Zakázané ovocie chutí najlepšie 25

Ahoooj, Sabaku vás zdraví...nový diel nám trochu trval, Hikari akosi stagnovala) BONZÁK! Ale musím uznať, že v tom horku a ešte k tomu unavená by sa ani mne moc nechcelo.

Tento diel...je oddychový. Viacmenej v posledných sa nám toho udialo, tak sme trocha zvoľnili.

Enjoy

Ráno som sa čiastočne zobudený prehadzoval na druhý bok. Sykol som od bolesti, až som sa z nej posadil, chňapajúc si líce a zlomený zub pod ním. Tak veľmi som si prial, aby včerajší deň bola len nočná mora. Ústna dutina mi pripomínala, že nie. Naruto...
Nemal som chuť spať aj napriek tomu, že som bol stále unavený. Riasi ma na svojich korienkoch štípali a viečka niesli tak tonovú záťaž. Jednoducho, bol som hore len pár sekúnd a už som mal na h*vno deň. Je toto možné?
Stále som pociťoval smútok i hnev. Aj my začali behať po hlave myšlienky na to, ako mu asi je a ako sa má. Radšej ako toto...som sa vybral do kúpeľne a kuchyne, kde klasicky zrábal Itachi raňajky.

"Dobré ráno, Sasuke," letmo sa otočil a s kúskom dreva vo forme varešky, mával po povrchu panvice.
Zacítil som vôňu vajíčok so slaninou. Aspoň niečo ma trocha nadchlo. Bol som bez života. Ubolený. Nenávidený. K ničomu. Toto všetko kvôli nejakým vzťahom, kvôli ŽENSKÝM. Až som si povzdychol. Brat ma po chvíľke prizval k stolu a ja som si poslušne sadol.

"Tak, Sasuke," vzal do ruky solničku a klepal s ňou nad jedlom, "čo máš na pláne urobiť?"
"Nieee," reagoval som takmer automaticky a ruka s paličkami mi klesla.
Nebudem znova riešiť s ním to, čo sme riešili keď včera Mitsumi odišla.
"Ale áno, bráško."
Prečo mi kazí deň ešte viac? Naštvane som odsunul jedlo.
"Sasuke," pozrel na mňa nevinne, "Naruto nie je schopný momentálne premýšľať racionálne a Sakura potrebuje dôkaz o svojich citoch. Nech už sú akékoľvek," vravel a bolo vidieť, že si úporne usporadúva myšlienky.
"A čo s tým mám ja?" až som zavrčal a pohár, z ktorého som sa napil som tresol o stôl.
Brat na mňa nepozrel škaredo, ale ten výraz v jeho očiach už dobre viem, čo znamená. Potichu som sa ospravedlnil a pokračoval v jedle.
„Sasuke,“ povedal a odhmkol si, super toto bude dlhý monológ, „pochop, že Sakurin a Narutov problém vo vzťahu si ty. Ona evidentne nevie, čo má robiť, čo si má možno myslieť a Naruto je naštvaný na celý svet. Ty ako jediný z nich, si schopný podniknúť niečo, čo by všetko mohlo dať do poriadku.“
„Robíš si srandu?!“ dvihol som ramená, „toto nie je moje bojové pole.“
Ja tu mám zachraňovať niečí vzťah? JA?!
„Počúvaj ma,“ Itachi trocha zvýšil hlas, „Naruto podľa toho, čo si hovoril, je pekne zúfalý. Musíš mu preto pomôcť, lebo sám sa z toho nevyhrabe. A ak hej, tak ťa bude nenávidieť.“
To slovo nenávidieť vo mne opäť vyvolalo mráz po chrbte.
„A čo by som ako podľa teba mal urobiť?“ i keď som plánoval nasadiť kľudný tón, nevyšlo mi to.
„Musíš sa porozprávať so Sakurou.“
„Čo? Nie! Zbláznil si sa?!“ vypúlil som naňho svoje tmavé oči, to nemyslí vážne, že nie? „brácho, ja s ňou nemám o čom.“
Až tak schuti sa rozosmial, podráždilo ma to. Vynadal by som mu, ale bol to...Itachi. On sa ma snaží predsa len podržať. Ja na rozdiel od Naruta nebudem idiot a prijmem niečiu podporu.
„Bráško, opýtam sa takto,“ preložil si k sebe misku s pečivom a venoval mi pohľad, „odmietol si niekedy Sakuru na rovinu?“
Zasekol som sa. Prebehol som väčšinu svojich spomienok od akadémie až doteraz a uvedomil si, že priamo nie som jej nikdy nepovedal. Vždy som ju odbíjal. No nikdy som jej nepovedal vetu – Sakura, nechcem s tebou byť, nemilujem ťa, neľúbim ťa.
Brat sa tváril spokojne a už som chápal o čo mu šlo.

