Hokage no Uchiha (I.) 011: Sasuke a Hinata

1

„Kde je, Naruto?“
To bola prvá otázka, ktorú sa ma Hinata opýtala. Bolo to pochopiteľné a zrejmé. Vedel som, že sa naňho bude pýtať. Jej náklonnosť k nemu bola odjakživa, kam mi len pamäť siaha. Niežeby som sa o to zaujímal, ale nedalo sa to nikdy prehliadnuť. Jej večná a nehynúca láska k nemu, pričom on sa choval ako blbec po celý čas.
Bola to otázka, na ktorú som jej nemohol odpovedať. Nie len preto, že by pravdu ťažko niesla, ale sám som netušil, kde sa Naruta nachádzal. Ani neviem, kde by som ho mal hľadať.
Keď sme vošli do kancelárie, odložil som si vrchnú časť odevu a ukázal Hinate na stoličku.
Posadila sa.

Vošiel som do kuchynky a priniesol odtiaľ podnos s vodou a občerstvením.
„Ponúkni sa.“
Predostrel som to pred ňu a uvelebil do kresla. Váhavo sa zahľadela na slané pečivo i nadýchané plnené sladké koláče. Opatrne k nim vystrela ruku, akoby sa bála a kútikom oka sa pozrela na mňa, aby sa uistila, či je to v poriadku.
Prikývol som.
„Len jedz.“ dodal som a pokúsil sa o úsmev. Musel som sa premáhať, aby nevyzeral falošne.
Bez ďalšieho čakania sa do toho pustila. Ochutnala zo všetkého čo som jej predložil. Bolo na nej vidieť, že už dlhší čas poriadne nejedla.
Aj preto som sa rozhodol opäť ísť do kuchyne a porozhliadnuť sa, či neostala polievka alebo rámen. Keďže sa mi pokazil jediný ohrievač, ktorý som tu mal, rozhodol som sa rámen ohriať nad rukou.

Vrátil som sa do pracovne a musel som sa ovládať, aby som neostal ešte väčšmi v údive.
Takmer všetko občerstvenie bolo zjedené.
- Kam sa to do nej vojde? – zamyslel som sa a s úsmevom pred ňu položil horúci rámen.
Trpezlivo som vyčkával kým jedla, zatiaľ čo hlavou mi lietali rôzne myšlienky spojené s ňou. Moja posledná spomienka na Hinatu bola spojená s chrámom Ohňa, kde nás prepadli ninjovia z nevedno ktorej krajiny.

Rozdelili nás a...
„Uf.“ ustato si vydýchla a položila prázdnu misku na stôl.
Stretli sa nám pohľady.
„Hinata,“ prehovoril som na ňu skôr, aby sa ma opäť nespýtala na Naruta a ja nevyzeral ako blbec, ktorý by jej nevedel odpovedať.
Zomkol som si prsty opretých rúk na stole a pokračoval.
„Čo sa ti stalo? Ako si sa sem dostala? Kde si bola celý ten čas?“
Tušil som, že také množstvo otázok ju zmätie a zneistie, ale potreboval som, aby blúdila mysľou snažiac nájsť odpovede.
Bola zmätená, o čom svedčil aj jej výraz a neisté gestá.
Vyčkával som, kým sa zmôže na slovo.
V miestnosti aj naďalej pretrvávalo hrobové ticho.
Mohlo uplynúť aj cez tridsať minút, kým sa Hinata zmohla na slovo. Či skôr povzdych.
„Ja, ja neviem.“ zašomrala potichu, až sa jej zlomil hlas. „nepamätám...“ dodala tesne predtým, ako sa rozplakala a schovala si uslzenú tvár do dlaní.
Navrela mi žila na čele a mal som sto chutí plnou silou vraziť päsťou o stôl.
- Vážne, ženská?! Na toto som čakal tak dlho? Aby si zo seba vypotila neužitočnú kravinu?! – prebehlo mi v mysli. Mal som chuť ju upáliť amaterasom, ponoriť do genjutsu, aby prežívala tie chvíle znova a znova. K tomu všetkému...
Prerušil som tok hnevu, ktorý mi víril v hlave a skúmavo sa zahľadel na tú zúfalú ženu pred sebou.
„Hinata,“ oslovil som ju s nechuťou a citeľnou dávkou hnevu, čo ju ešte viac zmiatlo.

