Zakázané ovocie chutí najlepšie 22-23

Dnešný diel je taký spešl Keby z toho mal byť jeden diel, bolo by to hrozne krátke. Táák prvý dvojdiel na svete!

Vaša

Hikari Animaru a Sabaku no Tanaris

P.S: Ďakujem všetkým za krásne okomentovanie môjho Naruta v minulom dieli. Naozaj ma to veľmi potešilo. -Hikari Animaru

„Sakura!“
„Uhm,“ dvihla som ruku na pozdrav a prechádzala do izby.
„Čo sa stalo?“ matka sa za mnou rozbehla. Zrazu, aká starostlivá.
„Nič.“
„A to ako komu chceš kecať?“ dala ruky v bok, jej typická ofenzívna póza.
„Tebe.“
„Sakura!“ znova zvýšila hlas, „neblbni a povedz, čo sa stalo!“

Ignorovala som ju. Jednoducho som vošla do izby a zavrela jej dvere pred nosom. Samozrejme, vošla do nej a ja som si v ten moment tak veľmi priala mať dvere na zamykanie. Spustila monológ o netuším čom a ja som sa medzitým hodila do postele. Takmer som si zlomila väzy, keď moja tvár padla do vankúša. Mama čosi...čosi hovorila. Chcela som aspoň jedno ucho mať od jej hlasu tlmené a tak som sa prevalila na jeden bok.

„Mami,“ prerušila som ju ufňukaným hlasom, „keď som takáto, nie je najvhodnejšie po mne ziapať.“
Normálne by som asi toto po nej zhučala, no ja som nemala na to energiu, silu ani vôľu. Bola som obyčajná zradkyňa, ktorá nič nezobrala vážne. Mala som si nechať čas...usporiadať si hlavu a nie ísť do toho hŕŕŕ. Áno, mami, toto ma trápi a keby si možno držala hubu a načúvala mi, tak by si vedela.
„Prosím, choď,“ povedala som a ona na to reagovala až po asi piatykrát.

Zostala som v izbe sama a očami zbehla na okno. Začalo sa stmievať, zvuky vtákov utíchali a vymenil ho šuchot lístia. Obloha vyzerala, že sa vyjasňuje. Och, mraky...prečo nemôžem aj ja byť ako vy? Ľahučký, bezstarostný. A keď už vás niečo trápi, tak sa proste vypršíte a je zase fajn.
Možno aj ja sa potrebujem len vypršať. Dážď menom Uchiha.

Vrátil som sa späť do dediny. Nešiel som domov, iba som tak chodil ulicami celý spotený. Nič nezvyčajné v tejto dedine. Našťastie. Nedokázal som sa na nič sústrediť. Moja myseľ neustále ubiehala k ružovláske. Zastavil som a pozrel na oblohu. Už bola noc a hviezdy ju pokrývali. Malé, veľké, jasné a menej výrazné. Takto príšerne som sa už dlho necítil. Nevedel som, čo robiť, tak som tam len tak stál a pozeral sa. Na temene som zacítil svrbenie. Otočil som sa a zbadal známu osobu. Bola to... Hinata. A robila to, čo posledných pár rokov. Pozerala sa na mňa a snažila sa byť nenápadná. Vždy som si ju všimol, iba som sa tváril, že nie. Ale tentoraz nie. Rýchlim krokom som prešiel k nej. Nestihla ani poriadne reagovať a už som stál pred ňou.
„Ahoj,“ povedal som s čo najviac dôveryhodným úsmevom. Dúfam, že sa mi to podarilo aspoň trochu.

„A.... Ja.... Vidíme sa,“ povedala a otočila sa na odchod. Nie. Na to zabudni. Viem, že sa snažila so mnou nestretávať. Počul som to aj od Nejiho. Skoro ma zabil.
„Hinata, prosím, nevyhýbaj sa mi,“ povedal som a chytil ju za zápästie. Jemne, akoby bola z porcelánu, ale dosť silno na to, aby ju to zastavilo. Nedokázal som jej ublížiť. Nie po tom, čo sa stalo. Nie po tom, ako si skoro vyplakala oči, zatiaľ čo ja som sa venoval iba Sakure. Otočila sa na mňa. Jej levanduľové oči boli plné sĺz. Nedokážem ju takto vidieť. Nemohol som. Pritiahol som si ju na hruď. Síce sa najprv bránila, ale potom to nechala tak.
„Prosím, toto mi nerob. A čo Sakura? Si teraz s ňou nie? Ak nás niekto takto uvidí, zabije ťa,“ počul som jej tichý zlomený hlas. Objal som ju ešte tuhšie. Chcel som zastaviť jej vzlyky. Jej smútok. Jej bolesť.
„O Sakuru sa nestaraj. A navyše, nerobím nič, čo by bolo zakázané medzi kamarátmi. Viem, že nechceš, aby to tak bolo, ale neviem ako to zmeniť. Dlho som sa snažil, ale nešlo to. Jednoducho som sa o teba až moc bál. Nechcel som ťa zraniť, ale urobil som presný opak. Je mi to tak veľmi ľúto.“

