Umenie zabiť 21 Nahí a mŕtvi

„Ešte ako ďaleko to je?“ spýtala som sa, keď sme bežali po boku ducha a nepáčilo sa mi, že Hidan si začal znova otvárať svoju myseľ. Neúmyselne, samozrejme. Cítila som jeho emócie a šialenstvo, ktoré ním lomcovalo.
Najprv prišiel odpor.
Cítila som, ako sa mu niečo znechutilo.
‚Nie je to ďaleko. V momente, keď sa dostaneme z lesa, budeme pokračovať po obchodnej ceste, ktorá nás dostane ku jednej budove. Moje telo je tam. Medzi toaletami,‘ poslednú vetu pretisol pomedzi pery znechuteným tónom a zrejme nechcel, aby sme ju počuli, lebo ju povedal tichšie a oveľa zatrpknutejšie.
„Tvoje telo tam možno je, no on tam už byť nemusí,“ ozval sa Teki, ktorý týmto navrhoval, aby sme pridali rýchlosť.
„Je tam,“ povedala som s istotou. Toalety a ten zápach vychádzajúci z nich, to muselo znamenať odpor.
Nasledovalo znechutenie.
Prekvapenie.
Šok.
Zlosť.
Túžba po smrti.
A vtedy sa to stalo znova. Čím viac Hidan cítil, čím viac bol naštvaný, tým silnejšie bolo naše puto a tým ma ponáranie do neho viac dostávalo. Dych sa mi zasekol niekde na pol ceste v krku a nemohla som do pľúc dostať už ani molekulu kyslíka. Moje ruky vyleteli ku krku, akoby to nejako pomohlo, zastavila som a klesla na kolená. Lapala som po dychu.
A potom nielen kolená, ale aj zvyšok môjho tela narazil o zem.

Hidana nezaujímal muž pred ním, ktorý sa naňho spolu s jeho kumpánmi snažil zaútočiť. Nie. Nebol preňho zaujímavý. Pre Kakuza určite nemali cenu, takže ich mal v úmysle zabiť a potom obetovať, aby sa posilnil na ceste za ďalším Jinchuuriki. Takýmto tempom nebude dlho trvať a čoskoro bude mať vo svojej moci desaťchvostového, ktorý bude jeho doživotnou poistkou.
Doživotnou, heh. To teda.
Potom si to však všimol.
Muž s bradou, ktorý po ňom hodil shurikeny, ktoré s ľahkosťou odrazil. Hidan naňho iba fľochol, tak nezaujímavo si ho prezrel a jeho zrak spočinul na jeho šatke okolo pása.
Znova!
Ďalší z Dvanástky!
Čo je to dnes za deň?! To sa proti nemu spolčili alebo čo?
Potom si všimol, že jeden ninja skrytý na streche ho nejakou technikou uväznil tak, že sa nemohol hýbať a v tom momente, ho ďalší dvaja prebodli. Prekvapilo ho to, no ich prekvapilo viac, že mu to nespôsobilo žiadne trvalé zranenia a smrť už vôbec nie, ako si mysleli.
„Je snáď...nesmrteľný?“ spýtal sa ten po jeho pravici a Hidan prevrátil očami.
No ty si ale chytrý, pomyslel si. „Je to očividné, nie?“
Jashin, jak on sa tak nerád nechával prebodnúť pred obedom! A to si myslel, že už bude mať pokoj. Ale nie, ku*va, dokvitne si tu ďalší z Dvanástky. Ďalšia chodiaca nostalgia. To mu tak chýbalo. Zabije ho. Zabil síce celý rád mníchov, no prečo nezabiť tiež aj ich zverenca? Prečo nezabiť žijúci odkaz jeho minulosti? Kakuzu sa predsa tiež poteší. Ďalšie prachy pre Akatsuki. No on sa už medzi tie chcanky nevráti.
Nie. Vykúpe sa v ich krvi, no to je tak všetko.

