Umenie zabiť 23 Predstavím sa na záver

Stála som na jednej strane jamy a jeho duša na tej druhej. Vytiahla som ju z jeho rozporcovaného tela, lebo mu už aj tak nezostávalo veľa času. A aby som bola úprimná, čakať som už nemienila ani len sekundu.
Prázdne oči jeho hlavy, ktorá kedysi patrila ku jeho telu, sa pozerali dohora. Bolo takmer vtipné, že sa pozerali priamo na jeho dušu, ktorá nemohla spustiť zraz z výjavu pred ním. Potom sa pomaly, veľmi pomaly, pozrel na mňa.
„Takže Smrť, há? Celý čas mi na krk dýchala Smrť a to doslova,“ potom sa zasmial. „Neviem, akosi ma to neprekvapuje. Mal som slabosť v zabíjaní a v smrti. V smrti dokonca doslova.“
Nepovedala som mu na to nič.
„Kedysi si mi prezradila, že Llyn je len prezývka. Ako sa voláš? Llyn sa podľa mňa od slova Smrť veľmi odvodiť nedá, ale neviem, som len prostý človek, ktorý sa nechal nachytať Smrťou, tak mi ku*va povedz, ako to je.“
„Moje meno je Apollyon. Znamená Anjel smrti.“
Hidan sa rozrehotal. Duše robili rôzne veci, ale aby sa predo mnou takto rozosmiali, to sa mi azda ešte nestalo. Trochu ma to zarazilo a zamračila som sa, keď sa chytil za brucho a trochu sa prehol.
„Moje meno ti znie vtipne?“ dobre, nebolo to najlepšie meno. Preto som sa ním nepredstavovala. Znelo by to divne. Som Apollyon a prišla som si po vás. A k tomu ešte diaboslý smiech, blesky a hromy v pozadí. Skvelé. Neskutočné. K popukaniu. Preto som si vybrala prezývku.
Lenže Hidan sa nemal smiať. Mal sa báť, aspoň trochu, dofrasa! Zomrel a ešte sa ma ani nespýtal, čo s ním bude. Čo bude potom? Ani ho až tak nezaskočilo to, kým som, ako som čakala. Nie. Chcel vedieť moje meno.
„Dvojčatá, ktorých mená znamenajú Boh smrti a Anjel smrti. Musíš uznať, že to má niečo do seba a že to je aspoň trochu vtipné.“
„Ani nie, keďže som smrť a zbieram duše po Zemi a potom mu ich posielam dole do Záhrobia. Myslím, že tie mená sú presné a práve preto nie sú vôbec vtipné.“
„Tvoj zmysel pre humor je mŕtvy.“
„Presne ako ty,“ odvetila som a na dôvažok sa usmiala.
„Takže si smrť, hm. To by vysvetľovalo to, aká neskúsená si bola so životom tu na Zemi.“
„Môžem ťa ubezpečiť, že rozumieť umieraniu ľudí nebolo o nič ľahšie.“
Odfrkol si. „Tomu neverím. Po mne si šla ako drak. Po ostatných určite takisto. Podľa mňa rozumieš zomieraniu celkom dobre.“
„Tu len dokazuješ to, že ma absolútne nepoznáš,“ povedala som mu na to. Nevedel, ako som premýšľala nad niektorými ľuďmi, keď som ich brala so sebou. Nevedel, ako som v niektorých prípadoch hľadala zmysel. A ako som niekedy nechcela, aby dotyčný umrel. To bol dokonca jeho prípad. Nemal ani poňatia o tom, ako som sa často zmietala na hraniciach našich svetov snažiac sa im porozumieť.
„No, ale budeme mať celú večnosť, aby sa to zmenilo. Či nie?“ provokatívne zatiahol. „Nebudem azda šťastná duša, ktorá bude skackať po Záhrobí až do konca vekov?“ zasmial sa a keď som mu odpovedala, úsmev mu zamrzol na tvári.