Odsunula stoličku, aby zväčšila medzi nami odstup.
„Nezľakni sa.“ skonštatoval som o čosi vyrovnanejším hlasom.
„S-sasuke-kun čo mi...“
Hinate sa od strachu rozšírili zreničky a stŕpol jazyk. Jej telo ovislo na stoličke ako handrová bábika a už viac nevnímala realitu. Už viac nevnímala nič.
Mohol za to môj Sharingan, ktorý ju mal plne v moci.
„Mrzí ma to.“ prehovoril som na ňu, hoci som pochyboval, že ma vníma.
Nemal som čas byť nežný. Ignoroval som nevôľu a vír pocitov, ktoré ňou zmietali a nasilu som sa predieral jej myšlienkami v nádeji, že nájdem niečo užitočné.

2

Otvoril som oči.
Stál som na nádvorí chrámu Ohňa, ktorého steny boli pomerne nestabilné a z časti priehľadné.
Neustále sa vlnili a chveli, akoby sa strácala ich pevná forma. Mohla za to Hinatina roztrieštená myseľ, ako aj emócie.
Nemohol som ju v tomto stave udržiavať pridlho a preto som sa pokúšal posunúť udalosti ďalej.
Našiel som však niečo iné.
„Hinata, pozor!“ skríkol na ňu mužský hlas, kým on sa krčila pred padajúcou masívnou stenou, ktorú v posledných chvíľach zachytili predĺžené zhmotnené tiene.
„Mám to!“ ozval sa Shikamaru a podišiel k nej s natiahnutou rukou. S vďakou ju prijala a postavila sa na nohy. Tiene odsunuli stenu mimo ohrozenia a následne zmizli.
Usmiala sa naňho. Ale ten úsmev bol veľmi krátky.
Obom stuhol úsmev na perách, keď pocítili ten narastajúci tlak na pľúcach.
Bol to zdroj ohromnej a temnej chakry, ktorá vychádzala z útrob chrámu.
Z miesta, kde sa nachádzala obrovská diera po zrútenej stene, sa ozval ženský smiech.
„Vedela som, že sa sem nájdete cestu.“
Okolité zvuky boja boli čoraz hlasnejšie.
Z útrob chrámu sa vynorila časť odevu červenej farby. Tá osoba ostala zámerne stáť pod rúškom tieňov a bolo vidieť, ako si prekrížila ruky. Náhly príval vetra jej rozstrapatil dlhé červené vlasy.
Bola to akási žena celá v červenom.
Shikamaru predstúpil pred Hinatu, aby ju bránil vlastným telom.
„Kto si?“ vyslovil na ženu otázku a pokúšal sa ju analyzovať.

Na to žena urobila pomalý pohyb a z tieňov jej vytŕčala len časť brady a úst, na ktorých sa zračil spokojný úsmev.
Okolie sa začalo postupne zahaľovať do hustej hmly.
Spomienka sa strácala.
To posledné čo Shikamaru uvidel bola ohnivá ruka, ktorá ho odsotila a pri hrozitánskom reve schmatla Hinatu, ktorá od bolesti kričala a kútiky úst sa jej podfarbili krvou.
Plamenná ruka spolu s ňou zmizli v útrobách chrámu, zatiaľ čo Shikamaru bol obkľúčený plamennými stenami rútiacimi sa naňho.

3

Z hlboka som sa nadýchol a podoprel o stôl.
Chvelo sa mi celé telo a sotva som vedel popadnúť dych. Jedným okom som sa pozrel na Hinatu, ktorej z úst tiekli sliny. V očiach mala neprítomný výraz, aké som vídal u duševne labilných pacientoch.
Potriasol som hlavou a zdesene sa obzeral okolo seba. Hľadal som tie plamene, ktoré ma mali čochvíľa pohltiť.
Nič.
Pracovňa bola bezpečná a tichá.
Moje zdesené premietanie udalostí prerušilo tupé búchanie, ktoré som počul, ako keby čosi dopadalo na stôl. Zároveň som cítil ako ma čosi šteklí na líci.
Poškriabal som si to miesto rukou a pozrel na stôl a následne na ruku.
Na oboch bola krv. Moja krv.
Pootočil som sa ku stene so zrkadlom a potom som to uvidel.
Z pravého oka mi tiekla krv.
Ihneď som prerušil očné techniky a pokúsil sa zastaviť krvácanie.
Nedokázal som prestať myslieť na to, čo som uvidel v Hinatiných myšlienkach.
O to väčšmi ma trápila otázka, čo sa jej v tom chráme prihodilo, no najmä,
- Kto bola tá žena v červenom? –

