Umenie zabiť 11 Konaj alebo zomri

Ubehlo desať rokov odvtedy, čo som zabila Hidanovu matku.
Ubehlo desať rokov odvtedy, čo Hidan takmer umrel.
Ubehlo desať rokov odvtedy, čo sa Hidan stal polonesmrteľným.
Ubehlo presne desať rokov a dnes nastal deň, kedy som mala nadobro odviesť Hidana do záhrobia. Dnes mal Hidan zomrieť. Nikdy v živote, a bol to teda dosť dlhý život, som nepracovala s väčšou nechuťou. Samozrejme, že som si to nechala na poslednú chvíľu. Mohla som prísť ráno, alebo poobede, presne v tú hodinu, kedy mal pred desiatimi rokmi umrieť. Ale nie. Ja som prišla až po tom, čo padla tma. Musela som to stihnúť do polnoci, lebo som si ani nechcela predstaviť následky meškania. Zvolila som si taktiku, že čím neskôr prídem, tým viac sa budem musieť ponáhľať a tým menej času budem mať o všetkom premýšľať a rozmyslieť si to.
Rozmyslieť si to. Pf! A keby len raz! Som si istá, že by som nad tým premýšľala pridlho. Veď už od rána som mala samé divné myšlienky. Ani vám ich nehovorím. Určite si to viete predstaviť. Zabiť – nezabiť? Nechať žiť a zradiť Jashina? Čo by bolo potom. Fajn, povedala som, že vám nič nepoviem a tu to máme. Som strašná. Ale ďalej si to naozaj viete sami veľmi dobre predstaviť.
Len sa vžite do mojej kože. Len na chvíľu si niečo také predstavte. A skúste do toho myslieť podobne ako ja. Máte to? No, tak to som si myslela.
Ocitla som sa v Hidanovej izbe. Bola v nej tma a Hidan ležal na posteli. Z jeho siluety som ako tak vyčítala, že spí na chrbte a ruku má prehodenú cez hornú časť tváre. Dýchal plytko, nie zhlboka. Ako ninja mal veľmi ľahký spánok, to ich tu učili. Byť vždy v strehu. Bolo mi ľúto, že mu chýba len rok k tomu, aby sa dostal ku Dvanástke. Dokázal by to. Bol by jedným z nich a mohol byť dokonca aj najlepším.
Lenže to by pred desiatimi rokmi nemohol stretnúť mňa. To akosi skazilo jeho plány naprieč životom. Ale, zamyslela som sa, rozhodol by sa ísť tu? Napadlo by ho to? Asi áno, keďže by bol tak či onak sirota.
Bola chyba zapliesť jeho život do toho môjho.
Povzdychla som si.
A on sa zobudil.
Takmer som ani nezaregistrovala ako schmatol kosu, ktorá sa opierala o stenu pri posteli a už som cítila jej chladný kov. Nemykla som sa, hoci ma to šokovalo. Takéto výpady na mňa nikdy nemali vplyv, nemala som sa ich prečo báť.
„Čo tu ku*va chceš?!“ zasyčal. Čeľusť a zuby mal pevne stisnuté a keďže som si už zvykal na šero, videla som ako ma prebodáva pohľadom.
Jeho výraz sa uvoľnil, keď som mu povedala, že to som ja.
„Llyn?“ spýtal sa prekvapene a sklopil kosu. Čudovala som sa, že s ňou rovno nespal a že ju mal iba pri posteli. Pred odchodom zo záhrobia mu ju požehnal samotný Jashin a povedal mu, že je rád, kam sa až dopracoval. Samozrejme, nepovedal mu, že mu je ľúto, že musí zomrieť. (Túto skutočnosť mi pripomínal vždy, keď sme sa stretli.) „Čo tu robíš? Nikdy si nechodila bez toho, aby ťa mnísi ohlásili. Teda,“ uškrnul sa, „isté okamihy boli, že?“
Začervenala som, čo ma vzhľadom na okolnosti prekvapovalo. Stála som pred ním s tým, že ho idem zabiť a ja sa ešte červenám. Hlúpa, hlúpa Llyn!
„Nechcela som nikoho budiť.“
„Veď vieš, že mnísi sú vorkoholici a že sú niekedy hore až do rána. Čo dosť sťažuje nočné návštevy. Ale to ich robí ešte príjemnejšími, povedal by som,“ ticho sa zasmial, odložil kosu a pritiahol si ma ku posteli, na ktorú sme si spolu sadli.
Chcela som sa s ním rozprávať, možno mu to aj vysvetliť alebo čo, no žalúdok som mala buď stiahnutý, alebo som sa cítila na vracanie; hruď mi sťahovala neviditeľná sila a slová sa nedostali ani cez hrdlo, nieto ešte cez ústa.
A čo som mu akože mala vysvetliť? Ja viem, ja viem. Hovoríte si, že to by aj tak nepomohlo- povedať mu, že je čas na to, aby zomrel. Vy ľudia si myslíte, že na to nie je čas nikdy. Hidan by to určite nepochopil. Ja viem, teraz to už viem a myslím si presne to, čo vy. Že je to hlúposť mu niečo také hovoriť.
Ja na jeho mieste by som asi utiekla alebo také niečo. Vy takisto. Možno si myslíte, že by ste nado mnou zvíťazili, že by ste ma premohli. Pristaňte, prosím, na Zem a nebuďte smiešni. To je nemožné. Buď by ste zostali skamenení, a uľahčili mi to, alebo by ste utekali kade ľahšie. Oh, ešte je tu možnosť, že by ste ma presviedčali, že sa niekde stala chyba a ja som nemala prísť po vás.
