Forbidden-V. Bez rizika

Cítila som, ako sa mi z pľúc vytráca posledná zásoba kyslíka. Potom som len utekala, aby som sa čo najrýchlejšie dostala z dosahu hmly. Suché vetvičky stromov ma udierali do tváre. Nemala som čas sa im vyhýbať. Musela som sa odtiaľ okamžite dostať. Telo ma bolelo s každým nádychom. Mala som pocit, že strácam vedomie. Ešte zopár minút som bežala, kým som sa konečne zastavila, aby som sa mohla poriadne nadýchať. Inak by mi vážne hrozilo, že odpadnem. Po chvíli som konečne lapila dych. Bola som úplne vyčerpaná a neostala mi takmer žiadna čakra. Únava mi však neotupila zmysly natoľko, aby ma nestihli včas varovať pred blížiacim sa možným nebezpečenstvom. Inštinkt mi napovedal otočiť sa, lebo som vycítila, že ma niekto sleduje.
To si zo mňa robí srandu? Pomyslela som si okamžite. Medzi stromami som zbadala mihnúť sa tieň. Nemala som dosť síl nato, aby som sa mohla brániť, nieto ešte útočiť. Prečo sa ma musí, dočerta, pri každej misii niekto pokúšať zabiť? Podišla som k najbližšiemu stromu a oprela sa oň chrbtom. Z tašky som vytiahla kunaj a čakrovú pilulku. Rýchlo som ju prehltla a kunaj, ktorý som obalila výbušným lístkom, som hodila smerom pred seba.

„Kai!“ vykríkla som a predo mnou nastal výbuch. Rýchlo som stade zmizla. Bežala som hlbšie do lesa. Po chvíli som sama nevedela, kde sa nachádzam. Iba som bez rozmýšľania bežala ďalej. Musela som však spomaliť, lebo som už nevládala bežať rýchlejšie. Sústredila som sa na okolie, ale necítila som žiadnu cudziu čakru. Unavene som si vydýchla a sadla som si na zem. Odrazu mi prebehol mráz po chrbte.

„Pred kým si myslíš, že utekáš?“ povedal hlasom, ako keď vlk chytí svoju korisť. Bez rozmýšľania som sa otočila a zahľadela sa svojmu prenasledovateľovi do tváre. Moje srdce sa na moment zastavilo akoby vynechalo úder. Zdvihla sa vo mne nová vlna hnevu, keď som spoznala nenávidenú tvár. Uchiha. Čo dopekla odo mňa chce? Rukou som šmátrala po katane. Nikde som ju nevedela nahmatať. Vzápätí som si všimla, že Uchiha zviera v ruke moju útočnú zbraň. Čo to má znamenať? To nie je možné, to predsa nemohol stihnúť!

„Okamžite pusti moju katanu,“ zasyčala som takým odporným hlasom, až ma to samú prekvapilo. Ešte viac ma prekvapilo, keď mi ju hodil späť. Bola som zmätená. Teraz som nechápala už vôbec nič. Priblížil sa ku mne a ja som si jeho pohyb vysvetlila ako blížiaci sa útok. Okamžite som proti nemu vyrazila, ale on ma jediným a presne miereným úderom poslal k zemi. Do očí mi vyhŕkli slzy bolesti. Nedala som však na sebe nič poznať, lebo som si pred nepriateľom nemohla dovoliť ukázať svoju slabú stránku.

„Vidím, že to s tebou nebudem mať ľahké,“ len tak mimochodom poznamenal. Urobil ešte pár krokov smerom ku mne. Pomaly som sa zmierovala so smrťou. Očakávala som Uchihov úder. No on sa ku mne iba naklonil a pomohol mi postaviť sa na nohy. Bola som v šoku.

„Pochop, že ja ti nechcem ublížiť. Ak by som ťa chcel zabiť, už by som to dávno urobil.“ Musela som uznať, že má pravdu. Mal množstvo príležitostí, aby so mnou skoncoval. Napriek tomu som nemala dôvod, aby som mu verila. Je to predsa nukenin, či nie? Veľmi som chcela zistiť, čo je vo veci.

