Umenie zabiť 18 Stretnutie po päťdesiatich rokoch

„Už je to doba, čo som vás naposledy videl, slečna,“ povedal mních ležiaci na posteli a pokúsil sa o chabý, takmer bezzubý úsmev. „Pár desiatok rokov, povedal by som,“ dodal.
„Je to možné,“ prisvedčila som a stála som oproti nemu. Boli sme v jeho izbe sami. On ležal na posteli podložený niekoľkými vankúšmi, podľa jeho stavu som odhadovala, že už nedokáže poriadne sám chodiť. Mníchovi, ktorý ma najprv označil za Hidanovu sestru a potom obvinil z toho, že som odviedla jeho mladšieho brata do Záhrobia, ťahalo na deväťdesiatku. Alebo žeby už mal po nej? Bolo by neslušné sa ho to spýtať.
„Nevidel som vás tak dlho ako Hidana,“ zvedavo sa na mňa pozrel. „Ušiel s vami? Pamätám si, že bol do vás zamilovaný. Škoda, že si neuvedomoval, že horšiu ženu si už vybrať nemohol. Nič v zlom,“ rýchlo dodal. „Nemyslel som to zle. Určite viete, že žiť s vami by bolo náročné. Chcel som povedať len toľko, že to bol nádejný mladík.“
Náročné by to bolo, to som v duchu musela prisvedčiť. Lenže Hidan si našiel spôsoby, ako to uľahčiť. To som mu však nemienila vešať na nos. Namiesto toho som mu odpovedala: „Ušiel. Ale nie so mnou.“
„Aha, aha,“ prikyvoval, ale nevyzeral, že by chápal Hidanove rozhodnutie. „A už ste poňho...“
„Nie,“ odpovedala som skôr, ako stihol dokončiť otázku. „Ešte nie,“ ale už sa to blíži, dodala som v duchu a spomenula si na včerajší rozhovor.

V deň Kyuubiho zapečatenia sme sa vrátili za Jashinom a všetko mu povedali. Vrátane toho sna. Takisto ako aj Shin, aj on podotkol, že moje puto cez prívesok s Hidanom môže byť oveľa hlbšie. Prečo sa to prejavilo až teraz sme si nevedeli tak celkom vysvetliť, ale faktom zostávalo, že som sa o to predtým nejako veľmi nepokúšala.
„Pokiaľ ide Hidan po démonoch, treba ho zastaviť. Bolo by hlúpe a naivné, keby sme nepripustili možnosť, že ich nepoužije aj na útok a nielen na ochranu.“
„Takže ho treba eliminovať?“ spýtal sa rovno Shin tvrdým hlasom. Všetci traja sme čakali, že to Jashin povolí. Dokonca aj Teki, ktorý sa v smrti nevyžíval, chcel Hidana konečne vidieť mŕtveho.
„Nie,“ pomaly odpovedal a ja som to nechápala. Naozaj bol teraz čas na to, aby sa hral na spravodlivého boha, ktorý si stojí za slovom a nechá Hidana dožiť svoj život? Naozaj? Môže nás to všetkých zabiť.
„Nie?“ spýtal sa Shin. Teki tiež vyzeral nesúhlasne, svetlo modlitieb zvýrazňovalo jeho črty zdôrazňujúce nesúhlas. Nemohol sa však ozvať, lebo bol iba novovzniknutý. Pokiaľ by to nevyznelo slušne, bralo by sa to ako bezočivosť, tak bol radšej ticho.
„Jashin-sama, Izanami tiež nezasiahla, lebo nechcela porušiť vlastné zákony a obrátiť sa proti svojim. Keby vtedy niečo urobila, nebola by porazená.“
„Ja si veľmi dobre pamätám, ako som démonom otvoril cestu do podsvetia a dohodou o ich slobode ich donútil ku spolupráci,“ precedil pomedzi zuby Jashina a ja som sklopila zrak. „Je o tom spísaných kopec príbehov, môžeš si ich ísť prečítať.“
„Llyn tým chcela iba povedať, že sa obáva, aby sa to nestalo aj teraz,“ zastal sa ma Shin.
