Umenie zabiť 22 Masaker, miestami prehánky

Prešiel týždeň.
Týždeň práce na Zemi, bez zastávky v podsvetí. Bez čo i len malinkého náznaku, že by Hidan niečo robil. Bez jediného náznaku, že by sa niekam pohol. Bol obkolesený Adeinesinom a tmou, takže som ani len nevedela určiť, kde by sa asi tak mohol nachádzať. Aj keď sa sem tam objavili záblesky miesta, kde by mohol byť, videla som... nič. Čierno čierna tma. Mohol byť kdekoľvek. Mohol sa skrývať hocikde a ja som nemohla odhaliť, kde by to tak mohlo byť. Celý ten čas a mňa to začalo znervózňovať. Ako mohol byť na jednom mieste celý týždeň? Ako sa mohol tak veľmi sústrediť na to, aby sa ochránil Adeinesinom? Začínala som mať pocit, že odhalil naše prepojenie a podarilo sa mu ho blokovať.
Ale to sa našťastie nestalo.
Pretože po chvíli tma zmizla a obrazy sa začali vracať. O spojení nevedel, iba bol dobre schovaný. Niekde, kde nebolo nič vidieť, tipovala by som to na jaskyňu.
V každom prípade, už bol vonku a ja som znova mala šancu ho nájsť. A že som ho aj našla.
Najprv bol na cestách.
A potom ho zastavila spolu s jeho parťákom skupina ninjov z Konohy.
Nastal boj.
No to už sme boli s Tekim na ceste.

„Myslel som, že sú spolu,“ poznamenal Teki, keď sme stáli neďaleko konajúceho sa súboja medzi obludou, čo azda kedysi bývala Kakuzom a teraz už nie štvoricou, ale trojicou ninjov. Po Hidanovi a chlapcovi, čo s ním bojoval aj predtým, nebolo ani stopy. Všimla som si Hidanovu kosu, voľne ležiacu na zemi, ktorá bola od krvi a prachu.
Divné, nikdy by nenechal svoju kosu len tak ležať. Ak existovalo niečo, čo preňho niečo znamenalo, bol to jeho život, kosa a Jashin. V akom poradí, to už som sa ani neodvažovala hádať, lebo Hidan mal svoje priority divne prekrútené a už som sa v nich viacej nevyznala.
Znamenalo to teda, že tento priestor neopustil samovoľne. Žeby ho ten chlapec odviedol? Nechcelo sa mi tomu veriť. Ako dlho som ho ja naháňala, aby som ho odviedla do Záhrobia a on si ho len tak odvedie?! To sa ma, priznávam, trochu dotklo.
„Chlapec ho odviedol,“ povedala som mu a snažila som sa cez naše spojenie zistiť, kde sa nachádza.
„Nemali by sme im pomôcť, Llyn?“ spýtal sa ustarostene Teki, ktorý určite sledoval súboj. Mala som síce zavreté oči, ale predstavovala som si, ako pohľadom skáče po všetkých zúčastnených a dúfa, že to vyhrajú ninjovia z Konohy.
„Nie,“ odpovedala som, lebo som to proste vedela. Ako vždy viem, kedy by mal kto zomrieť. „Dnes nie. Nenastal ich čas.“
„Ani Kushina s Minatom nemali vtedy zomrieť. Naozaj si si istá? Ak Kakuza neporazia, pomôže Hidanovi a proti dvom nesmrteľným budeme mať menšiu šancu.“
„Kushina s Minatom mali tú smolu, že proti nim stál démon. Čo sa tejto situácie týka, my sme nesmrteľní. Kakuzu nie. A Hidan má nesmrteľnosť iba požičanú a to odo mňa, pamätaj. Kakuzu je smrteľný, len natoľko chytrý, že vie, ako si predĺžiť život. Toho by sme mohli zbaliť, hneď po Hidanovi. Do tohto sveta už nepatrí.“
Teki sa krátko neveselo zasmial. „Dvaja naraz? Žeby náhoda?“
„Pre mňa, za mňa, aj osud. Je mi to jedno, pokiaľ Hidan umrie,“ povedala som mu na to a začala rozoznávať okolie. Hidan bol zavedený do nejakého lesa. Získal krv chlapca a prebodol ho.
