Hokage no Uchiha (I.) 010: Ozveny minulosti

1

Zahrmelo.
Vietor zodvihol a rozvíril čiastočky prachu na prašnej ceste a stáčal ich do prašných jazykov, ktoré vytvárali jemný šum, ako narážali o drevo a kamene priľahlého okolia. Konáre stromov sa prehýbali a vŕzgali pod náporom neviditeľnej sily, ktorá narážala do ich mohutných tiel.
Po chvíli z oblohy začali padať drobné dažďové kvapky.
Zapol som si silnejšie plášť okolo krku a natiahol kapucňu cez hlavu. V diaľke bolo vidieť obrysy mohutnej avšak zničenej budovy, ktorá bola už po mnohé roky opustená.
Až ma zabolelo pri srdci, keď som zbadal tú zničenú krásu kedysi patriacu do bohatej histórie Uchiha klanu.
Boli to ruiny bývalého chrámu.
Vyšiel som na posledný schod a zahľadel sa na vstupnú bránu, ktorú zub času zmenil na trosky. Z chrámu vychádzal hluk zúrivého vetra a škrípajúcich trámov, ktoré sa ešte väčšmi prehýbali pod náporom dažďa a vetra.
Povzdychol som si a vstúpil do náručia temnoty.

2

Podlaha bola chladná a klzká a poriadne sa nedalo vidieť kam som vôbec kráčal. Vystrel som dlaň nad ktorou sa objavila malá ohnivá guľa.
Zachvela sa a osvetľovala cestu pozdĺž ktorej som kráčal.
Chvíľu trvalo, než by sa tu človek rozpamätal. Nebyť môjho Sharinganu, určite by som sa tu bol stratil, keďže chrám tvorilo množstvo pascí a slepých uličiek.
Netrvalo dlho a našiel som čo som hľadal. Špeciálny spínač vedúci do podzemných priestorov chrámu.
Spínač zarachotil v okamihu, ako sa ho dotkla moja dlaň. Pocítil som mierny úbytok chakry, kým sa dal mechanizmus do pohybu. Točité schodisko sa s ohlušujúcim buchotom postupne vytváralo, až kým sa celé nevytvorilo. V okamihu, ako tým priestorom prešla ohnivá guľa rozplynula sa.
Miestnosť kam viedlo točité schodisko bola potlačená od všetkej chakry.
- A z dobrého dôvodu - pomyslel som si.
Zastal som na poslednom schode a váhavo pozrel na čiernu podlahu, ktorá sa vlnila a menila vzory. Vždy v pravidelných tvaroch a zoskupeniach. Štvorec, obdĺžnik, kosoštvorec, kosodĺžnik a opäť štvorec.
Dych sa mi spomalil. Pri každom vdychu som cítil, ako mi mrazivý vánok preniká skrz membrány a ďalej sa rozširuje v tele. Miestnosť bola ponorená v šere, osvetľovali ju rotujúce plamenné gule, pričom som videl na samý koniec.
Zostúpil som na podlahu, ktorá zasyčala a už sa viac nemenila. Neisto som urobil ďalší krok vpred a očami spočinul na bielom oltári, za ktorým stál prázdny pilierový oblúk.

Keď som sa dostal ku oltáru, podlaha už viac nemenila tvar ani polohy.
Povzdychol som si a zarmútene skúmal oblúk.
„Nikdy som si nemyslel, že sa sem ešte niekedy vrátim.“ zamrmlal som si popod nos a uchopil čiernu rukoväť striebornej dýky.
Zavrel som oči a rýchlym pohybom som ju zarezal do pravej ruky, z ktorej ihneď vytryskol pramienok krvi.
V miestnosti bolo hlboké ticho. Jediný zvuk, ktorý bol počuť bola kvapkajúca krv, ktorá dopadala na kraj oltárovej nádoby a pomaly stekala k jeho stredu, kde sa nachádzal malý žliabok spájajúci oblúk s oltárom.
Keď sa krv dostala k dvom pilierom, všetky svetla pohasli, a ustal aj zvuk kvapkania.
Z ničoho nič sa miestnosťou prehnal silný vietor, ktorý sa sústreďoval uprostred oblúkov, ktorého prázdnotu pomaly vypĺňala strieborná priezračná hmota vytvárajúc zrkadlo.
Po chvíli vietor ustál a ja som prižmúrene podvihol zrak k zrkadlu.

Smerom ku mne sa ozval hrdelný smiech.
„Vedel som, že prídeš, Sasuke!“ skríkol na mňa víťazoslávne a opäť sa rozosmial.
Pristúpil som o čosi bližšie a priložil pravú ruku na hmotu. Z ruky sa mi uvoľnili blesky, ktoré prešli hmotou.
Postava v zrkadle sa prestala uškŕňať a zvážnela.
„Prišiel som, lebo mi dlžíš odpovede.“ prehovoril som chladne a pozrel na elektrizujúce výboje vychádzajúce z ruky.
Prikývol.
„Počúvam.“ skonštatoval a prekrížil si ruky cez hruď.
„Dobre ma počúvaj, Madara!“ skríkol som naňho. „opýtam sa ťa to len raz.“
Rozpovedal som sa mu o mojich vidinách, ktoré ma v posledných týždňoch sprevádzali.

