Umenie zabiť 12 Jashinista roka

Naháňačka sa začala.
Musím povedať, že takýto záver som naozaj nečakala. Desať rokov som vedela, že dnešok je deň, kedy musí Hidan zomrieť. Posledné roky som rozmýšľala nad tým, ako budem schopná ukončiť jeho život. A teraz?! Teraz sa dozvedám, že sa nejakým mne neznámym spôsobom stal nesmrteľným a že sa nedá zabiť.
Lenže to nemusí byť pravda. Každého možno zabiť, ak viete ako. Aj mňa, aj Shina a dokonca aj Jashina. A určite aj Hidana. Utekala som za ním a v hlave sa mi vírilo toľko myšlienok, že som neskôr nedokázala pochopiť, ako sa tam všetky mohli zmestiť. Ani teraz nie som schopná ich všetky popísať.
Proste...
Bežali sme dosť dlho. Ani radšej neodhadujem čas. Prešli sme strašnú diaľku od Chrámu ohňa až ku nejakej zrúcanine pri hranici Pieskovej dediny s tou Dažďovou a to je z opačného konca Zeme Ohňa teda veľká vzdialenosť. Divné bolo aj to, ako rýchlo som sa unavovala. Ešte nikdy som sa takto nezadychčala a to som si už zabehla podobné vzdialenosti. Nedokázala som to vysvetliť, ale vzhľadom na situáciu, som na to nemala v mozgu ani dostatočnú kapacitu.
Po pár krokoch som spomalila a nakoniec zastavila. Hidanovi sa podarilo stratiť sa mi z dohľadu. Ale bol stále tam. Počula by som ho, keby utekal. A taktiež som cítila prítomnosť duše, ktorá mala odísť do Záhrobia.
Nezostávalo veľa času do brieždenia, no zrúcanina vôkol mňa vytvárala temné tiene, ktoré sa naťahovali zo všetkých strán. Poobzerala som sa, aby som sa zorientovala a prišla na to, kde sa asi tak Hidan nachádza, lebo som nemohla určiť jeho presnú polohu.
Tie trosky mohli byť kedysi hradom alebo niečím tomu podobným. Stála som na obdĺžnikovom nádvorí, ktoré bolo zarastené trávou a povaľovali sa po ňom kusy kamenia, ktoré spadli z okolitých stien a veží. Vyzeralo to tu strašne a už pri prezretí pravej strany som našla minimálne šesť úkrytov, kde sa mohol Hidan skrývať.
Kým som sa pozerala vpravo, započula som šuchot z ľavej strany a prudko sa otočila tým smerom na päte. Hidan využil príležitosť, že som od neho bola odvrátená. No však počkaj! Možno si nesmrteľný, no ja omnoho dlhšie!
Rozbehla som sa popod jeden z oblúkov, ktoré spolu so stĺpmi ledva podopierali jednu stenu. Vyzeralo to na spadnutie, keďže chýbalo toľko stĺpov a vyzeralo to ako štrbavé ústa sedemročného dieťaťa. Potom som utekala dlhou chodbou, vlietla do siene, ktorá musela byť kedysi dávno veľkolepá, dole po strmých a zničených schodoch, na ktorých by si niekto šmatľavý mohol zlomiť väzy, potom cez veľkú halu do ďalších dverí, potom po chodbe naľavo a za roh, kde sa mihol jeho čierny plášť. Ten by som asi ani nevidela, keby nebola v strope veľká diera, cez ktorú prechádzalo aspoň to minimum svetla. Už som ho dobiehala. Prebehli sme ešte dlhou a úzkou chodbou a od stien sa ozývali naše kroky. A potom som vletela do obrovskej miestnosti, ktorá sa podobala na nádvorie, lebo celý strop bol zrútený a po zaklonení hlavy som krásne videla všetky hviezdy. No neprišla som tam kvôli tomu.
Hidan sa mi znova stratil a znova mohol byť na niekoľkých miestach. Ja som sa však sústredila len na jedno. Veľká diera uprostred miestnosti. Mohla to byť studňa, ale ja som veľmi dobre vedela, že z tejto diery by vodu nikdy nikto nevytiahol a k tomu ju neobkolesoval žiaden kamenný múrik. Pomaly som sa približovala a čudovala sa, že ma Hidan zaviedol sem. Práve sem. Uškrnula sa nad tým, aká irónia to vzhľadom na situáciu bola. Vedel vôbec Hidan, kde sme sa nachádzali? Vedel, čo sa tu kedysi udialo?