„Nič také sa nestane!“ zvolal Jashin mocným hlasom a ja som sa naňho úkosom pozrela. Vyzeral mocne a takto som pred pádom Izanami nevidela, hoci si uvedomovala hrozbu, nevyzerala nikdy takto bojovne. Jashin áno. „Nezabijete ho, zatiaľ. Ale to neznamená, že sa bude slobodne pohybovať po Zemi. Nie, nie, nie. Zajmete ho a tuto mladý Teki, schopný v pečatiach, vytvorí miesto, kde prežije zvyšných pätnásť rokov, čo mu ostáva. Bude žiť, ako – to som už nepovedal.“
Odvtedy sme mali povolený lov na Hidana. To sa však ľahšie povedalo ako urobilo. Ešte stále so sebou nosil Adeinesin a nezanechával za sebou stopy. Nahliadať do neho nebolo také jednoduché ako som si myslela. Moja myseľ sa vtedy pod Kyuubiho labou uvoľnila preto tak ľahko, lebo som bola v bezvedomí. A odpadnúť som sa v najbližšej dobe nechystala.
Videla som pár útržkov. Napríklad jeho rozhovor s Obitom. Hidana veľmi nenadchlo, ako to Obito pokašľal a bol naozaj naštvaný. Vycítila som, že sa musí veľmi ovládať, aby mu niečo neurobil. Namiesto toho mu povedal, i keď povedal je asi prislabé slovo, že mu už nikdy nedá ani kúsok Adeinesinu a že nech ho nevyhľadáva, kým nenájde spôsob, ako nejakého démona alebo viacerých získať. Podľa toho, ako Obito znel počas toho, ako som ho vypočúvala som si bola istá, že nadíde deň, keď ho vyhľadá.
Medzitým som si plnila povinnosti a tak sa ocitla pri starom mníchovi, po ktorého som vedela, že mám prísť už pri tom, ako som kráčala po Konohe.

„Takže stále žije,“ poznamenal mních. „Asi pred dvadsiatimi rokmi mi jeden mních povedal, že ho zazrel. A že sa nezmenil ani o deň. Povedzte mi, slečna Llyn, je to pravda? Je Hidan naozaj nesmrteľný, ako sme si mysleli?“
„Áno,“ odpovedala som mu. Po tom, čo odíde do Záhrobia by sa mohol od niekoho dozvedieť o Hidanovi, nebolo dôvodu klamať mu.
„Tak potom nechápem, prečo neušiel s vami.“
„Na vysvetľovanie by ste potrebovali o nejaký ten čas navyše, ale to, žiaľ, nemáme.“
Mních sa ticho zasmial a s pochopením prikývol. Vedel, že o tom nechcem rozprávať a chápal to. Unavene si vydýchol a pozrel sa na mňa. Nastal čas odchodu.

Snažila som sa nazerať do Hidana tak často ako to len šlo. Snažila som sa v tom zlepšiť a vedieť rozoznať detaily, aby som vedela zistiť, kde sa asi tak nachádza. Bola to úplne nová schopnosť, ktorá ma najprv miatla a kým som sa do nej vedela sama od seba ponoriť, prešli tri roky. Štvalo ma to, že to trvalo tak dlho, hrozne. Ďalšie tri roky mi trvalo, kým som sa v nich vedela orientovať. A štyri roky som s Tekim naháňala kade tade po všetkých zemiach. Nebolo to ľahké. Hidan mal na svojej strane Adeinesin a aj fakt, že kým som prišla na miesto, kde sa nachádzal, mohla som zbierať mŕtvoly a hľadať ho niekde inde.
Znova som stopovala Hidana. Bolo to až unavujúce! Nikdy som si nemyslela, že ho budem tak veľmi chcieť zabiť, ako teraz. Ani vtedy, keď ma zradil.
Spoznala som miesto a hneď som tam utekala. Tekiho som poslala pripraviť miesto. Počal toľkého cestovania počas stáročí som poznala každý kút sveta a aj dosť užitočných skratiek. Nikdy sa mi ho však nepodarilo zastihnúť. Tentoraz však áno. Bol na odľahlom mieste za jedným mestom. Vyzeralo to tam spustošene a hrozne. Stromy vysychali a ich listy žltli. Pôda bola popukaná a tráva sa zmenila na slamu.
Na zaplakanie.
Skočila som mu do cesty a on od prekvapenia cúvol.
Nezostarol ani o deň, nikto z nás.
„Llyn!“ zvolal najprv šokovane a potom sa zatváril veselo. „Milé ťa znova vidieť. Koľko to už je? Päťdesiat rokov alebo tak, nie? Ku*va, ten čas ale letí, keď je človek nesmrteľný, čo?“
„Dúfam, že si si ten svoj život užil.“
Nezatváril sa prekvapene. Ja som rozhodne nevyzerala milo, ani šťastne, ani nadšene, že ho vidím. Ani môj tón hlasu nebol najláskavejší. A to už nehovorím o pohľade.
„Takže po tom všetkom je to prvá vec, ktorú mi povieš?“ spýtal sa.