3

Hinata prešla rukou po náhrobku so svojim menom a spomínala.
Snažila si vybaviť poslednú spomienku, ktorú mala utkvenú v pamäti, ale nech sa akokoľvek snažila, vždy videla to isté. Čiernu hlbokú a nekončiacu priepasť, do ktorej padala.
Pokúšala sa ešte väčšmi rozpamätať, ale vždy keď sa snažila sústrediť, rozbolela ju hlava. Tá pulzujúca bolesť ju neustále vracala späť pred priepasť. Hoci videla nejasný obrys postavy so žltými vlasmi a modrými očami, nedokázala si spomenúť, kto to bol.
Rezignovane sklonila hlavu k zemi a ruky si vložila do vačkov plášťa.
V ľavej ruke pocítila, ako ju čosi škrablo. Uchopila ten predmet a pomaly ho vytiahla.
Bol to skrčený kus papiera.
Rozvinula ho.
Nečakane zhíkla a pravou rukou si prekrížila ústa, aby utlmila ten piskľavý zvuk.
V hlave pocítila ďalší príval pulzujúcej bolesti, ale tentoraz sa ňou nevyviedla z mieri a nechala myšlienky a spomienky, aby sa usporiadali.

Uvidela dom. Konkrétne jedálenský stôl, za ktorým sedela spokojná a vysmiata štvorčlenná rodina. Muž, žena a dve deti.
Hinate sa rozšírili zreničky a nahrnuli slzy do očí.
Spomenula si.
Bola to jej rodina. Ona, Naruto, ich syn Boruto a jeho sestra Himawari.
Spomienky v hlave sa jej rozvírili a ukázali vtačí pohľad nad Konohou.
V tom Hinata pevne uchopila fotografiu rodiny a pritlačila si ju k srdcu. Jemný chladný vánok sa jej pohrával s vlasmi.
Na náhrobok kvapli slzy.
Hinata si pretrela uplakané oči a ešte chvíľu sa dívala na fotografiu.
Následne zaťala päste, postavila sa a oprášila. Pozrela na horizont po ľavej strane a vyšla z ruín chrámu.
Pomalým krokom sa vydala domov, do Konohy.

4

„Tie tvoje vízie,“ prehovoril Madara. „sú klamlivé. Ty predsa nemáš dcéru Tami, ale Saradu.“
„To predsa viem.“ oponoval som mu. Nie som predsa blázon, ktorý by zabudol na svoju rodinu či realitu.
„Myslím, že odpoveď poznáš aj sám, Sasuke. Vieš čo sa ti prihodilo, všakže?“
Madara sa na mňa spýtavo pozrel. Neveriacky som pokrútil hlavou.
„To nie je možné.“ zamrmlal som.
„Po tom všetkom čo sa prihodilo behom vojny a s Kaguyou stále veríš tomu, že ešte niečo nie je možné?“ tlmene sa zasmial.
Vážne som sa mu pozrel do očí.
„Kto? Kto by mohol mať takú silu, aby ohýbal realitou a myšlienkami?“
Povzdychol si.
„Kedy sa ti po prvý raz vybavili pretvorené spomienky? Kde to bolo?“
Zamyslel som sa a poškriabal strnisko na brade.
„V Konohe.“ prehovoril som po krátkej odmlke. „U mňa v byte.“
Madara prikývol.
„Potom vieš, kde budeš musieť toho lapača snov hľadať.“
Zrkadlová hmota sa jemne zachvela. Priložil som si dlane k sebe a uvoľnil o čosi väčší stabilný tok chakry, aby sa technika nezrušila.
„Čo sa však toho maskovaného útočníka týka, pri ňom som si nie celkom istý.“
„Mohlo by to byť skutočné? Myslíš, že som videl budúcnosť?“
Madara zneistel.
„Viem, že z nášho klanu neprežil nik ďalší, aby sa mohol vydávať za maskovaného útočníka, avšak tými technikami mi pripomínal,“
„Naruta.“ skočil som mu do rečí a dodal miesto neho.
„Áno,“ utvrdil ma v tom. „Vieš, kde sa Naruto teraz nachádza? Teda ak si odmyslíme tvoje vízie a návštevu v Sune (Piesočnej)?“

Pokrútil som hlavou.
„Neverím, že by bol Naruto schopný napadnúť Konohu. Neverím, že to bol on.“
„Naruto bol jeden z mála shinobi, ktorý sa nezmenil a poznal svoje hodnoty aj cestu, po ktorej kráčal. Pokiaľ viem, tak Konoha bola pre neho všetkým. Avšak ak bol schopný ju opustiť, ktovie čo všetko sa mu za ten čas prihodilo.“
Zdalo sa, akoby Madara urobil krok vpred, ale to cez zrkadlo nebolo možné. Nemal kam sa posunúť či cúvnuť. Bolo to len zrkadlo bez ďalšieho priestoru.
- Nájdem ho. – pomyslel som si.
Pootočil som sa a prerušil techniku, ktorá udržiavala hmotu.
Zrkadlo spolu s Madarom sa rozštiepili a zmizli vo vetre.
Keď som opúšťal ruiny tohto miesta, dôkladne som sa presvedčil, či je všetko správne zabezpečené, aby sa sem nik nedostal.