Itachi si usrkol zo saké a pretrel si červenajúce líca. Pousmial som sa a zopakoval to, čo urobil on. Jazyk ma pálil z tej tekutiny i napriek tomu, že som si až tak veľa nedal. Itachi vyzeral veľmi spokojne. Rukou sa opieral o stôl a usmieval sa.
„Ty si to riadne užívaš, že?“ zasmial som sa.
„Heeej,“ slastne privrel oči, „len keby ešte Shisui došiel konečne do Konohy.“
„Hm,“ zamyslel som sa a v rýchlosti prebehol svoje spomienky, „dlho som ho nevidel.“
„Tiež je na dlhodobej misii...“
„Itachi,“ hlas som mal akýsi priškrtený, „nepôjdeš znova tak skoro na misiu, však? Poslednú dobu si bol málo doma.“
„Chýbal som ti?“ ruku zvesil a položil na drevený stolček.

Skrčil som čelo. Prečo sa to pýta dnes už druhý krát? Prehltol som a uhol mu pohľadom. Nemám to rád. Nemám rád, keď mám hovoriť o svojich pocitoch.
„No tak?“ úsmev sa mu zmenil na skúmavý pohľad, „chýbal?“
„Áno,“ takmer som zavrčal.
On sa víťazoslávne usmial a oprel sa o stenu za ním.
„Čo s tým dnes máš?“
„Sledujem tvoje reakcie,“ z ničoho nič zvážnel, „niečo je s tebou zle.“
„Zle?“ do celého tela mi vystrelila neistota.
„Nechováš sa...normálne.“

Zaťal som zuby a skoro som sa zasmial. Pf, áno, to ONA. Chuť tresnúť o stôl ma opustila, keď k nám prišla čašníčka. Svietili jej levanduľové oči. Také ako mala ona. Znechutene som odvrátil od nej zrak.
„Itachi-san, Sasuke-kun...dáte si ešte niečo?“
„Ešte ťa poprosím dvakrát to isté,“ ukázal jej dva prsty s úsmevom od ucha k uchu.
Ako dokáže byť tak prívetivý na okolie? Ja by som ju najradšej poslal do prd*le, že čo otravuje. Dokonca som si vtedy pripomenul, ako mi vadila vrava naokolo. Rozprúdila sa mi krv v žilách a doslovn...

„Sasuke?!“ dotkla sa ma bratova ruka a ledva som potlačil zhíknutie.
V očiach mal obavy. Držal ma pevne za biceps a obočie mal zvlnené pod náporom emócie, ktorú som nerozoznal.
„Si v poriadku?“ jeho oči ma sledovali úpornejšie než predtým. Až mi vyschlo v ústach. Dorazil som zvyšok fľaštičky a pozrel na neho. Nemám chuť mu odpovedať.
„Mám starosť. Chováš sa naozaj zvláštne,“ vravel trocha vyčítavo a na to posmutnel, „trápi ma to.“ Chcel som, aby mi tú ruku pustil. Mal som ju ako vo zveráku. Zaťal som svaly, aby som mu ju mohol vytrhnúť. Nezabralo. Itachi je predsa len silnejší. Akurát, čo sa mi len tupá bodavá bolesť premávala miestami, kde mal brušká prstov.
„Prestaň!“ zvýšil hlas a moje ego sa schúlilo ako klbka, „Sasuke...“

To, ako povedal moje meno ma definitívne odzbrojilo. Uvedomil som si skutočnosť, že väčšinou som ja ten, kto takto polapí niečie správanie. Či už Naruto, Sakura...otravná Yamanaka, alebo ktokoľvek iní. No z nás dvoch to bol Itachi a to tu nespomínam otca. Tón môjho brata sa mi dostal po kožu až tak, že mi naskočila husina. Prebodol ma smútok, keď som videl jeho nahnevaný výraz.
Nie, prosím. Nie. Veď je jediný, koho tu teraz mám. O koho sa môžem oprieť. Nech sa deje čokoľvek na svete.

„Prepáč,“ pípol som, sledujúc si stehná.
Zovretie povolilo... až sa nakoniec úplne uvoľnilo. Bolo počuť zošuchnutie zo stoličky a cítiť malý vánok, ktorý spôsobilo jeho telo, prechádzajúce okolo mňa. Stisol som pery. Naštval som ho. Musel som. Inak by neodišiel. Zvykol toto robievať otcovi vždy, keď mali nepríjemný rozhovor.

Nemám ju rád! Nenávidím, keď zo mňa robí toto! Znova som sa n****l a bol by som konečne buchol päsťou, no zas tá čašníčka. Aj keď doniesla alkohol, škaredo som na ňu pozrel. Moja milá, už druhý krát dnes večer, čo si mi prekazila plán emocionálnej ventilácie. Ježiš, tie blbé Hyuugy všetky! Nenávidím ich! Ach. Spustil som ramená.