„Presne tak. Môžeš byť rád, že po tom všetkom ti vôbec niečo poviem.“
„Au,“ chytil sa na hrudi na mieste, kde mal srdce a vyškieral sa, „to bolelo. No tak, Llyn, tvoje city voči mne zmizli?“
Všimla som si, že si na krk zavesil čelenku ninju zo Zeme horúcich prameňov, ktorú kedysi zobral mŕtvemu ninjovi, aby nezabudol na miesto odkiaľ pochádza. Teraz ju nosil akoby sa tam stal ninjom.
„Päťdesiat rokov je dlhá doba,“ odvetila som chladne a už som rozmýšľala, ako ho zajmem. Mala som chuť mu stiahnuť z krku ten prívesok, no na to ešte nenastal čas.
„Hej, počul som, že si si našla náhradu,“ odpovedal rovnakým tónom. „Nejaký ryšavec alebo tak.“
„To ti povedal Obito? Škoda, že ti nemohol povedať, že Teki je ten chalan, ktorého si využil na to, aby si od seba odpútal pozornosť ešte za čias Jashinistov,“ povedala som provokatívne, čím som mu chcela naznačiť, že keby bol normálny, mohol Tekiho nesmrteľnosť získať on sám.
„To si zo mňa robíš pi*u?!“ skríkol. „On má byť mŕtvy!“
Pokrčila som plecami a nevinne sa naňho usmiala. Hidanovi sa dvíhala a klesala hruď a vyzeral naozaj naštvane. Celá jeho snaha vyzerala zbytočná, lebo mu prišlo, že Teki získal svoju nesmrteľnosť zadarmo. Nechcela som mu vešať na nos, že sa to stalo najmä kvôli nemu.
Vytasil kosu a namieril ju proti mne. Vyzeral ako šialenec.
„Ešte mám päť rokov, Llyn. Nemôžeš ma zabiť. Porozprávať si sa sem asi neprišla, tak čo tu do r**i chceš?!“
„Ideš po démonoch,“ nebola to otázka.
„No a?!“
„Vieš, akí silní sú démoni.“
„Áno, môžu vás zabiť. Preto jedného chcem. Vždy som chcel šteňa, ale démon mi zrazu prišiel ako lepšia voľba. Pes by vás pohrýzol, keby ste po mne šli, ale taký démon...“
„Škoda, že si si nejakého nestihol zohnať, čo?“
„Pracuje sa na tom,“ zavrčal.
„Obito na tom pracuje?“
„Zdá sa, že vieš akosi priveľa o tom, čo robím,“ precedil pomedzi zuby.
„Ty vieš akosi veľa o tom, čo dokážu démoni a čo už v Jomi spôsobili,“ kontrovala som mu.
„Máte tam v Záhrobí zaujímavé spisy. No tak, Llyn! Ak ma chceš zabiť, tak to už skús!“ vyzval ma a mne neušlo, že povedal skús namiesto urob to.
Vyzliekla som si plášť, aby mi nezavadzal a to isté urobil aj on. Privolala som kosu a zhlboka som sa nadýchla. Trochu som sa bála tejto chvíle, lebo som pochybovala o sebe, že ho budem schopná zneškodniť. Lenže teraz, ako som tam tak stála, videla som v ňom iba svojho nepriateľa, nie muža, ktorého som milovala.
Smrteľníci mali zrejme pravdu. Čas zahojí všetky rany a aj tá moja už bola zacelená a ja som bola pripravená s ním naplno bojovať. Aspoň som v to dúfala.
Vyrazili sme proti sebe. Naše kosy sa stretali a odrážali od seba iskry. Moja mala iba jeden kosák, jeho až tri, no to mi neprišlo ako problém. Hidan bol naozaj rýchly a silný. Bolo ľahké poraziť štyristo bezvercov, ktorí boli obyčajní smrteľníci. Bojovať proti Hidanovi bol už iný level. Nikdy som nebojovala proti nesmrteľníkovi, ani počas vzbury proti Izanami nie. Démoni a Jashin to zvládli aj bez nás.
Náš súboj bol vyrovnaný. Hidan počas celého súboja rozprával a nadával. Snažil sa ma rozptýliť. Ja som bola ticho a sústredila sa na to, ako ho dostať, aby som ho nezabila. Používali sme proti sebe najmä taijutsu a aj tak sme si ešte vôbec neublížili. Hidan utŕžil pár škrabancov a snažil si ich až maniakálne vrátiť, no vždy som sa ubránila, hoci mi to dávalo zabrať.
