Zakázané ovocie chutí najlepšie 20

Na druhý deň som vstal na moje prekvapenie až o dvanástej. Nemám vo zvyku takto neskoro vstávať, no asi sa moje telo potrebovalo prespať. Cítil som sa po dlhej dobe konečne svieži, no za to svaly a kĺby ako dolámané. Objavila sa potreba meditovať. Ako „raňajky“ som mal len pár cherry rajčín a potom som v tričku a teplákoch spokojne vyšiel na ulicu. Dal som sa do poklusu a keď som sa dostal k bránam Konohy, pustil som sa do poriadneho behu.

Postupne prichádzajúca vyčerpanosť mi vetrala myšlienky. Konečne som na ňu nemyslel a mohol som sa uvoľniť. Zdravo premýšľať. Premýšľať ako Sasuke. Dobehol som k rieke a sadol si k brehu. Často mi zvuk vody pomáhal lepšie si vstúpiť do vedomia. Po nejakej dobe, vždy pri tejto činnosti stratím prehľad, som sa postavil na nohy a vyrovnaný sa vrátil domov. Ešte spokojnejší som bol, keď som si našiel zmeškaný hovor od Itachiho. Rýchlo som si hodil sprchu a zavolal mu.

„Ahoj Sasuke, čo mi nedvíhaš?“ až mi srdce spravilo úder navyše, keď sa ozval.
Celým mojím bytím prešla tak dobrá nálada, akú som dlho nemal.
„Ahoj Itachi, prepáč, bol som behať.“
„Rodičia sa mi konečne ozvali. Prídu do Konohy asi za mesiac,“ vydýchol som si.
Mama ani otec sa neozvali od kedy odišli, ani mne ani jemu.
Itachi pokračoval: „Veci sa trocha skomplikovali, mama dostala zápal pľúc.“
„Je to vážne?“ nálada ma trocha opustila.
„Hm...podľa toho, čo hovoril otec, tak by som povedal, že taký neutrál,“ povedal zamyslene.
„Dúfam, že mama bude v poriadku,“ hlavu som otočil do kuchyne a sledoval miesto, kde stojí, vždy keď varí.
„Ja taktiež...“ na chvíľu sa odmlčal, ako keby premýšľal rovnako ako ja.
Po pol minútke sa však a zbadal: „Sasuke, u nás sa s Yamatom veci pohli. Doma budem, čo nevidieť.“
Troška nervózne som si prestúpil. Itachi nevie o tom, že som už doma a ani nič o Hinatinom únose. Poškriabal som si nos a pozeral si na nohy.
„Itachi, ja už som doma.“
„Ako je to možné?“ do hlasu sa mu vmiesila veľká dávka prekvapenia.
„Uf, taký...“ chytil som sa na zátylku, ako to má vo zvyku Naruto, „prúser.“
Chvíľa ticha.
„Aký prúser?“ začal znieť prísne.
„Taký,“ trocha som sa zasmial sám na sebe, ale zároveň som mal zrazu zastretejší hlas.
Bráško má na mňa veľký vplyv, no mne to nevadí. Jeho charakter ma v živote vyformoval k lepšiemu. Nedokážem si predstaviť život bez Itachiho.
„Veľký prúser?“
„Mierne, ale mohlo byť tisíckrát horšie...“ to je fakt.
„Aspoň, že to,“ povzdychol si a dostal som pocit, že sa chytil za čelo, „kvôli tomu si doma?“
„Áno,“ povedal som a zaťal zuby.

Jak bezmocne ležala zviazaná a ja som to dovolil. Dovolil, aby jej niečo také urobili. Mal chuť niečo šľahnúť o stenu, no prehltol som ten pocit v momente, kedy zase začal na mňa brat prehovárať: „Čo už s tebou, tak ma čakaj doma, bráško.“
Zavrel som oči: „Budem, bráško.“
Dal mi zbohom, keď už som mal telefón od ucha ďalej a chystal sa vypnúť hovor, počul som jeho hlas ako nalieha: „Sasuke! Haló?!“
„Áno, Itachi?“ priložil som ho znova k uchu.
„Len mi povedz...nepodpálil si chatu, že?“ strach len málo skrýval v intonácii.

