Forbidden- VI. Shock

Cítila som, ako pomaly strácam vedomie. Nemohla som si dovoliť opäť omdlieť. Vytvorila som pečate pre vzdušný vír, ktorým sa vyčistilo bojisko od poletujúceho prachu.
Rozhliadla som sa po okolí. Moje oči ako prvého zachytili Zakeho, ktorý bojoval proti shinobimu s čelenkou cez oko. Všimla som si len znak, ktorý mal na nej vyrytý. Skrytá Kamenná. Ozval sa ďalší výbuch tentoraz sprevádzaný plačom. Zbadala som malé dievčatko, ako stojí neďaleko a všetko pozoruje so zaslzenými očami. Rýchlo som k nej dobehla a odviedla ju do bezpečia. Práve okolo mňa preletel jeden ANBU. Cestou stihol zastaviť ďalších dvoch nepriateľov, ktorí sa tam znenazdajky objavili. Skupinka nindžov z Kamennej útočila na budovu kage.
Niečo tu nesedelo. Nikto by bez rozmyslu nezaútočil za bieleho dňa na Mizukage. Ani ten najväčší hlupák. Videla som Hyori, ako práve dorazila jedného z nich. A vtom mi to došlo. Vedeli, že nemôžu uspieť. Bola to samovražedná misia, len predstieraný pokus o atentát. Ich zámerom bolo iba odlákať našu pozornosť od skutočného cieľa.
Kiba si predsa aj predtým najali bývalých členov Kamennej, aby ukradli zvitok. Prečo by ich nepoužili aj tentoraz? Znovu niekoho nechali, aby odviedol špinavú prácu namiesto nich.
Jeden ANBU mi kývol na znak, že to tam zvládnu aj bez nás. V tom momente som zavolala na Zakeho. Hyori som schytila za rameno a ťahala ju odtiaľ preč. Všetci sme opustili bojisko. Rýchlo som svojím priateľom opísala situáciu. Ak som sa nemýlila, zvitok bol uložený v jednom zo starších chrámov v neďalekom lese. O chvíľu sme dorazili na miesto. Mala som pravdu. Videli sme skupinku shinobi z nepriateľskej dediny, ako mieria do chrámu.

„Ten informátor očividne nie je až taký dobrý, ako si hovoril, Zake,“ poznamenala som potichu. Odpoveďou mi bolo len jemné zaviatie vetra. Pozorne sme sledovali blížiacich sa nepriateľov. Nastal čas na protiútok. Rozpŕchli sme sa na všetky strany. Šikovne som omráčila jedného z nich, a než by si ma stihol ktokoľvek všimnúť, som zmizla aj so svojou obeťou. Vedľa mňa sa ozvalo tiché puknutie kostí. Pozrela som tým smerom. Zake jednému nepriateľovi práve zlámal väzy. Hyori sa nenápadne blížila za ďalším z nich a chystala sa urobiť to isté ako Zake. Odrazu sa jej protivník otočil a hodil po nej kunaj. Hyori ho našťastie stihla odraziť. Nevšimla si však, že bol obalený výbušným lístkom.

„Dofrasa, senzibil,“ zavrčala prudko, ale tak, aby sme to obaja počuli. Ozvala sa rana ako z dela. Hyori odsotilo niekoľko metrov odtiaľ. Narazila chrbtom o kmeň stromu a vykašľala trochu krvi, ale nebála som sa o ňu, lebo som vedela, že moja priateľka je silná. Navyše som bola zamestnaná vlastným súbojom, ktorý sa medzičasom strhol. Neušlo mi, ako nenávistne Zake hľadí na muža, ktorý na ňu zaútočil. Tak predsa len mu Hyori nie je ľahostajná.

„Pozeraj sa na mňa, keď s tebou bojujem maličká, inak by sa ti to mohlo vypomstiť!“ skríkol na mňa môj protivník, čím si vyžiadal moju plnú pozornosť. Veď ešte uvidíme, pre koho som tu maličká. Vyrazila som proti nemu. Silno som ho kopla do píšťaly a vrazila mu lakťom pod rebrá. On ma však stihol schytiť za rameno a pretočiť vo vzduchu. Pri dopade na zem sa mi podarilo podkopnúť mu nohy. Vrhla som po ňom kunaj, ale vyhol sa. Arogantne sa na mňa pritom uškŕňal. Veď ja mu zotriem ten jeho úsmev! Napálila som mu to päsťou rovno do tváre. Počula som, ako mu praskla sánka. Naštvane sa na mňa pozrel a odpľul si krv. Chystal sa na protiúder. Jeho ruka vystrelila k môjmu krku, ale na polceste som ho zastavila. Chytila som ho za ňu a nechutne rýchlo som mu vykĺbila predlaktie. Zaklial od bolesti.
„To je všetko, čo dokáže?“ pomyslela som si v duchu. S tými dvomi nukeninmi pred ním som mala omnoho väčšie problémy. Jedno som však vedela s istotou, k tomu zvitku sa nesmú dostať za žiadnu cenu.

