Forbidden- I. Misia od Mizukage

Kráčala som von smerom do lesa, kde som sa mala stretnúť so svojimi priateľmi. Určite tam na mňa už čakajú. No nemuseli by, keby ma otec ráno nezdržal. Stále som myslela na ten sen, čo sa mi sníval. Bol taký živý, taký skutočný no predsa som vedela že neexistuje. Precitla som z myšlienok a poobzerala som sa dookola. Stromy tu boli priveľmi nahusto a mne neušlo, že jeden bol sotva viditeľne označený neurčitým znakom. Bola som skoro na mieste. Ešte chvíľu som kráčala, kým som sa neocitla na malej čistinke zakrytej stromami. Bolo to dobré miesto na tajnú schôdzku, pretože zakrývalo všetok výhľad a ľudia do tejto časti lesa nezvykli chodiť. Uvidela som Zakeho a Hyori, mojich tímových parterov. Obaja boli opretí o kmeň toho istého stromu a hľadeli na seba. Vôbec si ma nevšimli. Musela som zakašlať, aby som upútala ich pozornosť.

„Kde si toľko bola? Mali sme sa stretnúť už pred pol hodinou.“

„Prepáč, zdržal ma otec. No už som tu, tak môžeme začať. Čo nám prichystala Mizukage tentokrát?“

„Musíme ísť na niekoľko dní mimo Kiru a získať informácie o jednom menšom klane. Bolo nám povedané, že môžu byť pre nás hrozbou. Nemáme ich eliminovať, stačí iba zistiť, či sa chystajú zradiť dedinu. Bude to rýchla a tajná misia. Budeme musieť pracovať v utajení. Som rád, že si pripravená, vyrážame hneď.“
Zake bol očividne celý unesený misiu, ktorú nám Mizukage dala, pretože od vzrušenia poriadne nedýchal. Ja som to však povedať nemohla.
Otec ma zabije, keď zistí, že zajtra nebudem doma.
Hyori z misie nebola nadšená tak ako Zake. Brala ju iba ako obyčajnú misiu, ktorú treba splniť. Štvalo ju však, že Mizukage znovu určila za nášho veliteľa Zakeho a nie ju. Tí dvaja sa zjavne spolu nerozprávali. Vzdychla som si a spolu sme vyrazili.

Kráčali sme hodnú chvíľu, kým sme sa dostali z lesa. Teraz sa pred nami rozprestierala rieka a popri nej sa ťahala kamenistá cestička. Potrvá najmenej päť až šesť hodín, kým sa dostaneme z Kirigakure. Prešiel nejaký čas a mne sa zdalo, ako keby sme kráčali celú večnosť. Urobili sme si menšiu prestávku, aby sme sa najedli. Vybrala som sa pohľadať nejaké to drevo. Bolo treba pripraviť oheň. Zake išiel nachytať nejaké ryby. Musela som sa chvíľu rozhliadať, kým som ho našla. Dostala som sa dosť ďaleko z dohľadu. Videla som iba Hyori, ako sedí opretá o skalu a hľadí do prázdna. Po Zakem neboli žiadne stopy. Začala som zberať drevo. Premýšľala som, o čom sa asi povadili tentokrát. Odrazu ma premkol zvláštny pocit. Spozornela som a v tom sa mi zazdalo, že počujem praskot suchej vetvičky. Niekto tam bol, cítila som cudziu prítomnosť. Mohlo to byť iba nejaké zviera, ale aj tak. Vytiahla som kunaj.

„Mana, kde si toľko s tým drevom?“

Obzrela som sa, keď po mne skríkol Zake. Keď som sa opäť otočila a pozrela som sa za stromy, nikto tam už nebol. Vrátila som sa naspäť, no svoje podozrenia som si nechala zatiaľ len pre seba. Nechcela som ich zbytočne znepokojovať. Možno sa mi to iba zdalo. Drevo som nahádzala na kopu a ešte posledný raz som sa pozrela tým smerom, než som ho zapálila. O chvíľu sa všade naokolo niesla vôňa upečenej ryby. Zake sa pokúsil usmiať na Hyori, ale veľmi mu to nepomohlo. Stále ho mala v zuboch. Už som to viac nevydržala.

„Hyori, môžeš naňho prosím ťa prestať zazerať? On nemôže zato, že ho Mizukage zase určila za veliteľa tímu.“
Zake sa na mňa zhrozene pozrel a očakával výbuch. Ten však neprišiel.

„Dobre, ako chceš, keď ťa to štve.“ Poznamenala Hyori otrávene. Hyori bola obyčajne veľmi milá a priateľská a ja ju má naozaj veľmi rada, ale strašne neznášala, keď niekto podceňuje jej kvality ako teraz zjavne podľa nej urobila Mizukage tým, že ju nezvolila za veliteľku tímu.