Trocha ma podráždil takou otázkou. Čo som tak blbý, že by som niečomu takému...nezabránil? Opäť ma prebodol smútok...trpela, lebo som na ňu nedal pozor. Bratovi som zložil telefón bez toho, aby som si to stihol uvedomiť a zošuchol som sa na zem. Tvár som si schoval v dlaniach a potláčal myšlienky niekde do najtemnejšieho úzadia mojej mysle. Musím, inak sa zo mňa stane niečo, čím nie som.
Nie som hysterka, nečervenám sa, nehanbím sa, neváham. Som dominantný, ten kto veci drží pevne v rukách...nie ten komu sa klepú od strachu a neistoty. Tak ma to odmalička učil Itachi.

Hlasno som sa zasmial. Sasuke! Čo si zo seba urobil? Chudáka. Nesmiem. Nemal by ju riešiť. Rozhodol som sa do doby, čo príde Itachi, byť znova ten mam pi*ista. Vždy som ním a bol a aj budem.

Už je to týždeň, čo sme sa dali so Sakurou dokopy. Bože. Celých sedem dní som sa neprestával usmievať. Dnes idem s Kibom von. V celku sa teším. Väčšinou by som bol s ním alebo so Sasukem každý deň, ale teraz som sa chcel venovať iba mojej ružovlasej priateľke. Na obed pri Ichiraku. To, aby som vyrazil. Vyšiel som z domu a krokom sa vydal k mojej obľúbenej reštaurácii.

Netrvalo dlho a pri Ichiraku som zbadal hnedé vlasy a tvár s červenými znakmi klanu Inuzuka.
„Čau,“ pozdravil som ho.
„No čau. Týždeň o tebe nebolo ani chýru, ani slychu. Kde a čo si preboha robil?“ spýtal sa, zatiaľ čo sme si objednávali. Vždy to isté. Miso ramen. Hmm... Slastne som mľaskol a chystal sa odpovedať Kibovi.
„Ale vieš. Nič extra. Oddychoval,“ povedal som. Sľúbil som Sakure, že to nikomu nepoviem. Aspoň nie v blízkom čase. Rozprávali sme sa dlho nad našim obedom. Celý čas som sa vyhýbal téme ženy.

„No tak, Naruto. Vyklop to. Čo sa deje? Si taký dosť nesvoj a nervózny. Akoby si sa nevedel uvoľniť,“ zrazu mi povedal. Chcel som sa opäť vrátiť k vyprávaniu o zbraniach a o našich budúcich misiách, ale zastavil som sa. Kiba patrí medzi mojich dvoch najlepších kamarátov. Nechcem mu nič zatajovať a hlavne nie klamať. To mi pripomína, že Sasuke sa tiež celý týždeň vôbec neozval.
„Musíš mi, ale niečo sľúbiť. Nikomu to nepovieš, jasné?“ vyzval som ho a zdvihol ukazovák. On zúrivo prikývol hlavou: „Sľubujem.“
„Pred týždňom som sa dal dokopy so Sakurou,“ povedal som mu a čakal jeho reakciu. Chvíľu na mňa pozeral prekvapene, potom zmätene, ale nakoniec reagoval: „No, konečne! Trvalo vám to ako lačnému na záchode. Gratulujem.“
„Ďakujem. Ale nezabudni. Nikomu ani slovo,“ opäť som na neho zdvihol ukazovák a pokračoval, „A čo ty a Ino? Už ste si to vyriešili?“
„Hej. Rozprával som sa s ňou a nakoniec si vybrala mňa. Teda. Oficiálne spolu ešte nesmie, ale sme niečo také,“ povedal a usmial sa od ucha k uchu. Tak nám to pekne vychádza. Ja mám Sakuru a Kiba má Ino. Ešte keby mal Sasuke Hinatu, to by bolo ideálne. To by sme mohli dať aj trojité rande! Vyzerá to tak, že dni budú už len lepšie a lepšie.

„Oii, Sakura,“ prehovoril na mňa otec a ja som dvihla hlavu od taniera.
„Áno?“
„Ty a Naruto-kun,“ mierne sa pousmial a ja som vedela, ktorá bije.
Chcela som sa začať usmievať aj ja, ale zahliadla som periférne matkin pohľad. Bol taký by som povedala, že nevraživo zvedavý. Čo ma preboha furt za problém? Najprv vypráva, že by som si niekoho mala nájsť, aby ma dal na poriadok a potom...

