Hrob nemŕtveho 12 – Úmysly hada

„Koľko by ma stálo poštovné do Zeme železa? Chcela by som svojej tamojšej priateľke poslať pozdrav z dovolenky.“
„Listová zásielka bude stáť tri ryu alebo pohľadnica dve.“ odpovedal poštár pri priehradke.
„Alebo viete čo? Priamo ju navštívim. Pošlem pozdrav radšej bratrancovi do Čajovej zeme.“
„Nech sa páči, za tú zaplatíte sedem ryu, alebo päť za pohľadnicu.“
„Keď sa nad tým tak zamyslím, nemám ho až tak rada. To už radšej kamarátovi zo Zeme vetra a jeho dvom sestrám.“
„To Vás bude stáť šesť ryu, alebo štyri a pol za pohľadnicu. Teda, ak si to nerozmyslíte.“ dodal poštár netrpezlivo.
Pravdu povediac aj Tenten to prestávalo baviť. Musí to rýchlo ukončiť.
„Tak viete čo? Tu máte štyri a pol ryu.“ položila na pult niekoľko mincí. „Kam možno poslať listovú zásielku za tento poplatok, tam pošlem list niekomu známemu.“
„Máte kamarátov aj vo Vírovej zemi? Lebo za toto poštovné môžete poslať list práve tam.“
„Do Vírovej? Za toľko? Do ostatných susedných zemí je to lacnejšie.“
„Iste, ale Vírová je trocha od ruky a pošta tam chodí námornou dopravou, na ktorú má v tejto časti ešte stále monopol niekdajšia Gatova korporácia. Dosť tvrdo z toho ryžuje.“
„Do takej malej zemi od vás asi veľa pošty nechodí, však?“ vyzvedala Tenten, kým písala na list fiktívnu adresu.
„Nie, ale akurát pred pár dňami tam jeden list odišiel a neuveríte komu bol adresovaný.“
„Prečo by som nemala veriť?“
„Autorovi mojej obľúbenej knihy.“ poštár vytiahol spod pultu značne opotrebovaný výtlačok Icha Icha. „Vlastne na jeho meno odišlo tých listov viac – na adresy v rôznych krajinách. Viaceré sa už vrátili ako neprebraté. Uzatvorili sme s kolegami stávky na to, ktorá sa nevráti.“

„Nemala si ešte byť ... ehm, vonku?“ opýtala sa Tenten, keď si sadala v jedálni k Hane.
„Nechala som sa na chvíľu vystriedať, keďže o takomto čase servírujú špecialitu kuchára, ktorú varia iba raz za týždeň. Už skoro ráno to tu tak voňalo, že som sa sotva ovládla. A je tu ešte jedna vec ...“ Hana zmyselne zamávala na mladého čašníka, ktorý je naservíroval špecialitu, ale ten sa snažil tváriť, že si to nevšimol a rýchlo zmizol. „ ... hahaha, tak ten výraz, čo vystrúhal, je na nezaplatenie.“
Rýchlo však zvážnela, „Máš niečo?“
„Nakoniec je najnádejnejšou stopou to chýbajúce ryu na poštovné. Posielal viacero listov na viaceré miesta Jirayovi, jednému zo Sanninov. Ako sa on dostáva do obrazu?“
„Možno bol jedným z Jirayovich informátorov. Matka raz hovorila, že Jiraya už celé roky pátra po svojom niekdajšom priateľovi Orochimarovi.“
„Meno Orochimara sa začína tým istým znakom, aký bol na podlahe. Nie je možné, že pokračovanie je vlastne ...“
„ ... piktogram.“ doplnila súhlasne Hana. „Už iba toľko vládal vyškriabať.“
„Je možné, že by to nakoniec s našou vecou v skutočnosti nesúviselo?“ zamyslela sa Tenten a prekvapene sa dívala na Hanu, ktorá začala do seba rýchlo pchať sústa špeciality, na ktorú čakala celý deň. Takto si jej chuť veľmi neužije.