„Doton: Domu!“ vyštekol a v jeho ruke sa objavila kopija zo zeme. Napriahol sa a hodil ju po mne. Uskočila som, avšak kopija ma stihla jemne porezať na ramene. Presakovala mi krv, ale zranenie našťastie nebolo príliš hlboké. Zatlačila som si naň látku, aby som zabránila krvácaniu. Nepríjemne to štípalo.

„Doton: Chidokaku!“ Zem podo mnou sa najprv mierne zachvela. Myslela som si, že mu jeho útok nevyšiel, ale mýlila som sa. Pôda pod mojimi nohami sa začala silno triasť. Rýchlo som stade vypadla a začala som skladať pečate. Teraz bol rad na mne, aby som ukázala, čo dokážem!

„Fuuton: Shinkyuu Gyaku,“ zašepkala som. Sústreďovala som čakru a okolo mňa sa začali vytvárať podtlakové strely, ktoré som bez milosti vystrelila na svojho protivníka. Moja technika ho omráčila. Využila som príležitosť a postarala sa o to, aby už viac nevstal.
Rozhliadla som sa po okolí. Hyori bojovala proti jednému z nich a Zake mal na krku rovno dvoch. Jeden chýbal. Nikde som ho nevidela. Vtom mi môj inštinkt napovedal, aby som sa otočila. Našťastie som stihla práve včas zablokovať blížiaci sa útok. Môj nový súper sa na mňa rútil so zbraňou v ruke. Okamžite som schmatla katanu a vrátila mu úder. Všimla som si, že sa zozadu vôbec nechráni, len bezhlavo útočí. Jediným rýchlym pohybom som sa zaňho premiestnila. A to bola chyba. Chytila som sa do pasce. Zviazal ma nejakou pre mňa neznámou technikou. Nemohla som sa vôbec hýbať. Katana mi vypadla z ruky. Kamenný shinobi ju odkopol, ale nevidela som kam. Hľadel na mňa s nenávisťou a schmatol ma pod krk. Začal ma škrtiť. Nemotorne som nahmatala svoj posledný kunaj a vrazila mu ho rovno do hrude. Výraz v jeho tvári sa zasekol, padol na zem a mňa stiahol so sebou. Odsotila som zo seba jeho bezvládne telo. Ďalší dole!
Našťastie Zake a Hyori tiež ukončili svoje súboje. Unavene som si vydýchla. Moja tímová partnerka nás oboch prezrela a ošetrila najvážnejšie zranenia. Neuniklo mi, že so mnou zaobchádzala oveľa jemnejšie.

Po boji sme spoločne zhodnotili situáciu. Dohodli sme sa, že bude najrozumnejšie, ak zoberieme zvitok z chrámu, ktorý očividne v ňom nebol bezpečný a zanesieme ho priamo Mizukage. Tá už určite bude vedieť, čo s ním. Jedno mi však bolo jasné. Niekto z dediny musel byť zradca, pretože inak by sa Kiba nemala šancu dozvedieť, kde bol zvitok ukrytý.
Zake a Hyori odišli za kage. Ja som ostala na bojisku, lebo niekto musel upratať neporiadok. V lese sa pomaly začalo zvečerievať. Postarala som sa o to najnutnejšie a zvyšok nechala na ANBU. Ešte predtým som preskúmala telá padlých shinobi. Okrem pár starých zvitkov som nič nenašla. Jeden z nich upútal moju pozornosť. V tej chvíli som vôbec netušila, aký dôležitý dokument som držala v rukách. To sa však čoskoro zmenilo, keď som ho otvorila a narýchlo preletela očami. To, čo som zistila mi vyrazilo dych. Písalo sa v ňom niečo o feudálnom pánovi Kirigakure. Čo má dočerta môj otec spoločné s Kibou?
Započula som tiché šuchotanie lístia. Niekto sa ku mne približoval.
Rýchlo som schovala zvitok do tašky. Neskôr si obsah zvitku preverím. Predpokladala som, že prichádzajú ANBU. Na moje prekvapenie sem však mieril niekto úplne iný. Niekto, koho by som tu za žiadnych okolností nečakala. Atsushi Sato.

„Čo tu, prosím ťa, práve ty robíš?“ spýtala som sa ho neveriaco. Bola šokovaná, čo sa asi odrážalo aj v mojich očiach.

„Bol som na ceste do jedného z chrámov, keď som počul krik. Chcel som si overiť, či sa niekomu niečo nestalo,“ poznamenal rovnako zarazený Sato.

„Ako vidíš, som v úplnom poriadku,“ povedala som a pritom som sa cez plece obzrela na telá mŕtvych nindžov z Kamennej.

