Umenie zabiť 16 Memento mori

Prechádzal sa cez les a kráčal nenáhlivým krokom, ktorý naznačoval, že nemá nijaký konkrétny cieľ. Chcel zostať v pohybe, nezdržovať sa na nijakom konkrétnom mieste, aby nebol ľahko vystopovateľný. Možno mal ochranu Adeinesinu obsiahnutú v jeho prívesku, ktorý mu hladil nahú pokožku pod čiernym plášťom, no čas od času videl svoju tvár na plagátoch, na ktorých bola vypísaná odmena.
„Živý alebo mŕtvy,“ povedal polohlasne, akoby to práve z toho plagátu prečítal a zasmial sa. Smiech sa premenil na rehot až to skoro nevedel zastaviť. Prišlo mu to strašne vtipné. V každom prípad ho mohli Jashinovi prisluhovači, najmä Llyn, nájsť pomocou takých maličkostí. A to nemienil dopustiť.
Napravil si kapucňu, ktorá mu začala padať do tváre, aby lepšie videl, a po chvíli dorazil na kraj lesa. Ani nie po hodine cesty nejakou starou, dosť zanedbanou cestou sa dostal do malej dediny, ktorej meno nikoho nezaujímalo a už vôbec nie jeho. Strážca, unavený po rannej šichte, mu venoval iba fľochnutie, žiadne otázky, žiadne zdržiavanie. Takých mal Hidan najradšej, aspoň sa nezdržoval.
Po uzavretí dohody s Obitom mu povedal, aby sa teraz držal čo najďalej od Konohy, že ho potom oboznámi s výsledkom. Hidan dúfal, že to bude výsledok, ktorý ich oboch poteší. Teda, zaujímal sa hlavne o seba a o to, ako to ovplyvní jeho budúci život, no to záviselo aj od úspechu toho druhého.
„Babi, ale on nezomrel len tak!“ tvrdil malý hnedovlasý chlapec, ktorý skackal po boku svojej starej mamy.
„Neblázni,“ povedala mu, no nebolo to karhanie. Dospelácky tón hlasu, ktorým chceli naznačiť, že to je hlúposť, že oni to vedia lepšie.
„Zabili ho!“ vyhlásil a babča stuhla. Zastal aj Hidan. Zaujalo ho to. Ak tu bola smrť, bola tu zrejme aj Llyn. Kedy to bolo? Čo sa stalo?
„Čo to hovoríš?!“ tentoraz ho okríkla a chcela ho švacnúť po zadku, no malý človek sa jej vrtko vykrútil a minula ho. Nenaštvalo ju to, stále u nej prevládalo znepokojenie nad tým, čo chlapec povedal.
„Teste pred tým, ako zomrel, niekto tam vošiel. Osoba v čiernom plášti. A potom vyšla, no už bolo po všetkom.“
„Ako to ty môžeš vedieť?“ spýtala sa znova tým dospeláckym hlasom uvedomujúc si, že chlapec si určite len vymýšľa. Mohol mať tak päť, šesť rokov, nebolo by to nezvyčajné.
„Keď vychádzala, videl som ju. Bola to žena, babi, a bola pekná,“ Hidan spozornel. „Mala sivé vlasy a hnedé oči. Nikdy predtým som ju nevidel.“
„Prečo by niekto zabíjal predavača?“ spýtala sa skôr seba ako jeho. Potom pokrútila hlavou. Považovala to za hlúposť. Chytila chlapca za rameno a tlačila ho ďalej. „Poď, ideme domov.“
„Povedala si, že pôjdeme na zmrzku!“ sťažoval sa malý človek.
„Ani náhodou. Od zmrzliny ti mrzne mozog a potom vidíš hlúposti. Poďme. A už aj!“
Ďalej pokračoval zadumaný v myšlienkach na onú ženu, ktorá mu nehorázne zmenila život. A nie raz. Figurovala v ňom strašne dlho. Nebola vždy prítomná, no aj počas jej neprítomnosti na ňu často myslel a uvažoval nad tým, kam až ho dohnala. Takmer všetko zvaľoval na ňu. To dobré i to zlé.
Ona bola dôvod.
Llyn.
Zaťal päste. Zasa jej dovolil vkĺznuť do jeho hlavy. Prechádzal akurát okolo kostola a od okoloidúcich počul, že sa tam berie párik mladých ľudí. Odfrkol si. Sľuby zotrvania vo večnosti spolu si šepkali milenci v posteli a pred oltárom to skrátili na „kým nás smrť nerozdelí“. Kladúc si na prsty prstene, ktoré boli symbolom ich spojenia sa uspokojili so skromnejším časovým vyjadreným svojej lásky. Nekonečno za konečný život prežitý spolu do poslednej chvíle.