Vyrazil som späť do Konohy. Keby som chcel, mohol by som sa tam hneď premiestniť pomocou Rinneganu, ale nebolo to nutné. Môj klon dával pozor a robil úkony, ktoré mi náležali. Pokúšal som sa vymyslieť, ako odhaliť toho, kto sa mi pokúšal dostať do hlavy a pretvoriť moje myšlienky.
Aj keď som vedel, že to malé usmievavé dievčatko bola len ilúzia, nedokázal som sa zbaviť pocitu, že to nebolo obyčajné dievča. Čo ak naozaj existuje? Čo ak som prežíval a videl život niekoho iného len s mojou a Sakurinou podobou? Čo ak časť z toho bola pravda?
Pohltený množstvom otázok bez odpovedí som prestal venovať pozornosť okoliu a ďalej uvažoval.

5

„Poďte rýchlo sem!“ skríkol ninja pri hlavnej bráne a mávol na kolegov, pričom druhou rukou ukazoval na zahalenú postavu kráčajúc smerom k nim.
Všetci ju spoznali. Niektorí len neveriaco krútili hlavami, iní ostali stáť ako obarení.
Bola to Hinata.
Keď prešla cez hlavný vchod, aktivovala sa zmývateľná technika, ktorá mala odhaliť všetkých tých, ktorí sa vydávali za niekoho iného.
Technika potvrdila, že to bola skutočne Hinata a nik iný.
„To nie je možné...“ ozývali sa neveriace hlasy.
„Okamžite uvedomte Hokageho!“ skríkol ktosi a vydal sa do kancelárie.
„Uhnite!“ prehovoril detský hlas a tlačil sa skrz zhusťujúci sa dav.
Boruto vyskočil a dopadol pár metrov od Hinaty. Keď ju zbadal, od šoku pootvoril ústa a zmeravel. Nedokázal zo seba vydať ani jediný hlásku.
Po jeho boku zastal Shikamaru, ktorý bol v ešte väčšom šoku a pomykove.
„H-hinata?“ prehovoril trhane a s údivom. Tá sa na neho neisto pozrela, akoby si nevedela spomenúť, kto ju oslovil.
Shikamaru ochranne priložil ruku na Boruta a urobil pomalý krok vpred.
„Shikamaru?“ prehovorila svojim hlasom a zahľadela sa mu do tváre.
Ten urobil ďalší krok vpred a pokúšal sa potlačiť emócie, ktoré ho zmietali. Boruto odsunul jeho ruku a behom podišiel k Hinate, ktorá ho inštinktívne objala a privinula k sebe.
„Ach, Boruto.“ zašepkala mu do ucha a zlomil sa jej hlas.
Rozplakali sa.
Po chvíli sa na námestí objavila aj Himawari. Oči sa jej rozžiarili od údivu i šťastia zároveň. Keď videla, ako sa Boruto zvítava so svojou matkou, okamžite k ním pribehla a silno ju objala.
„Mami!“ vykríkla radostne. „ty žiješ!“ dodala so vzlykom a ďakovala za to, že matka prežila.
***
Po chvíli môj klon dorazil k tomu rozruchu. Keď som zbadal tú ženu pred sebou, ako objíma Narutove deti, prvé čo som urobil bolo, že som aktivoval Sharingan, aby som si bol istý, že to nie je nepriateľ či iná nebezpečná technika.
Nič z toho sa nepotvrdilo a hoci som nechápal ako to bolo možné, bola to Hinata.
Prežíval som vnútorný konflikt a rozpoltenosť.
Jednak som si pamätal na udalosti, ako priviedli Hinatine mŕtve telo späť do Konohy, na jej pohreb a aj na to, ako sme ukladali jej telo do hrobu. A predsa som ju videl na vlastné oči.
Vyzerala zmätená i neistá, ale bola to ona.
Pristúpil som k nej.
Na krátky okamih sa pousmiala a bolo vidieť, že jej padol kameň zo srdca.
„Sasuke.“ vyslovila moje meno akoby s vďakou. Deti ju pustili a podišla ku mne.
„Ja...“ nevedel som čo mám povedať.
„Ja viem.“ prerušila ma. „Tiež to nechápem.“ hlesla.
„Poď so mnou.“
To bola jediná veta, ktorú som bol schopný vysloviť. Aj ona pochopila, že sme pomaly mierili do mojej kancelárie.

Pokračovanie nabudúce