„No nič,“ ozvalo sa za mnou...tak, urazene, „dopijeme a pôjdeme domov.“
„Hm,“ on sa napil značného množstva.
Mal som si tresnúť spánok o stenu po mojej ľavici za takéto chovanie voči milovanému bratovi. Ja som fakt čistý deb*l. Raz mu plačem, ako dieťa a potom sa tu ser**m...hm, zas ako dieťa. Opäť som sám sebe na smiech. Všetko ma štve, nič mi nedáva zmysel. Ani ja sám. A to ma hnevá najviac. Nedarí sa mi upokojiť pudy, ktoré obyčajne mám pod kontrolou. Som predsa Uchiha Sasuke. Alebo som bol?

„Dopi,“ opäť prehovoril Itachi, do už slabšieho bľabotania hosťov naokolo.
Zasekol som sa: „Ty už máš dopité?“
Jemne kývol hlavou a ten jeho neurčitý, no nie moc dobrý pohľad ma...už ani neviem čo.
„Sotva ubehlo päť minút.“
„A? Ja viem, čo robím,“ ten tón. Jasne mi ním dal najavo, že ja neviem. Aj ma chuť na to saké prešla. Vypil som trištvrte fľašky a to aj počas dvadsiatich minút ukrutného mlčania u nášho stolu...

Stále sme tam nehybne stáli bez jediného slova. Nie je to tak, že ešte za ním smútim. Už nie. Iba to stále bolí. Ukrutne, ale celé týždne som nespala kvôli jeho tmavým očiam. Nedokážem dostať z hlavy to, ako sa na mňa pozerali. Tak nežne. Aj teraz, keď som sledovala Naruta, chcela som vidieť jeho. Od chaty som ho nevidela. Vcelku mi chýba. Jeho objatie povolilo a trochu odo mňa odstúpil. Pozrel sa mi očí. Odrážal sa v nich smútok. Niečo sa muselo stať.
„Si v poriadku?“ spýtala som sa. Chvíľu mlčal a pozeral sa do zeme. Nakoniec však svoj zrak opäť zdvihol.
„Áno, som. Nič také sa nedeje. Iba si začínam uvedomovať pár vecí. Hinata. Dokážeš mi niekedy odpustiť?“
„A čo také? To, že vďaka tebe som silnejšia ako predtým? Nikto sa nedokáže prinútiť niekoho milovať. A ani nemusíš. Ono to prejde. Viem, že to prejde,“ povedala som s falošným úsmevom. Kedy to bolo naposledy, čo som sa úprimne usmiala? Ani si nepamätám. Už ma to netrápilo. Nemalo to zmysel. V poslednej dobe nemalo nič zmysel. Ani neviem, na čo vôbec chodím von. Nestačí iba zostať v izbe a nikomu sa neozývať? To by asi nefungovalo. Môj otec by to nedovolil. Pocítila som dotyk na mojej pravej ruke. Svoju pozornosť som opäť premiestnila na blondiaka. Jeho pohľad ma prebudil a opäť rozbúchalo srdce. Tak ako kedysi. Tak ako vždy. Naozaj neviem, čo chcem. Som šľahnutá.

„Odprevadím ťa domov? Nevyzeráš veľmi dobre. To ja by som sa skôr mal pýtať, či si v poriadku,“ povedal. Pokývala som hlavou, ani neviem prečo. Nie som v poriadku. Poviem mu to? Nie. Nebudem ho trápiť niečím, čo ho aj tak nezaujíma. Moje problémy nie sú dôležité. Svoju ruku som vytiahla z tej jeho. Nakoniec som iba prikývla a pobrala sa smerom domov so sklonenou hlavou. Je tak milý. A keď na neho svieti ten mesiac. Nie! Už toho bolo dosť! Musím si vybrať. Buď ľúbim jedného, alebo druhého. Tak či tak, bude to bolestivé. Ani s jedným nemôžem byť. Ani jedného nemôžem objať bez toho, aby sa na nás ľudia zle pozerali. Celú cestu sme neprehovorili. Ani hlásku, ani hmknutie. Nič. Boleli ma z toho uši, ale zároveň to bol raj. Úplne ticho. Tak ako v mojej duši.

Kráčali sme prázdnejšou Konohou. Bez slova. Štvalo ma to, ešte keď môžem za to ja. Odfúkol som si, keď sme sa blížili k časti, kde sídlil náš klan. Brána s našim vejárom a pár okolo idúcich, ktorý nás buď nadšene alebo úctivo zdravili. Formálne správanie ako tak znášam, ale ako syn vodcu polície sa očakáva viac. To je pre mňa extrém. Pristavil nás nejaký pár. Tehotnú ženu som nepoznal, no jej muž býval o dva domy ďalej. Pozrel som na jej brucho. Bolo dosť veľké. Ďalší Uchiha.