„Alebo,“ zamumlala Hana s plnými ústami, „spolu súvisia,“ vložila si do úst posledný zvyšok a ako o život prežúvala, „a potom si musíme švihnúť,“ prehltla a prudko vstala, „lebo kapitánovi pôjde vážne o život.“

Pred ľadovou stenou kľačalo niekoľko mužov a modlili sa. Teda ak sa dá modlitbou nazvať kývanie sa zo strany na stranu a bodanie sa ostňami do pŕs. „Viera pre masochistov.“, pomyslel si tmavovlasý muž, čo práve prišiel v sprievode bielovlasého mládenca. Ešte raz preletel očami sem a tam, ale neuvidel žiadne dieťa - ba ani ženu - iba zamračených mužov, čo sa síce nenechali vyrušiť v „modlitbách“, no z ich letmých pohľadov bola cítiť túžba vrhnúť sa na kohokoľvek a vraždiť. „No škoda, bolo by to omnoho zaujímavejšie.“ pomyslel si prichádzajúci a olizol si pery. Ale aj tak neprišiel zbytočne. Správy neklamali, a on to po každom ďalšom kroku priam bytostne cítil. Prešiel rukou po ľade. Bol na tomto mieste už viackrát, no tentoraz nebolo vidno uprostred ohromnej masy ľadu iba neurčitú šmuhu, o ktorej už po toľkom čase mnohí pochybovali, či ide skutočne o zapečateného Jashina. Teraz by ich možno smiech prešiel. Ako sa blížil čas zatmenia, pečať oslabovala a ľad bol čírejší. Už bolo možné jasne rozoznať obrysy ľudskej postavy v akomsi archaickom odeve, ale to teraz nebolo dôležité. Stále intenzívnejšie cítil, že v ľade sú uväznené v skutočnosti dve osoby, ale nedokázal ešte jasne rozlíšiť ich mysle. Pritom práve to potreboval, aby plán vyšiel.
„Všetci pevne veríme, že ten plán vyjde, Orochimaru. Všetko sme dôkladne pripravili a neúspech si vôbec nepripúšťame.“ povedal jashinistický kňaz, ktorý sa od statných líšil honosnejším a formálnejším oblečením. Jeho tón nenechával pochybnosti o tom, nakoľko tu bezvercov iba trpia. Kimimaro vykročil vpred a zodvihol ruku, no Orochimaru ho zastavil. Iste, teraz už vlastne týchto vraždiacich maniakov nepotrebovali a mohli ich v okamihu pobiť, no pár fanatických veriacich Jashina po zlomení pečate určite ohreje pri duši, ak teda nejakú má, a kedykoľvek ich môže zabiť aj on.
„Všetko ide podľa plánu. Sssnáď len nie sme netrpezlivý? Musíme iba chvíľu počkať a podmienky budú ideálne.“
Orochimaru si ho ďalej nevšímal a sústredil sa na osoby v ľade. Vnímal ich už dostatočne jasne, aby mohol začať, no otravnému kňazovi to na nos vešať nehodlal. Zatvoril oči a začala sa sústrediť. Jedna z tých myslí patrí Surejji, ktorá Jashina spolu so sebou zapečatila a doteraz tú pečať udržuje aktívnu. Jashinova myseľ by mala byť teda tá druhá ...
„Kto si?“ rezonovalo naprieč temnou miestnosťou, v ktorej sa ocitol.
„Niekto tebe veľmi podobný. Ale nie natoľko podobný, aby sme si nemohli byť podobnejší.“
„Chápem, niečo odo mňa potrebuješ. Otázka je, čo môžeš ponúknuť.“
„To, po čom najviac túžiš.“
„Prečo myslíš, že ti budem veriť?“
„Dostal sa už k tebe aj niekto iný?“
„Dobrý argument. Vieš teda zlomiť pečať tej bosorky, čo ma drží? Odtiaľto zvnútra nech sa snažím akokoľvek, nepoľavuje. Iba v čase zatmenia, ale ani vtedy nie dostatočne.“
„Nie, nedokážem tú pečať zlomiť.“
„Tak nemáme o čom jednať.“
„Poznám však niekoho, kto tú pečať zrušiť dokáže. Ona je ešte stále tu, však?“
„Ako ju chceš k tomu prinútiť?“
„Nie ja, ty. S poznatkami, ktoré ti dám.“
„Zdá sa, že by sme sa predsa len mohli dohodnúť.“
„Iste, ale varujem ťa. Budeš musieť obetovať viac, než len informácie k môjmu výskumu.“
„Ha, ja som na obeti založil celé jedno náboženstvo. Hovor ...“

Tempo, ktoré nasadili bolo vražedné. Teda, nie že by sa nebolo treba náhliť, Palantir sa len obával, či ich Hana a Tenten, ktorým poslal správu hneď ako vyrazili, stihnú dohoniť. Vedel, že ich budú pri boji, ku ktorému nevyhnutne dôjde, potrebovať a ako vysvetlí ich objavenie sa ho teraz trápilo najmenej. Ešte stále netušil, kto každý je do celého zapletený, ale prinajmenšom to, že na chvíľu vyradil Yasu z hry, výrazne zvyšovalo ich šance.
