Zakázané ovocie chutí najlepšie 21

Slnko mi udrelo do očí a ja som zastonal. Videl som odtieň oranžovej pred sebou. Farbu viečok, ktoré tak nechutne presvetľovalo Slnko. Mal som chuť ísť tých 150 miliónov kilometrov k nemu a šťuknúť vypínačom na ňom. Aj som sa postavil, no nemal som namierené do kozmu, ale k žalúziám. Chcel som si dopriať ešte pár minút nerušeného spánku. Srdce mi zovrelo a napriahnutá noha na krok sa zastavili, keď som z kuchyne započul rinčanie niečoho kovového. Votrelec? Tu?
Pohotovo som priskočil ku svojím veciam a vzal do ruky kunai. Zamieril som potichu do kuchyne a keď som bol tesne v jej dverách, spustil som sharingan. Zbadal som pohyb chakry a okamžite vtrhol do kuchyne.

Muž s čiernymi vlasmi vyblokoval môj kunai kuchynským nožíkom a pri pohľade do jeho očí som si uvedomil, že pozerám do známej tváre: „Itachi?!“
„Sasuke,“ brat sa vzdialil odo mňa a ruka s nožíkom od masla mu klesla k bokom, „dobré ráno.“
Stál som trocha zaseknuto. Ako keby to bol sen, že tam stojí. V tom mi trklo, musel prísť niekedy nad ránom. To jeho bozk som cítil vo vlasoch. Zrazu Itachi mierne rozložil rukami: „No pozdravíš ma konečne?“
Jeho tvár vyzerala pobavene a ja som sa až vtedy konečne prebral, hádzajúc sa mu do náruče. Je mi fuk, že sme obaja chalani. Preňho budem vždy malým bráškom. Cítil som, ako si oprel líce o moju hlavu a zasmial sa: „To som ti až tak chýbal?“
Moja tvár sa v jeho pyžame skrčila bolesťou. Ani nevieš ako. Nepovedal som to však nahlas. Také veci ja nehovorím. Radšej som tvár zaboril ešte viac a v tom momente sa stalo niečo, čo som nečakal. Všetky potlačované...veci...za ten týždeň a vôbec celú chatu sa vyplavili von. Štýlom, za ktorý sa normálne hanbím.

„Sasuke?!“ Itachi so strachom v hlase ma chcel od seba odtiahnuť, ale ja som mu to nedovolil.
Schúlil som sa k nemu najviac, ako som mohol. Znova, ako keď som mal päť a rozbil si kolená. Nechcel som mu dať znať moju uslzenú tvár i keď som vedel, že horúca tekutina mu presiakala cez tričko na pokožku. Mal som plný hrudník hnevu, túžby, strachu. Jeho príchodom som už len vybuchol. Úplne inak, než by ktokoľvek na svete čakal. Celý týždeň som sa dával dohromady a teraz toto? Navyše...mám obavy aj o mamin zdravotný stav. Je ďaleko a ja jej nemám ako pomôcť. Výborne.

„Bráško? Si v poriadku?“ nožík odložil za seba na linku a pohladil ma po vlasoch.
Musel som si vynadať. Fakt sa chovám jak čur*k. Jak malé decko. Už som možno horší ako ona... Dobre, musím sa ukľudniť. Potiahol som nosom a rýchlo utierajúc si oči, som sa odtiahol od brata.
„Som v poriadku.“
„Hm.“
„Naozaj,“ pozrel som na neho a videl ten pochybovačný výraz.
Zhlboka som sa nadýchol a zavrel oči. Z ničoho nič som sa cítil akýsi...ľahký. Voľný. Ten nepríjemný pocit, čo mi už veľa dní skrúcal žalúdok bol preč a akosi jednoduchšie sa mi dýchalo. Že by som to potreboval?

„Neboj sa bráško. Som okej,“ usmial som sa na neho, „vitaj doma.“
„Ďakujem,“ nadšene sa zatváril, „pomôžeš mi s raňajkami?“
„Jasné,“ uchechtnul som sa a začal si krájať nachystané rajčiny.
„Myslel som, že spravím ti raňajky a prekvapím ťa nimi...ale no,“ venoval mi široký úsmev, „nejak si mi to pokazil.“
Začal sa smiať nad mojou rannou akčnosťou a v kľude sme sa naraňajkovali. Tešil som sa tento deň a vôbec na všetky, ktoré mali prísť. Konečne som s Itachim.