Diera mala v priemere asi tri a pol metra a do jej oblých stien boli vložené kamene, ktoré v špirále zostupovali nižšie a nižšie. Boli to temné schody do samotného pekla.
„Nie sme tu náhodou, Llyn,“ prehovoril niekde za mnou a ja som sa k nemu pomaly otočila. Trochu som sa začudovala, lebo horšie miesto na to, kde zastať uprostred úteku si vybrať teda nemohol. Takto to budem mať oveľa jednoduchšie a chcela som sa do toho pustiť, hneď ako si po vyčerpávajúcom behu a predošlom šprinte odpočiniem. Stále som sa čudovala, ako ma to dostalo.
Nič som nepovedala, iba som sa naňho pozerala a nechápala som, ako sa mohol tak zmeniť. Áno, vždy mal sklon k násiliu, ale mal sa stať bojovníkom, tak teda nemohol byť pacifistom. A čo ten temný pohľad v jeho očiach? Vždy tam bol? Nebola som si zrazu istá a hľadala som v mužovi stojacom predo mnou niečo z toho chlapca, ku ktorému som prechovávala silné city. No nemohla som ho nájsť a to ma nekonečne sklamalo.
Už to nebol Hidan, ktorého som poznala. Ten Hidan by sa nikdy poza môj chrbát nestal nesmrteľným. Ten Hidan by mi neklamal. Ten Hidan si nezaslúžil zomrieť. Tento však áno. Ak sa naozaj stal tým, čo tvrdil, musel byť potrestaný. Človek sa sám nemôže stať nesmrteľným. Ani spolovice, ani úplne. A ja som si bola viac než istá, že Jashin mu v tomto nepomohol.
„Ako si sa stal nesmrteľným?“ spýtala som sa ho, neprejavujúc záujem o jeho poslednú vetu.
Krátko sa zasmial. „Nebolo to jednoduché,“ priznal. „S vami potulujúcimi sa neustále po okolí sme to mali oveľa ťažšie. Museli sme si dávať pozor, aby sme na seba neupozornili, samozrejme ja som bol v najväčšom nebezpečenstve. Ale pozri sa! Bol som tak blízko Jashina a on si nič nevšimol!“ rozhodil rukami a rozosmial sa.
„Čože?“
„Vysvetlím ti to. Po tom, čo ma Jashin spolu s tebou priviedol k životu, rozmýšľal som, kde to asi tak bude mať háčik. Všetko ho totižto má. Nedalo mi to proste a potom som po čase stretol teba. To je ale náhoda, pomyslel som si. Bola si jediná spojka, ktorú som k Jashinovi mal. Nechoval som sa k tebe zo začiatku veľmi milo, ale mal som právo byť naštvaný. Potom, keď si ma začala navštevovať v Chráme Ohňa, začala si ma mať rada a ja teba tiež. Bola si celkom fajn, rozumela si mi, ja tebe a tak ďalej, a tak ďalej. Túto časť príbehu obaja poznáme. Priznávam, že som ťa mal naozaj úprimne rád, aj keď sa ti to asi teraz veľmi nezdá. A to ma vlastne viedlo k záveru, že ja jedného dňa isto zomriem. Sama si mi povedala, že som nesmrteľný iba spolovice. Lenže aby sme boli spolu navždy, muselo sa to zmeniť. Hej, hej, začalo sa to ako skur*ený akt lásky,“ pretočil očami, „no neskôr sa to zmenilo. Stále som ťa mal rád, no začínal som mal pochybnosti. Vždy, keď som spomenul, že sa stanem jedným z Dvanástky, tvoja tvár potemnela. Prišlo mi to divné. Mala si byť nadšená, nie?
Teda som sa začal snažiť urýchliť svoj plán.“
„Stále si sa nedostal k tomu ako,“ prerušila som ho. „Hovoríš mi iba dôvody prečo.“
„Raz, keď sme boli vonku z Chrámu, oddelil som sa od ostatných chalanov a náhodou som sa stretol s jedným týpkom. Neskôr mi povedal, že to náhoda nebola, že si ma vyhľadal a čakal na vhodný okamih, aby sa so mnou mohol stretnúť. Bol to Jashinista. Mal tento symbol,“ zdvihol svoj prívesok, ktorý mu už desať rokov visel na krku. „Mal to vyryté na zápästí a bol ohromený tým, že to mám v takejto forme.“
„Necítila som nijakú dušu, ktorá unikla z Adeinesinu,“ zamračila som sa. Nebolo možné, aby som si to nevšimla.