„...no, prepáč, nebudeme vás zdržovať Itachi, musíš byť unavený,“ usmial sa muž, ktorého meno som si nemohol vybaviť.
„V poriadku,“ zase ten pohodový úsmev, zamrzelo ma, že nepatril mne, „tak dobrú noc.“
„Ďakujeme,“ usmiala sa neznáma a potom pozrela na mňa, „dobrú noc, Sasuke-kun.“
„D-dobrú noc,“ že sa divím, že pozná moje meno.
Ihneď som sa otočil a radšej šiel, lebo ma jej úsmev nejako vykoľajil. Nemám moc rád ľudí.

S bratom sme vošli do domu a vyzuli sa. Stále mlčky. Hrýzlo ma celé vnútro. Ten mi to dával pekne zožrať. Šiel do sprchy, bez jedného jediného slova. Ja som sa pobral do chladničky nájsť niečo pod zub. Hm. Nič moc. Mraznička bola na tom ešte horšie. Ach. Zavrel som ju a pozrel na fotky na nej. Kopu spomienok. Veľká kopa. Mama, otec, Itachi...rodina Uzumaki. Naruto...
Tomu musím zajtra zavolať. Zúfalo som pozrel do špajze. Staršie pečivo. Och, no čo už. Zobral som z poličky vedľa chladničky džem a namazal si hrubú vrstvu na toastový chlieb. No to je mi gurmánsky zážitok. Mal som nervy už len z toho, aké sladké to bolo a ako ťažko to šlo dolu krkom.
Suché. Takmer som ten chleba celý rozpučil v dlani. Aspoň na niečom som si mohol vybiť zlosť. Bolo to však ešte horšie – džem som mal po celej ruke.
Okej, toto chce len spánok. Postavil som sa, hodil do seba zvyšok mojej hroznej večere a umyl si ruky. Išiel som do izby a všimol si, že Itachi svieti v izbe.

Zastavil som sa. Mám, či nemám? Mal by som. Potichu som zaklopal na dvere. Potom, čo mi to jeho hlas dovolil, vstúpil som do miestnosti. Mal na sebe pyžamo, ktoré mu bolo trocha tesnejšie v hrudníku. Kr*ste, mama nám ich zase pri praní vymenila. Pousmial som sa. Koľko krát jej má človek vysvetliť, že rovnaké oblečenie sa vždy pri ukladaní do skrine pomýli.

„Itachi,“ pristúpil som k nemu bližšie, no on sa vzdialil a sadol si na posteľ, „prosím. Prepáč.“
Prešla mnou triaška.
„Hm,“ premiestnil oči niekam do boku.
„Moc prosím,“ sklonil som poslušne hlavu ako Akamaru, keď urobí nejakú hlúposť.
Brat si povzdychol: „Pod jednou podmienkou.“
Nie...
„Povieš mi, čo sa s tebou deje.“
No, povedať nič už som nechcel. Neklamem. V zásade a už vôbec nie jemu. A čo mu vlastne mám povedať? Alebo, ako mu to mám povedať?

Dlaňou potľapkal miesto vedľa seba a ja som nemal inú možnosť, ako ho prijať. Toto je zlý sen. Ten najhorší, aký môže byť. Usadil som sa a Itachi si sadol do tureckého sedu rovno oproti mne. To mi vyhovovalo, aspoň som mu nevidel do tváre a mohol som pozerať pred seba. Na všeličo možné, len nie na brata.
„Šup, sadni si ako ja,“ štuchol mi do stehna.

Itachi...zabijem ťa. Presunul som sa tak, ako požadoval. A už som to videl, ten nedočkavý pohľad. Len nech už začnem hovoriť. Nemal som sa k tomu, niekoľko krát ma slovne vyzval. Už toho jeho naliehania bolo moc a tak som začal. Opatrne: „Neviem...“
Itachi jedno obočie dvihol hore a druhé mu povislo: „Vážne?“
„Viem...teda, nie som si istý.“
„Pokračuj,“ pokynul rukou a ja som začal spotenými rukami stískať perinu pod nami.
Zaťal som zuby, toto tak ľahko nepôjde. Srdce mi divoko bilo a už sa mi nepotili len ruky, ale aj čelo, chrbát, všetko! Prečo to musí byť tak protivné? Prečo som nemohol ostať tak menej emocionálny, aký som býval?
„Vieš, ehm,“ k*rva, „cítim čosi zvláštne.“
„Čo zvláštne?“ mierne prikývol, „no tak. Ide to z teba ako z chlpatej deky.“
„Pocit, ktorý nenávidím a milujem zároveň,“ jeho výraz sa zmenil na veľmi zaujímavý.
Opäť som ho moc nevedel čítať. Nabádal ma znova, aby som neprestával.
„Keď niekoho chceš chrániť za cenu svojho života, nenávidím... pretože nemôžem myslieť... aspoň nie normálne. Neznášam a ruky by som všetkým trhal, keď...“
„Stop!“ ukázal mi dlaň a zavrel oči s úsmevom, „bráško, ty si kardinálne pako!“
„Č-čo?“ vysekal som zo seba asi na miliónty pokus.