„Nie. Nebudeš. Túto možnosť si prepásol pred mnohými rokmi. Vieš čo?“ spýtala som sa ho a on vyzeral, že ho to naozaj zaujíma. „Keď som ťa šla zabiť prvýkrát, myslela som si –dúfala som -, že ťa po určitom čase Jashin privedie späť. Že budeš Novovzniknutým. Lenže ty si sa vzoprel a Novovzniknutým sa stal Teki. A kvôli tebe. Pridelili mi ho kvôli tebe, aby mi ťa pomohol chytiť. Nie je medzi nami nič. Sme priatelia,“ neviem, prečo som mu to vysvetľovala, asi som chcela, aby v tom mal jasno. „Mohol si byť na jeho mieste, ale nemuseli sme byť len priatelia. Lenže ty si to zničil.“
„Dobre,“ povedal, akoby ho Teki nezaujímal, no v očiach sa mu blysol záblesk žiarlivosti, „ale nechápem, čo to má spoločné s tým, že nebudem v Záhrobí.“
„Budeš. Len nebudeš poskakujúca šťastná duša. Keď si bol vtedy tam dole, vtedy, keď som ťa ochraňovala,“ takmer som sa zasmiala, keď som si spomenula, že on ochranu pred Jashinistami nikdy nepotreboval, „som ti ukázala Záhrobie. Ale nie celé. A aj napriek tomu, že si prechádzal tunelmi nahor a tiež si sa po Záhrobí sám túlal, nenašiel si miesto, kam pôjdeš.“
„Llyn?“ spýtal sa s obavami v hlase. A je to tu, pomyslela som si spokojne. Strach. Nie. Des. Bol vydesený. Uvedomil si, že už nemá kam utiecť. Už je neskoro na útek, na triky, na všetko. Jeho koniec. „Čo je po smrti?“ Pamätáte na najčastejšie kladené otázky? Pýtajú sa ju takmer všetci. 98% mŕtvych. Hidan k nim tiež patrí. „Čo sa so mnou teraz stane?“
„Pôjdeš na miesto, kam idú všetky duše, ktoré utekajú pred Smrťou a snažia si predĺžiť život. Tam, kam putujú tí, ktorí vedome využili Adeinesin. Boj proti nám, proti mne, má svoje následky a ty budeš za všetko, čo si urobil pykať, Hidan.
Za útek.
Za spolčenie s Jashinistami.
Za pohltenie a využívanie Adeinesinu.
Za more vrážd a mŕtvol.
Za pokus o zabitie nesmrteľníka.
Za opakované pokusy získania démona, aby si ho proti nám použil.
Za tie roky sa toho ale nazbieralo, čo? Máš malé plus za to, že si zabil všetkých tých Jashinistov, ktoré poškvrnili Jashinovo meno. Možno po pár stovkách rokov aj uvidíš svetlo, ale to už bude tvoja duša taká scvrknutá a zohavená, že to asi ani nebudeš vnímať.“
„Čože?“ hlesol.
„Presne ako si počul. Na to miesto veľmi nechodím, vlastne skoro vôbec. Je plné takých duší ako si ty, budeš mať aspoň priateľov. To miesto je zúbožené a sála z neho zúfalstvo. Po smrti čaká ľudí všeličo, no teba toto, Hidan. To je moja odpoveď pre teba. Tešíš sa na svoj nesmrteľný život?“
„Llyn?“ spýtavo ma oslovil. „Llyn, prosím. Musí byť iná cesta.“
Pokrútila som hlavou. „Vybral si si dávno. Mal si radšej umrieť v Chráme ohňa. Dúfam, že sa aspoň cítiš dobre za to, že si ich tam všetkých povraždil. Máš z toho lepší pocit?“
„Llyn, ja to ...no nenapravím to, ale musí sa to dať odčiniť. Že sa to dá?“
„Nie. Už som ti povedala, že si sa rozhodol už dávno. Nie je cesty späť.“
„Llyn,“ zúfalo sa zasmial, „no tak, Llyn, to som predsa ja. Hidan,“ položil si ruku na hruď a zrazu bol stelesnené zlatíčko. Lenže ja som ho naháňala pridlho na to, aby som mu na túto hru skočila. Keby bol vo svojom normálnom, celom tele, ani by neváhal a zaútočil by na mňa. Zúfalstvo a strach ho nútia hovoriť tieto veci. Čistý pud sebazáchovy. Snažil sa vyviaznuť.
Lenže pred dôsledkami svojho konania nemožno utiecť.
„Nie,“ povedala som a predpažila som ruku. Nastal čas ho tam poslať. Jeho duša začínala slabo blikotať, potom viditeľne miznúť a miestami už nebola na tomto svete. Hidan sledoval, ako časti jeho nehmotného tela miznú.
„Llyn, nie!“
„Neboj sa. Kakuzu ťa bude o chvíľu nasledovať. Ani ho nemusím zabíjať, niekto to urobil za mňa.“
„Llyn, prosím!“ Kakuzu mu bol ukradnutý. Bál sa o seba.
„Nie,“ zopakovala som a Hidan s posledným výkrikom zmizol.
S výdychom úľavy som spustila ruku k telu. Konečne. Ten pocit, že je po všetkom. Naozaj sa to stalo, naozaj sa mi podarilo ho tam poslať. Usmiala som sa. Po prvýkrát úprimne. Už dlho som sa necítila taká voľná. Nič ma k nemu nepútalo, už k ničomu.