„Lebo patril k tým, ktorých čas ešte nenadišiel, teda nikto o ničom nevedel. Povedal mi, že má pre mňa návrh. Vraj môžem byť kompletne nesmrteľný. A v tom mi trklo,“ ťukol si do čela. „Mohli sme byť spolu. Ver či nie, naozaj som si spomenul najprv na teba.“
Trochu mi to polichotilo, áno, aj napriek tomu všetkému, no rýchlo som sa spamätala a znova sa naňho mračila. Nesmela som teraz poľaviť. Nachádzali sme sa pri jednom z vchodov do Záhrobia, ktoré sme málokedy používali. No to stačilo na to, aby som ho tam dostala živého či mŕtveho. Tam sa oňho postarajú.
„Súhlasil som. Pamätáš si na ten masaker Jashinistov? Vtedy, čo ťa tvoj brat vytrhol z tvojho tela?“
„Ťažko zabudnúť,“ precedila som pomedzi zuby.
„Za tým som bol ja,“ hovoril to, akoby sa tým chválil a mňa to úplne zmrazilo. Najhoršia udalosť v dejinách Jashinizmu a poškvrnenie Jashinistov a celé to bola Hidanova vina? No počkať...
„To nie je možné! Bol si so mnou.“
„Keď si to zistila, áno, vtedy áno. Jashinisti majú veľmi radi rituály, vedela si to? A jedným takým rituálom som sa spojil pomocou tohto prívesku s nimi. Pomocou toho druhého mi cez ten masaker dodali toľko sily, koľko som potreboval na to, aby som bol pripravený na ďalší rituál.“
„Ako vedeli, čo majú robiť?“
„Nepokúšali sa o to prvýkrát. Je pravda, že nikdy nezabili toľko ľudí a že nikdy nepracovali s niekým, kto už nesmrteľným tak trochu bol.“
„Medzi obeťami boli aj Jashinisti.“
„Áno, nie všetci totižto súhlasili s mojou premenou. Tá sa zavŕšila - pre teba bude asi šokujúce ako. Od nejakého chlapca, čo odišiel z Adeinesinu si sa dozvedela, že hľadajú niekoho silného, kto by sa mohol stať silnejším ako samotný boh. Hneď som ti napadol ja. Musím sa pochváliť, bol to môj nápad povedať túto informáciu tak, aby ju ten ryšavec počul a keď ho chytia stráže stojace vonku, donesie sa to určite aj k tebe. A tak som sa ocitol v Záhrobí, kam som sa potreboval dostať.“
Pozerala som sa na neho s otvorenými ústami a spracovávala informácie. Všetko, úplne všetko, čo sme riešili zapríčinil on?! A ja hlúpa som sa o tom s ním ešte aj rozprávala! Dávala som mu informácie, ktoré potreboval! Vedel o strážach, o ich výmene, o tom, čo vieme o Jashinistoch. V tej chvíli som bola brutálne naštvaná. Na neho a hlavne na seba! Bola som sprostá! Nemala som mu bezprostredne dôverovať, ale kto mohol tušiť, že sa to takto zvrtne?