„Dúfam, že vám bude chutiť,“ povedala mama, keď pred nás položila tanier s kuracím mäsom a ryžou. Obaja sme poďakovali a všetci sme sa pustili do jedenia. Až po dojedení som sa ozval.
„Pôjdem von,“ povedal som a chystal sa vstať, ale otcov hlas ma zastavil.
„So Sakurou?“ do tváre sa mi trochu nahrnula červeň. Neurčito som prikývol a odniesol tanier do drezu.
„Naruto, vy dvaja spolu chodíte?“ spýtal sa ma otec. Na tvári mu hral potmehúdsky úsmev. Začervenal som sa ešte viac. Mojou odpoveďou bolo opäť iba súhlasné pokývnutie hlavy. V tom momente bolo počuť tresknutie. Otočil som sa za zdrojom a zbadal moju mamu ako stojí s rukami na stole. Zostávajúci riad bol všade. A aj jedlo, ktoré sa v ňom nebodaj nachádzalo. Pribehla ku mne a tuho ma objala. Trochu moc tuho.
„Mami, nemôžem dýchať,“ vysúkal som zo seba. Ešte pár sekúnd ma držala, potom konečne povolila svoje objatie a chytila moju tvár do dlaní.
„Som za teba rada. Snáď vám to veľmi dlho vydrží. Aj tak ako mne a tvojmu otcovi,“ povedala a dala mi jemný bozk na čelo. Zoširoka som sa na ňu usmial a poškrabal sa na hlave.

Práve som sa obliekol, keď mi zazvonil mobil. Zobral som ho do ruky a na displeji prečítal Tlsté obočie . Prijal som jeho hovor a povedal:“ No? Čo potrebuješ? Teraz nemám moc čas.“
„Ty sv*ňa! Si sa ani nepochválil! Za toto budeš pykať! Sto koliečok okolo Konohy na jednej ruke!“ Normálne som sa musel zastaviť v chodbe. Nechápal som o čom rozpráva, ale zároveň som z toho nemal dobrý pocit.
„Pil si?“ znela moja otázka.
„Nie. Ale budeme! Mal si povedať, že si sa dal dokopy so Sakurou-chan! Gratulujem! Už to vedia skoro všetci.“ Radšej som si sadol na zem. Kiba. Obesím ho! Určite to povedal Ino a tá zase neviem komu a ten zase niekomu ďalšiemu! Z tohto nevyjde nič dobré. Ach! Sakura bude nasratá. Nie nahnevaná, ale nasratá. Poďakoval som sa mu a zložil. Určite čaká vonku. Už sa len modliť, aby o tom ešte nevedela. Vyšiel som von a prvé čo som zbadal bol ružovláskin zamračený výraz.

Hádzala som do seba jedlo u obeda. Otec nebol doma a ja som pri jednom stole s ňou fakt nevydržala dlho. Vyletela som von na ulicu a šla naproti Narutovi. Nechcelo sa mi čakať na tej preplnenej ulici. Medzi hlavami ľudí som zazrela známe blonďavé vlasy, ktoré sa ku mne rozbehli: „Ino, ahoj.“
Objala ma a poza jej rameno som videla trocha strnutého Kibu. Pozdravila som aj jeho a trocha znepokojene si prehliadla obidvoch. On bol nervózny a ona akási...rozjarená.
„Sakura!“ vykríkla zrazu Ino a zalomila rukami, „také pako? Vážne?“
„I-Ino...“ stuhla som a dúfala, že nenaráža na to, čo si myslím.
„Jako Naruto je celkom pekný, ale to nič nemení na tom, že sa chová niekedy ako dieťa,“ náramne dôležito zavrela oči a zagestikulovala dlaňou.

Ako nechcem byť zlá, ale Kiba nie je teda nejaká výhra. Narutovi je dosť podobný, ba by som povedala, že Inuzuka je ešte uvrešťanejší než on. Naštvane som prekrížila ruky, keď som si uvedomila, že moje tajomstvo ide od Kibu. Mal nahnevaný výraz smerom na Ino, no keď postrehol, že doňho vypaľujem dieru tak sa jeho výraz zmenil. Dostala som dojem, že si narobil do treniek. Stisla som sánku a predýchavala chuť ho udrieť.