„Hej! Niečo ho dalo dole!“ zvolal v tej istej chvíli Teki. „Len tak, samo od seba!“
To nemohla byť náhoda. Prečo by jeho parťák len tak padol? V ten istý moment. Odpoveď prišla takmer okamžite. Chlapec – Shikamaru – sa pred Hidana postavil, akoby sa mu absolútne nič nestalo a to mal zomrieť. Vysvetlil, že to bol trik.
Potom hral znova mŕtveho chrobáka a Hidan mu na to znova skočil.
Hlupák.
Skončil zamotaný v sieti výbušných lístkov, ktoré ho vzápätí roztrhali na kúsky, ktoré spadli do okrúhlej jamy hlbokej ako hrob, ktorá bola pod ním.
A potom sa naše spojenie prerušilo.
Takže som to nebola ja.
Nebol to Asuma.
Nebol to Teki.
Bol to Shikamaru, ktorý skoncoval s Hidanovým dlhým životom. Dlhým a predsa nie nesmrteľným, ako sa nazdával.
„Mám ho,“ povedala som Tekimu, čo som videla. Bez siahodlhých opisov, bez väčších detailov. Hidan bol porazený a ja ho teraz vezmem tam, kam mal ísť už pred dlhou dobou. To bolo dôležité.
Teki si vydýchol a na tvári sa mu objavil úsmev. Aj ja som sa chcela usmievať. Ale nemohla som. Teki bol viac človek ako som kedy ja mohla byť. Dokonca ani vtedy s Hidanom som nebola človekom tak ako Teki. Alebo vy ostatní.
Bolo to tým, že som nebola človek a hrať sa naňho už nemalo zmysel. Akokoľvek som sa snažila byť ním, nedalo sa to. Tak som sa snažila byť aspoň ľudská. Ani tak som sa však nedokázala s úľavou usmiať. Ešte nie. Nie je po všetkom. Hidan ešte stále ako tak žije, lebo ani to, že jeho telo nie je jednotné, ho nezabije. Iba mu znemožní mi utiecť.
A až po tom, ako zmizne z tohto sveta nadobro, až potom, si môžem konečne vydýchnuť.
„Zostaň tu, chcem to s ním vybaviť sama.“
Uhol mi z cesty a mávol rukou pred seba ako nejaký gentleman. Toto gesto ma trochu rozosmialo a ja som prešla. Potom som sa rozbehla. Cítila som v hrudi akúsi tiesňavu a vzrušenie. Tak sa to deje. Deje sa to!

„Ty parchant! Vrátil si sa, čo?!“ vrieskal, keď započul moje kroky stúpajúce po lístí smerujúce k nemu. Ani som sa neobťažovala prísť v tichosti. Načo? Ale mlčala som. „Ako som sľúbil, z**d! Dohryziem ťa k smrti! Nepotrebujem svoje telo! Počuješ?! Odpovedz mi!“
Postavila som sa k okraju jamy tak, aby ma Hidan videl. Stála som však medzi ním a slnkom , takže musel žmúriť, aby zistil, kto som. Že nie som Shikamaru, na to prišiel celkom rýchlo. Predsa len, on nenosil plášť a ani rozpustené vlasy, hoci som ich mala krátke po ramená.
„Vrátila som sa,“ povedala som mu a on otvoril v šoku ústa. Tie sa mu potom roztiahli do úsmevu.