Potom ma porezal na ruke a zatváril sa víťazoslávne. Myslela som si, že ma bude dorážať ďalej, keď sa mu to už raz podarilo, no on odskočil dozadu a neprestával sa usmievať. Stál medzi dvoma stromami, medzi ktorými bola vzdialenosť asi tri metre. Stál na mieste, kde už ani nerástla tráva a urobil niečo, čo ma šokovalo. Oblízal moju krv z kosy.
Vyzeralo to nechutne, no on vyzeral, akoby ochutnal tú najchutnejšiu vec na svete. Od prekvapenia som stála na mieste a mračila sa. Čo to dopekla robil?! Nechápala som.
„Vieš, Llyn, nezlepšil som sa len v taijutsu. Zoznám sa s mojou špecialitou,“ povedal a dokončil okolo seba krvou nakreslený jashinistický symbol. V momente, keď boli všetky línie dokončené, začal sa meniť.
Jeho pokožka sa začala meniť na čierno a vyskytli sa tam aj biele časti, ktoré zdôrazňovali jeho kosti. Vyzeral ako smrtka, čo mi prišlo ironické, lebo bojoval proti mne a párkrát ma tak smrteľníci nazvali. Do smiechu mi však nebolo.
Na čo sa to zmenil?!
„Teraz mi tvoja krv koluje v žilách, Llyn! Čokoľvek sa stane mne, stane sa aj tebe. Ale nemysli si, že to funguje aj naopak,“ dodal, akoby vedel, na čo myslím. Naozaj ma napadlo, že si ublížil, aby som ublížila aj jemu. Nič mi to predsa nespraví.
„Ty si psychopat!“ zakričala som naňho, keď odložil kosu a vybral čierny bodec a prebodol si nohu tak silno, až som musela klesnúť od bolesti na koleno. Dočerta, on vedel presne kde to najviac bolí! Ale jeho to muselo bolieť tiež! „Vyžívaš sa v bolesti,“ hlesla som a bola som ešte viac znechutená Hidanom než na začiatku.
„Oh, áno. Vždy som sa. Aj v smrti.“
„Tak to ti verím,“ vypustila som spomedzi pier, no on to nepočul. To by vysvetľovalo fakt, prečo som ho asi tak priťahovala, keď bol mladý.
„A teraz,“ povedal a surovo vytiahol bodec z nohy až jeho okolie postriekala krv. U mňa tiež a bolelo to rovnako pekelne ako keď to tam vrazil. Zaškrípala som zubami a nejako sa už postavila, „ma čaká isté stretnutie, Llyn, takže ťa musím odstaviť. Zdvihol ruku a kým som sa stihla čo i len pohnúť, už si zbraň zabodol do hrude, no nevyzeral akoby bol v extáze ako počas prvého útoku. Vyzeral zhrozene, to som videla, aj keď sa mi zahmlilo pred očami od bolesti. Cítil ju aj on, no zdalo sa mi, že viac.
„Čo to...?!“ nechápal a mne to došlo. On to nevedel, no ja áno. Naše životy boli prepojené. Žil vďaka mne. Žil zo mňa. Takže keď ma „zabíjal“, „zabíjal“ aj sám seba. Prinášalo mu to dvojnásobnú bolesť a naozaj mu to ubližovalo.
Obaja sme klesli na kolená a sťažka vydychovali. Zacítila som víťazstvo. Teraz ho dostanem. Pred odchodom som povedala Tekimu, aby pripravil to miesto niekde v blízkosti a podarilo sa mu nájsť jaskyňu, ktorá je už pravdepodobne zabezpečená. V takomto stave ho zvládnem omráčiť a odvliecť ho tam, aj napriek tomu, že ja som bola tiež zranená. Poháňala ma túžba konečne to dokončiť a pomôcť môjmu domovu.
Podarilo sa mi postaviť a urobiť krok k nemu. No to už tam stál Obito. Takže toto je to stretnutie, o ktorom hovoril.
„Zvláštna predohra,“ zasmial sa Obito a Hidan naňho zagánil. Vytiahol bodec zo svojej hrude a znovu mnou prešla šialená bolesť a takmer som opäť klesla na kolená, no udržala som sa.
„Sklapni,“ povedal Hidan Obitovi. „Vypadnime.“
A tak sa aj stalo. Obito použil to svoje jutsu a ja som sa k nim kvôli zraneniam nedostala.
„Nie!“ skríkla som, ale to tak už nikto nestál.
Hidan mal dohodnuté stretnutie s Obitom. To znamenalo len jedno. Obito našiel spôsob, ako chytiť démona.