Ani neviem, či Ino celý čas hovorila alebo nie, no spozornela som pri týchto slovách: „...mimochodom, ty sa hanbíš za to, že si s Narutom, keď to vraj má byť tajomstvo?“
Jej slová ma zarazili. Čelo sa mi opäť pokrčilo. Nie hnevom, ale zamyslením. Prečo vlastne nechcem, aby to vedeli všetci?
Medzitým sa Ino postavila vedľa Kibu, ktorý zrejme každú chvíľu očakával smrť. Spokojne si ho chytila, ako keby všetko bolo ok. Ako keby jej cieľom bolo ma len citovo podráždiť a keď sa jej to podarilo, tak sa vrátila na svoje miesto. Prečo to robí? Ino je predsa...kamarátka. Ani som ich neozdravila a radšej behom išla na miesto, kde sme sa s Narutom mali stretnúť.

Ino, vždy si bola taká? Veď Naruto je trocha pako, ale každý sme nejaký, nie? Prišlo mi to dosť ľúto. Pokrútila som hlavou a už fakt nevedela kam obrátiť svoj hnev.
Na Kibu za to, že má veľkú hubu? Na Ino, že má také hlúpe reči? Na seba...za to, že sa bojím svetu ukázať môj vzťah s Narutom? Možno by som si aj vybrala seba, lenže zrazu predo mnou stáli blonďavé rozcuchané vlasy a jeho modré oči.

„Vieš o tom, že to vedia všetci naši kamaráti?“ precedila som medzi zuby a počula, ako prehltol.
„Prepáč,“ jediné, na čo sa zmohol.
Zvesil hlavu a plecia. Začala som nadávať, že mi to sľúbil, že som ho prosila. Monológ, ktorý si teraz už ani nepamätám. Potichu, porazenecky sledoval svoje nohy, keď zaťal päste a dvihol na mňa oči. Nečakala som to. Nemôžem to definovať ako hnev i keď mi to dosť tak pripomínalo. Zuby mal zaťaté a v očiach mu šľahal oheň, až som ustúpila krok.

„Povieš prečo si to tak chcela?“ jeho hlas znel úplne inak, ako som bola zvyknutá.
„J-ja...“ no a došli mi slová.
„Odpovedz mi,“ zrazu z neho sálal chlad, na ktorý som bola zvyknutá u Sasukeho...ale nie u Naruta.
Teraz som bola ja, tá malá ryba. Nedokázala som mu nič povedať, pretože som sama nepoznala odpoveď. Niekde vnútri cítim stiesnený pocit, ktorý mi našepkával dôvody. Nechcela som ho však počúvať.

„Ide o Sasukeho, že? Nechceš, aby to vedel?“ ani som nedýchala.
Prečo? Prečo preboha, musí tak do mňa vidieť?! Áno, bojím sa Sasukeho reakcie na to. Možno to už aj vie, keď to vedia všetci. Čo si preboha pomyslí? Roztriasla som sa a mala chuť v tom momente zmiznúť.
„Stále ho miluješ, však?“ jeho slová sa mi zapichávali do každého kúsku na tele.
„Nie!“ vykríkla som.
On si posmešne odfrkol.
„Naruto, nehovor toto slovo v súvislosti s ním, keď-“
„Keď ja som to povedal tebe, ale ty si mi to neopätovala,“ pozrel niekam preč, „chápem, aj ja by som teraz cítil zle.“
„Naruto...“ som si istá, že nemilujem Sasukeho.
Zavrela som oči a dala sa na odchod. Nechcel ma tam teraz mať a ja som túžila si vyčistiť hlavu.

Ešte chvíľu som sa pozeral za jej miznúcou postavou, ale napokon som sa otočil a vyrazil smerom von z dediny. Nechcel som nikoho stretnúť, s nikým sa rozprávať, ani len nikoho vidieť. Jednoducho som kráčal a kráčal. Takže, naozaj to tak je. Stále niečo cíti ku Sasukemu aj keď hovorí opak. Ako inak by to mohlo byť? Jej reakcia hovorila za všetko. Mám toho plné zuby. Mám plné zuby Sasukeho. Celý život mi ju bral a aj teraz mi ju berie. A prečo? V čom je o toľko lepší ako ja? Je krajší na pohľad? Asi hej. Je viac očarujúci? Zjavne áno. Je viac dospelý? Jednoznačne.