„Llyn! Dlho sme sa nevideli! Kto by si to bol pomyslel, že sa stretneme za takýchto okolností, čo, ku*va, čo?“
„Ja,“ odpovedala som mu proste. „Dúfala som, že sa stretneme za podobných okolností.“
„Mám taký návrh, Llyn. Čo keby si mal nechala tak? Ja budem žiť, ty budeš žiť. Hm?“
„Mám iný návrh. Zomri.“
„Hm, to nebolo milé.“
„Vidím, že si v tomto boji stratil hlavu,“ poznamenala som, lebo ležala neďaleko jeho topánky. Len na sekundu mi prebehlo hlavou, či nesmrdí, ale naozaj len na sekundu. „Stáva sa ti to akosi často? Ani nie tak nedávno sa to stalo tiež, čo?“
„Čože?!“
„Vieš, Hidan, stratil si aj náhrdelník. To znamená, že o chvíľu tak či onak umrieš. Ten náhrdelník je veľmi zaujímavý. Vložil si doň Adeinesin, takže keď si ho vezmem, budeme môcť kontrolovať aj moc, ktorá dokáže skryť ľudí pred nami. Takže ti ďakujem. A ešte niečo je na ňom zaujímavé.“
„Tak to už zo seba dostaň a nenaťahuj ma, lebo tu fakt dovtedy, ku*va, umriem!“
„Je to spojenie s tvojou nesmrteľnosťou, ktorú som ti poskytla ja. Je to spojenie so mnou. Videla som ťa, keď si si myslel, že nie som nikde po blízku. Vždy som ťa sledovala.“
„To je úchylné.“
„A len kvôli Adeinesinu si mi dokázal utekať tak dlho. Vtipné je, že si hľadal démonov, aby si sa pred nami bránil. Lenže prvý nesmrteľník, ktorý by po tebe šiel, by som bola ja. A keby si mal toho démona, ktorého si tak veľmi chcel, zabil by ma. Spolu so sebou. Je to ako tá tvoja technika, Hidan, čo je dosť ironické. A neboj, nefunguje to opačne,“ napodobnila som ho, lebo toto mi vysvetľoval pri našom poslednom strete.
„Nikdy som ťa nechcel skutočne zabiť,“ povedal bez náznaku úškrnu. Myslel si azda, že zobudí moje city k nemu? Na to už prešlo až priveľa času. Na to už bolo priveľmi neskoro. Kedysi som pri pohľade na neho zmýšľala, že ho nechám žiť. Teraz som ho chcela jednoducho mať z krku a pracovať tak, ako som to robila predtým, než som ho spoznala.
„Myslím, že boli chvíle, keď si skutočne chcel.“
„Možno,“ pripustil.
„A sme prepojení ešte inak. Cez tú tvoju techniku. Cítila som všetky zranenia, ktoré si utŕžil...“
„Kure*sky dobrá bolesť, čo?“
„...okrem tých, keď si na krku nemal ten prívesok. Mal si ho však na sebe, keď si vybuchol, ale nič som necítila, lebo odletel hneď preč. Nemohol si ma zabiť ani tým tvojím prekliatím. Lenže dnes umrieš a s tebou všetko, čo sa spája so mnou. Ani nevieš ako veľmi som sa tešila na tento okamih.“
„Nemohol som ťa zabiť, lebo si nesmrteľný človek, Llyn! A ty si nemohla zabiť mňa, lebo som tiež nesmrteľný! Akurát nie rovnakým spôsobom ako ty! No som chytrejší ako všetci debilní nesmrteľní z podsvetia! Lepší ako ten tvoj nový ryšavec! Všetkých som vás prešťal a vy ste ma nechali, lebo ste naivní hlupáci!“
„Mýliš sa. Nie si chytrý, inak by si tu dnes neskončil. Shikamaru ťa nachytal niekoľkokrát za sebou a ty si ho nechal, lebo si naivný, neschopný hlupák a podvodník. A mýliš sa v tom, že som človek. Teki je človek. Ja nie. Shin takisto nie.“
„A čo potom ste? Monštrá?“ odfrkol si.
„Shin je skratka Shinigamiho. Vy smrteľníci ho nazývate Bohom smrti.“
„Nepatrím medzi smrteľníkov! Nezahrňuj ma medzi nich!“
„Patríš. Len medzi tých prefíkanejších zahrávajúcich sa s osudom. A čo sa mňa týka, nie som človek a nemôžeš ma zabiť, pretože ja som Smrť, Hidan. Nemôžeš zabiť samotnú Smrť!“