„Na také veci má Sakura ešte čas,“ urazene zatvorila oči a pyšne dvihla bradu.
Skoro mi padla sánka. Počujem dobre?
Znova prehovoril otec: „Ale no tak Mebuki, veď má osemnásť. Navyše to nie je len tak leda jaký fagan. Veď je to syn Hokageho-sama.“
„Je nezodpovedná, nerobí si po sebe poriadok, keď zistí aká je, už ju chcieť nebude.“
Tresla som päsťou o stôl. Obaja na stoličkách nadskočili a mama zjajkla. Hlavu som mala sklonenú a vlasy mi viseli vedľa líc.
Ako sa opovažuje? Ako sa opovažuje, čo i len na niečo také pomyslieť. Ostatní ma nebudú súdiť za také blbosti ako ona. Nikto nie je taký ako ona.
„Povedz mi, čo ty vieš o Narutovi?“ moje oči našli tie jej a prebodávali ju, „ty nemáš právo tu nikoho súdiť aj keď som tvoja dcéra!“
„Sakura,“ otec potichu povedal moje meno v snahe upokojiť ma.
„Čo sa ty vôbec k tým veciam vyjadruješ? Tak či tak, to nie je nič iné, ako samé výčitky, pochybnosti a to ja nepotrebujem!“
„Sakura...“ zopakoval znova otec ,tento krát trocha ráznejšie.

Mama sa nadýchla a chcela spustiť monológ, no výraz môjho otca ju zastavil. Teda iba asi na minútu. Po šesťdesiatich sekundách ticha pri obede sa znova začala rozhukovať na takú klasiku – neupratujem, som drzá, neposlúcham. Proste blá blá. Navalila som do seba obed, pchala som si do úst, čo najväčšie porcie, aby som sama sebe nedala žiadnu šancu povedať, lebo by to skončilo ďalšou rodinnou hádkou.

Celý týždeň som nič nerobila, iba tak sedela, tak ležala, alebo sa len tak prechádzala. Veľmi som teda ten môj voľný čas nevyužila. Už za dva týždne nám začínajú misie. Možno by som sa mala nejako zrelaxovať. Zdvihla som mobil a vytočila Tentenine číslo.
„Ahoj, Hin,“ povedala hneď po zdvihnutí.
„Ahoj. Počuj napadlo ma, či nechceš ísť do kúpeľov?“ opýtala som sa. Chvíľu rozmýšľala, ale nakoniec súhlasila. O pol hodinu sa máme stretnúť. Super. Teším sa. Konečne urobím aspoň niečo užitočné pre seba.

Pomaly sme sa ponorili do vody. Bolo to také uvoľňujúce. Chcelo sa mi driemať.
„Tak, Hin. Niečo nové?“ opýtala sa ma. Pozrela som sa na ňu so zmäteným výrazom.
„Čo máš na mysli?“
„No, ty a Sasuke,“ povedala. Z jej úst vyšiel smiech, zatiaľ čo moju tvár zaplavila červeň.
„S-Samozrejme, že nie. Nestojí o mňa. Od cesty domov som ho ani nevidela. Prestaň si dávať falošné nádeje a radšej mi povedz, ako to je medzi tebou a Nejim. Vôbec nič mi nechce povedať!“
„Fajn. Ale nebude sa ti to páčiť,“ dala si menšiu pauzu a pokračovala, „robím si srandu! Sme oficiálne spolu!“ Začali sme výskať a objímať sa. Super novinka! Ale budem musieť potrestať Nejiho za to, že mi to nepovedal. Zostali sme tam ešte asi dve hodiny a pobrali sme sa preč.