Itachi zhodil nohy z postele a tuho ma objal. Z pľúc mi vytlačil kyslík. Bradu si položil na moju hlavu: „Si moje pako zlaté. Rovno povedz, že si sa zamiloval.“
Srdce mi vynechalo tak desať úderov...

Zastali sme pred jej domom. Bojím sa o ňu. Vyzerá tak bez života. Bez nádeje. Nie. Takto to nemôžem nechať. Nezáleží na mojich citoch.
„Hinata, mohli by sme sa zajtra stretnúť? Pôjdeme napríklad do lesa. Ak ťa trápi to, že by nás náhodou niekto mohol vidieť a Sakura by sa to dozvedela,“ povedal som a pevne sa na ňu pozeral. Sledoval som každý jeden pohyb, každú jednu reakciu.
„Nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ odpovedala. Začína ma sr*ť.
„Nie, nie je odpoveď. Hinata, prosím. Chcem ti pomôcť. Záleží mi na tebe.“ Po dlhej odmlke povedala: „Dobre. Zajtra o deviatej ráno za bránou,“ šepla po dlhej odmlke. Ešte chvíľu sme tam nemo stáli, ale nakoniec s krátkym Ahoj prešla cez dvere. Takže, Sakura bude musieť počkať. Nerobím to rád. Najradšej by som za ňou ihneď išiel, ale predsa len mám svoju hrdosť. Nie som len ja ten, kto pochybil.

Ráno to bolo doslovné peklo na Zemi. Oči ma štípali a to som ich ani neotvorila. Nos zapchatý od všetkých sopľov. Pokožka sa priečila pohybu. Mala na sebe slaný povlak od sĺz, ktorý sa porušil , keď som skrčila nos. Ani v pyžame som nebola. Jednoducho som zaspala tak, ako som prišla. Bolo mi to fuk. S námahou som sa posadila. V ústach som mala sucho a dokonca ani na záchod sa mi nechcelo ísť. Asi som toho dosť vyplakala, keď nemám tekutiny.

Krava. Môžeš si za to sama. Pozrela som na fotku tímu sedem. Prišla som k nej a vzala ju do rúk. So Sasukem a Narutom sme spolu odmalička. Vždy som chcela mať bližšie k Sasukemu, no nikdy som si neuvedomila, že som si viac rozumela s Narutom. Až kým neprišla tá moja puberta. Mala som asi trinásť, bolo to obdobie, kedy po Sasukem začala šalieť celá akadémia a ja som sa ako tupá ovca pridala.

Oči mi padli na fotku z minuloročného festivalu. Nedivím sa, že som bola tak dlho zabuchnutá. Sasuke mal neprestreliteľný šarm, čo sa o Narutovi nedalo povedať. Naruto však aj tak vyžaruje niečo pútavé. Vyžarovala z neho akási energia. Smutne som sa usmiala. Je sexy. Je presný opak Sasukeho, no obaja sú na zabitie pekní. Veselé, šibalské modré očká. A ten optimizmus. Vzdychla som si a do očí sa mi nahnali prvé slzy tohto dňa.
Na dvere mojej izby zaklopal otec. Vedela som, že to bol on, lebo ona by neklopala...a nie tak potichu.

„Sakura, si hore?“
„Áno, poď,“ poutierala som si tvár a keď otec vošiel sadla som si na posteľ.
„Dobré ráno moja,“ prešiel ku závesom a začal ich odostierať a potom sa pozeral von oknom, „včerajšie jednanie sa nejako pretiahlo. Nemohol som odísť domov. Ááách, je krásne ráno. Inak vieš o tom, že Itachi sa už vrátil domov?“
„Nie,“ snažila som sa napodobniť svoj normálny tón, ešteže bol otočený chrbtom.
„Stretol som ich po ceste domov, bol aj so Sasukem. Akurát išli z obchodu a rehotali sa.“ Hm. Aspoň niekomu je do smiechu.
„Znova plačeš?“ potichu sa ozval otec.
Vôbec som nepostrehla, že sa otočil. Čupol si naproti mne.
„Povedz. Prepáč, že mama včera robila bordel. Keby som bol doma, nenechal by som ju na teba hentak kričať, keď si plakala.“
Odvrátila som tvár. Veľkú dlaň mi dal na líce: „Sakura, moja.“
„Pohádali sme sa s Narutom,“ pretrela som si oko.
„Moc?“ smutne ma pohladil, bol tak empatický.
„Povedala by som, že až priveľmi.“
„To sa vyrieši, Sakura. Dôležité je, aby ten kto má vinu si priznal, že ju má. A neurobil ju znova,“ jeho slová boli ako vyslané z neba.
„Ďakujem, oci,“ objala som ho a zaborila tvár do jeho oblečenia.