„Ak ma teda nechceš zabiť, čo odo mňa chceš?“ spýtala som sa ho, a pritom som naňho upierala vražedný pohľad.

„Dostal som misiu ťa chrániť pre prípad, ak by sa ťa niekto pokúšal zabiť,“ povedal Sasuke. Tón jeho hlasu bol arogantný práve tak, ako jeho postoj ku mne. To, čo mi povedal, ma zaskočilo ešte viac. Komu by na mne tak veľmi záležalo, aby mi poslal osobnú ochranu? To je hlúposť. Nevedela som o nikom takom, preto som Sasukemu vôbec neverila.

„Kto je zadávateľ misie?“ spýtala som sa ho, nespúšťajúc z neho prenikavý pohľad plný nenávisti, akú som doteraz ešte necítila.

„To nemusíš vedieť,“ zavrčal.

„To určite,“ odvrkla som a chcela som opäť zaútočiť. On ma však chytil za ruky a znemožnil mi akýkoľvek pohyb. Chvíľu som mu hľadela do ľadových očí. Srdce sa mi rozbúchalo od nervozity. Bol až priveľmi blízko mňa. Zase.

„Prepáč, je to pre tvoje dobro,“ povedal. Vzápätí som ucítila tvrdý náraz do hrudníka. Zrazu sa mi zakrútila hlava a stratila som rovnováhu. Sťažka som klesala k zemi. Jeho mocné ruky ma zachytili tesne predtým, než som spadla. Cítila som len, ako strácam vedomie.

Zobudila som sa na strašnú bolesť hlavy. Jemne som pootvorila jedno oko, aby som zistila, kde sa nachádzam. Takmer nič som nevidela. Moje zorné pole zachytilo iba okolité lístie. Ležala som opretá o kmeň stromu. Odrazu som si spomenula, čo sa vlastne stalo. Vybavil sa mi obraz z minulej noci. Spomenula som si na svoju misiu, na to, ako som sa snažila dostať z hmly, a potom na Sasukeho stojaceho nado mnou. Rýchlo som otvorila obe oči a preletela okolie. Nikde som ho nevidela. Keď som sa lepšie rozhliadla, zistila som, že sa nachádzam iba niekoľko minút cesty od sídla feudálneho pána. Zrazu som bola opäť naštvaná. Lomcoval mnou hnev. Ako si to predstavuje? Príde za mnou, napadne ma, trepe nezmysly o tom, ako ma má akože „chrániť,“ a nakoniec si len tak odíde a nič mi poriadne nevysvetlí?
Nahnevaná som sa pobrala domov. Les vystriedalo niekoľko domčekov a zopár obchodov, ktoré sa nachádzali neďaleko sídla. Ľudia práve vychádzali von do ulíc. Všimla som si, že niektorí na mňa pohoršene hľadia. A vlastne sa im ani nečudujem. Oblečenie som mala celé dotrhané a špinavé. Po fialkách som tiež určite nezaváňala. Radšej som pridala do kroku. O chvíľu som sa ocitla pred domom. Potichu som vošla cez hlavnú bránu. Kráčala som chodbou smerom k svojej izbe. Po ceste ta som videla Shira. Neušlo mi, že na mňa pozeral rovnako zhrozeným pohľadom ako predtým dedinčania. Rýchlo som sa okolo neho prešmykla do izby. Nepotrebujem počúvať ďalšiu kázeň o tom, akú robím hanbu svojmu menu. Vydýchla som si, keď som bola konečne zavretá medzi štyrmi stenami svojej izby. Odrazu na mňa doľahli všetky prežité pocity. Vyčerpanie z misie, znechutenie z môjho života, ktorý sa točil iba okolo sústavného zabíjania nukeninov, a nakoniec nevyspytateľný Uchiha. Zviezla som sa na zem. Už som to viac nevydržala a rozplakala som sa. Bolo to prvýkrát odvtedy, ako mi zomrela mama. Miestnosťou sa niesli moje tiché vzlyky. Prebralo ma až tiché zaklopanie na dvere. Rýchlo som si utrela uslzenú tvár a nahodila kamenný výraz. Otvorila som. Vo dverách stála Aiko, otcova sekretárka.