Ako náhle som prišla domov, zamierila som si to do Nejiho izby. Zaklopala som na dvere a strčila svoju hlavu do dverí.
„Ahoj. Môžem?“ spýtala som.
„Jasné. Ako ti môžem pomôcť?“ odpovedal mi a odložil svoj časopis Buki no Ken. Nie je to ten istý ako na chate? Koľko krát to už prečítal?
„Práve som bola s TenTen,“ povedala som a prešla k jeho posteli, „Povedala mi, že ste sa dali dokopy.“ Chytila som jeho vankúš a hodila ho do neho.
„Ako to, že si mi to nepovedal?“ kričala som po ňom, zatiaľ čo som stále do neho hádzala vankúše, ktoré mi vracal s rovnakou dávkou hravosti.
„Lebo to nie je tvoje vec,“ povedal mi a začali sme sa biť vankúšmi. Nahlas sme sa smiali a kričali po sebe.
„Hej, vy dvaja! Upokojte sa! Je vás počuť až do kuchyne,“ počuli sme spoza dverí. Bol to môj otec. Rýchlo sme si sadli na posteľ a snažili sa zadržať smiech.
„Prepáč, otec,“ zakričala som za ním, stále v izbe. Počkala som, dokým som nepočula kroky na schodoch a opäť sa zahnala mojou zbraňou po Nejim.
„Dobre, dobre. Mal som ti to povedať. Áno. Ale aspoň si to počula od svojej najlepšej kamarátky,“ povedal a vytrhol mi z ruky vankúš, aby som ho už nemohla biť.
„To je síce pravda, lenže pokiaľ by som sa jej to nespýtala, tak by som to ani nevedela. Bola v tom, že si mi to už povedal.“
„Ou. Menšia chyba komunikácie,“ povedal so smiechom. Naposledy som po ňom hodila vankúš a odišla z jeho izby. Dala som si rýchlu sprchu a pobrala sa do postele. Ja a Sasuke... No, ja a Naruto nemá budúcnosť, ale s ním to tiež rúžové nevidím. Má vôbec o mňa záujem? Neviem odkiaľ to všetci berú.

„Naruto!“ nadšene som poskočila, keď som zazrela, ako sa jeho oblečenie mihlo niekde v dave.
Predieral sa preplnenou Konohou pomedzi ľudí a niečo úporne schovával pri bruchu. Jeho zúfalý a otrávený výraz ma veľmi pobavil a tak, aby som mu uľahčila cestu ku mne, vydala som sa mu naproti. V ľavej ruke stískal zelený desiatový box.
„Sakura-chan,“ vydýchol spokojne a poškriabal sa zozadu na krku.
Usmiala som sa na neho a schmatla ho za ruku. Doviedla som nás do slepej uličky, kde bolo prítmie. Moja dlaň stisla jeho tričko v oblasti hrudníku a ja som si ho pritiahla k sebe, pričom som chrbtom narazila o stenu budovy. Z hrdla sa mi vydal menší ston a ja som si užívala pocit, ktorý mi dokázal Uzumaki vliať do srdca. Naraz Naruto svoju ruku, ktorá sa opierala o stenu za mnou, preložil ku môjmu krku a následne zaboril prsty do ružových vlasov. Telom sa ešte viac priblížil k môjmu a ja som cítila, ako sme si mierne preplietli kolená. Páčilo sa mi to. Áno, až mi cez naše bozky preblesol úsmev. Na to sa odo mňa odtiahol a zelenú krabičku mi strčil medzi oči. Zaškúlila som a prijala ju. Na to sa môj nový priateľ zoširoka usmial: „Mame som pomáhal poobede piecť. Jeden z ďalších trestov za Hinatu.“

Otvorila som výčko a do nosa mi príjemne vkĺzla vôňa škorice a badiánu. Boli to kocky, posypané cukrom s karamelovou farbou.
„Ďakujem, Naruto,“ opätovala som mu jeho nadšený výraz, no ja trocha jemnejším spôsobom.
Bol rozkošný, keď tak ochrániteľsky strážil box, aby sa mu nič nestalo v tom dave ľudí. Vzala som do úst sústo a slastne vydýchla: „Naruto, sú výborne!“
„Ááách,“ mierne sa odtiahol a zase sa škriabal na zátylku, „to som rád.“
„Ďakujem,“ podišla som k nemu a pritisla sa mu do náruče.
Bol to ten najúžasnejší pocit, aký som za posledné sni poznala...