„Jééžiš, toto je ranná pohodka,“ Itachi vyfúkol dym z úst a zaklonil hlavu.
Usmial som sa a pootočil hlavu na bok: „A to všetko len vďaka tebe.“
Itachi mi venoval úsmev a potom si znova potiahol. Poobzeral som sa po našej záhrade. Je taká jednotvárna, ale veľká. Rozvalil som sa v bambusovom kresle ešte viac a potiahol si z dútniku. Hm. Nie je to také dobré, ako keď človek fajčí v miestnosti. To by nás, ale rodičia zabili.

„Čo budeme dnes robiť?“ opäť sa ozval brat, „rád by som sa flákal.“
„Nemám nič proti,“ založil som si jednu ruku na brucho, „ale chcel by som ísť za Narutom. Nevidel som ho od kedy som prišiel z chaty.“
Začul som Itachicho udivené hmknutie, chvíľu mlčal a potom prehovoril: „Však ho zavolaj sem. Piva bude dosť aj pre neho.“

Pozrel som sa po izbe, ešte stále v posteli. Oranžová farba okolo mňa aj v prítmí, ktoré vytvárali záclony, svietili. Oblečenie na stoličke, stena plná fotiek s kamarátmi. Hlavne so Sasukem. Aj keď som nahnevaný na jeho dokonalosť, stále je to môj najlepší kamarát. Vcelku mi chýba. Už niekoľko týždňov sa mi vôbec neozval, ani som ho nevidel. Žije ešte? Snáď áno. Hádam neleží niekde v tmavej uličke zavraždený a v rozklade! Pf! Hovorím o Sasukem. Samozrejme, že to nie je pravda. Keby sa niekto pokúsil ho zabiť, nebol by to môj Uchiha kamarát, ktorý by bol mŕtvy. No nič. Je na čase postaviť sa z postele. Hinata na mňa čaká. Teda ešte nie. Ale ak nepohnem kostrou, tak bude.

Postavil som sa a zamieril do kúpeľne. Mám síce vlastnú, ale nie je extra veľká. Bola ladená do bielej farby. Záchod v pravom rohu oproti dverám. Vo vedľajšom rohu sa nachádzal sprchový kút, kôš na prádlo za dverami a nakoniec umývadlo so zrkadlom, ktoré ani poriadne nepoužívam. Nejakým zázrakom mám stále rozčesané vlasy, aj keď to tak nevyzerá. Som naozaj rád, že mám vlasy po otcovi, ale mať vlasy po mame by tiež nebolo zlé. Hlavne tá farba. Vyzliekol som si pyžamo a postavil sa pod už tečúcu teplú vodu. Trvalo mi to tak desať minút osprchovať sa. Nikdy som nechápal, ako tam mamka môže byť dvadsať minút. Ako chápem, keď si vlasy umýva skoro dve hodiny, ale obyčajné umývanie? Nepochopiteľné. Prešiel som do izby a obliekol sa do čierneho trička a džínsov. Vošiel som do kuchyne. Otec už bol v robote a mamka asi šla nakupovať. Na jedálnom stole som našiel papierik s odkazom.

Ahoj, zlato. Išla som nakúpiť pár surovín a oblečenie. Nemusíš sa báť. Využijem Kakashiho. Má to ako misiu od tvojho otca . Uži si deň.

Tvoja mamka < 3

P.S: Raňajky máš v mikrovlnke, aby ti nevychladlo tak rýchlo.

No, tak som mal pravdu. Chudák sensei. Toto si nezaslúži. Chodiť po obchodoch s mojou mamkou je horor. Otvoril som dvierka na stroji, ktorý zohrieva jedlo a vytiahol odtiaľ omeletu. Tu mám rád, ale keď vidím vajíčka, dostal som chuť na miešané vajíčka s hriankou a smaženou slaninou. Čo už. Variť si radšej nebudem. Ešte by zhorela kuchyňa.

Po dojedení som sa pozrel na hodinky. 8:30. Čas vyraziť. Vyšiel som z domu a zamkol dvere. Za pár minút som prišiel k bráne. Pozrel som sa na mobil, ktorý ukazoval o sedemnásť minút neskôr. Prešiel som cez bránu. Ako som prechádzal, zastavili ma Izumo a Kotetsu: „Ahoj. Môžeme vedieť kam ideš?“
„Iba do lesa. Za bránu. Trénovať,“ odpovedal som utiahnuto. Nemám rád ich otázky. Vždy sú zvedaví, ale je to ich práca. Nechali ma tak. Samozrejme. Byť syn Hokageho má svoje veľké plusy. Išiel som kúsok popri stene a oprel sa chrbtom o ňu.

Až tak dlho som nečakal. Tuším dokonca prišla skôr ako sme sa dohodli.
„Ahoj,“ pozdravil som ju a postavil sa oproti nej s rukami vo vačku. Snažím sa hrať na štýlového alebo čo? Väčšinou Sasuke je ten cool a ja som ten zábavný. Teda aspoň sa snažím a povedal by som, že sa mi to darí.
„Ahoj,“ opätovala mi. Stále sa pozerala na chodidlá. Chytil som ju za ruku.
„Poď. Ukážem ti niečo,“ povedal som a ťahal ju za mnou. Ten dotyk mnou prehnal vlnu nervozity, ale nie takej, akú som cítil pri Sakure. Skôr som sa bál, či jej neublížim. Či ju tým neraním. Nevzpierala sa. Nebrala svoju ruku preč. Iba poslušne kráčala za mnou.