„Mali by sme ísť.“ Povedala som a zdvihla som sa na odchod, keď sme sa najedli. Vtom ma niečo zasiahlo do boku a ja som sa zvalila na zem. Vykríkla som od bolesti. Zasiahol ma kunaj. Z rany mi tieklo dosť veľa krvi. Vytiahla som si ho z tela a zahodila ho. Rýchlo som si na ranu pritlačila ruku, aby som aspoň trochu zastavila krvácanie. Keď sa Zake na mňa pozrel, ostal úplne zaskočený. Nemohli nás predsa napadnúť tak rýchlo, veď nikto o nás nemohol vedieť. Iba žeby...

„Mana, čo sa to...“ nestihol dokončiť Zake.

„Za tebou!“ skríkla som naňho. Zake sa stihol práve v čas otočiť, aby zablokoval jedného z piatich mužov, ktorí na nás zaútočili. Vykryl jeho útok a zasiahol ho do hrude. Rýchlo vytiahol kunaj a než sa stihol spamätať, tak mu ním preryl hrdlo. Muž spadol na zem a ostal ležať mŕtvy. Zake ma rýchlo odtiahol bokom. Hyori medzitým už stihla zložiť ďalších dvoch. Ostali už len dvaja, no títo boli iní ako tí ostatní. Jeden z nich bol ten, čo ma zasiahol. Držala som sa za ranu a nečinne som sa prizerala, ako moji dvaja kamaráti bojujú. Jeden sa práve chystal zaútočiť na Hyori. Nemohla stihnúť vykryť jeho útok. Vedela som to.

„Doton: Ganchuso,“ zreval a v tom momente začali zo zeme vytŕčať kamenné ostne, ktoré sa chystali Hyori prebodnúť. Pozbierala som všetky sily, ktoré som našla a rýchlo skočila ku Hyori a odsotila ju odtiaľ.
Hodil po mne niekoľko šurikenov. Našťastie som bola rýchlejšia ako on. Ľahko som ich odrazila katanou a chystala sa vrátiť mu útok.

„Fuuton: Reppushou,“ vykríkla som a nepriateľa zasiahol prúd vzduchu. Odhodilo ho bokom a na chvíľu ostal nehybne ležať. Vtom sa mi podlomili kolená a ja som opäť klesla k zemi. Pomaly sa plazil ku mne a chytil ma za nohu. Silno ju stisol a ja som cítila, ako v nej postupne strácam cit. Napriahla som sa a poriadne som ho udrela päsťou do tváre. Priamy zásah. Podarilo sa mi zlomiť mu nos. To ho však zrejme vytočilo. Poriadne zreval a chystal sa znovu zaútočiť. Od bolesti, ktorú mi spôsobil sa mi začalo zahmlievať pred očami.

„Doton: Doryudan.“ Vypálil na mňa svoju techniku. Nemala som šancu tomu zabrániť. Toto predsa nemôže byť môj koniec. Také ponižujúce. Nemôžem sa ani brániť. Ešte som nestihla vykonať svoju úlohu.
Posledné, čo som videla a počula, boli Zakeho zlatohnedé vlasy a jeho hlas, ako skríkol: „Raiton: Jibashi.“ Nepriateľa zasiahol prúd blesku. Viac som o sebe nevedela.

Prebrala som sa na druhý deň. Bola som celá stuhnutá a nevedela som sa poriadne hýbať. Pomaly som si sadla a poobzerala som sa. Bola som v malej jaskynke pri rieke. Vonku horel oheň. Zastonala som od bolesti, keď som sa pokúsila dostať k východu. Hyori ma začula a pribehla ku mne. Pomohla mi postaviť sa. Ticho tam stála a pozrela na mňa s ustarosteným pohľadom. Potom sa otočila smerom k východu a povedala:

„Zake je na stráži. Ranu som ti vyliečila. Tak asi deň sa nebudeš môcť hýbať. Obávam sa, že budeme musieť ukončiť misiu.“

„V žiadnom prípade,“ povedala som zhrozene a okamžite to zamietla, „nebudeme kvôli mne rušiť misiu. Hovoríš, že sa nebudem môcť hýbať asi tak deň? Tak počkáme. Kde to sme?“

„Dostali sme sa za hranice Kiri. Tak dve hodiny pochodu a budeme na mieste. Si si naozaj istá, že to zvládneš?“ spýtala sa ma Hyori súcitne.

„Určite, nemusíte sa báť. Nebudem vás zdržovať.“

Dobre, zavolám Zakeho, určite bude rád, že si sa už prebrala. Tu máš, vezmi si ich, pomáhajú.“
Hyori mi podala pilulky a odišla vystriedať Zakeho na stráži. Na chvíľu som sa ocitla sama. Bola som strašne na seba naštvaná. Ako som mohla byť taká hlúpa, že som sa nechala zasiahnuť? Mala som poriadne preveriť, či nás naozaj niekto nesleduje. No ako sa mohli o nás tak skoro dozvedieť?
Prišiel Zake.

„Som rád, že si v poriadku. Ako sa cítiš?“

„Ujde to,“ povedala som, aj keď ma bolel asi každý sval.

Vzdychla som si a nič viac som mu nepovedala, iba som uprene hľadela do zeme.