„Tak čo...“ ozvala som sa, keď sme sedeli v Grill bare, „nepýtal sa ťa Kiba niečo?“
Zostal mierne zaskočený: „N-no...pýtal sa prečo sa neozývam.“
„A?“ prekrížila som ruky u hrude.
„Nič, že iba oddychujem vieš a tak,“ naraz sa nepokojne zavrtel.
„Hm,“ pozrela som niekam do boku a trocha to odignorovala.
„Ale je to divné,“ jeho znel zvláštne a tak zrak premiestnila späť na Naruta.
„Čo je divné?“
„Ale nič,“ mávol rukou.
Ja som nejak nemohla prehltnúť napätie, ktoré sa v atmosfére okolo nás začalo vytvárať. Zamračila som čelo a sledovala ho, čo jeho ešte vyše rozčuľovalo.
„No, Sasuke.“
Trocha ma podráždil: „Čo s ním?“
Ruky som si položila vedľa stehien a prepaľovala ho očami. Zase s tým začína? Niekde v pozadí sa mi vybavili havranie vlasy a nebezpečne červené oči. Arogantný úsmev. Naruto niečo hovoril, no ja som ho v tom zamyslení po pár sekundách nepočúvala.
„...a teraz, jak sme vlastne prišli, tak sa ani neozval...“

Blížil sa jeden z ďalších osamotených večerov. Sprcha, pyžamo a dať sa do deky - klasika. Pritom sledoval nejaký seriál, alebo len nejaké čudesné filmy. Celý týždeň som chodil cvičiť do lesa. Cítil som sa dobre, načerpal som sily. Moja duša sa upokojila. Pri týchto myšlienkach ma vyrušil telefonát: „Ahoj.“
Hlas povedal jednoduché slovo, no týmto tónom to vedel len jediný človek na svete.
„Neji,“ trhnutím hlavou som vytriasol ofinu z očí.
„Týždeň o tebe nikto nič nevie. Si v poriadku?“ znel trocha ustráchane.
„Áno som. Len potrebujem byť sám,“ odpovedal som mu sucho.
„Tak ako si praješ,“ povedal neochotne a ja som ihneď zložil telefón s krátkym
čau.

Hneď na to ma však trocha zamrzelo, že som ho tak odbil. Telefón som položil vedľa seba a sledoval ďalej nejakú práve romantickú scénu z filmu. Bol by som povracal z nej, keby to neprepnem. Nejaká akcia, výbuchy oheň. Ani na to som moc nemal náladu. Pripomenulo mi to ten deň...čo ju uniesli. Odhmkol som si a zasmial sa, zas. Ty Hyuugovci sú prazvláštny. Nemal som však chuť polemizovať a tak som všade pozhasínal a šiel si ľahnúť. Ležiac v posteli som ešte napísal Nejimu ospravedlňujúcu SMS-ku s tým, že nie som vo svojej koži. Nech sa nehnevá, že som mu nič poriadne nepovedal a vykašlal sa naňho. Celkom ma to trápilo. Predsa bol človek, ktorý mi najviac rozumel...

Lúka, zelená lúka, plná svetla a tepla. Drobné zvuky prírody. Niekde v diaľke som počul neznámy smiech, no neotočil som sa za ním. Netrápilo ma, kto to je. Zavrel som oči a znova sa započúval do šuchotania lístia a trávy.
Do harmonického sna sa pridalo vrzgnutie, praskanie podlahy. Jak je to možné? Otočil som sa, za seba, no žiadne dvere som na lúke okolo seba nevidel. Nič, čo by taký zvuk mohlo vydať. Bol som si istý, že som to počul. Niečo mi pošimralo vlasy. Prisahám, že toto sa mi nesníva. Akoby som stratil zvuk a obraz a len pocítil ako mi niekto jemne vtisol bozk do vlasov. Potom som si nič nepamätal.

Slnko mi udrelo do očí a ja som zastonal. Videl som odtieň oranžovej pred sebou. Farbu viečok, ktoré tak nechutne presvetľovalo Slnko. Mal som chuť ísť tých 150 miliónov kilometrov k nemu a šťuknúť vypínačom na ňom. Aj som sa postavil, no nemal som namierené do kozmu, ale k žalúziám. Chcel som si dopriať ešte pár minút nerušeného spánku. Srdce mi zovrelo a napriahnutá noha na krok sa zastavili, keď som z kuchyne započul rinčanie niečoho kovového. Votrelec? Tu?
Pohotovo som priskočil ku svojím veciam a vzal do ruky kunai. Zamieril som potichu a pomaly do kuchyne a keď som bol tesne v jej dverách, spustil som sharingan. Zbadal som pohyb chakry a okamžite vtrhol do kuchyne...