Spomedzi stromov som konečne uvidel miesto, na ktoré som mal namierené. Vyšli sme na čistinku. Na opačnom konci sa nachádzalo malé jazierko s leknami. Všade rástli kvetiny. Bolo to veľmi pekné miesto. Moja mamka a otec tu za mladi chodievali. Heh. Akoby boli teraz starí.
„Je tu naozaj krásne,“ vzdychla Hinata. Jej oči konečne žiarili. Po tak dlhej dobe, opäť vyzerala šťastná. Naplnilo to moju hruď ohromnou radosťou. No stále, moje srdce... Sakura... Odvrátil som sa od nej, aby nevidela, ako mi potemneli oči. Pustil som jej ruku a presunul sa k jazierku. Pozrel som sa doňho. Plávalo tam zopár rýb. Neďaleko bolo dokonca počuť kvákanie žiab a zopár žubrienok sa aj hýbalo na dne jazera. Spev vtákov obklopovalo okolie. Celá táto scenéria bola ako z rozprávky. Sakure by sa tu veľmi páčilo. Nie! Nemysli na ňu! Nie teraz, keď je tu Hinata. Nezaslúži si to. Nezaslúži si nič zlé. No aj tak, keď sa otočím na ňu, vidím tú bolesť a tú beznádej v jej očiach.

„Hinata, poď sem, prosím. Potrebujem sa ťa na niečo opýtať,“ povedal som a natiahol ruku jej smerom. Priblížila sa, no ruku neprijala. Iba tam stála a pozerala sa na vodu.
„Čo sa deje? Čo ťa tak veľmi trápi, že si stratila chuť do života?“ opýtal som sa jej, no ani po pár minútach nič nehovorila. Chytil som ju za rameno, čím som ju prinútil sa na mňa pozrieť. Pozeral som jej hlboko do očí a snažil sa nájsť odpoveď. Neodrážali svetlo. Dokonca ani mňa. Akoby boli už mŕtve. Tuho som ju objal a hladkal ju po vlasoch. Chcel som aby sa cítila v bezpečí. Aby zabudla na svoje trápenia aspoň na pár minút, no aj ja som vedel, že to nejde. Ja som bol dobrým príkladom. Nonstop som myslel na Sakuru. Na jej krásne rúžové vlasy a jej žiarivé zelené oči. Chýba mi a to som ju nevidel iba deň. Ale teraz sa ňou nemôžem zapodievať. Musím pomôcť Hinate. Nech sa deje čokoľvek.

To miesto bolo naozaj krásne. Jedno z najkrajších, aké som kedy videla. Divím sa, že som ho tu nikdy nenašla. Síce, do týchto častí lesa často nechodím. To je jedno. Na čo som sa teraz sústredila bolo to, aby som neskolabovala. Prečo ma musel držať za ruku? Nič pre neho neznamenám, tak prečo mi to ukazuje? Tvrdil, že nechce, aby mi bolo ublížené, ale aj tak tomu moc neverím. Určite neustále myslí iba na Sakuru. Prečo by aj nemal. Veď s ňou chodí. Ale potom, prečo mi ukazuje toto miesto? Nemal by sem skôr zobrať ju? A možno už aj zobral. Tá myšlienka má zabolela pri srdci. Nie. Nechcem tu byť. Chcem ísť domov. Do svojej izby. Pod svoje periny a ignorovať všetkých a všetko.

Neustále sa ma pýta, čo mi je. Potrebuje to tak veľmi vedieť? Neprežije bez toho? Samozrejme, že áno! Nemôže ma proste nechať na pokoji?
„Čo sa stalo medzi tebou a Sakurou? Prečo nie si s ňou?“ opýtala som sa. Kútikom oka som na neho pozerala so sklonenou hlavou. Jeho pohľad zosmutnel.
„Pohádali sme sa. Nezhodli sme sa v niečom. Ale to je jedno teraz,“ povedal. Aha! Takže celé tie týždne, čo sme doma o mňa ani nezakopne, ale keď sa poháda so svojou milovanou priateľkou, tak som zrazu dôležitá. To je veľmi zaujímavé! Otočila som sa na päte a povedala: „Idem domov. Nemá zmysel tu byť.“ Jeho ruka ihneď vystrelila po tej moje.
„Prosím, Hinata. Viem, správal som sa ako ko**t, totálny hajzel a neviem čo ešte. Nazvi ma ako len chceš, ale prisahám, že ti chcem pomôcť. Tvoje oči vždy tak krásne žiarili. A ja chcem to svetlo zachrániť, ale bez tvojej pomoci to nedokážem,“ povedal mi. Prečo mi to robí? Pokrútila som hlavou. Z nejakého dôvodu mu neverím. Čím to asi bude? Pristúpil bližšie ku mne.
„Viem, že mi neveríš. Viem, že si myslíš, že klamem, že to robím všetko iba pre to, lebo som rozhádaný so Sakurou, ale tak to nie je. Aj keď sa udobrím s ňou, stále chcem byť tebe nablízku, či už to pochopí, alebo nie. Ty si tu vždy bola pre mňa. Vždy si stála na mojej strane aj keď mi nikto iný neveril. Preto budem ja na tvojej strane teraz. Chcem splatiť ten dlh, čo mám voči tebe, aj keď sa mi to doživotne nepodarí. Aj vďaka tebe som tým, kým teraz som. Prosím, dovoľ mi byť tvoj najlepší kamarát. Kamarát, ktorý ťa vypočuje keď nemá čas, ktorý k tebe príde o tretej ráno osušiť tvoje slzy, ktorý keď sú všetci proti tebe, obráni ťa. Dovoľ mi to,“ prosil ma.