Náhle Hatsuyuki zdvihla ruku a všetci zastavili. Pred nimi stáli tri postavy a jedna z nich ...
„Bolo mi treba si na ňu spomínať, potvoru.“ pomyslel si Palantir. Po jej boku stál Danno, vyzbrojený bojovou kosou a s takto ulízaným účesom sa teraz podobal na svojho brata viac, než kedykoľvek predtým. Ani tretia postava nebola neznáma, skôr nezvyčajná. Kto raz spoznal Kouheia ako knihovníka, pre toho musela byť jeho bojová výstroj ako päsť pre oko.
„Zastavte! Rútiš sa v ústrety ďalšej zrade, Hatsuyuki-sama.“ začala Yasu, vrhajúc nenávistné pohľady na Palantira. „Za celým stojí Konoha, tuto Kouhei to môže dokázať.“
„To nemyslíš vážne!“ prekvapila sa Hatsuyuki. „Viem ako si zaujatá voči Konohe, ale teraz niet času ...“
„Nie, práve teraz je ten čas.“ skočila jej nešetrne do reči Yasu. „On ťa celý čas klame, dokonca ti ani nepovedal, že tu nie je sám, však? Nechal ma jednou zo svojich ľudí v podobe psa sledovať.“
„Hatsuyuki vie, že mám so sebou psa.“ zablafoval Palantir. Vedel, že takto to nie je dobré, lebo čím viac sa zamotá do poloprávd pred Hatsuyuki, tým budú neskôr väčšie problémy, ale potreboval zvrátiť situáciu tu a teraz. „A môžeš si sama za to, že sa správaš podozrivo.“
„Skutočne som si všimla, že toho psa posiela občas preč, určite ide o nedorozumenie.“ podporila Palantira Hatsuyuki.
„Takže pes mu z jednej chvíle na druhú vyliečil zlomený nos?“ ozval sa znenazdania Danno. „A kde je ten pes teraz? Za kým ho poslal?“
Hatsuyuki vrhla na Palantira znepokojený pohľad a on vedel, že musí prejsť do protiútoku.
„Ale samozrejme, bol tu predo mnou ešte niekto z Konohy. Toho však zavraždili. Stihol zanechať správu, podľa ktorej mal jeho vrah medailón “sato“. Nevieš o tom niečo, Yasu?“
„Konoha nás zradila, vbehnete priamo do pasce!“ nástojila Yasu.
„Nie, vždy boli naši spojenci, to by neurobili!“ oponovala Hatsuyuki.
„Yasu sa spriahla s jashinistami a zavraždila nášho jonina, ktorý to vyšetroval.“ kontroval Palantir.
„Vylúčené, o Yasuinej lojalite nemôže byť pochýb! Cítila by som to!“ bránila ju Hatsuyuki.
„Toto nemá zmysel,“ pomyslel si Palantir, „konfrontovaná s týmito rozdielnymi tvrdeniami nemá Hatsuyuki šancu rozhodnúť, či má veriť Yasu, alebo mne. A čas beží.“
Svojou senzorskou schopnosťou zistil, že asi štyri tucty ozbrojencov, čo sa skrývajú v lesíku, nie sú shinobiovia. Najskôr radoví jashinisti. Takže proti nim stoja traja ninjovia, z ktorých je minimálne Yasu na úrovni jonina. Dannove schopnosti nepoznal, ale pod Yasuinim výcvikom nebude žiadne orezávatko. Ostáva ešte Kouhei. Na druhej strane, ak už aj nie je v Hatsuyukinej skupine žiadny ďalší zradca, pridajú sa k svojej kapitánke, alebo na stranu Hatsuyuki? Ale na koho stranu sa postaví Hatsuyuki, keď si bude nútená vybrať? Hryzie si pery. Je zmätená a váha. Aby dokázal využiť svoju výhodu, ktorú zistil, keď skenoval okolie, musí odstrániť neurčité elementy.
Obrátil sa k Hatsuyuki.
„Možno sa mýlim a Yasu je nevinná. V takom prípade bezpodmienečne budeme potrebovať jej pomoc, aby sme zabránili odpečateniu Jashina. Je jeden spôsob, ako to s určitosťou zistiť.“