On nechcel posledné chvíle. Nikdy sa s tým nechcel zmieriť. Či sa to už týkalo Llyn alebo celkovo jeho života. Prirýchlo si zvykol na nesmrteľnosť. A nemienil sa jej vzdať.
Rozrazil dvere kostola a vošiel dnu. Kým sa dvere opäť s rachotom zavreli, všetky pohľady spočívali na ňom. Vošiel v momente, keď si mali novomanželia dať svoj prvý bozk, zrejme ich jeho príchod vyrušil.
Usmial sa sám pre seba a zložil si kapucňu. Pomalým, ležérnym krokom kráčal uličkou. Sňal si kosu z chrbta a všetci cúvali preč z jeho dosahu. Dokonca aj tí odvážlivci, čo ho chceli vyhodiť preč, aby nerušil túto šťastnú udalosť.
„Žijete v klamlivej ilúzii, ktorá vás má, hlúpi smrteľníci, presvedčiť, že vaša láska je nekonečná. Smola, skape s vaším telom,“ povedal, teda skôr veselo nadhodil.
„Opustite tento...!“
„Chrám?“ doplnil kňaza a zasmial sa. „Nezdržím sa. Potrebujem zo seba dostať hnev a aj to skur*ené sklamanie. A táto fraška,“ rozhodil rukami vôkol seba, aby to všetko zhrnul v jednom slove, „sa mi do toho hodí.“
„Pokiaľ ste prišli za mnou,...“ kňaz ukázal na seba a Hidan ho rýchlo zhrozene stopol.
„To nie! Nie, v žiadnom prípade. Ja verím v Jashina a som jeho služobník. Služobník, ktorý rád prináša obety,“ šialenstvo sa zalesklo v jeho očiach.
Netrvalo dlho a krik svadobčanov ustal. Stíchol. Nastalo hrobové ticho a kostol už nebol naplnený sladkou vôňou kvetinovej výzdoby. Nevestine šaty boli poškvrnené červenou. Ženíchova košeľa bola dodriapaná na franforce. Ostatní boli v podobnom stave.
A na schodíkoch vedúcimi ku oltáru stál Hidan s kosou vyloženou na ramene.
„A týmto vás prehlasujem za mŕtvych,“ vyhlásil a jeho slová sa niesli tichým kostolom. Vykrivil ústa do úškrnu a čírou iróniou dodal: „Nech vás vaša nekonečná láska naďalej sprevádza.“
Zišiel dole prekračujúc telá. Založil si kosu na pôvodné miesto a kráčal spokojný k východu. „Ale nie, robím si srandu. Bude s vami hniť,“ povedal temne mysliac si, že láska smrteľníkov je naozaj smrteľná. Myslel si, že môže prežiť iba v nekonečne a preto sa iba viac utvrdil v tom, že nielen láska, ale všetko, čo poznal zomrie spolu s ním. Všetko, čo chcel, všetko, čo mal, všetko, čo dosiahol. Dokonca aj jeho viera, hoci Llyn sa mu snažila nahovoriť, že to všetko s ním pôjde do Záhrobia. Neveril tomu, hoci tam bol. Bol by tam duchom a to preňho nebolo to isté ako život.
Začal si viac uvedomovať svoju nesmrteľnosť a to, že si ju chce čo najdlhšie udržať.

Keď som sa zobudila z toho divného sna, ležala som v obrovskej vyhĺbenej stope, ktorú po sebe zanechal Kyuubi. Bola som otupená a všetko okolo mňa bolo rozmazané a matné. Zažmurkala som, aby som si vyjasnila zrak a po chvíli to naozaj začalo pomáhať. Namáhavo som si sadla a povzdychla. Očividne som to prežila, hoci ma to na dlhý čas odstavilo. Mala som šťastie, lebo démonská chakra by mohla s mojím telom a mojou dušou narobiť také veci, že by to mohlo spôsobiť smrteľné následku dokonca aj pre mňa.
S ťažkosťami som vstala a pohľadom som našla skalu, kde stála Kushina. Skala už neexistovala a zrejme ani ona. Prišlo mi jej ľúto, hlavne kvôli Tekimu, ale aj kvôli tomu, že takto nemusela skončiť. Keby sa tu dnes nedostavil Obito, jej manžel by v nej udržal Kyuubiho, potom by boli normálna rodina a ich syn by mal matku.