Konečne som sa dostal z tej prekliatej dediny. Pošiel som ešte pár krokov, kde som si vybral jeden strom z tisíc a udrel doňho päsťou.
„Prepáč, viem, že za to nemôžeš, ale verím, že ma máš dostatočne rád na to, aby si mi to dovolil,“ povedal som mu. Samozrejme, neodpovedal. Až taký cvok nie som. Zatiaľ. Neviem, čo iné by som mohol robiť. Cítim sa, akoby ma malo roztrhnúť. Všetok ten hnev, smútok a láska. Musí to ísť von aj keby som mal zničiť celý les. Začal som kopať a udierať do vyvoleného a snažil sa nerozmýšľať. Z jednoduchého taijutsu som prešiel na ninjutsu. Rasengany a Rasen Shurikeny lietali všade dookola. Klony som vytváral jeden za druhým. Tričko som mal tak prepotené, že skôr zo mňa zliezlo samé, ako ja som si ho dal dolu. No, neprestával som. Chcel som na ňu zabudnúť. Na tú ukrútnu bolesť v hrudi. Cítila sa takto aj Hinata?

Všetci si myslia, že som taký ko**t, že som to nevidel. Jej slzy. Ničilo ma to, ale nemal som s tým čo spraviť. Možno mal. Ale nedokázal som to. Nedokážem sa jej pozrieť do očí. Tak dlho som vedel, čo ku mne cíti. Každý deň mi to zabralo viac a viac energie tváriť sa, že o tom neviem. Tváriť sa, že ju neľutujem. Bolelo nás to oboch, ale ju viac. Tak veľmi som sa snažil do nej zamilovať, ale niečo v jej očiach mi to bránilo. Bál som sa, že by som jej niekedy mohol ublížiť. Nechcel som vidieť jej uslzené oči. Chcel som tomu zabrániť. Nemohol som byť zdroj jej smútku. Jej utrpenia. A predsa som ním bol. Som čistý haj*el. Aspoň keby som mohol byť so Sakurou, ale asi ani to nie je reálne.
Ako, ó vznešený doničený strom, povedz mi, ako sa mám teraz pozrieť do očí Sasukemu a nenávidieť ho? Ako sa mám pozrieť do očí Hinate a neľutovať ju? Neplakať s ňou? Nenávidieť sa za to, že som ju nedokázal ochrániť pred sebou? Len škoda, že mi neodpovieš. Na odpovede musím prísť sám. Viem to. Ale neviem, či ich dokážem nájsť.

„Uhm,“ pokýval hlavou Itachi a v hrudníku mi rástla úzkosť.
Zamyslene sledoval čajník pred ním. Lakťom sa opieral o koleno, ktoré mal takmer pri prsiach. Palec tlačil ku brade a pri pohľade na neho som mal pocit, že sa zastavil čas. Ani neprehovoril, nepočul som ani že by dýchal a nevidel som, že by klipkal viečkami. Až som si musel pošúchať zozadu vlasy, aby som uveril, že čas skutočne beží.

„Itachi?“
„Prepáč, zamyslel som sa nad tým, čo si mi všetko povedal. Chvalabohu, že sa Hinate nič vážnejšie nestalo. Keby prídeš o niečo neskôr, prišla by k úhone. To by ti veľa ľudí v Listovej neodpustilo,“ posledná veta znelo dosť vyčítavo.
„Ja viem,“ zaťal som päste, ja idiot!
„Nesedí mi to k tebe,“ konečne premiestnil svoje tmavé oči na mňa.
Zahnal som chuť pretočiť oči: „To som počul už niekoľko krát,“
„Ale verím, že sa už nič podobné nebude opakovať. Otcovi nič nepoviem,“ vyhlásil a videl som v jeho výraze mierne obavy, „len aby sa to nedozvedel od niekadiaľ.“

Obaja sme tušili, že sa to k veľkému Fugaku Uchihovi donesie, no stále existovala možnosť...že mi to prejde. Modlil som sa za to.