„Zabudni,“ oznámil som mu.
„Baka, nikdy si sa s ňou neporozprával o vašich citoch.“
Až som musel dvihnúť obočie a ani zadržať arogantný smiech sa mi nezadarilo: „O našich?!“ prikývol, „ale ja k nej žiadne nemám.“
„Sakura ti nie je úplne ľahostajná...“
„No...To nie. Veď som vyrastal s ňou,“ chvíľu som mlčal a potom som naštvane vyprskol, „keby ju niekto odkrágluje, jasné že mi to nie je jedno!“ také blbosti tu preberáme.
„Vidíš, mal by si jej vysvetliť, že si ju nikdy nechcel a vnímal si ju ako kolegyňu, či kamarátku.“
No kamarátku určite nie. Pozrel som do okna, len tak náhodou. Skúšal som, či by moje problémy neodleteli skrz sklo. Nemal som chuť sa s ňou rozprávať o tom. Čo ak sa to dozvie Naruto a bude ešte horšie? Potom budem vyzerať ako ten, čo sa ju snaží zbaliť, keď je mimo. Už som mal nechcené skúsenosti s tým, že vtedy chlap dostane ženskú lusknutím prstu.
Nie toto nejde. Pokrútil som hlavou a odmietol bratov návrh práve kvôli tomuto. Nájdem iný spôsob, ako Narutovi pomôcť.

Hádajte, čo celé dni robím? Ležím doma. Zavretá v izbe. V posteli. Zachumlaná. Otec sa ma snaží dostať von a podarí sa mu ma presvedčiť len, keď je treba na nákup. To je tak všetko. Matka má od otca zákaz so mnou komunikovať, lebo vždy len príde. Rozrýpe mi dušu. A odíde.
Vonku je nádherne, všetci sú taký spokojní, šťastní. Usmievajú sa. Ja by som najradšej rozmlátila trámy svojej postele a hodila ich do okien, nech sa celé roztrieskajú ako moje srdce. Zbieram jeho kúsky, sfarbené do oranžovej ako jeho oblečenie. Celý ten čas je mi ľúto, že nie je vedľa mňa. Trápi ma to. Potrebujem ho.
Ale bojím sa, že keď znova uvidím Sasukeho...zase sa vrátim tam, kde som doteraz bola. Tak veľmi som sa bála jeho hlbokých tmavých očí a pútavej aury, ktorá vyžarovala na kilometre.
Áno, presne tak. Nie som v poriadku. Vidíte to sami? Necítim, vyrovnanosť i keď si to veľmi, veľmi prajem. Ešteže mi otec dosť pomáha. Keby nie je môjho papu, asi by som pri hentej skončila na psychiatrií.
Ležala som na posteli a chúlila sa k vankúšu. Do izby svietilo priezračné slnko a ochromovalo mi zmysli, keď som obrátila hlavu k oknám. Počula som rodičov sa zhovárať pri dverách mojej izby, no bola som v takom tranze, takže netuším o čom hovorili. Za nedlho otec vošiel a pred očami sa mi mihli ružové vlasy, keď si čupol k posteli: „Dobré ráno, Sakura.“
„Ahoj,“ odpovedala som sucho.
„No táák,“ pohladil ma po líci, „nemrač sa hneď ako vstaneš.“
Môj výraz sa ešte prehĺbil. Chceli mi vytrysknúť slzy, ale zadržala som ich.
„Mám na teba prosbu. Takú malinkú,“ naznačil prstami.
„Akú?“ posadila som sa a pretrela si oči, neplač!
„Varím ramen, ale zabudol som akosi na menmu, šla by si ju kúpiť?“

Ramen. Miso ramen. Zovrelo mi dýchaciu trubicu. Prikývla som a otec ma nechal v izbe, aby som sa dala dohromady. Vyzerala som posledné dni obludne. Depka, že som si ani štyri dni neumývala vlasy. Neznášam mastné vlasy, ale bolo mi to teraz jedno. Nosila som ich vo vysokom cope a v kúpeľni som si na vlasy n*drbala suchý šampón. No a čo. Však nikto o mňa už nestojí a môžem si za to sama. A št*tka Yamanaka sa vždy tvárila ako najlepšia kamoška. BFF, kamky a neviem ako inak nás to volala a teraz, keď má Kibu a kto vie, či nie aj Saia...isto zabudla aj moje meno alebo že existujem.