„Manari-sama,“ pozdravila ma a ja som jej kývla naspäť, „mám vám odkázať, že váš otec odišiel na istý čas mimo mesta. Má nejaké pracovné záležitosti.“ Odpovedala som jej len chabým hm a vrhla na ňu spýtavý pohľad. Čakala som, že mi k tomu povie niečo viac. Otec nezvykol len tak opúšťať sídlo. Aiko sa na mňa len rozpačito usmiala, a potom odišla preč. Uf, to vyzerám vážne tak zle, že všetci odo mňa utekajú? Asi vážne potrebujem sprchu. A tak moje ďalšie kroky mierili rovno do kúpeľne. Zhodila som zo seba všetko oblečenie a vliezla do vane. Nechala som po sebe stekať prúd studenej vody.
Keď som bola hotová, rozhodla som sa, že sa poprechádzam po sídle. Už dlho som to neurobila. Možno prídem na iné myšlienky. Ešte s mokrou hlavou som vykukla do chodby, ale všade bolo ticho. Zavrela som za sebou dvere a vybrala sa na prechádzku. Prechádzala som sa asi dvadsať minút, ale potom som sa začala nudiť. Práve som išla okolo knižnice, tak som si povedala, že sa trochu prehrabem v starých knihách a možno niečo zaujímavé nájdem. Moju pozornosť takmer ihneď upútala polica so starými zvitkami, na ktorých bola hrubá vrstva prachu. Zrejme sa ich nikto poriadne dlho nedotkol. Natiahla som sa za jedným zvitkom a pustila sa do čítania. Písalo sa tam niečo o nových prototypoch zbraní. Niektoré z nich sa dnes už bežne používali a iné ešte nie. V duchu som sa pousmiala nad tým, keď som si uvedomila, že mám zopár takých ukrytých v izbe. Po chvíli ma však niečo zarazilo. Písmo, ktoré som čítala, mi prišlo povedomé. Ešte chvíľu som sa naň dívala, kým som ho spoznala. Rukopis patril totiž mojej mame. So zatajeným dychom som ho preletela očami. V tom ma vyrušilo jemné zaklopanie na dvere. Neochotne som odtrhla oči od zvitku. Spoznala som Hyorinu tvár. Nechala som zvitok zvitkom a vybrala sa za kamarátkou. Hľadela na mňa vážnym pohľadom. Niečo sa muselo stať. Spýtavo som na ňu pozrela. Hyori mi naznačila, aby som išla za ňou. Poslušne som za Hyori vykročila, lebo ma zožierala zvedavosť.

„Hyori, čo sa deje?“ spýtala som sa jej.

„Musíme ísť za Mizukage, a to hneď!“ povedala tichým, ale rozhodným hlasom kunoichi.

„Kde je Zake? On nejde s nami?“
Neuniklo mi, že sa Hyori pri vyslovení Zakeho mena mierne mykla. Dúfam, že sa zase nepohádali.

„Kde si bola posledné dva dni? Nikde som ťa nemohla nájsť. Aiko mi povedala, že nevie, kam si išla.“
V jej hlase som počula výčitku. Previnilo som sklopila oči do zeme.

„Prepáč, mala som misiu. Ale teraz som už späť. Tak hovor, čo sa stalo?“

„Zake. To sa stalo. Zabijem ho!“

„Ale prečo?“ Zarazilo ma, akým spôsobom mi to povedala. V jej hlase som cítila smútok, nenávisť aj tiché pohŕdanie. Hyori sa otočila ku mne. Po pravom líci jej stekal tenký pramienok sĺz.

„Keď sme sa vrátili z misie potom, ako sme sa infiltrovali do Kibi, tak mi Zake,“ Hyori sa mierne zachvel hlas, „tak mi Zake vyznal lásku.“
Od prekvapenia som otvorila ústa. Vedela som, že sa mu Hyori páči, ale žeby jej to sám povedal, tak to by som nečakala. Nechápala som však, prečo je Hyori z toho taká smutná.

„A?“ zvedavo som predniesla. Na nič iné som sa v tej chvíli nezmohla.