„Ale aj tak je to zvláštne,“ môj brat sa znova ponoril do myšlienok, „nerozumiem prečo Hinata šla mimo areálu sama, ešte keď ostatní boli mimo. Nepýtali ste sa jej?“
Mierne som sa zamračil: „Vlastne nás to nikoho nenapadlo sa takto spýtať.“
Tušil som, ale nechcel mu to povedať. Chvíľku ma sledoval, potom sa mu vlasy zavlnili pod myknutím hlavy na hodiny. Prebehol očami po chladničke s fotkami, ktoré boli prichytené magnetkami. Jedna dosť stará fotka s Narutom. V izbe ich mám plnú riť. Vždy sa chce selfíčkovať. Žije ten vôbec? Stále sa neozval. Celý som zase nejak povädol. Musím priznať, že mi Naruto celkom chýba...

„Nepôjdeme von?“ Itachi mi daroval úsmev a akosi akčne sa postavil, „ešte nie je toľko hodín.“
Nejak sa mi nechcelo medzi ľudí, no je pravda, že okrem Itachiho som od príchodu s nikým nebol. Sám. Tak ako by to malo byť. Asi.
„Poď, Sasuke. Odreaguješ sa. Si celý nejaký strnutý.“
Nie, Itachi...len to nie. Len si ničoho nevšimni.

Sedela som v parku. Áno, v tom parku. Húpala som potichučky, ako malé dieťa. Slzy mi tiekli a nechty som si zarývala do predlaktia. Chcela som sa na to všetko vypustiť z hlavy. Popravde som však nevedela, čo skôr chcem pustiť von.
Nemilujem Sasukeho, to viem. Je na mňa moc vážny, je ku mne chladný. Naruto tu vždy bol. Je krásny, vtipný a jeho detinskosť je občas roztomilá. Má to najsilnejšie srdce, aké som videla.

Tak prečo sa tak strašne musím báť reakcie ostatných? Nechce sa mi počúvať tie kecy a čo Sasuke? Naruto...taký debilko? Sakura, ale však ty si vždy chcela Sasukeho. Nemáš to ako náhradu? Takmer som si vytrhala vlasy. Jasné, že bude pred všetkými vyzerať Naruto ako náhrada za zlomené srdce po Sasukem.
Chcem, aby mi to bolo jedno, čo si Sasuke pomyslí, ak to zistí. Možno som ešte nie pripravená a len ubližujem Narutovi.

Z hrdla mi vyšiel ston a ja som sa zviezla na zem. Kolená sa mi oškreli o štrk a ja som neprestávala vzlykať. Čo ak prídem o Naruta? Čo ak...? Ani som si to nemohla predstaviť. Chcela som všetko okolo seba rozbiť, ale bola som v takom rozpoložení, že by som rozmlátila celú Listovú. Nezostávalo mi nič iné, len si nechať pár dní kľud. Zbaviť sa tých posledných štipiek, ktoré ma ťahali k Uchihovi. Chcem, aby to tak bolo. Zobrala som sa na nohy a vyšla do svetiel ulíc. Aspoň okolo jeho domu. Vidieť okno jeho izby...

Vonku bol príjemný vzduch, Itachi si užíval, že je konečne doma. Bolo to na ňom vidieť. Prechádzali sme do menšieho podniku, kde mám zaručené, že nestretnem nikoho z mojej partie. Väčšinou chodíme do Grillbaru, hlavne kvôli Choujimu.
Ľudia boli naokolo. Plno. V posledných rokoch sa naša dedina akosi moc naplnila. Trocha znechutene som pokrčil nos a ruky si dal do vačku. Kráčal som vedľa brata mlčky, keď zrazu niekto k nám pribehol.

„Itachi,“ nejaké dievča sa mu hodilo okolo krku a ja som radšej odvrátil hlavu.
Až potom som periférne zahliadol, že to je Mitsumi. Nie je mi dva krát sympatická, taký slabší odvar Yamanaky. Itachi však bol vždy na ňu milý a nikdy jej nedal znať...teda uvedomil som si, že som sa ho nikdy na Mitsumi nepýtal. Pokrčil som ramenom, vzďaľujúc sa od nich. Nechcel som tam sliediť.