„O chvíľu sem dorazia ANBU, preto by sme mali ísť, ak teda nechceš problémy,“ dodala som ešte. Atsushi na mňa kývol. V jeho očiach som postrehla niečo podobné strachu. Vybrali sme sa odtiaľ preč. Zamierila som k malému potoku, aby som si aspoň čiastočne umyla zaschnutú krv z tváre. Atsushi sa oprel o kmeň stromu a unavene si vydýchol. Ticho tam sedel a pozoroval ma. Musel to byť preňho šok vidieť toľkých mŕtvych ľudí naraz, hoci je lekárskym nindžom.
Nachádzali sme sa približne štyri hodiny cesty od sídla. Premýšľala som, či sa vrátiť domov, alebo sa zložiť niekde nablízku. Po chvíli uvažovania som zvolila druhú možnosť. Vybrala som sa pohľadať vhodné miesto na spanie a oznámila som to Atsushimu. Zložili sme sa neďaleko odtiaľ. Unavená som sa zosunula na zem. Atsushi sa ponúkol počas noci hliadkovať. Nesúhlasila som a radšej som ho poslala odpočívať. Dnešnú noc by som aj tak zrejme nebola schopná zažmúriť oko. Atsushi len neochotne odfrkol a pobral sa na svoje miesto. Nato, aký vydesený sa mi zdal predtým, sa mi teraz zdal celkom odvážny. Nevedela som, či to bolo spôsobené únavou, ale Atsushi na mňa dnes pôsobil klamlivým, priam nevyrovnaným dojmom. Mala som pocit, že sa niečo stane, lenže som si nevedela vysvetliť príčinu svojich pocitov. Po chvíli sa z tmy ozval jeho tichý hlas:

„Manari, to všetko, čo som videl predtým tam, to bola vaša práca?“

„Nie celkom,“ odpovedala som mu stroho. Nemala som chuť sa práve teraz zapájať do rozhovoru. Atsushi už nič viac nepovedal. Onedlho som počula, ako pomaly odfukuje v pravidelných intervaloch. Konečne zaspal. Potichu som siahla do tašky a vytiahla z nej zvitok. Netrvalo dlho a moje oči našli časť textu, ktorý som predtým nestihla dočítať:

Feudálny pán Kirigakure no Sato, obchodný partner organizácie Mogure, tvorenej členmi klanu Kiba, sa stáva dnešným dňom stálym sponzorom obchodu, ktorý sa zaoberá predajom a výrobou zbraní neschváleného charakteru, určených čisto len na súkromné účely klanu Mogure.

Ďalej som už nenašla nič viac, čo by aspoň okrajovo súviselo s mojím otcom. Zvitok obsahoval už len prototypy niekoľkých zbraní. Niektoré sa mi zdali povedomé, lenže som si nevedela spomenúť, kde som ich videla. Zrolovala som zvitok a opäť som ho schovala do svojej tašky. Vedela som, že ma bude čakať dosť dlhý a nepríjemný rozhovor s feudálom. Mal čo vysvetľovať! Zato, čo sa písalo v onom zvitku, by sme ho pokojne mohli obviniť z vlastizrady. Mala som v rukách tromf a nehodlala som sa ho vzdať.
S pribúdajúcimi hodinami ma začali páliť oči od únavy, prestávala som sa sústrediť a strácala som ostražitosť. Sama som nevedela ako, ale jednoducho som zaspala.

Zrazu som sa prebudila, jemne som sa pretočila na druhý bok a tvárila sa, že spím ďalej. Zazdalo sa mi, akoby som postrehla nejaký pohyb. Moje vytrénované zmysly striehli po všetkom nezvyčajnom. Netrvalo dlho, kým som si uvedomila, že nepočujem Atsushiho hlboké dýchanie. Lepšie som sa poobzerala po okolí. Teraz som sa už ani nesnažila predstierať spánok. Uvidela som Atsushiho, ako stojí sklonený nad mojimi vecami a niečo v nich hľadá. Potichu som zakašlala, aby som mu naznačila, že som už hore. Vyľakane nadskočil.

„Manari, vyľakali ste ma. Netušil som, že ste už hore. Hľadal som nejaký obväz, aby som sa mohol neskôr postarať o zranenie na vašej ruke,“ pousmial sa Sato a ukázal dozadu smerom k mojej taške.

„To je v poriadku, nepotrebujem ošetriť. Som zvyknutá aj na horšie zranenia,“ odpovedala som mu krátko.

„Dovoľujem si s vami nesúhlasiť. Hrozí, že sa vám tam dostane infekcia, ak s tým niečo nespravíme. A navyše musíte byť vyčerpaná potom, ako ste sa snažili ochrániť ten zvitok.“
V tej chvíli, keď to dopovedal, mi v hlave skrsla jediná myšlienka.

„Atsushi, ako vieš o tom zvitku? Ja som ti žiadny nespomínala. Jediní ľudia, ktorí okrem mňa o ňom vedia, sú Zake a Hyori,“ povedala som potichu a nespúšťala z neho prenikavý pohľad.