Kráčala som tým smerom, kde som cítila chakru ako démona, tak aj Obita. Každým krokom som naberala na sile a pokračovala som rýchlejšie, až som sa nakoniec zotavila úplne. Pousmiala som sa nad faktom, že Kyuubiho útok ma zmohol menej ako Hidanov jed. Pričom oba ma ohrozili.
Z ničoho nič som mimovoľne zastavila, lebo Kyuubiho chakra zmizla a Obitova sa ku mne blížila. Rýchlo. Prvé čo ma napadlo bolo, že získal Kyuubiho a teraz s ním uteká preč, čo som mu rozhodne nechcela dovoliť. Sústredila som sa naňho a keď sa začal blížiť, šla som mu veľmi ochotne naproti.
Ja som skákala po stromoch, on využíval časopriestorovú techniku. Zjavil sa vždy na jednom mieste a potom na ďalšom. Očividne bol zranený, lebo intervaly medzi zjaveniami sa zmenšovali a čo som si všimla, prestával sa držať kurzu, ktorý si nastavil na začiatku a doteraz sa ho držal.
Ja som bola na konári na jednej strane lesnej čistiny a on sa akurát zjavil asi dvadsať metrov odo mňa. Nevšimol si ma, oddychoval. Ani z takejto blízkosti som necítila Kyuubiho, no nemienila som riskovať, že ho nechám aj tak odísť. Mala som pre neho otázky týkajúce sa Hidana.
Preskákala som k nemu a kým sa spamätal, odletel do stredu čistiny a dopadol na chrbát, čo mu skoro vyrazilo dych. Začal sa stavať na nohy a ja som dopadla asi meter od neho s už pripravenou kosou. Tentoraz mi neujde!
„Kde je Kyuubi?!“
„Naozaj si nesmrteľná,“ poznamenal, keď si všimol, že som prežila. Očividne som nebola mŕtva a on zrejme Hidanovi veľmi neveril, keď mu rozprával o mne.
„Kde je Kyuubi?“ spýtala som sa znova nereagujúc na jeho poznámku.
„Je preč. Má ho Konoha,“ odpovedal mi a potom sebavedomo dodal: „Zatiaľ.“
„Prečo by som ti mala veriť?“
„Pretože keby som ho ešte stále mal, ovládal by som ho a on by stále ničil Konohu.“
Ničil Konohu. Ničil Konohu. To sa mi ozývalo v mysli. Dočerta! Ani si nechcem pomyslieť na to množstvo duší, ktoré sa po dnešku dostane do Záhrobia kvôli nemu. Kvôli tomu, do čoho sa pustil.
„Prečo si sa spojil s Hidanom?“
Neodpovedal.
„Na čom ste sa dohodli?“
Nič.
Utvrdená v tom, že dobrovoľne od neho nič nedostanem, zaútočila som. S napriahnutou kosou som doňho sekala a sekala, no všetky útoky ním prešli. Tancovali sme na čistine dokola a dokola. Raz sa však bude musieť zhmotniť! A keď sa tak stane, dostanem ho. Vedela som byť vytrvalá, vytrvalejšia ako smrteľníci, takže v tomto som mohla pokračovať aj celú noc.
Prekvapilo ma, že sa nesnaží ujsť cez to svoje jutsu. Nechápala som, prečo tak neurobil. Až na jeden chabý pokus. Bolo to vtedy, keď som zaostala o jeden krok, keď som zvoľnila tempo, aby som sa nadýchla. Využil ten moment a vzduch okolo neho sa začal víriť. Nechcela som ho nechať ujsť, tak som po ňom rýchlo sekla a vtedy sa to stalo. Trávu postriekala karmínová krv a on si od bolesti držal brucho a kľačal na jednom kolene. Jeho technika bola zrušená.
„Tak!“ zvolala som mierne zadychčane. „Späť k otázkam. Prečo si sa spojil s Hidanom a na čom ste sa dohodli?“
„Keď zomriem, nedozvieš sa nič,“ povedal s triumfom v hlase. Podľa mňa bol dosť naivný.
Zasmiala som sa a to ho zmiatlo. „Zdá sa, že Hidan k tebe nebol tak celkom úprimný. Po tom, čo zomrieš, pôjdeš do Záhrobia a tam je oveľa viac takých ako ja, ktorí nemajú radi takých ako ty. A tam budeme mať nekonečno na to, aby sme to z teba vytiahli.“
To ho vystrašilo. Ani som mu nemusela vidieť do očí, mal to v stŕpnutom postoji tela.