Môj zrak pritiahla retiazka ligotajúca sa na zemi. Časť mojej nesmrteľnosti, ahoj. Podišla som k nej a zodvihla ju. Poťažkala v ruke a znova sa usmiala. Vytiahla som z nej seba a zostal tam čistý Adeinesin. Nepremiestnil sa. Hidan sa asi ubezpečil, aby sa tak nestalo. Ako nám to len uľahčil. Prenosný Adeinesin, ktorý môžeme strážiť v podsvetí, aby sa už nikto nemohol skrývať pred tým, čo mu bolo súdené.
Možno sa ho niekto v budúcnosti pokúsi ukradnúť, možno nie, ale bude to mať naozaj ťažké. Vložila som si ho do vrecka plášťa a pomaly opúšťala les a vracala sa späť k bojisku, kde ma už čakala Kakuzova duša, ktorá sa čoskoro pripojí ku Hidanovi.
A bude to prvá duša po dlhom čase, ktorú odvedie slobodná Smrť.
V tej chvíli som bola najšťastnejšia nesmrteľníčka pod slnkom. Nikto už o mne nebude pochybovať, že nedokážem niekoho dostať do Záhrobia. Všetci budú vedieť, že Llyn, Smrť, bude svoje obete naháňať, kým ich nedostane. Alebo kým sa nenájde statočný a silný smrteľník, ktorí jej obeť zabije.
Tak či ona, daná duša skončí tam, kde má.

„Vy ste Llyn,“ povedal Kakuzu, keď som stála pred jeho dušou.
„Hej,“ odpovedala som mu a zamračila sa pri tom. Ako vedel, kto som? Žil už dosť dlho, možno o mne počul. Možno počul o žene, ktorá chodila po Zemi a za ňou zostávali mŕtvoly.
Počul o mne, ale od dosť konkrétnej osoby.
„Raz som počul Hidana, ako povedal tvoje meno. Odmietal som mu prišiť končatiny, kým mi nepovedal, kto si. Bol som zvedavý na osobu, ktorej sa bojí.“
„Hidan sa ma bál?“ no, ku koncu určite.
„Bola si tieň, ktorý ho nemienil opustiť. A hádam, že si ho dostala.“
„Hej.“
„Takže predo mnou stojí Hidanova osudová žena. A čo odo mňa chce? Život? Veď už som mŕtvy.“
Jeho pomenovanie som ignorovala. „Som Smrť. A zoberiem ťa na miesto, kde...“
„Kde ma čaká utrpenie a zúfalstvo. Donekonečna a dookola,“ povzdychol si a znel znudene. Kto je tento chlapík? To je taký skazený, že je dokonca zmierený s tým, čo ho čaká? Možno celý čas vedel, že toto miesto v Záhrobí je vyhradené preňho.
„Nebudeme to dramatizovať. Nie som Hidan. Predĺžil som si život z vlastného rozmaru a nie zo strachu ako on. Som iný ako on. Viem čo a kto som a vôbec ma neprekvapuje, čo ma čaká. Ideme?“
„Nie, ideš len ty,“ a potom som ho tam poslala rovnako ako Hidana. Kakuzu však mlčal. Ani necekol. A zmizol.
„A je koniec,“ povedal Teki.
„A je koniec,“ potvrdila som.
„Tak poď, partáčka, ideme si nájsť niekoho iného, koho budeme naháňať!“
A opustili sme túto scénu.

Čo bude potom?
Podľa mojich súkromných štatistík je to najčastejšie kladená otázka smrteľníkov pred smrťou a dokonca aj po smrti, keď stojím tvárou v tvár ich duši. Zaujíma ich to tak veľmi, až niekedy odmietajú so mnou odísť, kým im ju nezodpoviem.
Veď je to už aj tak jedno. Nijako sa nedá ovplyvniť to, kam pôjdu. Otázne je, kam chcú ísť ony. Chcú byť šťastné duše poskakujúce v Záhrobí? Alebo si predĺžiť život a dostať do najhlbších zákutí Záhrobia? Možno by boli rady Novovzniknutými. Aj to sa môže stať. Čokoľvek.
Potom nasleduje čokoľvek, ľudia.
Tak sa teda uvoľnite, najedzte, napite, relaxujte,... žite. Toto bol Hidanov príbeh. Ale nepatril len jemu. Zahŕňal aj iných ľudí. Niektorých príbeh v tomto príbehu skončil, iných pokračuje. Ale to už nie je súčasťou tohto tu.
Prídem si aj po nich.
Prídem si aj po vás.
Možno sa dostanete tam, kam chcete.
A možno dokonca aj na môj zoznam ľudí, ktorí boli pre mňa natoľko výnimoční a iní, až som si ich zapamätala. A to už je teda čo povedať, lebo Smrť stretáva všetkých ľudí (všetkých, aby som pravdu povedala) a pamätať si niekoho, to už niečo znamená.
Takže sa vás pýtam:
Čo bude potom?