Potom som sa s prudkým nádychom prebudila. Hoci bol Chiriku mŕtvy, prekvapilo ho to tak, až cúvol. Teki naňho s porozumením pozrel.
„Tiež ma to vždy vystrašilo. Zvykneš si.“
„Nie je čas na zvykanie,“ povedala som takmer bez dychu a rýchlo som sa posadila, až sa mi z toho zakrútila hlava. Podoprela som sa rukami o zem a snažila sa nájsť rovnováhu. Dopekla, toto puto nebolo iba proti Hidanovi. Bolo aj proti mne! „Musíme ísť. Hidan bojuje s ďalším z Dvanástky. Netuším, ako dlho bude ten súboj trvať.“
„Vzhľadom na to, že je nesmrteľný...“ poznamenal Teki veľavýznamne a všetci sme pochopili, že hoci sú štyria na jedného, nebude to dlhý súboj.

Kým sme sa tam ponáhľali, nemohla som zabrániť zábleskom Hidanovho konania prichádzať do mojej mysle. Obe boli teraz plne otvorené a jeho myšlienky, pocity a to, čo robil, malo voľný prístup do mojej hlavy. Bola som rada, že sa to nedeje aj opačne. To by bol problém. Ale keďže sa to puto Hidan nejako nepokúšal zničiť ani využiť, vedela som, že nemá ani poňatia a je to jednosmerné.
Videla som kúsky jeho boja, ako používa kliatbu na toho z Dvanástky (podľa výkriku jeho priateľov som vedela, že jeho meno je Asuma). Aj to, ako Kakuzu drží v šachu ostatných troch, takže to bol vlastne súboj jednej na jedného. Dosť nevyrovnané, hoci Asuma nebol slabý shinobi.
Videla som, ako ten mladý ninja vyriešil záhadu Hidanovej kliatby a ako sa mu, aj napriek všetkému, podarilo Hidana pomocou svojej techniky dostať z kruhu, ktorý bol potrebný na kliatbu. Bola som veľmi rada, že som videla práve túto časť, lebo som aspoň spoznala medzeru v Hidanovej technike.
„Nemôžeš to vypnúť?“ spýtal sa ma Teki, keď videl, ako ma tie záblesky oslabujú.
„Nie. Nedá sa to.“
‚Už sme skoro na konci lesa, slečna Llyn.‘
Chcela som prikývnuť, no vtedy sa to stalo. Asuma sa poistil na Hidanovom uchu, či chlapcov plán naozaj fungoval a ja som zacítila akýsi tlak na uchu. A potom zaútočil so svojím nožom- boxerom. Hidanovými očami som videla, ako sa približuje a cítila som jeho úzkosť, keď sa nemohol pohnúť a zabrániť tomu, čo sa malo stať. Tá bezbrannosť, ktorú cítil a ktorú nepocítil odvtedy, čo mal dvanásť a takmer zomrel.
Asuma mu oddelil hlavu od tela a jeho retiazka letela vzduchom.
Znova som klesla na kolená. Oči som mala vyvalené v prekvapení a šoku a hoci som podvedome tušila, že to je Hidanov koniec, nebola som...šťastná. Moja nesmrteľnosť sa oddelila od Hidana, no neprinieslo mi to pokoj, po ktorom som túžila. A čo viac – necítila som žiadnu uvoľnenú dušu v okolí. Žeby to bolo tým šokom?
„Llyn? Llyn, čo sa tam deje?!“
„Asuma práve...od...on...Hidan je bez hlavy a bez prívesku...“
„Je koniec?“ spýtal sa s jemným úsmevom na perách. Úsmevom skončenia tohto lovu a úľavy.
Možno nám Chiriku doniesol správny odkaz a ja som naozaj nebola tá, čo mala zničiť Hidana. Možno to mal byť Asuma. Ale nemohla som si ešte vydýchnuť. Niečo mi našepkávalo, že by som sa nemala radovať, kým nedostanem Hidanovu dušu do Záhrobia.