„Tá osoba v plášti, to si bol ty, však?“
„Áno,“ prikývol. „Mysleli ste si, že sa od nudy prechádzam po tých sprostých tuneloch,“ znova sa zasmial. „Namiesto toho som si vyhľadal tunely, ktorými som vyšiel von. Podobné ako ten za tebou,“ ukázal rukou. „Dokončili sme rituál. Na to bola potrebná len špeciálna prísada zo Srdca záhrobia. Krv nesmrteľných. Bolo pre mňa veľmi ľahké dostať sa k nej. Teraz je môj prívesok nasiaknutý vašou krvou,“ šialene sa na mňa usmial a zovieral daný prívesok v ruke. Potom pokračoval. „Poslednýkrát, čo ma stráže zahliadli a aj napadli, už som bol nesmrteľný. Nemohli ma poraziť. Neboli dosť silní, lebo som bol čerstvo premenený. Bol to nádherný pocit,“ slastne si povzdychol. „Tešil som sa na to, ako ti poviem, čo som urobil a že môžeme byť spolu. Vykašľal by som sa dokonca aj na Dvanástku, kvôli tebe. Pamätáš, čo si ma hľadala? Vtedy, čo som tak dlho nechodil do Chrámu. Bol som na skok s Jashinistami. Vedel som, kvôli čomu ma urobili takýmto. Chceli zvrhnúť Jashina a získať od neho vládu. Tak ako to on urobil Izanami. Tak ako to bohovia robia v rôznych polyteistických náboženstvách. To sa mi však nepáčilo. Zabiť Jashina a vládnuť svetu? To nikdy nebol môj cieľ. Vedel som, že po tom by si nasledovala ty, tvoj brat a ostatní. To som nemienil riskovať. A hoci mám teraz brutálnu chuť ťa zabiť, ani tak sa nemienim podieľať na ich pláne.“
„Nechápem.“
„Povedal som im nie a im sa to nepáčilo. Preto som prišiel tak neskoro do chrámu. Dlho mi trvalo kým som ich všetkých pozabíjal a nechal ich v momentálnom Adeinesine, kde si ani ty nemohla vycítiť ich smrť.“
„Ty si...“
„Presne! Nemáte začo! Adeinesin existuje, no už tam nie je nikto, kto tam nemá byť. Tie zvrátené duše, ktoré využívali Jashinovu silu k tomu, aby ho zvrhli tam hnijú, neschopné dostať sa do posmrtnej dimenzie, hoci ňou je samotné peklo! Ja som pravý Jashinista! Ja v neho úplne verím! Ja by som ho nezradil!“ vrieskal. „A čo od neho za tú vernosť dostanem?! Smrť!“
Nenachádzala som slov. Zahmlilo sa mi pred očami.
„Musel som sa však poistiť, keby sa niečo zvrtlo. Keď si za mnou včera prišla, bola si divná. Bez nálady a cítil som akýsi zvláštny pocit. Vieš, Llyn, vytvoril som taký jed, ktorý oslabí dokonca aj nesmrteľníka. Sám som ho na sebe skúšal. Budeš takých pár dní mimo.“
„Čo?“ spýtala som sa, keď sa mi rozdvojil pred očami. Otrávil ma? Kedy. Tá voda... Dopekla! Trochu sa mi podlomili kolená a zakolísala som sa. Nie, nie, nie! Nie! Toto nemôže byť pravda! Preto som bola taká unavená po tom behu. Prečo mi to nezišlo na um skôr?! Jasné, to by nikoho len tak nenapadlo.
Začal sa ku mne s úsmevom približovať. „Musím sa ubezpečiť, že budem mať dostatočný náskok k tomu, aby som mohol žiť svoj nesmrteľný život. Na chvíľu sa musíš stratiť zo scény, Llyn. Oddýchneš si a ja zatiaľ zmiznem. Sľubujem, že budem Jashinovi oddaný a budem mu poskytovať obety. Predsa to posilňuje aj jeho, aj mňa, nie? Dúfam však, že vždy keď si na mňa spomenieš, uvidíš budúcnosť, ktorú sme mohli mať a ktorú si zničila.“
Takže ja som tá zlá?! Ja?! To si zo mňa snáď robí srandu! Teraz to na mňa hodí!
Chytil ma pevne za plecia a jed ma tak oslabil, že ma to strašne bolelo. No neurobila som mu tú radosť, aby som mu to ukázala. Naklonil sa ku mne a chvíľu som si myslela, že sa ma chystá pobozkať, tak ako to urobil už nespočetne veľa krát. Ja som však pevne stisla pery, lebo som to tomu zradcovi nemienila dovoliť. Potom sa zháčil, akoby si uvedomoval, čo robí a odtiahol sa. Pozrel sa na mňa takmer ľútostivo. Bola to zvláštna zmena pohľadu. Doteraz totižto vyzeral rovnako naštvane ako malý Hidan, keď umieral v snehu. Presne tá istá zlosť.
„Zbohom, Llyn,“ zhodil ma dole a ja som s tým nemohla nič urobiť.
„Ja ťa dostanem!“ pokúsila som vykríknuť, no bola som nato akási prislabá. Ktovie či ma počul. Bolo mi to však jedno. Bola som odhodlaná dodržať to. Za to, čo mi urobil!
Otvor k oblohe sa rýchlo zmenšoval a Hidanovu tvár osvetlili prvé ranné lúče. Pozeral sa na mňa, ako padám.