Vyšla som na ulicu a zalialo ma teplo. Znechutene som sa pobrala do obchodu, dúfajúc, že aspoň chuť dnešného obedu mi nebude pripomínať naše spoločne strávené chvíle. Je mi to tak ľúto všetko. Netuším ako prebehla cesta do obchodu, len som bezducho hádzala menmu do malého košíka. Utierala som si spotené čelo a z prstov mi sálala vôňa suchého šampónu, ktorú som v posledných dňoch cítila okolo seba neustále a za to som ju znenávidela. Zhnusene som pokrčila nosom, keď sa zrazu ozvalo vedľa mňa: „Ahoj Sakura.“
„Ahoj,“ na mojej tvári sa zračilo prekvapenie a zároveň mnou prešiel divný pocit.
„Rád ťa vidím,“ dotyčná osoba ma jemne stisla v náručí.
„Aj ja teba. Ako sa máš? Dlho som ťa nevidela,“ keď som konečne popadla dych, aspoň na malý moment som pozabudla na svoje trable.
Itachi stál predo mnou s jednou rukou vo vačku a v druhej stískal košík. Pripomínal mi Sasukeho a zároveň nepripomínal. On sa na rozdiel od neho na mňa usmieval. Nútilo to aj mňa sa tváriť ako on. Až mi to bolo divné, Itachi oplýva veľmi silným charakterom.
„...no, ale dosť o mne. Pochváľ sa ty.“
Mlčala som, čo som mu asi tak mala povedať? Stejnak asi o mne a Narutovi vedel, tak prečo sa pýta. Stisla som pery a skonštatovala, že by mohlo byť lepšie. Uchiha posmutnel: „Počul som, že si ste sa pohádali s Narutom. Ale to bude fajn.“
Potľapkal ma po ramene. Keby si ty vedel.
„No tak, Sakura. Netvár sa tak smutno. To bude v pohode. Hm,“ pozrel sa na koniec uličky, kde sídlili mliečne výrobky, „dnes mám na pláne so susedkou robiť takú mliečnu dobrotu, prídeš ochutnať?“

Môjmu spomalenému mysleniu trvalo pár sekúnd, než som si uvedomila, že pozýva k nim domov. Nie! Preboha nie! Tam bude ON!!! Odmietla som okamžite s výhovorkou, že otec robí ramen a že budem určite dnes prežratá. Nenechal sa hneď odbiť.
„Ja...no,“ sťažka som prehltla, „fakt nie, Itachi.“
Je pravda, že občas som zašla s Narutom ku nim, ale to by som spočítala na jednej ruke. O čo mu ide?
„Vieš čo? Vyzeráš smutne, musíme ťa nejako rozveseliť,“ pousmial sa a dal sa odchod, „stavím sa po teba aj s Mitsumi.“
Ani som nestihla nič povedať a on už zmizol. Taktika...

„Sakura!!!“ zas ten jej otravný hlas, „poď sem!“
„Nejdem!“
„POĎ SEM, TI HOVORÍM!“
„Bože!“ tresla som päsťou do vankúša a vykrmácala som sa z pelechu.
Vošla som do chodby, odkiaľ sa niesol jej hlas a v dverách stál vysoký Uchiha s dievčaťom nižším tak o polku hlavy. No zbohom. Tak predsa prišli.

Stál som pred chladničkou a čumel do blba. Mihotali sa mi pred očami tváre mojej rodiny, prichytené magnetkami. Zazrel som aj tie jeho blonďavé vlasy. Zabolelo ma pri srdci a nie len tam. Mal by som ísť k zubárovi. Prehrabol som si vlasy a vytiahol si z toho chladu smotanový pohár. Mitsumi vyzerala, že pochúťku nerobila prvý krát, tak to tuším bude dobré. Len keby nebola taká občas...moc akčná. Kto vie, čo s ňou Itachi zamýšľa.
Unudene som si vzal lyžicu a započul kroky v dome. V kútiku duše som sa potešil. Odrazu som nechcel byť osamote. Mitsumi niečo hovorila, ale nejak som si nemohol dať dokopy kontext vety.
Keď vošli do kuchyne, zastavil som takmer všetky životné funkcie. Lyžička aj s pohárom mi takmer vypadli z ruky, keď sa jej smaragdové oči zaplnili slzami...