„Večer odchádzame. Skús sa za ten čas dať trochu dokopy a ešte si oddýchni.“ Pozrel sa na mňa tými hnedými očami a potom tiež sklopil zrak do zeme. Zake ma chápal. Vedel, že sa nechcem rozprávať o tom, čo sa stalo a tiež vedel, že aj keď som to nedávala najavo, neskutočne ma to štvalo. Nechal ma tak a na nič viac sa ma už nepýtal.
Nasledujúcich niekoľko hodín som strávila tým, že som sa snažila dostatočne rozhýbať namiesto toho, aby som oddychovala. Mala som výnimočnú schopnosť regenerácie. Vedela som sa dať dokopy dvojnásobnejšie rýchlejšie ako bežný človek. Táto moja vlastnosť mi teraz prišla vhod, práve, keď som ju najviac potrebovala. Prechádzala som sa po okolí a naťahovala si asi všetky svaly. Ešte stále to nebolo ono, no aspoň som sa už vedela hýbať. Bok ma však stále bolel. Čas sa pomaly krátil. Urobila som ešte zopár výkopov do vzduchu a niekoľko obratov, aby som si bola istá, či som naozaj dosť pripravená nato, aby som mohla pokračovať v misii. Bola som so sebou celkom spokojná. Hyorine lekárske schopnosti robili hotové zázraky. Chvíľu som tam ešte postávala a potom som sa rozhodla, že bude najlepšie, ak vyrazíme hneď. Hyori a Zake mi chceli dopriať nejaký ten čas navyše, s čím som však ja nesúhlasila a nakoniec som ich presvedčila, aby sme sa už konečne pohli. Už sme aj tak stratilo dosť času. Vyrazili sme. Cesta prebiehala zatiaľ hladko. Rieku a stromy teraz vystriedala menšia dedinka, ktorá bola iba kúsok od sídla klanu, ktorý sme mali za úlohu preveriť.

„Mali by sme sa niekde zastaviť, trochu sa najeme.“ Navrhol Zake. Hyori sa naňho vďačne pozrela a hneď jeho návrh odsúhlasila. Ja som bola síce tiež hladná, ale zdržať som sa viac nechcela. Zake však nechcel o tom ani počuť. Zaviedol nás do jednej reštaurácie. Počul o nej, že tu robia najlepšie barbecue. A naozaj, keď sa vonku začalo stmievať a my sme prišli, neodolateľne to tam voňalo. Hneď som oľutovala svoje predchádzajúce rozhodnutie pokračovať v ceste. Aj tak sme si potrebovali doplniť energiu. Rozhliadli sme sa a celkom vzadu sme našli posledný voľný stôl. Bolo tam celkom narvané. Sadli sme si a každý si objednal porciu mäsa. Podnik bol zariadený celkom vkusne a chýry o dobrom jedle, ktoré tu pripravovali, sa rýchlo šírili. Zakemu sa úplne rozžiarili oči, keď uvidel čašníčku, ako k nám kráča s plnou misou. Hneď sme sa do toho s chuťou pustili. Zatiaľ, čo sme jedli, postrehla som čas rozhovoru chlapíkov, ktorí sedeli za nami.

„Nie, to nemôže byť pravda. Nechce sa mi veriť, že by bol kapitán taký hlúpy a dovolil by niečo také, ako je vyvraždenie klanu Kiba. S takým niečím ja určite nesúhlasím a ako ho poznám a môžem povedať, že celkom dobre, on určite tiež.“ Drgla som Zakeho lakťom a posunkom som mu naznačila, aby počúval. Hyori to hneď pochopila a tiež upriamila svoju pozornosť na chlapov.

„Určite sa mýliš, Kisuke,“ povedal ten druhý, „sám som ho počul, ako to hovoril tomu mladému, čo pred nejakým časom odišiel z klanu.“

„Dobre, ak by to bola predsa len pravda, nemyslíš, že by sme ich mali varovať?“ povedal šeptom.

„Ja neviem Kisuke. Zradili by sme tým šéfa. Mohlo by nás to stáť životy.“

„Radšej obetujem svoj život, ako by malo zomrieť toľko nevinných ľudí.“ Povedal rozhodne Kisuke a v očiach sa mu odrážala odhodlanosť.

„Nie sú až takí nevinní, ako si myslíš,“ zašeptal Hayate.

„Ako to myslíš?“

„Hovorí sa, že chcú ukradnúť nejaké tajné dokumenty niektorému z Kagov a chopiť sa moci.“ Viac sme počuť nepotrebovali. Zdvihli sme sa na odchod. Zaplatili sme pri východe čašníčke, ktorá nás obsluhovala. Tá sa zvodne na Zakeho usmiala. Všimla som si, že ju Hyori pritom prepaľovala pohľadom. V duchu som sa nad tým pousmiala. Zake nás odtiahol bokom. Zaviedol nás do nenápadného rohu medzi dvoma budovami. Ich tieň nám poskytoval dobrý úkryt. Ak by išiel niekto okolo, určite by sa o nás nedozvedel.