4 (Podvečer)

Ošetrujúca sestra vyšla z hospitalizačnej miestnosti a s úctou sa mi uklonila.
„Je veľmi slabá. Dali sme jej sedatíva na upokojenie. Teraz sa potrebuje prespať.“
„Bude v poriadku?“
„To budeme vedieť až po testoch. Výsledky nám ukážu, čo je s lady Hinatou.“
Prikývol som a poďakoval.
Sestrička sa na mňa usmiala a venovala sa ďalším pacientom.
Oprel som sa o roh steny a pozrel na takmer prázdnu chodbu. Rýchlo som prekĺzol do Hinatinej izby a zatvoril dvere.
Posadil som sa k posteli a pozoroval dôsledky svojho nerozvážneho konania.
Nevedel som, ako veľmi som Hinate ublížil, ale jedným som si bol istý. Po tom čo sa stalo si ponesie doživotné následky.
- Takmer som ju zabil. Ohrozil som jej zdravie aj bezpečnosť v tej najhoršej možnej chvíli. -

Znechutene som sa nad sebou zamyslel. Nie kvôli tomu, čo som vykonal, ale najmä preto, že v útrob duše som cítil, že sa mi to páčilo.
To zúfalstvo a bolesť, ktoré prežívala, kým som sa jej prehrabával v hlave. Ten pocit uspokojenia zo šírenia strachu.
Potlačil som tie temné myšlienky a predstavy, ale aj tak som sa toho pocitu už viac nevedel zbaviť. Bola len otázka času, kým si to vychutnám opäť.
- Ale dnes nie. – zahriakol som sa.
Uchopil som Hinatinu ruku do svojej a pocítil nepravidelný pulz.
Bola veľmi slabá.
- Vážne som ju mohol zabiť. –

Započul som, ako sa pootočila kľučka a pootvorili dvere.
Ruky som si stiahol k telu a pozrel na mladého návštevníka, ktorého som odbil chladným pohľadom.
„Návštevné hodiny sa skončili.“
„Tak čo tu potom robíš ty, strýko Sasuke?“
Boruto sa na mňa odul a čakal na vysvetlenie. Mávol som, aby podišiel bližšie.
„Neboj sa, bude v poriadku.“ zaklamal som mu, ale mne nevenoval pozornosť. Pochmúrne sa díval na spiacu matku dúfajúc, že jej pomôže.
„Uzdraví sa.“ dodal som s kyslým úsmevom, keď som videl, že mal sklenené oči a občas sa zachvel.
Inštinktívne som k nemu vystrel ruky a objal, čo mi Boruto opätoval a do odevu mi zaryl prsty, zatiaľ čo tlmene vzlykal.

5

Cestou z nemocnice nám nebolo do reči a zvyšok večera sme strávili pri jedle obaja ponorený v myšlienkach.
Po večeri som ho odprevadil domov a skontroloval Himawari, ktorá tvrdo spala.
O tom, čo sa stalo jej matke ešte nepočula. Podľa toho, v akom bol Boruto stave som sa rozhodol, že dnešnú noc prečkám u nich doma, aby neboli osamelí.
Díval som sa na atramentovo modrú oblohu posiatu hviezdami a Mesiacom v splne, kým v rukách som držal rám s fotografiou, ktorú mi dal Baruto než sa vrátil do izby pokúšajúc sa aspoň na chvíľu zaspať.
Bola to stará fotografia bývalého tímu sedem.
- Nájdi môjho otca, prosím. Nájdi Naruta. – to boli Borutove posledné slova než za sebou zatvoril dvere izby.
Pozrel som sa na vyškereného Naruta a prešla mnou vlna znechutenia a radosti zároveň.
- Nájdem ho, Boruto. To ti prisahám! –

Pokračovanie nabudúce