedal, že si smutná, ale nie kvôli nemu. Chcel som si to overiť na vlastné oči. To, že si smutná je pravda, ale neviem prečo. A asi mi to ani dobrovoľne nepovieš,“ povedal.
Úsmev, ktorý som stále mala na tvári, mi zmizol. Videl ma s Narutom. Dobre, to by sa dalo cez to preniesť, určite mu to vysvetlil. Povedal mu, že som smutná a Shino si to všimol. Nemôže to byť na mne až tak veľmi vidieť! Alebo sa mýlim? Už je to štvrtý človek, čo mi to povedal, takže asi je. Mala by som ísť na herecký kurz, aby som to poriadne zakryla. Neviem, či sa to týka Naruta. Netýka. Neviem, či je to lepšie alebo horšie. Obe situácie by asi boli príšerné. Žiadna zlatá cesta v tomto prípade. A nakoniec...samozrejme, že mu to nepoviem. Aspoň, že ma tak dobre pozná.

Svoj pohľad som držala upretý na stole. Nič som nehovorila a tak sa ozval on: „Taktiež som počul, že sa plánuješ zblížiť s Hanabi. Máte zaujímavý spôsob, ako to spraviť vzhľadom na to, že je teraz na misii.“ Čo všetko mu, preboha, povedal?! Celý môj životopis?!
„Potrebovala som sa ho nejako zbaviť a to bol jediný spôsob. Je to Naruto. Poznáš ho,“ zašepkala som. Nezmohla som sa na viac. Cítila som sa zle, že som mu klamala, ale keď on bol tak hrozne... otravný. Nedal by si povedať.
„Poznám, preto sa ti nedivím. Iba ma to zarazilo. Nie si ten typ človeka, čo klame,“ povedal s divným tónom. Chce, aby som sa cítila ešte viac príšerne? Viem , že to bola chyba. Tak ako všetko v mojom živote. Nemusím mi to hovoriť.

Mala som toho dosť. Nevidela som dôvod, prečo tam zostať. Vypila som pitie, ktoré som si objednala a položila peniaze na stôl, aby som mohla odísť. Najprv nešiel za mnou, ale keď som bola približne v polovici cesty, zastal mi cestu.
„Nemôžeš sa schovávať po celý život. Raz to niekomu budeš musieť povedať, inak ťa to zabije zvnútra,“ povedal s ľútosťou. Tú som v jeho hlase už dlho nepočula. Naposledy, keď si Akamaru zlomil labu po nešťastnom páde a Kiba sa skoro nervovo zrútil. Obišla som ho a zamierila si to do lesa. Keď už si to máme vybaviť, tak aspoň v súkromí. Ticho išiel za mnou, až pokým som sa nezastavila. Zostala som mu však otočená chrbtom.
„Nepotrebujem tvoju pomoc. Zvládnem to sama. Už je na čase, aby som sa prestala spoliehať na všetkých okolo mňa. Už bolo toho dosť. Dôvod, prečo som podľa vás smutná neexistuje, lebo nie som. Iba sa vám to zdá. Naozaj som v poriadku,“ povedala som potichu. Snažím sa presvedčiť jeho, alebo seba? Ani sama neviem. Slzy sa mi začali tlačiť do očí. Nie teraz nie. Teraz musím byť silná. Tak, ako nikdy predtým. Cítila som, že som sa začala triasť od toho, ako veľmi som sa snažila neplakať. Prečo mi je tak veľmi do plaču? Len som tak zúfala, že sa chcem oklamať? Lebo bol Shino prvý, ktorý sa o mňa zaujímal pri ceste domov? Cesta domov. Bože, príšerné spomienky.

Pevne ma objali jeho ruky. Stuhla som. V živote som ho nevidela niekoho objať. Nikdy. Ani raz. Ani jeho mamu. Trochu dosť ma to zarazilo.
„Hinata, prestaň. Som s tebou v tíme a nazývam ťa veľmi dobrou kamarátkou. Ty, ja a Kiba sme toho prežili dosť. Ver nám. Zdôver sa nám. Keď už nikomu inému, tak aspoň nám. Dobre vieš, že my vždy budeme na tvojej strane a nikdy sa to nezmení. Prežili sme spolu veľmi... zaujímavé chvíle, či už na misiách alebo mimo nich. Nie si na to sama,“ zašepkal pevným hlasom. Nikdy som si nepredstavila, že by niekedy niečo také vyšlo z jeho úst. Väčšinou je uzavretý a tichý. Iba keď sme sami ako tím, tak je viac zhovorčivý a otvorený, ale nie až takto.

Veriť im... Asi by som mala. Shino mal pravdu. Nikdy ma nesklamali. Vždy stáli na mojej strane, keď tam nikto nechcel byť. Asi je na čase, aby som niekomu povedala, kde je pravda. Dokonca aj Kibovi. Len dúfam, že to nepovie Ino, tak ako jej povedal, že Naruto a Sakura sú spolu. Budem mu musieť vložiť celú moju vieru do rúk a možno pochopí, čo sa má a čo nie.