„To sú azda najlepšie správy za posledné roky!“ zvolal Teki nadšene a bola by som veľmi rada, keby sa z neho trocha presunula aj na mňa.
„Dám ti ďalší dôvod na radosť,“ povedala som, hoci so mňa nesršala radosť ako z neho. bez zakolísania som sa postavila a oprášila si oblečenie. Cítila som sa...dobre. Nič ma neťažilo, ani nespomaľovalo. Neboli sme spojení a tým pádom ma nič nezdržovalo. „Zmizli aj tie vízie.“
„Výborne. Konečne si dáš pauzu od jeho šialeného zabíjania,“ zhodnotil Teki a vybrali sme sa ďalej a omnoho rýchlejším tempom. Keby sme vtedy na začiatku nešli naokolo, už by sme tam boli.

Keď sme sa dostali na obchodnú cestu, ktorú nám spomenul Chiriku, začalo sa zmrákať a čo chvíľa malo začať pršať. Pridali sme rýchlosť, lebo sme vedeli, že sa blížime ku cieľu. Teki bol čoraz viac nabudený, že je naozaj koniec, no ja som ešte stále necítila Hidanovu dušu. A to sa už malo stať. Jeho duša sa tu niekde mala vznášať a ja som ju mala zobrať do Záhrobia.
Preto som sa nemohla tešiť spolu s ním.
Neuverím, že je naozaj po ňom, kým neuvidím jeho telo.
Necítila som jeho dušu, no na druhú stranu som cítila niečo iné. Niečo sa mi prudko zabodlo do hrude a ja som vykríkla od bolesti a chytila sa za to miesto. Nič tam nebolo. Žiadna krv, žiadny predmet, ktorý by mi to mohol spôsobiť.
„Llyn! Llyn, čo sa stalo? Čo kričíš?“
‚Ste v poriadku?‘
Započula som matný šialený smiech a krik. Zazrela som krv. Videla som vydesený Asumov pohľad.
Dočerta!
Dopekla!
Mohol by ho už niekto konečne zabiť?! Znova!
„Ešte žije,“ precedila som pomedzi zuby a toto prepojenie medzi nami mi už naozaj začalo liezť na nervy. Zhoršilo sa to po tom súboji a dnes som dostala odpovede, ktoré som potrebovala. Aspoň časť z nich. Ten chlapec to povedal, keď vysvetľoval, ako porušiť kliatbu.
Lenže kliatba sa zruší až vtedy až keď jeden z nich zomrie. Vykonávateľ alebo obeť. Všetci vieme, kto to celý ten čas prežíval. A keďže my obaja sme boli nesmrteľní a teraz znova prepojení, cítila som to, čo on, i keď nie úplne, lebo som nebola priama obeť.
Akoby jedno spojenie nestačilo!
„Ako je to možné? Veď je bez hlavy!“ nechápal Teki.
„Neviem,“ povedala som popravde. „Ale asi neumrie hneď po tom, čo stratí kontakt s príveskom. Musí ho mať dole dlhšiu dobu.“

Cestou tam som behala asi ako nikdy predtým. Dobre, možno sa to podobalo na ten šprint za Hidanom po tom, čo som ho chcela neúspešne zabiť. Necítila som ďalšie prebodnutie. Z emócií to bola radosť, zadosťučinenie, ďalšia túžba po vražde, prekvapenie, sklamanie....a potom nič. Stíchol. Upokojil sa.
Nie.
Zmizol.
Už tam nebol, keď sme tam došli za silného lejaku. Ešte sme videli skupinku ninjov, ako odvádzajú telo Asumu preč. Bolo ich ako si viac ako vo vízii, zrejme posily. Možno to Hidana tak prekvapilo. Zaťala som päste a kopla do najbližšieho kameňa.