Postáv bolo naokolo požehnane. Otočil som sa na sochy ohnivých kage a sledoval tie štyri tváre. Som zvedavý, či tam raz bude vycapený aj Narutov ksichtisko. Až som sa musel pousmiať, keď zrazu mi do ramena zozadu niekto udrel. Než som sa trocha dezorientovane obzrel za seba, postava voňajúca po čerešniach sa okolo mňa prešvihla. Zrak som opäť premiestnil pred seba a uvidel ružové vlasy. Mierne sa pootočila: „Prepáčt-“
V momente, ako sa naše oči stretli som stuhol a bolo maximálne viditeľné, že ona tiež. V živote som v nej nevidel utrápenejší výraz. Mala červené oči a mokré líca. Spodná pera sa jej zatriasla.
„Sakura...“ povedal som mierne a nabehol mi z jej výrazu mráz po chrbte.
Akoby ju môj hlas chcel priškrtiť. Rozbehla sa smerom odo mňa ako o život. Snažila sa predierať pomedzi ľudí, otáčala sa za mnou, neustále sa zakopávala. V tom som dostal strach. Zjavne nebola v poriadku.
Hlas Mitsumi som počul niekde vo vrave, takže brata zamestnávala. Vyšprintoval som jej smerom a keď sa mi takmer stratila z dohľadu kvôli plnke, zapol som sharingan. Zrýchlil som a už som videl, ako sa z posledných síl snaží bežať predo mnou, no nestíha.

„Počkaj!“ skričal som za ňou, keď sme boli u malého, nie moc dobre osvieteného ihriska.
Nereagovala, popohnal som chakru do nôh a už ju schmatol za zápästie: „STOJ!“
Nedalo sa jej inak než zastaviť. Vzlykala a keď som pozdvihol jej zápästie do výšky môjho ramena, zablysli sa nejaké divné stopy na jej rukách. Chcela sa mi plačúc vytrhnúť, no moje zovretie jej nedovolilo. Pritiahol som si ju k sebe až zjajkla a trocha násilne si prezrel tie červené fľaky. Usúdil som podľa tvaru, že šlo o nechty.

„Čo sa stalo?“ vyhŕkol, lebo takúto náladu som u nej ešte nevidel.
Poznám ju od detstva a toto u nej nie je všedné. Plakala, trhala sa odo mňa. ODO MŇA. Absolútne som nechápal jej správanie.
„Sakura!!!“ znova som zvýšil hlas a utíšil ju.
Teda len naoko. Stále sa klepala, no revy neprestávali. Donútil som ju pozrieť sa mi do očí. Mal som skutočne obavy: „Si v poriadku? Stalo sa ti niečo?“
Vyše som si ju obzrel, nebola zranená. Až na tie ruky. Pokrútil som hlavou. Sakura, čo sa ti preboha stalo?

„Sasuke...“ konečne zo seba dostala, „prosím, nechaj ma ísť.“
„Nenechám pokiaľ mi nepovieš, čo sa ti stalo.“
„Čo sa o mňa tak zrazu staráš?!“ zvýšila na mňa hlas a ja som v prekvapení pootvoril ústa.
Taká zmena nálady? To je zase nešťastná zo mňa? Porazenecky som si povzdychol. Len to nie.
„Sakura. To, že ma tvoje chovanie otravovalo neznamená, že mi na tebe vôbec nezáleží,“ uvoľnil som jej trocha ruky, „vyrastali sme v jednom tíme predsa.“
„Nechaj ma, Sasuke...“
Vymanila sa z môjho zovretia a ružová postava sa stratila niekde v tme.

Čo to do pekla bolo? Možno Naruto bude vedieť. Mal by som mu zavolať. Rozhodol som sa vrátiť naspäť za Itachim. Ani som sa nemusel ponáhľať. Mitsumi tam stála a stále blabotala. Itachi až tak šťastný bol, keď ma zbadal.
„Uchiha Mitsumi,“ podišiel som k nej s rukami vo vačkoch.
„Sasuke-kun,“ darovala mi divný úsmev, „dlho sme sa nevideli.“
„Hm,“ pozrel som na brata, „pôjdeme, Itachi?“
Prosím povedz áno.
„Samozrejme. Odpusť Mitsumi, ideme so Sasukem si sadnúť,“ usmial sa na ňu úprimným spôsobom a ona ho znova celého vyobjímala.
Trocha udivene som pokýval hlavou. Jak môže byť k nej taký milý, keď je taká...otravná? Konečne sme sa dali na cestu do baru. V hlave mi búšilo Sakurino správanie. Má to niečo spoločné s Narutom?