Myslí to naozaj? Neviem. Už nič neviem. Netuším, čo mám robiť. Chcem mu veriť. Chcem aby bol môj „najlepší kamarát“, ale zároveň sa toho bojím. Čo keď sa to zmení? Zvládla by som to? A čo keď sa do neho opäť zamilujem po uši? Už by som to nezvládla.
„Hin. Ty nikdy neriskuješ. Skús to aspoň raz,“ kričala na mňa TenTen.
„Keď ja neviem. Čo keď sa to všetko pokazí?“ povedala som jej.
„Tak aspoň nebudeš ľutovať, že si to skúsila.“

Tie slova si pamätám. Tento rozhovor sme mali s TenTen, keď sme mali štrnásť a ja som rozmýšľala, či mám Narutovi povedať, že ho milujem, alebo nie. Nepovedala som. Ľutujem? Asi áno.
„Sľubuješ?“ spýtala som sa. Neviem, čo to na tom mení. Asi mi to iba dodá istotu.

Objal som ju zozadu a oprel si čelo o jej temeno.
„Sľubujem,“ povedal som jej. Vdýchol som vôňu jej vlasov. Voňali ako rozkvitnutá lúka v strede jari. Tak ako miesto, kde sa práve nachádzame. Dobre vypočítané, Hinata. Ten sľub... Nemôžem ho porušiť. V živote si to neodpustím, ak áno. A asi ani ona by mi to neodpustila. Otočil som si ju v rukách a vtisol jej bozk na čelo.
„Je to životný sľub. Ak ho niekedy nedodržím, budeš ma musieť zabiť,“ oznámil som jej s vážnym pohľadom. Na jej tvári sa zjavil strach, ale hneď ho vystriedal úsmev.
„To sa nestane. Som si tým istá,“ povedala a objala ma okolo krku. Boli sme tam ešte niekoľko minút. Bez slov, ale boli.
„Budem musieť ísť. Otec so mnou chce niečo prebrať,“ povedala. Neviem, či sa iba chcela vyhovoriť alebo nie, no nechcel som, aby odišla. Avšak, ak je to pravda, nemohol som ju tu držať.
„Dobre. Odprevadím ť-“ začal som, ale jej ruka ma zastavila.
„Nie. Vonku je veľa ľudí. Nechcem, aby sa to medzi tebou a Sakurou ešte viac pokazilo,“ povedala. Prikývol som. Ani ja som to nechcel a chápal som jej rozhodnutie. Zostal som tam stáť a díval sa na jej odchádzajúci chrbát. No nič. Idem do zajesť do Ichiraku.

Hm. Nespokojne som odložil mobil na kuchynskú dosku. Toto je zvláštne. Naruto nedvíha od rána.
„Nič?“ spýtal sa Itachi s rukami od jary.
Bezducho som pozrel na špinavý tanier v jeho rukách a pokrútil som hlavou. Čo ten baka robí? Večne je zavesený na mobile ako Yamanaka na mne a teraz nič. Pozrel som na hodiny. Dve.

„Neprejdeme sa za ním?“ usmiali sa na mňa jeho oči.
Jeho návrh ma potešil a hneď som s ním súhlasil. Medzi nami. Fakt mi ten deb*l chýba. Šiel som sa prezliecť a už sme s Itachim kráčali smerom k Narutovmu domu. Po ceste nás zase pristavili nejaký Uchihovia a také to samé blá, blá...ako sa máte? A čo chlapci, máte dievčatá? Je toto možné?!
Keď sme sa všetkých zbavili, pokračovali sme v ceste.
Pozoroval som Itachicho ako si robil nový cop, keď som z jeho strany v diaľke zbadal Naruta. Vykračoval si sám a vyzeral, že srší dobrou náladou. Idiot a ja som si myslel, že mu budem chýbať. Vydali sme sa jeho smerom a keď si nás všimol prudko zastal. Čo sa deje? To nebola normálna reakcia...