„Pobozkali sme sa.“
Za normálnych okolností by sme obe v tejto chvíli skákali od radosti ako splašené, lenže teraz zjavne nebolo niečo v poriadku.

„Vieš si predstaviť, ako som sa v tej chvíli cítila? Všetko bolo úžasné. Lenže nič nie je dokonalé večne. Aj moja krásna chvíľka skončila tak rýchlo, ako sa začala. Ešte sme sa od seba ani neodtiahli a prišlo tam nejaké dievča. Zrejme ani nebola kunoichi. Keď som videla, ako zarazene sa tvári, nebolo mi treba nič viac vysvetľovať. Pochopila som to aj sama.“ Hyori ma tuho objala a rozplakala sa. Opätovala som jej mocné zovretie a jemne ju hladila po chrbte. Nechcelo sa mi však veriť, žeby Zake bol niečoho takého schopný. Vôbec mi to k nemu nesedelo. Teraz som sa ho však nechystala obhajovať. Nechcela som ešte viac zhoršiť situáciu. Hyori sa po chvíli odo mňa odtiahla a zotrela si slzy. Pozrela rozhodným pohľadom a povedala:

„Mali by sme už ísť, inak nás kage zabije!“

„To áno,“ Hyori sa jemne zasmiala. Spolu sme sa vybrali k Mizukage.
Kým sme tam prišli, tak slnko už dávno svietilo vysoko na oblohe. Zaklopala som na dvere a po výzve sme vošli s Hyori dnu. Okrem Mizukage bol v miestnosti aj Zake, ktorý sa opieral o stenu. Všimla som si, že chcel Hyori niečo povedať, ale ona sa naňho ani nepozrela, a tak radšej mlčal. Pohľadom som mu naznačila, že sa musíme porozprávať tak, aby to Hyori nevidela. Mizukage si zjavne všimla napätie, ktoré sa vznášalo v miestnosti, ale zrejme sa ho rozhodla ignorovať. Prešla rovno k veci.

„Zavolala som vás kvôli vašej predchádzajúcej spoločnej misii. Dostali sme ďalšie informácie ohľadom Kibi. Máme určený presný čas útoku, počas ktorého sa nám budú pokúšať členovia Kibi ukradnúť zvitok plný zakázaných jutsu.“

„Náš informátor je očividne dobre schopný, keďže za dostal k takým vzácnym informáciám,“ poznamenal Zake. Hyori si ticho odfrkla. Mizukage prešla Zakeho poznámku mlčaním a pokračovala v rozhovore:

„Ako som už povedala, členovia klanu Kiba sa pokúsia nasledujúci večer dostať k zvitku. Vašou úlohou bude ochrániť ho spolu s dvomi špeciálnymi jednotkami ANBU. Vy budete viac-menej slúžiť ako návnada a členovia ANBU zakročia iba v prípade nutnosti. Rozumiete?“

„Hai!“ odpovedali sme všetci jednohlasne a rozpŕchli sa z kancelárie. Stála som na ulici pred budovou Mizukage. Všimla som si Zakeho, ako stojí o kúsok ďalej. Hyori som nikde nevidela.

„Hej, Zake!“ skríkla som naňho, „musím sa s tebou o niečom porozprávať.“ Zake sa otočil a podišiel ku mne. Zrejme vedel, čo mi leží na srdci.

„Dnes ráno som hovorila s Hyori,“ začala som a na chvíľu sa odmlčala. Zake bol tiež môj kamarát, a preto som musela starostlivo voliť slová. Nechcela som mu ublížiť, ani sa ho nijako dotknúť. Aj tak som však neverila, žeby bol niečoho takého schopný.

„Pokračuj,“ pobádal ma Zake.

„Povedala mi, čo sa medzi vami stalo a...“ viac som nestihla dopovedať. Ucítila som tvrdý náraz do brucha. Napravo odo mňa sa ozval hlasný výbuch. Zake ma stihol práve včas odtiaľ odsotiť. Moje zorné pole nebolo schopné čokoľvek zachytiť. Všade okolo mňa poletovali sadze a vo vzduchu bol rozptýlený dym. Nemohla som dýchať. Cítila som, ako pomaly strácam vedomie.