Isteže, lebo ja sa v tomto mýlim, že?
Spamätajte sa.
Ďakujem.
Musela som uznať, že v živote som sa takto nebála. Absolútne som nevedela, čo mám robiť. Vysvetľovanie som zavrhovala a schvaľovala zo sekundy na sekundu a Hidan sa na mňa už začínal zmätene pozerať. Nemohla som takto ostať! Veď by si isto domyslel, že niečo nie je v poriadku, dopekla!
Dopekla.
No krása.
Presne tam by som ho mala poslať. Ale ešte nikto nevydal príručku, ako tam poslať niekoho, koho ľúbite. Pekne. Bola som nahratá, no nakoniec som nejako dokázala prehovoriť. Sama neviem ako.
„Poslal ma za tebou Jashin,“ povedala som popravde.
„Kvôli niečomu konkrétnemu?“
„Hm, ani nie. Len tak, skontrolovať ťa a podobne. Teraz je dole celkom ticho, tu hore tiež. Adeinesin už dlho nepodnikol žiadne kroky.“
„Odvtedy, čo zbadali tú záhadnú osobu a ona s nimi vyje*ala tak, že im ušla?“
„Hej. A už sme ju nevideli. Nie sme si istí či dokončili to, čo chceli a vytvorili z nej mocnú bytosť, alebo ešte nie a čakajú na vhodný okamih. Dokonca ani nepribúdajú noví obyvatelia Adeinesinu. Je to zvláštne, to ticho.“
Rozhovor o takýchto veciach bol v pohode. Nemyslela som na to, čo sa malo stať až tak intenzívne. No aj tak sa mi trochu triasol hlas. Hidan ma upokojujúco objal a priniesol mi pohár vody. Mala trochu inú chuť, ale to som si vtedy ani neuvedomovala. Vypila som ju na pár dúškov.
„Všetko dopadne tak, ako má, Llyn. Ešte stále si vy tam dole myslíte, že by mohli ísť aj po tebe, aby zničili toho, kto im bráni odísť z Adeinesinu?“
„No túto teóriu sme nikdy celkom nezavrhli,“ povedala som.
„Nedovolím, aby ti niekto ublížil, Llyn. Tak dlho, ako budem žiť, to nikomu nedovolím,“ povedal vážne a vlepil mi na čelo bozk.
„To je od teba pekné a nechcem ťa nejako podceňovať, ale som silnejšia ako ty.“
„Len preto, lebo si nesmrteľná,“ oponoval mi s úsmevom.
Pevne ma objal a ja som mala hlavu položenú na jeho nahom ramene. Vždy spal bez trička a ani túto noc to nebolo inak. Stisla som k sebe viečka a povedala si, že teraz nastal čas. Že to musím urobiť teraz. Že nemám inú šancu.
‚No tak, Llyn. Urob to, kým sa mu nepozeráš do očí. Potom to už nedáš. Máš posledné minúty. Urob to, alebo ťa stihne trest! Urob to! Urob to! Urob to! Uvidíš ho v záhrobí, tak čo ešte váhaš? Urob to! Urob to! Urob to!‘
A tak som to urobila. Rýchlo, ani sama neviem, ako sa mi to mohlo podariť bez toho, aby to Hidan zaregistroval a zastavil ma, som vybrala kunai a zabodla ho doňho. Jeho rameno zmáčali moje horké slzy a po mojej ruke stekala jeho horúca krv. Trhlo ním a bolestne si povzdychol.
„Llyn?“ dostal spomedzi svojich pier šokujúci šepot. „Čo to robíš?“
Odtiahla som sa od neho a pozrela mu uplakanými očami do tých jeho fialových, vytreštených v nechápaní. „Pred...pred desiatimi rokmi,“ trochu som sa zajakávala, no zhlboka som sa nadýchla utrela si líca, smrkla a pokračovala ďalej, snažiac sa hovoriť čo najzrozumiteľnejšie, „si skoro zomrel a Jashin ťa priviedol späť medzi živých. Ešte v ten deň určil tvoj osud a povedal mi, že o desať rokov zomrieš. To je dnes. Je mi to ľúto, Hidan, ale takéto rozhodnutie je nezvratné a ani ja som s tým nemohla nič urobiť. Snažila som sa, aby si tých desať rokov prežil ak nie šťastný, tak aspoň spokojný. Je mi to ľúto,“ zopakovala som ešte aspoň miliónkrát.
„On mi určil osud?“ spýtal sa a prišlo mi to divné. Po tom všetkom sa ma spýta práve na toto? Žiadne odsudzovanie? Žiaden krik, že som sa mala viac snažiť ho prehovoriť? Nijaké výčitky? Ani výkriky nenávisti?
„Áno.“
„Je mi ľúto, Llyn,“ povedal až prekvapujúco pokojne a vytiahol zo seba kunai akoby nič. Pozerala som sa na to s otvoreným očami.
„Čo?“ hlesla som.
„Mne nikto osud určovať nebude,“ ruky mal od krvi. Pohladil ma po líci a zanechal na ňom krvavú stopu. „Ja dnes neumriem, Llyn. Ani inokedy. Stal som sa nesmrteľným.“