Bzz, bzz. Bzz, bzz. Bzz, bzz. Neviem kto to je, ale má peknú trpezlivosť. Už mi volá štvrtýkrát a ja ho štvrtýkrát ignorujem. Odmietam sa postaviť z postele len kvôli mobilu a nejakému... človeku, ktorý sa mi snaží dovolať. Bzz, bzz. Bzz, bzz. Bzz, bzz. A dosť! Prudko som vstala z postele a odkopla perinu ani neviem kam. Schmatla som mobil a pozrela na displej. Naruto. Preboha, čo ten chce?
„Prosím?“ povedala som po prijatí hovoru.
„Hinata, prepáč, ak som ťa zobudil,“ ozval sa jeho hlas. Taký pokojný a spevavý. Nie! Už je to tu zase!
„Už som bola hore. Prečo mi voláš? Potrebuješ niečo?“ spýtala som sa. Sadla som si na posteľ a čakala na jeho odpoveď.
„Iba som sa chcel spýtať ako sa máš? Aaa... či by sme dnes niekam nezašli?“ povedal. Sánka mi klesla až po zem. Však sme boli len prednedávnom vonku. A to zase pôjdeme do lesa? To sa mi moc nechce. Neviem, či je to dobrý nápad. Mal by si sa venovať Sakure. Nechcem ťa teraz vidieť. Som unavená... Ani jedna z tých výhovoriek ho neodradí! Je to Naruto. Toho by neodradilo ani tornádo pred ním. To mám na ňom najradšej, ale akurát teraz sa mi to moc nehodí. Ach, čo narobím.
„Kedy a kde?“ opýtala som sa. Nič iné mi nezostáva, iba to už mať za sebou. Musím s ním niečo spraviť. Hádam budem mať dosť času na vymyslenie výhovorky.
„Čo tak... o pätnásť minút na cvičisku tri?“ povedal. Takže nie les. Skoro. Súhlasila som a zložila. Hlboký vzdych vyšiel z mojich úst, keď som sa postavila. Premiestnila som sa do kúpeľne, kde som nechtiac drgla do koša na prádlo. Jeho celý obsah skončil na zemi, ktorý som musela upratať späť na svoje miesto. Dala som si veľmi rýchlu sprchu, v podobe jednoduchého opláchnutia, obliekla sa a vybrala sa na miesto stretnutia.

Prišla som na cvičisko a samozrejme už tam sedel na tráve. Ako náhle ma zbadal, postavil sa a vykročil oproti mne.
„Ahoj,“ pozdravil ma. Mojou odpoveďou bol iba úsmev.
„Tak. Prečo si sa chcel stretnúť?“ opýtala som sa a nervózne sa hojdala na pätách.
„Nemám dôvod. Iba som chcel, aby si nebola stále doma, ale mala aj nejaký vzduch,“ zasmial sa. Až teraz som sa ne neho poriadne pozrela. Vyzeral hrozne. Akoby padol z budovy a dopadol na tvár. Samé modriny a odreniny. Predpokladám, že bol ošetrený, keďže nemal až také príšerné opuchliny.
„Čo sa ti stalo?“ spýtala som sa a snažila sa zakryť prekvapenie v hlase.
„Ale... To je komplikované. Jednoducho sme sa trošku pohašterili so Sasukem,“ povedal. So Sasukem? Vyzerá rovnako? Neviem, či ho ľutovať, alebo mu to priať. Každopádne, aký bol dôvod? Hm... Nechajte ma rozmýšľať. Naruto sa pohádal so Sakurou kvôli Sasukemu. Teraz sa tí dvaja pobili. Aký je asi dôvod...
„Kvôli Sakure?“ opýtala som sa. Tvár mu potemnela. Takže áno. Ešte aby nás tu niekto videl. To by bola čerešnička na torte. Musím niečo vymyslieť!
„Nechcem sa o tom rozprávať,“ povedal nakoniec. Iba som prikývla. Vcelku som ho chápala. Ani ja nechcem deliť o osobné informácie zo života.
„Dobre. Musím ti ale niečo povedať,“ čokoľvek, „Teraz sa s tebou nebudem môcť stretávať.“
„Prečo?“ povedal s prekvapeným hlasom.
„Lebo... Lebo otec chce, aby sme sa s Hanabi zblížili, takže budem s ňou teraz tráviť veľa času,“ povedala som. Ani som netušila, aká dobrá klamárka som. Hanabi je teraz na misii, takže pár dní ju tu ani neuvidí a nebude sa s ňou môcť rozprávať. Aj keď neviem, či sa vôbec niekedy rozprávali. Možno nie. Ďalšie plus. Pozrela som sa na jeho tvár. Pohrával mu tam jemný úsmev.
„To je dobré. Držím palce so sestrou. Viem, že nemáte najlepší vzťah, ale verím, že sa zlepší,“ povedal a pohladkal ma po pleci. Super. Teraz sa cítim odporne, že som mu klamala. Prečo, Naruto? Prečo?