„Pred niekoľkými rokmi si mal zomrieť, no nechala som ťa žiť, lebo si si to vybojoval. To máš spoločné s Hidanom. Obaja ste mali byť už dávno mŕtvy, no ste tu. Ďalšia spoločná vec: obaja robíte nesprávne rozhodnutia. Mňa zaujíma ďalšia vec: čo máte v pláne?“
„Vedel som, že si nesmrteľná. Vedel som, že vás je viac. Dokonca som počul aj o vzbure v Jomi. A aj o tom, čo presne použil Jashin na rozptýlenie Izanaminých ochrancov a spojencov.“
Vedela som, že to mal od Hidana, no nechápala som odkiaľ to mal on. To však bolo vedľajšie.
„Kyuubi ťa mal zabiť. Je pravda, že jeho útok nebol cielený priamo na teba, no aj tak som dúfal, že to vyjde. Hidan chce démona na ochranu pred vami.“
„Alebo ním chce zaútočiť.“
„Nie, ja ním chcem zaútočiť,“ odpovedal. „Možno mi to dnes nevyšlo. A možno zomriem a nevyjde mi to nikdy,“ mykol plecami, ale ja som vedela, že mu nebolo všetko jedno. „Lenže tam vonku je hrozne veľa ľudí, ktorí idú po démonoch. A ako vidím, nesmrteľní sú jednými z nich.“
„My nemáme v pláne ničiť. Démoni už spôsobili priveľa škody.“
„Eliminujete démonov? Zaujímavé.“
„Vieš, čo je Adeinesin?“ spýtala som sa ho ďalšiu otázku neodpovedajúc mu na tú jeho, lebo mi stále nešlo do hlavy, prečo som to z neho cítila. Prikývol. „Má ho Hidan. No aj ty,“ ukázala som na jeho špičkou kosy.
„Mal som ho,“ hovoril pravdu, lebo už som jeho prítomnosť necítila. „Hidan mi dal časť z jeho retiazky. Povedal, že ma to ochráni, že budem silnejší a nebude také ľahké ma zraniť. Fungovalo to. Nechápem však, ako si ma mohla nájsť!“
„Lebo nemáš celý Adeinesin. Len časť ťa nezahalí,“ nemienila som mu však hovoriť o tom, že to bola moja nesmrteľnosť, ktorá mu dávala silu a to všetko. Nemohla som uveriť, že Hidan len tak niekomu dal kúsok prívesku. Naozaj mu za to ten démon musel stáť.
„To je všetko?“
„Áno, ja som chcel démona na zničenie Konohy a on na ochranu. Démon dokáže zabiť nesmrteľníka.“
„Kde je teraz?“
„Neviem. Ďaleko odtiaľto.“
Vtom na čistinu doletel zadychčaný Teki a dopadol rovnými nohami vedľa mňa, čo ho na chvíľu vyviedlo z rovnováhy a potom, keď už stál pevne na zemi, prezrel si krvácajúceho Obita na zemi a potom sa otočil ku mne.
„Musíme ísť, okamžite.“
„Kam?“ nechápala som. Kyuubi je niekde preč, už nie je voľný ani ovládaný a ešte stále som neskončila s vypočúvaním.
„Týka sa to Kyuubiho. Ja viem, že ho už necítiš, ale všetko ti vysvetlím. Ešte nie je koniec, Llyn. Musíme vyraziť. Teraz,“ posledné slovo povedal s jasným dôrazom na naliehavosť situácie. Sekundy plynuli a kým som prikývla, Obito už bol z polovice preč. Vzduch sa znova víril a ja som siahla po kose, pripravená ukončiť to s ním raz a navždy. Teki však zachytil moju ruku a nechal Obita ujsť.
„Čo robíš?!“ vyletela som naňho.
„Máme dôležitejšie veci na práci.“
„Obito ide po démonoch a neprestane. Takisto ani Hidan.“
„Nemôžeš ho zabiť. Vieš, že nie. Dnes nenastal jeho čas,“ veľavýznamne na mňa pozrel, aby mi tým pohľadom pripomenul, ako to dopadlo naposledy, keď som takmer zabila niekoho, kto nemal umrieť. Potom som sa do toho niekoho zamilovala a nakoniec ho v správny čas nezabila. To všetko boli priestupky, ktoré mi ale boli odpustené. Zabiť bez povolenia nejakého človeka, hoci aj Obita, som nemohla. Nech už dnes urobil čokoľvek, nech sa mi to priečilo akokoľvek.
Odvolala som svoju kosu, prikývla som a bežala spolu s Tekim do noci, ktorá ešte zďaleka nebola u konca a nikto z nás netušil, čo nás ešte čaká. Ani kto.