„Desaťročia!“ vykríkla som. Už som to nemohla vydržať. Už sa nedalo držať to v sebe. „Naháňame ho desaťročia vždy – VŽDY – nám utečie! To snáď nie je možné.“
„Llyn...“
„Nie!“ prerušila som ešte predtým, ako stihol niečo povedať. Niečo, čo by ma malo azda upokojiť. To ťažko. Upokojí ma len mŕtvy Hidan. Sťažka som vydychovala a snažila sa zrovnať si to v hlave.
Kam tak mohol zmiznúť?
No....jasné! Kdekoľvek, ako vždy! VŽDY!
„Llyn, niekto tu je,“ povedal ticho Teki a ja som sa prudko otočila. Poodchýlila som kapucňu, aby som lepšie videla a pár kvapiek po nej stieklo dole. Neďaleko nás stál Asuma a vyzeral zmätene. Nevedel, kam má isť. Isteže. Ja som mu mala ukázať cestu. Povzdychla som si. Kvôli mojej zlosti som si ani nevšimla dušu. No pekne. Som na tom dosť zle.
Podišla som k nemu a oslovila ho. Prekvapene na mňa pozrel, no potom sa mi obzrel cez rameno a uvoľnil sa. Cítila som za sebou ducha Chiriku.
‚Je to v poriadku, Asuma,“ povedal mu a Asuma sa ešte viac uvoľnil. ‚Čaká nás nekonečno.‘
‚Nekonečno,‘ zopakoval potichu. ‚Musím priznať, že takto som sa s tebou nechcel stretnúť,‘ potom sa zahľadel na mňa a zamračil sa. Musela som mu pripomenúť Hidana. Aj mních si nás vtedy zmýlil, vtedy dávno, čo som šla na prvú návštevu za Hidanom. ‚Kto ste?‘ spýtal sa ma.
„Moje meno je Llyn. Odvediem tvoju dušu do Záhrobia.“
‚Moji žiaci....pokúsia sa zabiť toho bastarda. Mal som to byť ja! Nemôžu ho zabiť!‘ znel zúfalo, no azda si len nemyslel, že ho tu nechám sa len tak potulovať.
„Po Hidanovi už ideme my. Už dlhší čas,“ ani som nechcela myslieť na to, aký dlhý čas!
‚Nechcem byť nezdvorilý, ale Hidan sa nedá zabiť. Je nesmrteľný. A myslím to vážne.‘
„To sme aj my,“ moje prehlásenie Asumu šokovalo.
Potom mi povedal, že Hidana a Kakuzu niekto povolal, aby sa niekam vrátili a zapečatili tretieho démona. Tretieho! Už majú troch z desiatich! Hidan sa pomaly blížil ku svojmu cieľu. Šokovalo nás, keď povedal, že Hidan žil dokonca aj po odťatí hlavy a mohol dokonca aj rozprávať. Potom ho späť prišil Kakuzu, takže toto vraždiace kombo si sadlo ako uliate.
Už nám nedokázal poskytnúť informácie, ktoré by sme už nevedeli, a tak nastal čas poslať oboch duchov do Záhrobia.
‚Počkajte,“ povedal Asuma, ‚moja žena...vy...viete, kedy má kto zomrieť. Tak som to pochopil.“
„Tuším, Jashin vie. Ale je ťažká doba. Niekedy idem aj po tých, ktorí mali pred sebou ešte more času. Ľudia zomierajú skôr ako by mali. Napríklad vy.“
‚Neviete mi povedať, že...‘
„Že kedy sa stretnete? Nie. Nadíde ten čas. Ubezpečiť vás môžem len v tom, že existuje minimálne jedna osoba, ktorú chcem do Záhrobia poslať pred všetkými ostatnými.“
A potom odišli.
Len ich duchovia. Boli nahí a mŕtvi. Teki a ja sme mali oblečenú nesmrteľnosť a už unavujúcu a nekončiacu povinnosť.
Zmizli.
A mňa napadlo, že to nebol Asuma, kto mal zničiť Hidana. Tak kto teda? Keď nie ja, tak komu pripadne táto úloha? Úkosom som sa pozrela na Tekiho. Možno to ukončí on.