Po našom rozhovore sme nič extra nerobili, iba sa opäť rozprávali, ale už menej závažných veciach. O tom ako sa Ino dala dokopy s Kibom. O Leem, ktorý nonstop trénuje. O Saiovi, ktorého nikto nevidel pár dní, ale vie sa, že je v poriadku. Vraj išiel niekam maľovať. Alebo išiel smútiť za Ino. Jedno z toho. Slušne som s ním zostala asi takú pol hodinu, ale nakoniec som sa rozlúčila s tým, že mám ešte niečo na práci. Nemám. Iba chcem ísť opäť pod perinu a začítať sa do nejakej romantickej knihy, aby som si potom mohla vyplakať oči za to, že mne sa niečo také určite nestane. Teraz čítam jednu, kde sú dvaja do seba zamilovaný, ale nedokážu si priznať city. Pôjdu na svadbu, kde ju chalan pobozká, ale aj tak spolu nie sú. Je to taký ten typ kde si poviete: „Prečo sa, dopekla, jednoducho nedajú dokopy? Čo im v tom bráni, pre lásku božiu?!“ Dokonca aj ja si to hovorím a to mám väčšinou také príbehy najradšej. Zmenila som sa. Chata má zmenila. A jeho čierne oči a havranie vlasy ma zmenili ešte viac.

Prešlo iba pár minút odkedy Hinata išla domov. Mal som namierené do Ichiraku Ramen.
„Ahoj, Naruto,“ ozvalo sa za mnou. Skoro som vyskočil z kože. Otočil som sa na neho s vyvalenými očami.
„Shino! Nemôžeš sa takto zakrádať za ľuďmi. Niekto môže prísť o život,“ povedal som a ruku si priložil na srdce, ktoré mi udieralo do hrude.
„Nesnažil som sa ísť potichu, ale chcel som sa ťa niečo spýtať. Videl som ťa s Hinatou, ale počul som, že chodíš so Sakurou,“ povedal. Trochu som nechápal na čo naráža.
„Áno, a?“
„Nič, iba mi to prišlo trochu divné vzhľadom na to, čo sa dialo po ceste z chaty,“ povedal Shino. Moja tvár trochu potemnela. Je pravda, že som sa vtedy správal ako debil, ale myslel som... Dúfal som, že to bude tak lepšie. Nebolo.
„Chcem to napraviť, Shino. Preto sa s ňou stretávam. Chcem byť jej kamarát, ktorého teraz potrebuje. Vyzerá tak... zničene, ale nie zo mňa. Neviem presne čo sa deje, ale niečo určite. Nič mi nepovedala keď som sa s ňou rozprával,“ vysvetlil som mu.
„Si si istý, že to nie je kvôli tebe? Hinata je síce silná osoba, ale predsa len...“ povedal. Zdá sa, že mu na jej naozaj záleží. Čo to vyprávam? Je s ňou v tíme, je to jej kamarát. Samozrejme, že mu na nej záleží. Jednu vec však viem určite.
„Áno, som si stopercentne istý. Nemá problém sa so mnou rozprávať. Keď som s ňou, tak na jej tvári nie je vidieť smútok zo mňa. Dokonca sa už ani nečervená predo mnou. Teda, nie tak ako predtým,“ ubezpečil som ho. Chvíľu bol tichu. Aj cez jeho okuliare som videl, že ma skenuje pohľadom. Nasadil som najviac odhodlaný výraz, aký som dokázal. Nakoniec iba prikývol.
„Dobre, verím ti. Ale overím si to aj na vlastné oči,“ povedal a odišiel s krátkym zdvihnutím ruky. Je trochu divný. Trochu dosť, ale stále je to jeden z našej skupiny. Neviem, či by som ho nazval kamarátom, ale život by som za neho položil a aj ten môj by som mu zveril. Je to spoľahlivý a silný ninja. Nie len fyzicky, ale aj mentálne. Zostal som tam stáť ešte pár minút. S rukami vo vačkoch. Zase... Som divný. Nikdy som to nerobil, ale teraz to v poslednej dobe robím až moc. Otočil som sa a opäť vyrazil k mojej obľúbenej reštaurácii.